Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXIV.)
Svätý Klement I., pápež a mučeník († 101)
(Spomienka 23. novembra)
Svätý Klement sa narodil v 1. storočí v Ríme zo židovskej rodiny, sám sa nazýva Jakubovým potomkom. O jeho živote máme chudobné doklady. Sv. Irenej svedčí: „Po Anaklétovi, tretí v poradí po apoštoloch, nastúpil Klement.“ Klement videl apoštolov a stretával sa s nimi. Mal ešte v ušiach ozvenu kázni apoštolov a pred svojimi očami ich tradíciu. Za Klementa vznikla nezhoda medzi bratmi v Korinte. Rímska Cirkev im napísala pôsobivý list, aby ich prividela k pokoju a oživila v nich vieru a tradíciu, ktorú „len pred nedávnom prijala od apoštolov“ (Adv. Haer. III, 3,3). Tieto správy sú prístupné a isté, lebo sa získali priamo v Ríme. Sv. Irenej tam bol v r. 177 – 178 za pontikifátu sv. Eleutera (174 – 189), teda v čase nie veľmi vzdialenom od smrti a pontifikátu Klementa.
Spisovateľ Origenes nazýva Klementa „učeníkom apoštolov“, ako prvý ho stotožňuje s tým Klementom, ktorého spomína sv. Pavol v Liste Filipanom (4,3): „Aj teba, verný spolupracovník, prosím, pomáhaj im, veď ony sa so mnou borili za evanjelium spolu s Klementom a s ostatnými mojimi spolupracovníkmi, ktorých mená sú v knihe života.“ Túto mienku potom prevzal Eusébius, sv. Epifánius, sv. Hieronym a prijala ju aj liturgia (23. novembra). Klement bol teda horlivým pomocníkom Petra a Pavla a podporoval ich v ťažkej apoštolskej práci. Tertulián, cirkevný učiteľ z 3. storočia rozpráva, že Peter vysvätil v Ríme za biskupov troch zbožných mužov, aby ho počas jeho apoštolských ciest, konaných k iným cirkevným obciam, zastupovali a dozerali nad cirkevnou obcou v Ríme. Po mučeníckej smrti sv. Petra (r. 67) jedenásť rokov spravoval Cirkev prvý z nich, sv. Linus. Po ňom nastúpil druhý z nich, sv. Klétus a či Anaklét, po ktorom v r. 92 zasadol na pápežský stolec Klement, ktorý zastával úrad najvyššieho pastiera Cirkvi do r. 101.
Účinkovanie Klementa v Ríme spadá do veľmi búrlivej a ťažkej doby, kedy kresťanov na smrť nenávideli aj ukrutní cisári Domicián (81-96) a Traján (98-117). Kresťanská krv tiekla potokmi. V ústnom podaní sa o Klementovi hovorí, že mal poznačené mená všetkých chudobných v meste a štedro ich podporoval. Mesto Rím rozdelil na sedem čiastok a v každej ustanovil pisára, ktorý mal zapísať skutky a utrpenia svätých mučeníkov, ktorí vykrvácali za vieru v božského Spasiteľa.
V čase jeho účinkovania na stolci sv. Petra vznikla roztržka medzi veriacimi v Korinte. Táto stará kresťanské obec, založená apoštolom sv. Pavlom, bola pevná vo viere, no od počiatku dochádzalo v nej aj k rozbrojom. Tak to bolo už aj za života sv. Pavla, ktorý im tiež vo svojich dvoch listoch vytýkal rozličné nepokoje, neporiadky a bludy. Za pápeža Klementa povstala v Korinte dokonca vzbura proti starším Cirkvi, t. j. proti biskupom a kňazom. Títo sa sťažovali v Ríme. Klement vypočul ich sťažnosť a napísal Korinťanom obšírny list, v ktorom ich napomínal, aby sa podrobili starším. No nenapísal ho hneď, ale až potom, keď sa mysle utíšili. Nemenoval pôvodcov vzbury, ani nepoužil pre ich počínanie príkre slová. Nekarhal ich menom svojho úradu, ale poučoval ich ako brat bratov. Tak dosiahol, že poblúdení vstúpili do seba, starších odprosili a vrátili sa ku kresťanskému poriadku a k láske. Tento dosť obšírny Klementov list (65 kapitol) je vzácnym dokladom starokresťanskej viery a života, ako aj skutočným dôkazom primátu čiže prvenstva rímskej Cirkvi a pápeža už na úsvite Cirkvi. Korintská cirkevná obec sa obrátila vo svojom spore na pápeža, aby urovnal spor vzniknutý medzi nimi, a nie na apoštola sv. Jána, ktorý vtedy ešte žil a k tomu v Efeze, teda pre Korinťanov hodne bližšie, ako bol Rím!
V liste Klement zdôrazňuje čnosti, ktoré majú zdobiť kresťana: lásku, pokánie, poslušnosť, zbožnosť, pokoru ako prameň pokoja. Karhá roztrieštenosť korintských kresťanov. Potvrdzuje nevyhnutnosť poslušnosti a podrobenia sa riadnej cirkevnej autorite. Cirkevnú obec prirovnáva k ľudskému telu, kde všetky údy harmonicky spoluúčinkujú na udržovaní celku.
List pápeža je okrem svedectva primátu rímskej Cirkvi aj dôležitým svedectvom o božskom pôvode hierarchie a rozdelenia Cirkvi na kňazov a laikov, ako aj rozdelenia hierarchie na biskupov, kňazov a diakonov.
Klementov list bol v takej vážnosti, že v Korinte a na iných miestach sa čítal v nedeľu na eucharistickom zhromaždení a odvolávali sa naň aj najstarší cirkevní spisovatelia, počnúc sv. Polykarpom. Historik Eusébius o smrti Klementa hovorí: „Klement odišiel z tohto života v treťom roku cisára Trajána a ťarchu svätého života zanechal Evaristovi. Deväť rokov predsedal učiteľskému úradu Božieho slova!“ Túto správu potvrdzuje aj sv. Hieronym: „Klement zomrel v treťom roku Trajánovom, a pamiatku jeho mena dosiaľ stráži kostol postavený v Ríme.“
Sv. Klement, ako hlava sv. cirkvi, pokrstil premnohých vznešených Rimanov. Za to vzbudil hnev u pohanov a bol uväznený. Cisár Traján vyniesol výrok súdu, že má obetovať štátnym bohom, alebo ísť do vyhnanstva cez more do Chersonesu (Korsun) Tauridského (na Krym). Klement nebol v rozpakoch pri vynesení súdu; ale ďakoval milostivému Bohu, že mu dal trpieť pre sv. vieru, a vyvolil si vyhnanstvo. Spútaný okovami bol odvedený sv. pápež na Krym do mesta Chersonesu pri Čiernom mori. (Je tragédiou, že dnes tzv. pápež František nerobí to, čo robil pravoverný pápež Klement, ale robí pravý opak: spája sa s pohanmi, s ktorými potom obetuje pohanským modlám (de facto démonom!), čím zrádza Ježiša Krista, katolícku Cirkev a dehonestuje tiež pápežsky úrad!)
Vo vyhnanstve našiel sv. Klement 2000 kresťanov, ktorí boli tiež vypovedaní ta pre vyznávanie Krista Pána, aby pracovali v mramorových kameňolomoch. Nešťastní kresťania privítali radostne sv. pápeža ako anjela, poslaného z neba. Úbohí väzni trpeli veľkú biedu a trápenie. V okolí, kde pracovali, nebolo pitnej vody, i nútení boli donášať ju z ďaleka. Keď to počul sv. pápež, dal sa do skrúšenej modlitby. A hľa, uzrel na blízkom skalnatom vrchu baránka, ktorý hrabal prednou pravou nohou. Kresťania začali kopať na rozkaz pápeža na tom mieste; ale márne, voda sa neukazovala. Sv. Klement prežehnal miesto, pochytil rylo a začal kopať v skale. I vyrinul sa hneď hojný prameň čerstvej vody. Následkom tohto zázraku sa obrátili na sv. vieru mnohí okolití pohania, ktorí potom borili svoje chrámy modlárske a začali stavať chrámy pravému Bohu na polostrove Tauridskom (Kryme).
Keď sa dopočul cisár Traján, že v okolí mesta Chersonesu (Korsunu) vzmáhajú sa povážlivým spôsobom kresťania, vyslal ta úradníka, menom Aufidiana, ktorému nariadil, aby nútil všetkými možnými prostriedkami kresťanov k zapretiu Krista Pána a učenia Jeho, a ničil chrámy kresťanské. I nastalo krvavé prenasledovanie kresťanov na Kryme. Klement povzbudzoval veriacich ku stálosti vo sv. viere. Mnohí kresťania boli hrozne umučení. Po márnych pokusoch naviesť Klementa, aby obetoval pohanským bohom, sudca rozkázal priviazať mu na krk ťažkú železnú kotvu a hodiť ho do mora. To sa stalo dňa 23. novembra roku 101.
Kresťania, ktorí stáli na brehu morskom, modlili sa skrúšene, aby milostivý Boh poprial im vyhľadať telo drahého duchovného otca. A Boh vyslyšal ich prosby. Keď sa ešte modlili, ustúpilo more na 3000 krokov od brehu. A hľa, objavilo sa im telo sv. Klementa v priehlbine mramorovej, ktorá podobala sa kaplnke hrobovej, a pri ňom kotva. Nábožní kresťania vyzdvihli telo sv. Klementa a pochovali ho na blízkom ostrove v Čiernom mori neďaleko Chersonesu (Korsunu) a vystavili neskôr nad jeho hrobom chrám Boží, v ktorom konávali sa služby Božie. Mnohé zázraky sa stávali pri jeho ostatkoch a mnohí pútnici navštevovali chrám. V neskorších časoch vyvrátené bolo mesto Korsun divokými kočovnými národmi a s ním zrútený bol i chrám sv. Klementa, ktorý upadol do zabudnutia. V deviatom storočí zavítal do tých krajov sv. Cyril, apoštol Slovanov, našiel roku 861 ostatky sv. pápeža Klementa, uložil ich do drahocennej schránky a nosil na svojich apoštolských cestách. Keď založil mohutnú sv. cirkev u Chasarov na Kryme, prišiel roku 863 s bratom svojím sv. Metodom na Veľkú Moravu, doniesol ostatky sv. Klementa so sebou, i ohlasovali spolu sv. Evanjelium a pokrstili celý národ. Roku 868 vybrali sa do Ríma s ostatkami sv. Klementa. Pápež Hadrián II. privítal ich so všetkým kňazstvom veľmi veľkolepo. Ostatky sv. Klementa boli uložené s veľkou slávnosťou do baziliky (chrámu), ktorá už v piatom storočí vystavaná bola v Ríme ku pocte tohto nepremoženého sv. mučeníka a ktorá i dnes patrí ku hlavným chrámom rímskym. Sv. Klement, ktorý patrí medzi sv. Otcov apoštolských a ktorý od najstarších čias ako veľký mučeník pripomínaný býva v 1 kánone sv. omše, napísal okrem spomenutého listu ku Korinťanom a mimo dvoch listov pre mládencov a panny ešte i nasledujúce, podľa ústneho podania: preklad listu svätého Pavla Židom; 5 listov dekretalných; 10 kníh «Recognitiones (Poznania)»; 9 homílii; «Kánony (Cano-nes)»; Ustanovizne apoštolské (Constitutiones apostol.)». Avšak niektorí spisovatelia sa domnievajú, že zrejme iba list, písaný Korinťanom, pochádza od sv. Klementa.
Sv. Klement sa vyobrazuje v rúchu pápežskom, v pravej ruke drží knihu, na ktorej je znamenie sv. kríža, v ľavej ratolesť palmovú; vedľa neho je kotva, ako nástroj jeho mučeníckej smrti. Sv. Klement je patrónom robotníkov v kameňolomoch a je aj veľkým príkladom vernosti pravému Kristovmu evanjeliu.
Modlitba
Ó Bože, ktorý nás obveseľuješ výročnou slávnosťou blahoslaveného Klementa, mučeníka Svojho a pápeža, popraj nám milostivo, aby sme i my, ktorí ctíme jeho narodenie, nasledovali cnosť jeho utrpenia pre Krista. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Svätý Apolónius,mučeník († 186)
(Spomienka 21. apríl)
Za rímskeho cisára Kommoda, ktorý panoval od roku 180 do 192 po narodení Krista Pána mali kresťania časy pokojné, a slovo Božie, nerušene ohlasované, priviedlo mnohých pohanov i z najvznešenejších rodín rímskych k poznaniu pravého Boha. Medzi týmito novo obrátenými kresťanmi nachádzal sa i učený, vážený a bohatý radný pán (senátor) Apolónius. Raz sa mu dostalo do rúk Písmo sväté; spočiatku ho čítaval len zo zvedavosti, konečne však krásne náuky, v ňom obsiahnuté, natoľko ho dojali, že umienil si stať sa kresťanom. Aby ale božské učenie viery Kristovej lepšie poznať a rozumieť mohol, chodieval na služby Božie kresťanské, počúval slovo Božie a výklad jeho, ba poučovať sa dával i od vtedajšieho sv. pápeža Eleutheria.
Krásny to dôkaz, ako s čítaním Písma sv. spojené má byť i ústne vyučovanie, aby človek nezblúdil. Písmo sv. samo nemôže sa vysvetľovať; lež vždy musí byť niekto, kto nám má povedať, ako sa má Písmo sv. vykladať; to však môže len cirkev katolícka, ktorej prisľúbený je k tomu Duch Svätý. — Apolónius bol pán vysoko učený, a predsa nemohol si sám vyložiť Písmo sv. A až keď dokonale vycvičený bol vo viere v Ježiša Krista, vyznal ju verejne a dal sa pokrstiť.
Jeho život ako kresťana bol tak čistý a svätý, akoby anjel prebýval v tele ľudskom; slovom a príkladom jeho mnoho pohanov obrátených bolo na našu vieru. Tu stalo sa, že jeden z vlastných sluhov jeho — Severus — obžaloval ho ako kresťana. Na nešťastie bol ešte v platnosti zákon Marka Aurélia, podľa ktorého mal byť kresťan keby neodvolal, na smrť odsúdený. Najvyšší sudca Perennis dal si predvolať Apolónia, upozornil ho na ten zákon a doliehal na neho, aby zaprel Krista. Avšak Apolónius smelo vyznal, že je hotový radšej umrieť, než zaprieť Spasiteľa svojho. Vtedy rozkázal ho Perennis zaviesť pred vysokú radu rímsku, aby ho súdila. Vtedy Apolónius zvolal: «Vedz, sudca, že nielen pred vysokou radou, ale i pred celým svetom vyznám vieru svoju v Krista Ježiša, Syna Božieho, Pána a Spasiteľa môjho.»
A pred vysokou radou rečnil potom tak neohrozene a presvedčivo za náboženstvo kresťanské, že radní páni, uchvátení pravdou a silou dôvodov jeho, ako stĺpy tam stáli a ani jeden z nich ani slova nemohol namietnuť proti jeho argumentom. Konečne, cítiac i sám a pozorujúc i na druhých hlboký dojem reči Apolóniovej, vstal Perennis a prosil svätého vyznávača, aby len na kratučký čas navštívil chrámy a obetoval modlám, tým činom že i dôstojnosť i život si zachráni. Ale Apolónius s ošklivosťou odmietol tento návrh a slávne vyznal, že on už od dlhšieho času vrúcne túži i krv svoju vyliať za Ježiša ukrižovaného. Potom ešte raz obrátil sa k pánom radným, a zaprisahal ich, aby odriekli sa nepravdivých, rukou ľudskou robených modlí a vyznali tiež vieru v Ježiša Krista, vieru , ktorá jedine vedie do neba.
Radcovia boli očividne zase hlboko dojatí, no nemali smelosti priznať sa k viere kresťanskej, aby snáď o úrad, ba i o život svoj neprišli, - a preto poznanej pravde radšej odporovali. Na to s ich privolením vyniesol Perennis rozsudok, aby bol Apolónius podľa zákonov rímskych popravený mečom. Plesajúc odchádzal svätý na popravisko, kde ešte raz verejne svedčil, že ako kresťan chce živý byť i umrieť, modlil sa za obrátenie Rimanov a ochotne položil svoju hlavu pod katov meč r. 186.
Poučenie
My sme povinní vieru svoju pred svetom vyznávať a dať za ňu, pokiaľ treba, sám život ako pečať svätého svedectva; však ale k povinnosti tejto nadväzuje sa hneď druhá: nedať vieru podkopávať a tupiť. A preto pokiaľ sa niekedy ocitneš mimovoľne v kruhu ľudí, ktorí tým viac bľabocú o viere, čím menej o nej vedia a tým špatnejšie o nej rozprávajú, čím nepočestnejšie žijú, povinný si slušným a vážnym slovom povstať viere na obranu. Ak si dobre zbehlý v učení kresťanskom, ako je to tvoja povinnosť, aby si bol, — ľahko nájdeš vhodnú zbraň na obranu svätyne; neboj sa, dobrá vec zvíťazí. Lebo nezačali dnes napádať svetáci svätú našu vieru; jej bolo treba od počiatku sa boriť s hlúposťou a zlobou, a boriť sa s ňou bude až do konca sveta.
Ale najlepšou obranou svätej pravdy je bezúhonný život jej vyznávačov. Sv. Apolónius vyznával vieru, zastával ju slovom, avšak najviac podporoval ju skutkom. Tou zbraňou — bezúhonným životom — môže i povinný je každý brániť pravdu svätej viery pred nepriateľmi. K tomu netreba ani vysokej učenosti ani daru rečníckeho. Učený i neučený, bohatý i chudobný, vysoký i nízky môžu jednako životom nepoškvrneným dokázať spásonosnú moc božskej viery. Tak to robili prví kresťania a premohli všetkých svojich protivníkov. Beda nám, ak budeme len podľa mena potomkami prvých kresťanov a nie i podľa skutkov!
Modlitba
Ó Ježišu môj, ďakujem Ti, že som údom sv. Tvojej cirkvi a Tebe náležím; sľubujem Ti, že Ťa všade chcem vyznávať a ukazovať, že som dieťaťom sv. Tvojej cirkvi; ráč mi dať len sily, aby som tento sľub zachoval. Amen.
(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.)
Svätý mučeník a kresťanský apologéta Justín († 167)
(Spomienka 1. jún)
Narodil sa v meste Nablus (kde stálo predtým samaritánske mesto Sichem) z rodičov pohanských, a v bludoch pohanských bol i vychovaný. Už ako chlapec, a tým viac ako mladík, cítil plamennú túžbu, poznať a hľadať pravdu. I vyhľadával najslávnejších filozofov, učiteľov, aby sa od nich dozvedel, čo je pravda, avšak u žiadneho z nich jej nenašiel. Nespokojný i zarmútený odišiel do samoty, aby vlastným premýšľaním našiel, čo márne posiaľ vyhľadával. Tu stalo sa, že keď raz v myšlienkach pohrúžený po brehu morskom sa prechádzal, prišiel k nemu starec ctihodný, prívetivý a pustil sa s ním do reči.
Starec tento niekoľko málo slovami mu dokázal, že pravdy ešte posiaľ nenašiel, áno že ďaleko je od nej. Keď sa ho Justín nedočkavo spýtal, že kde teda hľadať a nájsť pravdu, starec odvetil: «Dávno pred vašimi mudrcmi žili na svete mužovia spravodliví, priatelia Boží, osvietení Duchom jeho; volali ich prorokmi, pretože predpovedali veci budúce, ktoré napotom skutočne sa vyplnili. Ich knihy, ktoré posiaľ máme, obsahujú jasné poučenie o tom, ako povstali všetky veci a k čomu sú. Oni učili viere v jedného Boha, Otca a Stvoriteľa ľudí a všetkých vecí, a v jeho jediného Syna, Ježiša Krista, ktorého na tento svet poslal. Chop sa hodne vrúcne modlitby, aby otvorená ti bola svätyňa pravdy a brána k životu večnému; lebo veci, čo ti o nich hovorím, nemožno pochopiť, iba ak by ti k tomu Ježiš Kristus svetla udelil.» Po týchto slovách starec odišiel, však ale dojem, aký slová jeho na Justína učinili, zostal.
I dal sa teda Justín horlivo čítať sv. písma kresťanské, mnoho sa modlieval, a skoro dospel k presvedčeniu, že jedine vo viere v Krista Ježiša možno dosiahnuť pravdy a spasenia. V presvedčení tomto, ako sám vyznáva, utvrdilo ho i spoločenstvo kresťanov, ktorých viera bola živá, žili sväto a pre vieru v Krista Ježiša radostne muky a smrť podstupovali. Neodpieral teda ďalej pravde kresťanskej, dal sa pokrstiť, navštívil sv. miesta v Jeruzaleme a odobral sa potom, približne r. 150 do Ríma.
Neustále tu študoval Písmo sväté a počúval vyučovanie sv. mužov. Dospejúc takto k pravde nezvratnej, umienil si aj iných privádzať k poznaniu pravdy, a zvlášť obhajovať prenasledované kresťanské náboženstvo. Najmä v Ríme viedol verejné dišputy so židmi, pohanmi a heretikmi.
Zložil na obranu kresťanstva niekoľko spisov, z ktorých sa nám zachovalo veľmi málo: dve Apológie a Dialóg so Židom Tryfónom. Opisuje sa v nich kresťanská viera, obrady krstu a Eucharistie a rozdávanie almužien. Vyvracajú nepravdivé obvinenie z ateizmu a bezbožnosti. Justín poukazuje na to, že aj vernosť cisárovi sa zakladá na učení Krista a sv. Pavla.
Prvá Apológia je určená pre cisára Antónia Pia (138-161). Keďže vtedy boli kresťania obviňovaní z najohavnejších neprávostí a pokladaní za neznabohov (lebo odmietali obetovať pohanským bohom), Justín v prvej apológii obhajuje kresťanov a tvrdí, že kresťania sú pravými ctiteľmi jediného Boha a čo najvrelšie sa zastával ich bezúhonných mravov, a ich skutočného spôsobu života. Na základe tejto Apológie potom cisár zakázal mučiť kresťanov a habať im majetky kvôli ich presvedčeniu.
V Dialógu so Židom Tryfónom dokazuje, že život a učenie Krista sú naplnením Starého zákona, že on je pravým, pred stáročiami prisľúbeným Mesiášom.
Druhú Apológiu poslal cisárovi Markovi Auréliovi a Luciovi Comodovi. V nej sa tiež zastáva kresťanov, vysvetľuje kresťanské obrady, opisuje čisté mravy, dobročinnosť, starosť o chorých atď. Druhá obrana viery stála Justína život. Porovnával v nej totižto aj nábožný, cnostný život prvých kresťanov s pokrytectvom tak zvaných mudrcov, ku ktorým patril akýsi pohanský filozof Krescentius, ktorý Justína nenávidel, lebo ho viac ráz Justín premohol. Udavačstvom Krescentiovým dostal sa Justín i s niekoľkými kresťanmi pred súdnu stolicu miestodržiteľa Rustika.
«S akými štúdiami si sa najviac zaoberal?» pýtal sa ho spurným hlasom Rustikus. «Skúmal som náuky všelijaké,» odpovedal Justín, «i priznal som sa konečne k náuke kresťanskej.» — «Čo je to za učenie ?» pýtal sa ďalej miestodržiteľ.
«Učenie kresťanov,» vysvetľoval Justín, «je toto: Veriť v jediného Boha, Stvoriteľa všetkých vecí viditeľných i neviditeľných, a vyznávať Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý príde súdiť pokolenie ľudské a ktorý učenie svoje nebeské odovzdal všetkým, ktorí prijať ho chceli. Nemôžem rozprávať o sláve jeho nekonečnej, vyznávam však, že proroci pred sto a sto rokmi vopred predpovedali, že Syn Boží na túto zem príde.» — Kde sa schádzavajú kresťania? »Justín na to: «Kde im možno a ľúbo; našim obyčajom je, schádzať sa na mieste spoločnom. (Hovoril tak, aby kresťanov nevyzradil; schádzavali sa potajomky v domoch alebo v podzemných hroboch). Boh kresťanov nie je uzavretý v žiadnom priestore (ako modly pohanov), On neviditeľne naplňuje nebesia i zem; veriaci všade sa mu klaňajú, všade ho oslavujú.» — Keď i piati spoločníci Justínovi neohrozene vyznali svoju vieru v Krista Pána, obrátil sa Rustikus k Justínovi s otázkou: «Ak dám tvoje telo bičmi rozšľahať, či úfaš, že potom do neba sa dostaneš ?» — «Ak to vytrpím,» odvetil Justín, «dosiahnem to, čo Pán sľúbil tým, ktorí zachovávajú jeho prikázania. » — «Čože,» skríkol Rustikus, «ty sa domnievaš, že prídeš do neba, aby si tam dostal nejakú veľkú odmenu ?» — «Ja sa nedomnievam,» hovoril Justín, «lež viem a istý som si toho.» — Keďže nechceli obetovať pohanským modlám, Rustikus ich dal všetkých metlami šľahať a potom na popravisko odviesť, kde boli sekerou sťatí r. 167. — V spisoch sv. Justína dodnes vložené sú nevyvrátiteľné dôkazy o pravde našej sv. viery.
Modlitba.
Ó, Pane Ježišu, udeľ mi milosť, aby som slovom a skutkom dokazoval, že som pravým kresťanom katolíckym a aby som, ako tvoj sv. Justín, dosiahol korunu večnej slávy. Amen.
Súvisiaci článok:
Krátky prehľad patrológie - Katolícka viera je viera apoštolov a ich nasledovníkov - I. časť
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXIII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxiii.-.html
