Z dejín slovenského národa (II. diel)
(Od misie sv. solúnskych bratov r. 851 do r. 907)
Misie sv. Konštantína filozofa a Metoda
Pred tým, ako svätí solúnsky bratia a slovanskí vierozvestcovia prišli hlásať evanjelium na Veľkú Moravu, vykonali niekoľko misií. Konštantín filozof uplatnil svoje dôkladné teologické a filozofické vzdelanie hlavne vo verejných dišputách. Proti bývalému patriarchovi Gramatikovi obránil úctu obrazov (Život Konštantínov ŽK, V. kap.)
U Saracénov v Bagdadskom kalifáte v meste Samarra
Okolo r. 851 bol Konštantín na žiadosť cisára poverený misiou na dvor arabského chána Mutavakkila. V tom čase Konštantín pôsobil ako profesor na univerzite v Carihrade. Posolstvo k arabom malo prerokovať otázku poplatkov, ktoré žiadali Arabi od Byzantska a tiež náboženské otázky, lebo za daného vládcu nastalo znova utláčanie kresťanov. Keď filozof prišiel k nim, prekvapili ho hanlivé maľby na dverách kresťanských príbytkov. Opýtali sa ho: „Filozof, vieš, aké je to znamenie?“ On im odvetil: „Vidím diabolské podoby, ale myslím si, že vo vnútri žijú kresťania. Pretože démoni nemôžu s nimi žiť, utekajú von. Kde však tieto znamenia nie sú, tam sú vo vnútri.“
Saracéni sa rúhali sv. Trojici, trápili kresťanov, robili im všelijaké mrzkosti, a vysmievali sa im. Konštantín mal s učenými Arabmi veľké dišputy o Mohamedovi, sv. Trojici, Kristovi a ďalších témach. Konštantín hájil a vysvetlil učenie o Trojici pripodobnením ho k slnku tak, ako ho opisuje jeden spev vo východnej cirkvi o Konštantínovi: „Prirovnal si k slnku jedno podstatnú Trojicu, múdry Cyril. Veď na obraz Svätej Trojice bolo slnko stvorené: Otcovi sa podobá slnečný kruh, ktorý nemá koniec ani začiatok. Tak ako zo slnečného kruhu vychádza lúč svetla, ktorý svojím jasom preniká svet, tak sa z Boha Otca rodí Syn – Otcov odblesk. A tak ako pochádza z tohto kruhu a lúča teplo, ktoré oživuje celý svet, tak vychádza od toho istého Otca a Syna Svätý Duch. Keď počujeme tvoje podivuhodné učenie, Bohu jedinému v Trojici sa klaniame a tvoju pamiatku, obdivuhodný, chválime“.
Okrem toho v učení o Najsvätejšej Trojici sa ešte pred Saracénmi Konštantín odvolal i na ich Korán, a to na súru (odsek), kde je z Nového zákona zaznačená súčinnosť Trojice pri zvestovaní Márii a pri jej počatí (Alkoran, 19, 17). „My sme sa dobre naučili od prorokov, od otcov a učiteľov sláviť Trojicu: Otca i Slovo i Ducha, tri hypostázy (svojbytnosti) v jednom bytí. Slovo toto vtelilo sa v Panne a narodilo sa pre naše spasenie, ako svedčí aj Mohamed, váš prorok, keď napísal: Poslali sme ducha nášho k panne a zapáčilo sa nám, aby porodila. Od neho vám podávam dôkaz o Trojici“. Takéto slová ich premohli a obrátili reč na iné. Arabom tiež veľmi výstižne vysvetlil rozdiely medzi náukou Mohameda a evanjeliom Ježiša Krista a zároveň odôvodnil, prečo sa medzi kresťanmi vyskytujú rozkoly. Mimo iné im vysvetlil kresťanskú náuku takto: „Náš Boh je ako morská hlbina. Prorok hovorí ňom: Rod jeho kto vyrozpráva? (Iz 53, 8) Lebo vezme sa zo zeme život jeho (Iz 53, 8). Preto mnohí hľadať ho vchádzajú do jej hlbiny. A silní umom a jeho pomocou ju preplúvajú a navracajú sa s bohatstvom múdrosti. Ale slabí a čo v zhnitých koráboch pokúšajú sa prejsť, potápajú sa. Iní len ťažko vydychujú a v nemohúcej lenivosti sa kolíšu. Vaše more je však úzke a ľahké. Môže ho preskočiť každý, malý aj veľký. A váš prorok vám nič neprikázal. Lebo keď nepotlačil vo vás hnev a žiadostivosť, ale popustil ich, do akej priepasti vás sáče? Múdry nech to pochopí. Kristus však nie takto. Ale oddola nahor ťažké dvíha. Vierou i čnosťou Božou učí človeka. Lebo ako tvorca všetkého medzi anjelov a zvieratá stvoril človeka. Rečou a umom oddelil ho od zvierat a hnevom a zmyselnosťou od anjelov. A ku ktorej časti sa kto približuje, má účasť vo veciach vyšších alebo nižších.“
Skúšali ho aj zo všetkých umení. Legenda hovorí: „Vysvetlil im všetko, takže ich i v tom preškriepil.“ Povedali mu: „Akože ty toto všetko vieš?“ Keď si s ním nevedeli rady, chceli ho otráviť, ale to sa im nepodarilo. O tomto hovorí Moravsko – panónska legenda (VI. kap.) Konštantín sa vrátil zdravý do svojej vlasti. Tejto misie sa Metod nezúčastnil.
Návrat do Carihradu
Po návrate pokračoval vo vyučovaní v Carihrade. Rok 856 priniesol obom bratom v živote zmenu. „Palácová revolúcia“ odstránila cisárovnú Theodoru a dosadila na trón mladého Michala III. Vládu prevzal strýko cisára Bardas. Prevrat nastal aj na patriarchálnom stolci. Na Vianoce 858 patriarchom sa stáva Fócius. Konštantín nesúhlasil s Fóctiovým učením o dvoch dušiach a netajil sa tým ani pred samým Fótiom, naopak, vyčítal mu to veľmi prísne. Tiež sa mu nepáčilo násilie, ktoré Fótius prejavil voči pravovernému patriarchovi Ignácovi.
Pobyt v kláštore na Olympe
Konštantín odchádza z verejného života a ide k svojmu bratovi Metodovi do baziliánskeho kláštora na Olympe v Malej Ázii. Tu sa venuje modlitbe a štúdiu kníh. O Metodovi hovorí Moravsko – panónska legenda. „A nájduc si čas, sprostil sa kniežatstva (t. j. slovienskeho) a odišiel na Olymp, kde žijú svätí otcovia. Ostrihajúc sa obliekol sa v čierne rúcho a bol podrobujúci sa v pokore a zachovávajúci úplne celú mníšsku regulu a knihám sa venujúci“. (Život Metodov ŽM, III. kap.) Slovienské kniežatstvo, ktoré Metod kedysi spravoval a ktoré zanechal, bolo neďaleko Solúna, v srtymonskej krajine v Macedónsku, t. j. v dnešnej juhozápadnej časti Bulharska. (údaj z r. 1945 – pozn. autora) Tu žilo veľa Slovanov, ktoré rozleptávalo byzantskú ríšu. Hora Olymp – kam sa Metod dobrovoľne utiahol – bol Ázijsky vrch, nie grécky, na juh od mesta Brusa. Turecky sa volá Kešiš – Dag, t. j. Mníšska hora, okolo 2500 m vysoká; s pohoria je krásy výhľad na Carihrad. V IX. storočí bolo na mníšskej hore asi 30 kláštorov a v osamnelých skalnatých útesoch množstvo pustovní. Na Olympe však bratia neostali dlho.
Misia u Chazarov
Asi r. 860 prišli kaganovi kozarskí poslovia do Carihradu k cisárovi hovoriac, že ich Židia i mohamedáni nahovárajú na svoje viery. Kozari (Chazari), boli kočovný turkotatársky národ a v 9. storočí žili v južnom Rusku na sever od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom. S Byzanciou mali dobré vzťahy. Tento národ žil zväčša v pohanstve, časť obyvateľstva pristúpila k židovstvu a menšia časť k islamu. Kresťanstvo sa tiež šírilo a bolo najviac rozšírené, zdá sa, medzi Kozarmi na Kryme (Dvorník). Židia sa kresťanom rúhali. Poslovia kaganovým menom hovorili ďalej: „Preto posielame (poslov) k vám, staré priateľstvo a lásku zachovávajúc, lebo národom veľkým súc, cisárstvo od Boha máte, a o vašu radu žiadajúc, prosíme o muža učeného od vás, aby sme, ak pre prieči Židov a Saracénov, prijali vašu vieru.“(ŽK, VIII. kap.) Na túto úlohu určil cisár Konštantína filozofa, ktorého doprevádzal jeho brat Metod. Filozof mal najmä hájiť kresťanskú vieru proti židovstvu, ktoré tam bolo rozšírené. Metodova úloha bola skôr diplomatická a mal sa tiež starať o zdravie mladšieho brata. Konštantín už mal kňazské svätenie, prijal ho zrejme okolo r. 850. Cestou sa zastavili v meste Cherson na Kryme. Tu trochu pobudli. Konštantín sa tu naučil hebrejsky. Podľa legiend tu preložil „osem častí gramatiky“, t. j. preložil hebrejskú gramatiku do gréčtiny. Žil tam aj istý Samaritán. Od neho sa naučil semitskému samaritskému nárečiu, jeho písmu a čítal aj samaritské knihy. Samaritána to dojalo a nechal sa spolu so svojim synom pokrstiť. Konštantín sa tu naučil aj kozarskému jazyku (Rímska legenda). Potom sa naučil i jazyku gótskemu.
Pobyt bratov na Chersone je známy najmä vďaka nájdeniu ostatkov sv. Klimenta, tretieho pápeža po sv. Petrovi. Konštantín zisťoval, čo vedia miestni ľudia o Klimentovi. Vedel, že ako pápež bol na Chersone okolo r. 100 umučený. Po modlitbách a úpenlivom hľadaní napokon 30. januára 861 sa mu i so sprievodom podarilo nájsť kosti sv. Klimenta aj s kotvou, s ktorou ho po umučení hodili do mora. Nájdenie relikvií sv. Klimenta malo veľký význam pri budúcej misijnej činnosti oboch bratov na Veľkej Morave a v Panónii. K jeho úcte sa svätili kostoly na Slovensku, v Panónii a v Čechách. U nás to bolo napr. v Močenku a vo Veľkom Kýre, obe obce sú pri Nitre. Potom sú záznamy aj zo Šariša a zo Zemplína. V Panónii je to napr. v Szent – Kút v Železnej stolici, Bük na Rabici v Šopronskej stolici a v Čechách kostol Levý Hradec, ktorý založil Bořivoj. Cestou ku Kozarom narazili bratia na Maďarov, ktorí vždy žili medzi Dneprom a Donom. Podľa legendy vili ako vlci a chceli Konštantína zabiť, ale on sa ich nezľakol, ba poučil ich a oni skrotli a odišli. Keď dorazil ku kaganovi, tak hneď pri obede mal s ním hádku o sv. Trojici a hneď nato aj zo Židmi, stojacimi okolo neho, o vtelení Boha. Tu si ustanovil deň a spoločne s rabínmi a židovskými učencami viedol mnohé teologické dišputy. Konštantín diskutoval (podľa iných „hádal sa“) so židmi o zákone Mojžišovom, o príchode Pomazaného, o vyvolenom národe, o obriezke, o uctievaní obrazov, o zakázaných jedlách, alebo o Novom zákone. Filozof sa staval proti židovskej výlučnosti, proti národnej uzavretosti ich náboženstva a proti ich povýšenosti. Radca kozárskeho kagana Konštantínove vývody so židmi nakoniec takto zhodnotil: „S Božou pomocou tento hosť všetku židovskú pýchu povalil na zem.“ V rozpravách o mohamedánstve vychádzal Konštantín z dedičného hriechu a z jeho následkov v prirodzenosti človeka. A dával rozličné spôsoby ich liečenia. Proti voľnej mravouke Mohameda kládol Kristov zákon, „tvrdosť Božieho života“, ktorá však „vo večných príbytkoch stonásobný plod prináša.“ S odvolaním sa na Daniela (9, 24), že po Kristovi prestane totiž všetko ďalšie videnie a proroctvo, Mohamedovi odopieral milosť pravého Božieho zjavenia. Vtedy mnohí z prítomných Chazarov povedali: „Čo hovoril Daniel, hovoril z Ducha Božieho. O Mohamedovi však všetci vieme, že je luhárom a záhubcom spasenia všetkých, ktorý svoje najlepšie výmysly utváral na zlobu a necudnosť.“ A radca kagana ukončil rozhovor: „Tento hosť vašu saracénsku pýchu prehodil na tamtú stranu rieky ako špinavú. Ako dal Boh kresťanskému cisárovi moc nad všetkými národmi a dokonalú múdrosť, tak im dal aj vieru. A okrem nej nemôže nikto žiť život večný. Bohu sláva naveky.“ A ostatní povedali: „Amen.“
Konštantínova reč na dvore kagana bola živá, názorná a obratná. Zložité pravdy objasňoval prirovnaniami a podobenstvami. Kozári ho pozorne počúvali a chválili: „Boh ťa sem poslal na vzdelanie naše. A všetkým knihám od neho naučený, všetky si po poriadku vysvetlil. Dosýta si nás nasladil všetkými medovými slovami svätých kníh.“ Konštantín sa po skončení rozpráv so slzami v očiach obrátil na Kozárov a povedal im: „Bratia i otcovia, i druhovia, i deti! Hľa, Boh dal všetok rozum a náležitú odpoveď. Ak ešte je niekto, čo sa protiví, nech príde a preškriepi, alebo podľahne. Kto s týmto súhlasí, nech sa dá pokrstiť v mene Svätej Trojice. Kto nechce, ja som mimo toho hriechu...“ Výsledok rozhovorov a hádok bol, že kresťanstvo dostalo v ríši plnú slobodu, Kozari požiadali o krst a Židom a mohamedánom pohrozili smrťou. Vtedy sa pokrstilo do 200 ľudí. Kagan sa listom poďakoval cisárovi za Konštantína, ktorý im ukázal, že kresťanská viera slovom i skutkom je svätá. (ŽK, XI, kap.)
Kagan chcel odmeniť Konštantína darmi, ale on poprosil len o prepustenie 200 gréckych zajatcov, v čom mu panovník vyhovel. Cestou späť do Carihradu sa bratia zastavili v Chersone. (leto r. 861) Potom prišli do Fulskej krajiny. Ako u iných kaukazských kmeňov, i tu sa uctieval strom, konkrétne veľký dub, zrastený s čerešňou. Pod ním sa konali obete. Konštantín i týchto pohanov priviedol ku kresťanstvu a dub 33 údermi zoťal.
Opäť v Carihrade – príprava na misiu vo Veľkej Morave
Bratia sa koncom r. 861 vrátili do Carihradu. Metod sa stal opátom kláštora v Polychrone a Konštantín sa venoval vedeckej práci na vysokej škole pri chráme Svätých apoštolov. Zaoberal sa jazykovednými výskumami, užívajúc nových svojich znalostí v tomto odbore. Jeho filozofická prestíž sa onedlho ešte zvýraznila vďaka novým jazykovedným znalostiam nadobudnutých v Chersone, ktoré mu umožnili prečítať nápis na pokále (alebo pohári z drahého kameňa - Šalamúnovo dielo), uchovávanom v chráme Svätej Múdrosti, čo sa dovtedy nikomu nepodarilo. Boli to verše napísané hebrejsko – samaritánskym písmom a obsahovali proroctvo o Kristovi. Solúnsky bratia sa krátky čas tešili pokojnému životu. Roku 862 (alebo ešte skôr r. 861) prišlo do Carihradu posolstvo vyslané od veľkomoravského kniežaťa Rastislava. Žiadal od cisára pre slovienske kraje „učiteľa a biskupa“ a s ním aj iných misionárov, ktorí by v národnom jazyku ohlasovali Slovienom kresťanstvo. Čoskoro solúnskych bratov čakala teda nová misia - Veľká Morava. Cisár zvolal radu a rozhodol sa, že ta pošle Konštantína a Metoda. Konštantínovi povedal: „Viem, že si ustatý, filozof, ale treba ti tam ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať ako ty.“ Život Metoda uvádza aj ďalšie slová cisára Michala III.: „pojmi brata svojho, opáta Metoda a choď“. (ŽM V.) „Ponúkol mu dary a ďalej mu povedal: „choď, lebo vy ste Soluňania, a Soluňania všetci čisto sloviensky rozprávajú.“ Je známe, že za čias Konštantína a Metoda sa v Solúne hovorilo grécky a sloviensky. Konštantín, hoci ustatý a chorý, s radosťou prijal túto úlohu, len mal starosť, či Sloveni majú písmená v jazyku svojom. Cisár mu na to odpovedal: „Ded môj i otec aj iní hľadajúc to, nenašli toho, ako teda ja môžem to nájsť?“ Konštantín sa bál, aby si nájdením nového písma neutŕžil meno kacíra. Cisár i jeho ujec Bardas ho ale povzbudili. „Ak ty chceš, tak to Boh môže tebe dať, lebo on dáva všetkým, ktorí prosia s dôverou a otvára klopajúcim“(Lk 11, 10).
Svätí bratia dobre vedeli, že takú významnú prácu, na akú ich určil Michal III., budú môcť zvládnuť len vtedy, keď si svedomite pripravia program svojej budúcej činnosti. Išlo hlavne o to, aby evanjelium hlásali v reči ľudu. Slovanský jazyk dokonale ovládali, lebo pochádzali zo Solúna, kde v tých časoch žilo mnoho Slovanov.
Konštantín, ako dosvedčuje bulharský mních Chrabr, už od r. 855 pripravoval slovanský preklad sv. Písma. Bratia si dali za cieľ získať všetky slovanské národy pre kresťanstvo slovanským jazykom, bez nemeckého a byzantského prostredníctva a tak umožniť slovanským národom zachovať si svoju nezávislosť a slobodu uprostred latinských a germánskych národov. Sv. Konštantín a Metod boli dôkladne pripravení na rozsiahlu prácu medzi Slovanmi. Konštantín, absolvent carihradskej univerzity a profesor filozofie na Vysokej dvornej škole, mal skúsenosti na založenie slovanských škôl na Veľkej Morave. Metod bol znalcom cirkevného a svetského práva a niekoľko rokov zastával významný úrad miestodržiteľa provincie. Konštantín mal vynikajúce nadanie na jazyky (hovoril grécky, latinsky, hebrejsky, sýrsky, slovansky, gótsky a zrejme i arabsky). Za pohanských dôb naši predkovia písma nepoznali. Mních Chrabr hovorí: „Prv Slovieni nemali písmen, ale črtami a rezmi čítali a hádali, pohania súc.“ Do vzniku slovanského písma, keď prijímali krst, používali grécke a latinské písmo. Chrabr píše: „Pokrstiac sa, rímskymi a gréckymi písmenami snažili sa (písať) sloviensku reč bez poriadku. Ale ako možno napísať dobre gréckymi písmenami boh alebo život a iné podobné týmto?“
Boh zjavil Konštantínovi písmo pre Slovanov – Hlaholiku
Chrabr tiež hovorí o tom, ako sa Boh zmiloval nad rodom slovienskym a poslal mu Konštantína filozofa, muža spravodlivého a pravého. „Keď prešlo mnoho rokov, Boh vzbudil Slovenom Konštantína, ktorý im zostavil písmo: A zostavil 38 písmen, jedny podľa spôsobu gréckych písmen, druhé zasa podľa slovanskej reči.“ A určuje aj rok zostavenia abecedy: „v čase Michala, cisára gréckeho, i Borisa, kniežaťa bulharského, i Rastica, kniežaťa moravského, i Koceľa, kniežaťa Blatnenského, roku od založenia sveta 6363 (863)... Taký rozum, bratia, Boh daroval Slovenom.“
Pred tým, ako Konštantín vynašiel nové písmo, odovzdal sa spolu so svojimi pomocníkmi v modlitbe Bohu. Legenda hovorí: „Čoskoro sa mu zjavil Boh, vyslyšajúci modlitby svojich služobníkov, i ihneď zložil písmená, a začal písať slová evanjelia: Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo (Ján 1, 1), a ostatné.“ (Život Konštantína, XIV. kap.) Začiatok evanjelia podľa Jána: „Iskoni bie Slovo i Slovo bie u Boga“ sa považuje za základ slovanského písomníctva a kultúry! Písmo, ktoré Konštantín zostavil so svojimi pomocníkmi, voláme hlaholským písmom. (Súvisí so slovom „glagolati“ – hovoriť). Hlaholské písmo zostavil Konštantín podľa malých písmen gréckej abecedy (minuskulné, kurzívne písmo grécke). Hlaholiku, ktorá sa používala v 9. a 10. storočí, vystriedala v neskoršom období jej jednoduchšia forma, písmo nazývané cyrilika. Bolo zložené z hlaholiky a veľkých gréckych písmen. Konštantín nové písmo uspôsobil pre potreby slovanskej reči. Niektoré písmena prebral z písma hebrejsko – samaritského, ktoré poznal zo svojej cesty u Chazarov. Pre každú fonému zvolil jednu grafému, t. j. pre každú hlásku jedno písmeno. Vynašiel aj písmená pre hlásky, ktoré grécky jazyk nemal. G. Černochvostov tvrdí že Konštantín pri tvorbe hlaholiky použil tri najvážnejšie kresťanské symboly: kruh (Boh), trojuholník (Sv. Trojica) a kríž (Ježiš Kristus). Ich spájaným vytvoril väčšinu hlaholských písmen. Slovanské písmo je dielom geniálneho jazykovedca. Za spisovný jazyk Konštantín zvolil nárečie Solúna a jeho okolia. Je to nárečie macedónske, prislúchajúce do jazykovej oblasti bulharskej. Jazyk Cyrila a Metoda sa volal sloviensky, t. j. slovanský. (Dnes voláme tento jazyk staroslovienskym alebo starým cirkevno slovanským jazykom) Jazyku naši predkovia rozumeli, lebo praslovanská jazyková jednota nebola vtedy ešte rozbitá. Medzi Slovanmi boli vtedy len malé jazykové a nárečové odchýlky. Po príchode na Veľkú Moravu slovanskí vierozvestcovia vnášali do svojich prekladov aj prvky tunajšieho nárečia. Týkalo sa to hlavne výberu slov.
Cisárov list Rastislavovi
Cisár poslal spolu so solúnskymi bratmi Rastislavovi mnohé dary a list, v ktorom chváli jeho vieru a snahu a oznamuje mu, akého slávneho človeka mu posiela za vierozvestca. Pripomína, že je nájdené už aj písmo „pre váš jazyk“, aby sa aj Rastislavov národ mohol pripočítať k veľkým národom, oslavujúcim Boha vo svojom jazyku. Cisár prosí Rastislava, aby sa pričinil o podporu celej misie a aby povzbudil svoj národ, aby nastúpil na cestu pravdy. Tým podľa slov cisára Rastislav zanechá takú pamiatku ostatným pokoleniam ako kedysi veľký cisár Konštantín.
Príchod na Moravu
Do našej krajiny prišli Konštantín a Metod so svojim sprievodom a s Rastislavovými poslami v prvej polovici r. 863. Prišli aj so svojimi pomocníkmi, z ktorých poznáme Klimenta, Angelára, Nauma, Sávu, Vavrinca. Konštantín prišiel ako kňaz a Metod ako diakon. Okrem cisárovho listu Rastislavovi, bohoslužobných kníh preložených do slovienskej reči a cisárskych darov pre Rastislava doniesli svätí bratia aj pozostatky sv. Klimenta. Bratia vzali so sebou aj byzantské zákonníky, „Zákon sudnyj ľudem“ a „Nomokanon“, ktoré neskôr sv. Metod preložil do staroslovienskej reči. Úcta k sv. Klimentovi sa rozšírila práve pre prítomnosť pozostatkov tohto svätého v našej krajine. (Hneď pri samej Nitre zasvätený mu je kostol v Močenku). Príchod na Veľkú Moravu bol teda tým slávnostnejší. Legendy hovoria, že keď sa naši predkovia „dozvedeli o ich príchode, veľmi sa zaradovali, lebo počuli, že nesú so sebou aj ostatky blahoslaveného Klimenta a evanjelium, preložené do ich jazyka spomenutým Filozofom. Vyjdúc im teda z mesta naproti, prijali ich so cťou a preveľkou radosťou.“(Rímska Legenda, VII. kap.) Život Konštantínov zaznačuje ich príchod krátkymi slovami: „Keď prišiel na Moravu, s veľkou cťou prijal ho Rastislav, a učeníkov zhromaždiac, oddal ich učiť.“
Činnosť na Veľkej Morave
Pri príchode na Moravu naši apoštoli začali hneď svoju činnosť. Rímska legenda hovorí o ich práci toto: „Začali teda usilovne vykonávať to, čo prišli robiť: mládež v knihách vyučovať, cirkevným bohoslužbám učiť, a srpom svojich rečí naprávať rozličné bludy, ktoré v národe našli.“ Z toho vidíme, že solúnski bratia založili u nás najmä nižšie a vyššie školy, v ktorých sa vyučovala mládež čítať a písať a na vyššom stupni aj poznávať teologickú literatúru a cirkevné úkony. Z domorodého obyvateľstva pribrali mladíkov, ktorí sa o krátky čas stali prvými pomocníkmi slovanských apoštolov. Na Veľkej Morave pokračoval sv. Cyril spolu s Bratom Metodom v prekladateľskej práci. V Živote Konštantína čítame: „...onedlho preložil celý cirkevný poriadok.“(ŽK, XV.) Život Metoda zasa podáva správu: „Žaltár a evanjelium s Apoštolom a vybrané služby cirkevné preložil (Metod) prvej s filozofom.“ (ŽM, XV.) Na teologickej vyššej škole naučil Konštantín, bývalý profesor na vysokej škole v Carihrade, svojich žiakov raňajšej službe božej (rannému ofíciu), hodinkám (breviáru), večierni (večernému ofíciu), povečernici (kompletóriu) a obradom sviatostným (tajným), t. j. sv. omši alebo tzv. mystériám (sakramentu). Tak to uvádza Život Konštantínov (XV. Kap.)
Táto vyššia škola je pravdepodobne totožná s prvou vysokou školou, ktorú bratia na Morave založili. Rastislavovi išlo o to, aby mu bratia vychovali domácich duchovných, ktorí by prevzali vedenie cirkevnej organizácie na Morave. Preto podporoval zakladanie cirkevných škôl. Zriadenie národnej hierarchie nemohlo sa zaobísť bez politických následkov. Išlo tu o zápas dvoch mocenských sfér: franskej ríše a mladého západoslovanského štátu. Bratia vyučovali aj široké vrstvy ľudu a kázňami a rečami odstraňovali z neho všelijaké nepravé učenia. Slovákom a Moravanom hlásali slovo Božie v reči materinskej; v chrámoch, pri bohoslužbách, aby ľud všetkému rozumel, zaviedli jazyk slovanský. Misia sa im darila, takže legendista mohol napísať: „I otvorili sa, podľa prorokových slov uši hluchých aby počuli slová Písma, a jazyk zajakavých jasným sa stal.(Iz 34, 5; 32, 4). Boh sa zaradoval tomu, a diabol zahanbil. A tak skosili a vykorenili z toho skazonosného poľa mnohoraké tŕnie nerestí a zasiali semä Božieho slova.“ .(Rím. leg. VII. kap.) A zasa v Bulharskej legende sa píše o tom, ako sa Metod snažil zušľachťovať evanjeliom mravy našich predkov: „Nielenže vtedajšie moravské knieža Rastislava neprestával každodenne poučovať a jeho dušu usmerňovať Božími prikázaniami, lež aj vládcu celej Panónie, menom Koceľ, vyučoval a nabádal pripútať sa k bázni pred Pánom a ňou sa ovládajúc a krotiac sťa nejakou uzdou odvracať od každého zla. Tak ohlasoval evanjelium – cnostných robiac z nehodných...“
Strediskom ich činnosti na Morave bol pravdepodobne Velehrad, kde podľa niektorých vystavali a zriadili veľkolepý chrám. Na Slovensku zrejme pôsobili i v Nitre. Výsledok horlivej apoštolskej práce sv. Cyrila a Metoda bol utešený. Mnohí z kniežat sa dali pokrstiť, tiež aj pohanskí kňazi prijali kresťanstvo. Ľud sa začal zriekať svojich pohanských zvykov, a odvracať sa od bavorských kňazov. No pred ich príchodom to tak úplne nebolo. Pohanstvo nebolo celkom vyplienené, ba rozširovali sa aj falošné učenia. I mravný život mal veľa nedostatkov. Príčinou toho bola jednak nedbalosť franských duchových, a potom ich schvaľovanie týchto neprávostí. Podľa Života Konštantínovho franskí kňazi učili Moravanov, že pod zemou žijú ľudia s veľkými hlavami. Potom, že plaz je diablovým stvorením, a ak niekto zabije zmiju, zbaví ho to vraj deviatich hriechov. Nebránili ani konaniu pohanských zvykov a obiet. Proti týmto bludom sa Konštantín a Metod rozhodne postavili slovami Písma svätého. Učili národ obetovať sa pravému Bohu a modliť sa podľa kresťanského učenia. Veľmi tvrdo bojovali proti nerestiam, ktoré sa týkali hlavne manželstva a zneužívania žien. Učili, že neslobodno prepustiť manželku, keď zostarla a manžela prestala zaujímať. Brojili proti cudzoložstvu a bratiu žien, ktoré odišli od svojich mužov. Vštepovali národu, že sa manželský zväzok nesmie rozviazať. Tieto ponaučenia sa pravdaže týkali aj Svätopluka, ktorý v otázke mravnosti a manželstva budil pohoršenie (Bulharská legenda o Klimentovi). Náš národ prijímal sloviensku bohoslužbu s veľkým nadšením. Podľa písomných záznamov a zistení archeológov bolo na Veľkej Morave v čase sv. Cyrila a Metoda v našich krajoch asi 50 kostolov. Vo všetkých zaznievalo slovienske slovo bohoslužby a Písma a vo všetkých zaznieval sloviensky spev.
Otázka liturgie
Historik J. Kútnik Šmálov v knihe „Prvý učiteľ slovienskeho národa. Život Konštantína Filozofa, rehoľným menom Cyril“, k téme o cirkevnom liturgickom obrade používanom na Morave, napr. píše: „...Západná liturgia, hoci v celku jednotná, v jednom spoločnom rámci v 9. storočí obsahovala viaceré ríty, v podrobnostiach odchylné. Proste vtedy bola voľnejšia než v neskorších storočiach... keď Konštantín uznával, že Morava patrí k Apoštolskej stolici, tým samým uznával ... aj to, že na jej území zaväzuje a má sa konať západná liturgia. Preto medzi Filozofom a latinským duchovenstvom nikdy, ani prv, ani neskôr, nebol spor o liturgiu, ba ani len o rítus nie. Spor bol jedine a výhradne o tom, akým jazykom sa má konať tá liturgia alebo rítus... Čiže : Filozof uvádzal slovienčinu do liturgie, ktorú už našiel na Morave a ktorá odprvoti bola rozhodne západná... Okrem chorvátsko- dalmatskej oblasti, kde sa udržal sloviensky bohoslužobný jazyk v službách západnej liturgie, vo všetkých iných oblastiach prešiel neskôr do služieb východnej liturgie. A práve z tých oblastí s východnou liturgiou sa zachovali súvislé texty v tzv. cirkevno - slovanskom jazyku. Ale z nich už nemožno robiť jednoznačné dejinné uzávery o liturgii, ktorú na Morave prijal, vzdelával a pestoval Konštantín Filozof. Mnohí z bádateľov prikláňali sa k ... riešeniu a mienili, že Konštantín uviedol na Morave tzv. liturgiu sv. Petra, akýsi súhrny tvar západnej a východnej liturgie. Ale to bolo a je východisko z núdze.“ (s. 122)
Ján Hnilica zasa vo svojom diele „Svätí Cyril a Metod. Horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri Cirkvi“, uvádza: „Po príchode do Rastislavovho kniežatstva Konštantín začal slúžiť omšu v byzantskom (gréckom) obrade, nakoľko to bol jeho rodný obrad, a mal povolenie do neho uviesť slovenský (slovanský) jazyk. Čo sa týka západného obradu, prof. Michal Lacko predpokladá, že Konštantín začal prekladať nepremenné časti západnej liturgie ešte v Carihrade, keď sa dozvedel, že na Morave nemeckí misionári zaviedli rímsky, teda západný obrad. Keď sa bratia po príchode na Morave presvedčili, že je to tak, prijali západný obrad a knihy tohto obradu preložili do staroslovenského jazyka. (Za predlohu mu (Konštantínovi) slúžila tzv. „Liturgia sv. Petra“, preložená z latinčiny do gréčtiny, doplnená niektorými zvláštnosťami a užívaná v Solúne v období, keď solúnsky arcibiskup nosil titul pápežského vikára.) Konštantín sa ho začal učiť, aby aj v ňom mohol slúžiť sv. omše. Kedy v ňom začal slúžiť, nie je isté... Všeobecne sa verí, že tak byzantsko – slovenská, ako aj rímsko – slovenská liturgia pochádza od Konštantína Cyrila. M. Lacko tvrdí, že doklad z rímsko – slovenskej liturgie sa zachoval v tzv. Kyjevských listoch. Na nich sú hlaholikou zapísané liturgické texty zo západnej, čiže rímskej liturgie. Obsahujú premenlivé modlitby k sv. omši, preložené z nejakej starodávnej predlohy, a to zrejme samým sv. Cyrilom počas jeho pobytu v Ríme.“ (s. 49 – 51)
(Je teda isté, že Konštantín a Metod slúžievali na Morave sv. liturgie východného i západného obradu. Tak robili i ich učeníci. pozn. red.)
Odpor franskej hierarchie voči misii solúnskych bratov
Avšak veľký úspech sv. vierozvestcov ťažko a zo závisťou niesli nemeckí biskupi a kňazi. U našich predkov nemali veľký úspech a ešte k tomu boli niektorí nedbalí, slabí teológovia, ktorí schvaľovali pohanské zvyklosti. Nepáčilo sa im uvedenie slovanskej liturgie, lebo v liturgii vraj len v troch jazykoch možno Boha oslavovať. Život Konštantínov hovorí o ich rozbrojoch takto: „Keď sa Božie učenie takto rozrastalo, diabol, oddávna zlý závistník, ktorý neznášal toto dobro, ale vstúpil do svojich nástrojov a začal mnohých podpichovať hovoriac im: Týmto spôsobom sa Boh neoslavuje. Lebo keby mu to bolo milé, či by nebol mohol učiniť, aby aj títo od začiatku zapisovali svoje slová (vlastnými) písmenami a tak slávili Boha? Ale on len tri jazyky vybral - hebrejský, grécky a latinský, ktorými sa patrí vzdávať Bohu chválu." Takto hovorili latinskí a franskí duchovní, veľkňazi a ich učeníci. A keď s nimi bojoval ako Dávid s cudzincami, získavajúc víťazstvo slovami Písma, nazval ich trojjazyčníkmi, pretože Pilát tak napísal v nápise na kríži Pánovom.“
Takto hovorí legenda. Bol to teda boj o sloviensky jazyk v bohoslužbách, a bol to aj boj o vyučovanie žiakov, ľudu, ale aj o politickú nadvládu. Preto Biskupi zo Salzburgu a z Pasova písali pápežovi do Ríma, že slovanskí apoštoli nevyznávajú správne učenie o Najsvätejšej Trojici a slovanskú bohoslužbu konajú. Takto uviedli ich pravovernosť do pochýb. No tŕňom v oku nemeckých kňazov bolo používanie domáceho liturgického jazyka. Všeobecne sa uznáva, že následkom rôznych klamných správ pozval pápež Mikuláš I. solúnskych misionárov do Ríma, aby mu podali správu o svojej misii na Morave. Aby dokázali svoju pravovernosť a predišli niektorých nedorozumeniam, vybrali sa do Ríma. Je isté, že Cyril a Metod museli riešiť celý rad závažných problémov. Na Morave bolo treba zriadiť cirkevnú organizáciu, bolo treba svätiť kňazov, konsekrovať nové kostoly. A na to bola potrebná biskupská hodnosť. Aj preto chceli bratia
V Ríme vybaviť predovšetkým tieto tri záležitosti:
1. Potvrdenie slovienskej bohoslužobnej reči;
2. Vysviacku prinajmenšom troch učeníkov za biskupov, ďalších na diakonov a kňazov (nechceli ich dať vysvätiť nemeckým biskupom);
3. Utvorenie samostatnej cirkevnej provincie na Morave.
Niektorí zastávajú názor, že tieto záležitosti bratia chceli ísť vyriešiť nie do Ríma, ale do Carihradu. (Napr. F. Dvorník, V. Novotný, L. Hauptmann, J. Stanislav, J. Dekan.) Zámer cestovať do Ríma zastávajú napr.: V. Bartůnek, M. Lacko, F. Grivec. Ako svedectvo ich zámeru ísť do Ríma slúži napr. dielo „Pochvala blaženého Otca nášho i učiteľa slovenského Cyrila – Filozofa: „I preložiac celý bohoslužobný poriadok do slovenského jazyka, pobral sa do Ríma, vedúc vybraných zo svojho stáda na zdokonalenie (t. j. svätenie) i s radosťou skončil beh (svojho života), lebo Hospodinovi Bohu sa zaľúbilo, aby tu (v Ríme) spočinulo jeho telo.“ Isté je, že sa cestou najskôr zastavili v Panónii.
Odchod z Veľkej Moravy – u Koceľa
Učeníkov, ktorých Rastislav zveril našim apoštolom na učenie, vyučili za 40 mesiacov. Tento čas spomína Živor Konštantínov. Legenda o Metodovi (V. kap.) spomína, že to trvalo vyše troch rokov. Rímska legenda udáva štyri a pol roka (VIII. kap.) Po tomto čase bratia „vrátili sa z Moravy“(ŽM, V. kap.) To značí, že sa vybrali na cestu do Byzantska. Bolo to na konci r. 866 alebo na začiatku r. 867. Život Konštantína nám podáva aj príčinu odchodu z Moravy. Tu stojí, že Konštantín „štyridsať mesiacov pobudnuvší na Morave, šiel svätiť učeníkov svojich“(XV. kap.) Cesta ich viedla cez Panóniu, v ktorej pod franskou patronáciou vládol Pribinov syn Koceľ. Knieža Koceľ ich v Blatnohrade prijal s veľkou radosťou. Život Konštantínov píše o tom: „Prijal ho (Konštantína), idúceho Koceľ, knieža panónske, a obľúbiac si slovienske knihy, naučil sa im a dal mu (Konštantínovi) do päťdesiat učeníkov učiť sa im.“ (kap. XV.) Bolo to roku 867. Konštantín a Metod zostali so svojim sprievodom v Panónii asi pol roka. Hlásali tu evanjelium slovienskym jazykom a vyučovali Koceľových žiakov slovienskej bohoslužbe. Ako od Rastislava, tak aj od Koceľa nežiadali inej odmeny, ako prepustenie zajatcov. Dovedna vyslobodili u Rastislava a Koceľa 900 zajatcov.
V Benátkach
Po odchode z Blatnohradu prišli naši apoštoli do Benátok, ktoré s určitou samostatnosťou prináležali k byzantskej ríši. Podľa niektorých prameňov tu chceli nasadnúť na loď a odísť do Carihradu dať vysvätiť svojich učeníkov. Plán cesty sa však zmenil. V Benátkach museli Konštantín a Metod zviesť tuhé boje s latinským duchovenstvom pre zavedenie slovienskeho jazyka do bohoslužby. Konštantín obhajoval citátmi Písma svätého slovanskú reč v bohoslužbe proti tým, ktorí sa nazdávali, že pri Božích službách sa môžu používať iba tie jazyky, v ktorých bol vyhotovený nápis na Kristovom kríži (pilátnici, trojjazyčníci).
„Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či hádam nedýchame na vzduchu všetci rovnako? Tak vy sa nehanbíte len tri jazyky spomínať a všetkým ostatným národom a kmeňom prikazovať, aby boli slepé a hluché? Povedzte mi, prečo robíte Boha bezmocným, akoby to nemohol dať, alebo závistlivým, že to nechce dopriať? My však poznáme mnoho národov, ktoré ovládajú umenie písma a vzdávajú slávu Bohu svojím jazykom. Ako je známe, sú to Arméni, Peržania, Abasgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Turci, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a mnoho iných.“(ŽK, XVI.) Konštantín videl dobre do ich srdca, a preto im uviedol okrem iného i slová evanjelia o zákonníkoch a farizejoch: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.“(Mt 23, 13) Svojimi dôkazmi ich zahanbil a odišiel, nechajúc ich.
Keď sa pápež Mikuláš I. dozvedel, že Konštantín a Metod sú v Benátkach, pozval ich k sebe osobitným listom. Rímska legenda, v ktorej je údaj o pápežskom liste Konštantínovi, hovorí, že Mikuláš počul o činnosti solúnskych bratov a že sa nad tým veľmi potešil. Podľa Života Metodovho „želal si ich vidieť ako anjelov Božích“(VI. kap.) Konštantín a Metod pozvaniu vyhoveli, ba veľmi sa mu potešili. Rímska legenda píše: „Keď tú zvesť oni dostali, veľmi sa zaradovali, vzdávajúc Bohu vďaku, že za toľkých boli ocenení, že si zaslúžili, aby ich apoštolská stolica pozvala.“ (VIII. kap.)
Cesta do Ríma
„Skoro teda sa vydali na cestu a viedli zo sebou aj niekoľkých zo svojich učeníkov, ktorých považovali za hodných, aby obdŕžali biskupskú česť. A tak po niekoľkých dňoch prišli do Ríma.“ Takto pokračuje Rímska legenda.
Keď prišli bratia so svojim sprievodom do Ríma, bol už pápežom Hadrián II. (867 – 872). Pápež ich prijal s veľkými poctami, a prijal od nich ostatky sv. Klimenta. Podľa legiend nad ostatkami sv. Klimenta sa stali zázračné uzdravenia. Pápež, duchovenstvo a obyvateľstvo Ríma chválu vzdávali Bohu, radovali sa a tešili, že za ich dní sa im dostalo pocty prijať vo svojom strede tohto apoštolského muža sv. Klimenta. Naši apoštoli potom predložili pápežovi slovienske knihy a vysvetlili mu veľký význam slovanského jazyka pri bohoslužbách. Keď sa pápež presvedčil o ich pravovernosti, schválil ich a posvätil. Pápež ich položil v chráme Panny Márie (Santa Maria Maggiore) a spievali nad nimi svätú liturgiu. (Podľa jedných to bola zrejme sv. omša, podľa iných (prof. F. Pastrnek) sa počas posviacok slovienskych kníh pápežom v Ríme konali prvé obrady podľa nového grécko – slovenského rítu). Život Metodov spomína, že pápež posvätil ich učenie a slovienske evanjelium položil na oltár svätého Petra apoštola. Týmto činom dal najavo, že aj slovanský jazyk (hlaholika) patrí do cirkevných obradov. Potom prikázal dvom biskupom, Formosovi portskému a Gauderichovi Z Velletrie, vysvätiť slovienskych učeníkov. A tak vysvätili z učeníkov slovienskych troch za kňazov a dvoch za diakonov (ŽM, VI. kap.) Boli to azda Gorazd, Kliment, Angelár a Sáva. (II. kap.) V Živote Klimenta čítame i o posvätený kníh Písma svätého: „Oni sa uberajú do Ríma, aby blaženému pápežovi ukázali dielo preloženého Písma... Keď uvidel, že preklad Písma do iného jazyka je plodom skutočne apoštolského ducha Božskej milosti, od radosti nevedel, čo robiť. Velebil týchto mužov, nazýval ich... otcami..., svojou radosťou..., diadémom slávy a krásy Cirkvi. A čo urobil potom? Vzal preložené knihy a priniesol na posvätný obetný oltár, zasvätiac ich sťa nejakú obetu Bohu, dokazujúc, že v takýchto obetách, totiž ovocí rúk, Boh má zaľúbenie...“ Aj v Ríme sa však našli odporcovia slovanskej liturgie. Jedným z nich bol Formozius, biskup v rímskom prístave Porto, neskôr pápež (891 – 896), zanietený odporca všetkého gréckeho. Podľa neho vraj pre misiu medzi Slovanmi nebolo treba zavádzať slovanský jazyk do bohoslužby. Ale Cyril a Metod ho svojimi dôkazmi z Písma svätého a osobnými skúsenosťami presvedčili a získali na svoju stranu. Metoda tiež vysvätili, lebo doteraz kňazského svätenia nemal (ŽM, VI. kap.) Rímska legenda hovorí, že oboch bratov vysvätili za biskupov. Podľa Moravskej legendy Konštantín sa vzdal biskupstva a obliekol sa do mníšskej šaty.
Jezuita Pavol Devos, odporca mienky o Cyrilovej biskupskej hodnosti, po objavení a zverejnení „Latinského života“ v kódexe knižnice metropolitnej kapituly v Prahe r. 1955, ktorý je dobre čitateľný a zhodný s poškodeným a vydavateľmi nesprávne doplneným Vatikánskym kódexom Latinského žitia, odmieta biskupskú hodnosť Cyrila, lebo v Pražskom kódexe o nej niet zmienky. Prof. Lacko zasa tvrdí: „Najstaršia tradícia východnej Cirkvi pozná sv. Cyrila ako biskupa. A jej pôvod je práve v Ochride, kde účinkovali žiaci Kliment a Naum, ktorí iste vedeli, ako sa veci majú, veď boli so svojimi učiteľmi v Ríme.“ Na Balkáne je sv. Cyril znázornený ako východný biskup v štyroch najstarších vyobrazeniach. Len v poradí piatom zo 17. storočia je zobrazený ako mních. V bazilike sv. Klimenta v Ríme je Konštantín znázornený 8 krát v rôznych storočiach: IX, XI, XVII, XIX a XX. Pritom 6 krát je vyobrazený ako biskup.
Po vysviacke učeníkov sa konali štyri dni cirkevné oslavy. Dôležitým bolo, že pri týchto slávnostiach sa bohoslužby odbavovali slovienskym jazykom. Slávnosti dodávala lesku prítomnosť jedného zo siedmych rímskych biskupov Arsenia a rímskeho bibliotekára Anastázia. Život Konštantínov podáva tieto podrobnosti o týchto slávnostiach: „A po tom, čo ich vysvätili, hneď spievali liturgiu v Chráme svätého Petra slovienskym jazykom. A na druhý deň spievali v Chráme svätej Petronely a na tretí deň zasa spievali v Chráme svätého Ondreja a potom ešte u veľkého učiteľa národov apoštola Pavla spievali v chráme v noci svätú liturgiu po sloviensky nad svätým hrobom za pomoci biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia bibliotekára. Ani Filozof so svojimi učeníkmi neprestával za to vzdávať vďaku Bohu.“ (ŽK, XVII. Kap.) Bolo to na jar r. 868.
Konštantínova smrť
Konštantín v Ríme ochorel, a cítiac koniec svojho života, vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora (sv. Ondreja alebo sv. Praxedy), kde zložil rehoľné sľuby a prijal meno Cyril. (Na česť sv. Cyrila Alexandrijského). Ako rehoľník žil ešte 50 dní. Posledné jeho modlitby patrili ľudu na Veľkej Morave a v Panónii. A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky k Bohu a so slzami sa modlil: „Pane, Bože môj, ty si stvoril všetky anjelské chóry a netelesné sily, rozpäl si nebesia a postavil si zem a všetko, čo jestvuje, vyviedol si z nebytia k bytiu; ty vždy vyslyšíš tých, čo plnia tvoju vôľu, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje prikázania; vyslyš moju modlitbu a zachovaj svoje verné stádo, na čelo ktorého si postavil mňa, svojho nesúceho a nehodného sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo sa ti rúhajú, a zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj do jednoty, urob z nich znamenitý ľud, zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Lebo je to tvoj dar, že si nás nehodných prijal na hlásanie evanjelia svojho Krista, kým povzbudzujeme na dobré skutky a robíme, čo je milé tebe. Odovzdávam ti tých, ktorých si mi dal, veď sú tvoji. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a kry ich ochranou svojich krídel, aby všetci chválili a oslavovali tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“ I pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Nech je velebený Boh, že nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a vyslobodil nás z ich záhuby.“ (porov. Ž 124,6.7)“
Táto krásna modlitba je v XVIII. kapitole Života Konštantínovho. Po 50 dňoch sa rozlúčil so všetkými a pred svojou smrťou prosil Metoda, aby pokračoval v misijnej práci medzi moravskými veriacimi a dokončil začaté dielo: „Hľa, bratu, zdieľali sme rovnaký osud a zarývali pluh do spoločnej brázdy. Ja na konci svojich dní na poli klesám. Viem, že veľmi miluješ Svätú horu (monastier na hore Olymp), ale kvôli nej nevzdávaj svoju činnosť v učení viery. Kde by si sa lepšie spasil?“ (ŽM, VII. kap.) Sv. Cyril zomrel 42 ročný, 14. 2. r. 869. Nad mŕtvym Cyrilovým telom na príkaz pápeža Hadriána II. sa zhromaždili so sviecami v rukách všetci rímski Gréci a Rimania. Pápež prikázal, aby spievali nad ním a vystrojili mu taký pohreb, aký sa robieva samému pápežovi. Z toho vidíme, ako veľmi si pápež vážil slovanského apoštola Cyrila a s ním, samozrejme celé jeho dielo. Bol pochovaný s pápežskými poctami v Bazilike sv. Klimenta v Ríme. Hneď bol uctievaný ako svätec. Časť relikvií je uchovaných v chorvátskom kostole sv. Hieronyma v Ríme, malá časť v bazilike na Velehrade. Malý relikviár je i v Pribinovom kostolíku v Nitre na Hrade.
Svätý Metod sa stal arcibiskupom Moravy
Po smrti Cyrila, ostal Metod nejaký čas ešte v Ríme. Najväčším problémom, s ktorým sa bratia obrátili na pápeža, bolo zriadenie samostatnej cirkevnej hierarchie na Veľkej Morave. Na toto územie si nárokovali nemeckí biskupi. V tom čase prišlo do Ríma posolstvo od Koceľa z Blatnohradu, v ktorom žiadal pápeža, aby mu poslal Metoda ako učiteľa. Ako odpoveď na Koceľovu žiadosť pápež vydal v polovici roku 869 bulu „Sláva na výsostiach Bohu“, a adresoval ju Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Znova ňou zvlášť slávnostne potvrdzuje Metoda ako učiteľa a používanie veľkomoravskej staroslovenčiny pri bohoslužbách s tým, aby sa epištola a evanjelium čítali najprv po latinsky a potom po sloviensky. Dokonca hrozí trestom exkomunikácie, ak by niekto hanil používanie takejto bohoslužby. Toto potvrdenie svedčí o dobrom vzťahu medzi rímskym pápežom a solúnskymi bratmi, ako aj o ich úspešnom pobyte v Ríme. Smeli používať slovenskú reč aj v rímskom obrade. Pápež tiež vymenoval Metoda za svojho legáta pre slovanské územia a poveril ho ako pápežského legáta odovzdať bulu slovenským kniežatám a vyjednávať s nimi o usporiadaní samostatnej cirkevnej provincie. Koceľ prijal Metoda veľmi úctivo. Pokladal Metoda za najschopnejšieho viesť aj panónsku Cirkev, a preto sa rozhodol poslať ho znova so žiadosťou, aby ho pápež vysvätil za arcibiskupa. Pápež videl v Koceľovej žiadosti dobrú príležitosť upevniť vzťahy mladej cirkvi v Panónii a na Morave a vyhovel jeho žiadosti. Pápež obnovil zaniknuté sriemske arcibiskupstvo, ktoré kedysi zahŕňalo územie niekdajšej Panónie, pripojil k nemu aj kraje rozprestierajúce sa severne od Dunaja a pridelil ho Metodovi. Keď ho koncom roku 869 vysvätil, určil mu sriemsky biskupský stolec sv. Andronika a ustanovil ho za panónsko – moravského arcibiskupa. Pod Metodovu právomoc patrili teraz všetky severné slovanské národy. Keďže ich spravoval ako pápežský legát, podliehali priamo Rímu. Hneď po príchode z Ríma pravdepodobne ešte koncom roku 869, Metod sa ujal cirkevnej správy v Panónii u Koceľa. Keď Metod v Koceľovej krajine zariadil všetko potrebné, chystal sa vrátiť opäť na Moravu.
Metodovo poslanie však poškodila zmena na kniežacom stolci. Rastislava jeho synovec Svätopluk zbavil trónu a vydal ho zradne Nemcom. Títo ho barbarsky oslepili a hodili do žalára. Svätopluk nemal pochopenie pre kresťanské a kultúrne dielo solúnskych bratov. Nemeckí biskupi, ktorí v osobe Metoda videli narušiteľa svojej územnej cirkevnej právomoci a ktorí nenávideli slovanskú liturgiu, sa dopustili voči Metodovi nehoráznej veci.
Zajatie sv. Metoda
Pravdepodobne r. 870 sa Metod rozhodol odísť z Blatnohradu na Veľkú Moravu.
Za týchto okolností sa im podarilo Metoda zajať a odvliecť do Bavorska, kde ho postavili pred súd za účasti kráľa Ľudovíta Nemca, trýznili ho a ponižovali. Najzávažnejší bod obžaloby proti nemu znel: „V našej oblasti učíš!“ On však odpovedal: "Ja sám, ak by som vedel, že je vaša, bol by som ju obišiel. Lenže ona patrí svätému Petrovi. Ak však vy, pravdu povediac, zo žiarlivosti a lakomstva okupujete staré územia proti zneniu kánonov a kladiete tak prekážky Božiemu učeniu, dajte si pozor, aby ste si v snahe preraziť železnú horu kosteným temenom (hlavy) nevyliali svoje mozgy." Nato mu zlostne odvetili: "Zle dopadneš." On odpovedal: "Pravdu hovorím aj pred cisármi a nehanbím sa, ale vy si voči mne počínate svojvoľne. Nie som predsa lepší ako tí, ktorí v mnohých bolestiach prišli o svoj život, lebo hovorili pravdu.“ (ŽM, IX. kap.) Nato poslali Metoda do väzenia vo Švábsku, pravdepodobne do kláštora v Ellwangene, kde ho nútili vzdať sa arcibiskupskej hodnosti. No jeho dôvera v Božiu spravodlivosť mu pomáhala trpezlivo znášať všetky útrapy. Bavorskí biskupi uchovávali celú záležitosť v najprísnejšej tajnosti, a preto v Ríme dlho nič netušili o jeho osude.
Ďalšie udalosti nadväzujú na už uvedené články na našej stránke - https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/sv.-cyril-a-metod-----zivot-a-odkaz--1.-cast-.html
- https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/sv.-cyril-a-metod----zivot-a-odkaz--2.-cast-.html
Zánik Veľkomoravskej ríše
Svoje biskupské sídlo v Nitre na Veľkej Morave musel úkladný Viching r. 893 opustiť, stal sa kancelárom nemeckého kniežaťa Arnulfa a neskôr pasovským biskupom. Avšak soľnohradský arcibiskup Teotmar ho r. 899 zosadil. Na konci Svätoplukovho života sa dostala Veľkomoravská ríša do ťažkej situácie. Musel svoju ríšu brániť proti výbojným maďarským kmeňom, ktoré koncom IX. storočia prišli z južných krajov Ruska a osadili sa v úrodnej zadunajskej Panónii v bezprostrednom susedstve Veľkej Moravy. Po Svätoplukovej smrti (894) ostala Morava pre rozbroje medzi jeho synmi dlhý čas bez biskupa. (Podľa niektorých prameňov sa Svätopluk pred smrťou utiahol na Zobor do kláštora v Nitre, v ktorom robil pokánie. Ten vraj i sám založil a tam by mal byť pochovaný.)
Mojmír II. (894 – 906) sa usiloval zabezpečiť svoju krajinu proti nepriateľom. Musel sa vzdať území, ktorých sa zmocnil jeho otec. Rozloha jeho ríše sa zmenšila na plochu, akú mala Morava za Rastislava. Mojmír upevniac svoju moc poslal tiež do Ríma k pápežovi Jánovi IX. (898 – 900) posolstvo, aby bola obnovená metropola moravská. Pápež vyhovel jeho žiadosti a v r. 899 vyslal na Slovensko arcibiskupa Jána a biskupov Benedikta a Daniela, ktorí vysvätili pre slovenského kráľa štyroch biskupov, pričom jeden z nich bol vymenovaný za arcibiskupa. Mohlo by ísť o arcibiskupa Gorazda. Medzi sídlami obnovenej cirkevnej organizácie na Slovensku sa spomína Nitra. Ďalšími sídlami biskupov mohli byť Velehrad (Staré Mesto), Hradište pri Mikulčiciach, Olomouc, Debrava (dnes Feldebrö v Maďarsku), Krakov (v Poľsku) a iné. Takto bola obnovená metropola Metoda, ale netrvala dlho. Poslanie troch biskupov z Ríma spôsobilo nový výbuch žiarlivosti bavorských biskupov. Roku 900 poslali pápežovi list, v ktorom opísali svoje zásluhy o pokresťančenie Veľkej Moravy, ktorá má preto patriť pod ich správu. Chceli od pápeža, aby nedopustil zvíťaziť slabšiemu (Slovanom) nad silnejším (Nemcami). Zaujímavá je i iná listina, ktorú píše Hutto I., mohučský biskup, Jánovi IX, v ktorej sa ponosuje na Moravanov, že sa pýšili svojim arcibiskupom, ktorého im ustanovil sám pápež, a že iných, teda franských biskupov, odmietajú. Hutto sa vyhrážal, že ak to tak bude pokračovať, tak franské vojská budú musieť Moravanov krvavo potlačiť a pokoriť.
Kto bol tou pýchou Moravanov? Nesporne pravdepodobne Gorazd. Bulharská legenda o intrigách vichingovcov proti Gorazdovi hovorí: „Poďte a potlačme Gorazda a úklady mu ustrojme, lebo nepodobný nám je život tento a cesty jeho uchyľujú sa od našich, a vyčíta nám hriechy, a keby tento živý bol, Metod by nám zasa ožil.“ (VII. kap.) Gorazda podľa legendy potom zosadili a stolec dali Vichingovi. Je však možné, že neskôr za zmenených podmienok sa Gorazd opäť dostal k slovu a moci. Preto sa Moravania hrdo tvárili naproti Frankom, a títo zasa sa hnevali, lebo sa splnili obavy a v Gorazdovi ožil Metod. Mojmír II. s Nemcami uzavrel medzitým r. 901 mier, ale neustálymi vojnami vyčerpaná a zoslabená ríša nevládala odolať neustálym útokom maďarských vojsk, až napokonc podľahla r. 906 (alebo 907) v bitke pri Bratislave, kde Maďari porazili Nemcov. Mojmír II. zomrel buď ešte pred bitkou, alebo v nej zahynul spoločne so svojím bratom a podstatnou časťou veľkomoravských veľmožov. Zánik Veľkej Moravy sa považoval za Boží trest. V Živote Nauma, jedného zo žiakov svätých bratov, napísanom zrejme šesť rokov po jeho smrti pred r. 950, sa po opise krutého vyhnania učeníkov z Moravy uvádzalo: „Ale moravská zem... pre zločinnosť svojich skutkov... pre vyhnanie pravoverných otcov a pre utrpenie, ktoré zakúsili... v krátkom čase dostala... odplatu... Zanedlho prišli Uhri... a vyplienili zem a spustošili ju... I zostala ich zem pustá a v moci Uhrov...“
Zaujímavým a povzbudivým je príbeh o Mojmírovom bratovi a druhom Svätoplukovom synovi, Svätobojovi. Jezuita Samuel Timon (Imago Hungariae, Viedeň, 1754) tvrdí, že keď Mojmír II zahynul v boji s Maďarmi, nastúpil po ňom jeho brat Svätoboj. V detstve bol dobre vychovaný, ale v mladosti viedol roztopašný život. Náhle ale dotknutý milosťou Božou, opustil kráľovstvo, slávu, bohatstvo, a tajne sa utiahol na Zobor k trom pustovníkom. V nazeraní na Božie tajomstvá strávil tak 15 rokov a dal sa poznať mníchom len na smrteľnej posteli. Pochovali ho v chráme sv. Emeráma v Nitre. Pohreb sa mal konať 11. marca 925. Menológium benediktínskej rehole zaznačuje: „Piateho dňa pred marcovými Idami pochovanie svätého Svätoboja, moravského kráľa.“ Maďari si vraj potom do Nitry mali dosadiť svojho vojvodcu.
Mojmírova ríša sa rozpadla a slovenský národ stratil svoju samostatnosť. Slovensko bolo násilne pripojené k Uhorsku a ďalšie osudy kresťanských Slovákov sa odohrávali v rámci uhorského štátu. Morava bola priradená k Čechám (1034) a odtiaľ bola cirkevne spravovaná. Na samostatnosť muselo Slovensko čakať vyše 1000 rokov. Slovensko ani po strate svojej politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V X. a XI. storočí tvorilo aj v novom štátnom útvare uhorskom samostatné kniežatstvo. Kultúrne a nábožensky vplývali Slováci na svojich barbarských a pohanských podmaniteľov. Ukončením Veľkej Moravy postupne vymizla z nášho územia aj staroslovenská vzdelanosť, zaoberajúca sa rozvojom písomníctva veľkej ideovej a umeleckej hodnoty. Z územia Slovenska nám pre 10. storočie absentujú doklady nielen o staroslovanskom písomníctve, ale i o pamiatkach latinskej literatúry, hoci zaiste existovali. Časť pamiatok slovanskej písomnosti z tohto obdobia sa uchovala v rukopisoch z 11. – 16. stor. a to v zbierkach hlavne z Bulharska, Ruska, bývalej Juhoslávie a z Rumunska.
Svätý Gorazd a spoločníci
Gorazd bol žiakom sv. Cyrila a Metoda. Spolu so solúnskymi bratmi a ich pomocníkmi sv. Klimentom, Naumom, Angelárom a Sávom patrí do skupiny svätcov označovaných svätí sedmopočetníci. Gorazd sa narodil pravdepodobne okolo r. 840 v okolí Nitry, pravdepodobne v lokalite dnešnej obce Močenok, v usadlosti Gorazdov. (Močenok znamená „mučeník“, t. j. svätý pápež Kliment, ktorého ostatky priniesli z Chersonu na Moravu sv. Cyril a Metod.) Gorazdovým pôvodom sa zaoberal napr. slovenský slavista J. Stanislav. O jeho pôvode hovorí: „V oblasti Nitry žila rodina dezignovaného nástupcu arcibiskupa Gorazda. Svedčia o tom mená lokalít Gárazda a Garažď.“ Tieto lokality sú medzi Nitrou a Galantou. Názov Gárazda je madarská forma osobného meno Gorazd. Gáražď zasa pochádza zo staroslovanského Gorazd, pričom mäkké ď malo prisvojovaniu funkciu s významom „Gorazdov majetok, dvor, osada.“ Podľa Stanislava tieto lokality patrili Gorazdovej rodine z okolia Nitry. (V dnešnom Močenku, kam územie Gorazdova patrí, je farský kostol zasvätený sv. Klimentovi) Svoje vzdelanie Gorazd nadobudol možno v latinskej škole benediktínskeho kláštora v Nitre na Zobore. Slováci by mali mať Gorazda a jeho dielo vo veľkej úcte. Gorazd bol synom slovenskej krajiny, spolupracovníkom Cyrila a Metoda, nástupcom arcibiskupa Metoda. Bol popredným členom veľkomoravskej literárnej školy a po smrti Metoda viedol túto školu až do jej likvidácie. Gorazd je vlastne prvým slovenským spisovateľom. Pripisuje sa mu autorstvo „Života Metoda“(P. J. Šafárik) a najnovšie i „Kyjevských listov“. Trochu o Kyjevských listoch: Zachoval sa z nich rukopis (odpis z 10. storočia), ktorý obsahuje 38 premenlivých modlitieb pre 10 svätých omší. Je to najstaršia veľkomoravská pamiatka objavená v roku 1872 v Jeruzaleme na siedmych pergamenových listoch a uložená v Kyjeve (preto „Kyjevské listy“). Niektorí historici (slovenský slavista Š. Ondruš) usudzujú, že tento text nie je prepis z 10. storočia, ale priamo originál z veľkomoravskej literárnej školy, teda je to pôvodná pamiatka z 9. storočia. Toto dielo obsahuje početné veľkomoravizmy, ktoré poukazujú na kultúrnu formu domáceho jazyka – veľkomoravskej staroslovenčiny. Arcibiskup Metod pred svojou smrťou určil pravdepodobne Gorazda za svojho nástupcu na Veľkej Morave. Charakterizoval ho slovami: „Tento je vašej zeme slobodný muž, dobre učený v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja.“ Gorazd patril ku skupine klerikov z vyšších spoločenských vrstiev, určených za prvých domorodých hierarchov. Roku 885 bolo Metodových žiakov asi 200. Gorazd v tom čase určite musel pomáhať pri vedení školy. Roku 867 sprevádzal svojich učiteľov do Ríma, kde ho vysvätili za kňaza. Po smrti Metoda v roku 885 je pôsobenie Gorazda a jeho spoločníkov nejasné. Pápež Ján IX. podľa priania Mojmíra II. znovu obnovil cirkevnú samosprávu na Morave. Vyhovel Mojmírovej žiadosti a roku 899 mu poslal svojho legáta – arcibiskupa Jána a biskupov Benedikta a Daniela, ktorí v tom istom roku vysvätili pre jeho ríšu jedného arcibiskupa a troch biskupov z domáceho kléru. Je veľmi pravdepodobné, že novoustanoveným arcibiskupom bol sám Gorazd. (E. Pauliny. Š. Ondruš, Prof. M. Lacko, J. Kuzmík, prof. J. Stanislav, F. Dvorník, S. Polčin, Z. Ditrich, J. Šebánek, K. Lánckoronská, A. Bagin) O jeho sídle sa nič určité nedá povedať. Domnienku, že Rím schválil Gorazda a dosadil ho za arcibiskupa uznáva i J. Kútik Šmálov. Ako argument sa mu javí pretrvanie cyrilo-metodskej liturgie i v uhorskej ríši, čo nie je možné bez sprostredkovateľa a udržiavateľa tejto tradície. Medzi učeníkmi solúnskych bratov, ktorí boli vyhnaní za hranice Moravskej ríše, sa Gorazd nespomína. Je možné, že sa neskôr ukrýval na dvorci niektorého veľmoža, priaznivca slovanskej liturgie, možno na východnom Slovensku. Po páde Moravy nie sú správy o jeho činnosti. Tvrdí sa, že prebýval v Čechách, Poľsku (Vislansko) aj Bulharsku, kde majú k nemu veľkú úctu a je zaradený do počtu svätých sedmo početníkov (Cyril a Metod, Kliment, Naum, Gorazd, Sáva a Angelár). Prof. M. Lacko, na základe údajov prof. K. Lanckorónskej, poukazuje na fakt, že v 10. storočí v Krakove jestvovalo arcibiskupstvo so staroslovanským jazykom. Prvým arcibiskupom v ňom mal byť údajne Gorazd. Profesorka zastáva názor, že biskupstvo do Krakova bolo prenesené z Nitry po vpáde Uhrov do strednej Európy. Gorazdovo pôsobenie v Poľsku sa dá podľa niektorých vyvodzovať aj zo zápisu rukopisného kalendára zo 14. storočia, ktorý pochádza z kláštora Wislica, najstaršieho cirkevného strediska v Poľsku. V danom kalendári má Gorazd sviatok 17. júla. (M. Lacko, F. Dvorník, E. Pauliny, Š. Ondruš). Zomrel okolo roku 920. Básnik Ján Haranta v básni Rodu nášho slovenského s podtextom Pieseň k sv. Gorazdovi napísal: „Rodu nášho slovenského, svätec mena vznešeného, Gorazd, syn tatranskej zeme, teba piesňou sláviť chceme. Metod, cítiac smrti muku, otcovskú ti kládol ruku, na hlavu za clivých vzlykov, dvesto verných učeníkov.“
Svätý Gorazd je významnou osobnosťou našich dejín. Je prvým svätcom zo slovenského rodu, literát, a vzdelanec. Patril nielen medzi spolupracovníka arcibiskupa Metoda, ale pravdepodobne bol aj jeho nástupcom. V obnovenom slovenskom misáli sa jeho sviatok slávi 27. júla.
Otázka pravovernosti
Keď arcibiskup Metod povedal o Gorazdovi, že je muž pravoverný, chápal tým tiež odmietnutie západného „Filioque“. Bol teda verným stúpencom učenia, ktoré vyznával jeho učiteľ Metod. Spor o tzv. „Filioque“(z lat. „i zo Syna“) existoval v cirkvi už niekoľko storočí pred dobou, v ktorej žili sv. Cyril a Metod. Začiatkom 9. storočia došlo k veľkému sporu o „Filioque“ medzi franským a gréckym duchovenstvom. V tomto čase kresťanstvo na západe takmer všade prijímalo učenie, pokiaľ išlo o článok viery, že Duch Svätý pochádza z Otca a aj zo Syna – Filioque. Na východe vložku – aj zo Syna (Filioque) – do nicejsko – carihradského vyznania neprijali, hoci východní teológovia boli v učení o pochádzaní Ducha Svätého z Otca i Syna so západnými za jedno. Vo východnej cirkvi namiesto Filioque sa verilo, že Duch Svätý vychádza z Otca – per Filium – skrze Syna. Do Ríma prišlo riešiť záležitosť, či sa má spievať „Verím“ s Filioque alebo bez neho. Sv. stolica rozhodla zvolať synodu v Aachene roku 809, aby spor vyriešila. Synoda prijala vložku „Filioque“ a pápež Lev III. schválil jej uznesenie. S ohľadom na Grékov pápež však neodporúčal uviesť vložku „Filioque“ do vierovyznania. Na kovové tabule dal vyryť po latinsky a grécky znenie vierovyznania bez vložky. Nicejsko – carihradské vyznanie viery bez „Filioque“ platil v západnej Cirkvi až do zvolenia Benedikta VIII. (1012 – 1024), ktorý nariadil „Verím“ (Krédo) i s Filioque pre celú Cirkev.
Význam Cyrilo-metodskej misie
Slovanskí vierozvestcovia, Konštantín a Metod, si získali neoceniteľné zásluhy o všetkých Slovanov, najmä o Slovákov, Moravanov a Čechov. Ich apoštolské dielo priamo alebo nepriamo zasiahlo celú východnú Európu a právom sú nazvaní slovanskými apoštolmi. Veľká vďaka patrí našim slovanským učiteľom za to, že zostavili pre našich predkov písmo, do staroslovienskej reči preložili Sväté písmo (okrem Kníh Machabejských) a najdôležitejšie bohoslužobné knihy. Zásluhou solúnskych bratov prvý spisovný jazyk Slovanov (staroslovienčina) sa zaradil medzi najvyspelejšie vtedajšie spisovné jazyky: gréčtinu a latinčinu. Ten istý starosloviensky jazyk s dovolením pápežskej stolice zaviedli do bohoslužieb tak byzantských, ako aj rímskeho obradu. Hneď po svojom príchode k našim predkom založili školu pre prípravu domáceho kňazstva, takže sv. Metod mohol pred smrťou za svojho nástupcu určiť pravdepodobne syna slovenskej krajiny sv. Gorazda. Svätí Cyril a Metod patria medzi najväčších misionárov kresťanstva. K ich pocte bola slávená pamiatka u Čechov, Moravanov, Chorvátov a Slovákov atď. dňa 9. marca každého roku. Bl. pápež Pius IX. preložil roku 1864, dňa 2. júna slávenie pamiatky sv. Cyrila a Metoda pre Čechov, Moravanov, Chorvátov a Slovákov (v biskupstve b. - bystrickom) na deň 5. júla slávnostnejším spôsobom (duplex I. Cl. absq. Oct.) Svätí Cyril a Metod vyobrazujú sa spolu, prvý v rúchu mníšskom s písmom alebo relikviárom v ruke, druhý v rúchu arcibiskupskom s obrazom v ruke; pri ich boku mladík s dvojitým krížom; pod nohami rozlámané modly. Aj pápež Lev XIII. v encyklike „Grande munus“ (Vznešená povinnosť, úloha) zo dňa 30. septembra 1880 vyzdvihol ďalekosiahly význam a neoceniteľné zásluhy sv. bratov o slovanské národy a rozšíril ich úctu na celý kresťanský svet, aby sa pripomínala každoročne 5. Júla. „Ako rímski pápeži,“ – hovorí Lev XIII., „poslali Augustína k Britom na vzdelanie ich duší, Patrika k Írom, Bonifáca k Nemcom, Villibrorda k Frízom, tak moc vykonávania apoštolského úradu u slovanských národov dopriali Cyrilovi a Metodovi, mužom najsvätejším: ich námahám a najväčším prácam sa podarilo, že slovanské národy prijal svetlo evanjelia a od pozemského života boli privedené k ľudskej a občianskej vzdelanosti.“ Brázdu, ktorú vyorali na kultúrnom a Božom poli Slovanstva slovanskí apoštoli a ich žiaci, nezaviali ani stáročia.
(Pokračovanie v III. dieli)
Použitá literatúra
Čížek, A. Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 271 – 275.
Stanislav, J. Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo Veľkomoravskej ríši. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1945, s. 8, 12, 16 – 32, 77.
Vragaš, Š. Cyrilometodské dedičstvo v náboženskom, národnom, a kultúrnom živote Slovákov. Bratislava : Lúč, 1991, s. 21 – 52.
Bagin, A. Dedičstvo Otcov. K 1100 výročiu smrti sv. Cyrila a 100. Výročiu založenia spolku sv. Vojtecha. Bratislava : Spolok sv. Vojtecha v Trnave, 1970, s. 9 – 22.
Ďurica, M. Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava : SPN, 1996, s. 17 – 18.
Judák, V. Dejiny mojej cirkvi. I. diel. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2002, s. 128 – 136.
Petráš, L. Cirkevné dejiny. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1927, s. 75 – 80.
Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Nitra : Andrej, 1944, s. 88 – 92.
Hnilica, J. Svätí Cyril a Metod. Horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri Cirkvi. Bratislava : Alfa, 1990, s. 49 – 51; 56 – 57; 85 – 87; 127 – 133.
Hnilica, J. Sv. Cyril a Metod – Ich pomer k sv. Písmu a vzájomné vzťahy s Rímom. In : Kružliak, I. a kol. Prvoučiteľ národa slovenského. Zborník na pamiatku tisícstého výročia smrti sv. Metoda. Rím : Unitas et Pax, 1988, s. 119. 121, 123, 124, 125, 128. 131, 132, 134 – 135. 137.
Šmálov, J. K. Prvý učiteľ slovienskeho národa. Život Konštantína Filozofa, rehoľným menom Cyril. Bratislava : Lúč, 1999, s. 59 – 60, 71 – 72 – 73, 76 – 77, 86, 122, 146, 151.
Špirko, J. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok II. Turčiansky sv. Martin : Neografia, 1943, s. 224 - 228.
Ondruš, R. Blízky Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Bratislava : Tatran, 1991, s. 300 – 304.
Mečiar, K. Životy víťazov. Bratislava : Lúč, 2006, s. 28.
Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava : Lúč, 1994, s. 38 – 39, 45 – 52, 57, 75, 79.
Zrubec, L. Osobnosti našej minulosti. Od najstarších čias po 16. storočie. Bratislava : SPN, 1991, s. 43, 50 – 51.
Šmálik, Š. Boží ľud na cestách. Bratislava : Lúč, 1997, s. 258.
Truchlý, A., Havlíček, V. a Kollár M., Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Trnava: Spolok sv. Adalberta, 1907, s. 516, 518
Cyril a Metod. https://sk.wikipedia.org/wiki/Cyril_a_Metod
Odporúčaná literatúra
Šmálov, J. K. Prvý učiteľ Slovienskeho národa. Bratislava : Lúč, 1999.
Stanislav, J. Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo Veľkomoravskej ríši. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1945.
Moravsko-panónska legenda / Život Konštantína. https://www.klasici.sk/node/487
Moravsko-panónska legenda / Život Metoda. https://www.klasici.sk/node/484
Pokračovanie:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/z-dejin-slovenskeho-naroda--iii.-diel-.html
