Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke – Téma: svätá omša je obeta Nového zákona
Luther odmietol základné katolícke učenie o svätej omši, že omša je sprítomnenie obeti Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, ktorú podstúpil za hriechy na Golgote.
Článok katolíckej viery nás ale učí: svätá omša je pravá a vlastná obeť, ustanovená od Ježiša Krista. Dôvody o tom nachádzame ako v Božom slove, tak aj v tradícii apoštolov a u cirkevných otcov. Na úvod si charakterizujme, čo znamená slovo obeta a jej vykonanie, potom si rozoberieme význam obiet v Starom zákone, ustanovenie obety v Novom zákone a ku koncu uvedieme citácie z úryvkov od starovekých kresťanských apologétov, cirkevných otcov a spisovateľov o obeti svätej omše.
ČO ZNAMENÁ SLOVO OBETA A JEJ VYKONANIE
Obetou v širšom zmysle sa rozumie darovanie, alebo venovanie. Obetovanie znamená: zrieknuť sa niečoho, čo má pre nás cenu a zničením tej veci prejaviť, že za Najvyššieho Pána všetkého existujúceho uznávame Boha.
OBETY V STAROM ZÁKONE
Už na počiatku knihy Genezis sa stretávame s obetou Ábela, keď sa zriekol jedného zo svojich baránkov a zničil ho s úmyslom prejaviť navonok, že za Najvyššieho Pána uznáva Boha. Obetu konal aj Noe, keď po potope vyšiel z korábu. I Abrahám, keď prejavil ochotu zrieknuť sa toho najcennejšieho, čo na svete mal: svojho syna Izáka. Staroveká Cirkev chápala obetu Izáka ako vzor obety Krista. Tak ako je Izák prvorodený a milovaný syn, tak je ním aj Pán Ježiš. O Veľkňazovi Melchizedechovi čítame, že obetoval Bohu chlieb a víno, čo je jedným z najvýznamnejších predobrazov novozákonnej Kristovej obety, ktorý priniesol pri poslednej večeri obeť nekrvavú, svoje telo a svoju krv pod spôsobmi chleba a vína a činí tak ustavične vo sv. omši. Izraelský národ v Starom zákone dostal od Boha skrze Mojžiša predpisy, čo, kedy a ako má obetovať. Rozoznávali sa obety krvavé (živočíšne) a nekrvavé (rastlinné). Krvavé sa delili na celostné zápalné obety, na pokojné (ďakovné a prosebné) a na zmierne (za hriech a za spreneveru). Obety sa prinášali so štvorakým úmyslom. Obetami ľud vyjadroval, že sa Bohu klania, t. j., že ho uznáva za Najvyššieho Pána a chváli Ho; že mu ďakuje za udelené dobrodenia; že ho prosí o ďalšie dobrodenia; a že ho uzmieruje, t. j. odprosuje za spáchané hriechy. Pretože tieto obety, ako aj neskoršie každodenné obetovanie baránka v chráme ráno a večer, alebo slávenie Veľkonočného baránka počas slávnosti Paschy, boli len tieňom budúcich dobier a krv býkov a capov nemohla odstrániť hriechy, (Hebr 10, 1.4), boli obety často opakované a rôznorodé, aby vyjadrovali túžbu po dokonalom uzmierení sa s Bohom. Táto túžba sa dokonale naplnila, keď sa Kristus raz obetoval na Kalvárii a touto „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.“ (Hebr 10, 14).
Hoci zákonité obety Starého zákona boli nedokonalé a nemali pred Bohom cenu, Boh ich predsa prijímal, pretože v nich videl predobraz obeti svojho Syna, Pána Ježiša Krista; obeti ktorá úplne odpustí hriechy ľuďom a dokonale ich zmieri s Bohom. (2 Kor 5, 19) Štyristo pädesiat rokov pred príchodom Mesiáša Boh ústami proroka Malachiáša predpovedal, že zruší obety starého zákona a nahradí ich obetou novozákonnou. „Kiežby niekto z vás zavrel dvere, aby ste nadarmo nezapaľovali oheň na mojom oltári. Nemám záľubu vo vás, vraví Hospodin zástupov, ani obetný dar neprijmem z vašich rúk. Od východu slnka po jeho západ moje meno bude veľké medzi národmi. Na každom mieste budú prinášať môjmu menu kadidlo a čistý obetný dar. Veľké bude totiž moje meno medzi národmi, vraví Hospodin zástupov.“ (Mal 1, 10 – 11)
Prorok na rozkaz Boží predpovedá, že úplne odstráni starozákonné obete, jednak preto, lebo levitskí kňazi obetovali Bohu chlieb poškvrnený a dobytok skaličený, ale aj preto, lebo boli len dočasné a nahradí ich v mesiášskom období novou, čistou nekrvavou obetou, ktorá mu bude prinášaná nielen Židmi, ale u všetkých národov a nie na jednom mieste, ale po celom svete. Nová obeť podľa Malachiáša, je skutočná a pravá, nie iba duchovná. Výrazy, ktoré používa, označujú liturgickú obetu, teda skutočnú a vlastnú. Krvavá obeta, ktorú Kristus raz v Jeruzaleme priniesol, tu nemôže byť mienená, lebo je krvavá a neprináša sa na každom mieste. Touto môže byť iba nekrvavá obeta svätej omše.
Na nekrvavú obetu v SZ ukazuje napr. tiež žalmista v Žalme 22, kde Mesiáš trpí a počas utrpenia spôsobeného prebodnutým rúk a nôh sľubuje obetnú hostinu pre všetkých (v. 27- 28) Podobne hovorí aj prorok Izaiáš (66, 18 - 23) a predpovedá, že Boh si vyvolí zo všetkých národov kňazov, ktorí budú všade prinášať obetu.
DOKONALÁ OBETA V NOVOM ZÁKONE
Zo slov, ktorými Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus ustanovil pri poslednej večery obetu Nového zákona, eucharistiu („vďaky vzdávanie“), alebo obetu sv. omše, zreteľne vyplýva, že ju zároveň konal ako nekrvavú obeť a apoštolom ju prikázal ustavične konať na Jeho pamiatku. Ježiš „vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku."(Lk 22, 19) Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: "Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých (dosl. za mnohých) na odpustenie hriechov.“(Mt 26, 27 -28)
Kristus Pán prehlásil teda svoje telo a svoju krv za obetné, a obetoval sa za svojich učeníkov a ľudstvo vôbec. Slová „vydať za niekoho telo (život), vyliať za niekoho krv“, značia v Písme svätom skutočnú obeť. Pán Ježiš nazval svoju krv krvou Nového zákona (zmluvy). Ako Starý zákon, stará zmluva bola spečatená obetnou krvou (Ex 24, 5 – 8), tak i Novú zmluvu Kristus potvrdil svojou obetnou krvou. Podľa sv. Pavla „preto ani prvá zmluva nebola uzavretá bez krvi.“(Hebr 9, 18) Kristus tiež prikázal svojim učeníkom: „Toto robte na moju pamiatku“. Tento príkaz majú plniť kňazi a biskupi vtedy, keď slávia najsvätejšiu obetu.
(Pozn. Platnosť eucharistie v katolíckej cirkvi však nezávisí len od platnej kňazskej vysviacky a úmyslu robiť to, čo robí cirkev, ale aj od vernosti pravému katolíckemu učeniu! Napr. ten, kto by hlásal herézy a stal sa apostatom (odpadlíkom) od spasiteľnej viery, by už neslúžil sv. omšu platne!)
Podľa niektorých teológov možno na miesto „robte“ dosadiť slovo „obetujte“, pretože podľa vtedajších náboženských názorov bolo opakovanie takéhoto posvätného úkonu obetným úkonom. Sv. Pavol vidí v tomto opakovaní Pánovej večere skutočnú pamiatku na Kristovu smrť: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.“(1 kor 11, 26). Kristus teda ustanovil eucharistiu tak, že najskôr premenil chlieb na svoje telo a potom víno vo svoju krv, pričom vonkajšie spôsoby chleba a vína sa nezmenili, zmenila sa iba ich podstata. Touto oddelenou konsekráciou Ježiš predstavil seba ako obetovaného a svoju krv od tela oddelenú. Okrem toho konal Pán Ježiš obetu sv. omše v priamej súvislosti so slávením veľkonočného baránka, ktorá bola obetnou hostinou. Z tejto súvislosti možno usudzovať, že i eucharistia bola a je obetou a zároveň i hostinou. Možno teda s istotou potvrdiť, že Pán Ježiš ustanovil podľa Malachiáša čistú a dokonalú obetu sv. omše, eucharistiu, ako obetu nekrvavú a ustavičnú a že pri nej obetoval nebeskému Otcovi svoje telo a svoju krv. Túto obetu priniesol Ježiš Kristus Bohu krvavým spôsobom na Golgotskom kríži a počas svätej omše sa prostredníctvom kňaza táto obeta Nového zákona obnovuje na oltári nekrvavým spôsobom a to pod spôsobmi chleba a vína. Kristus je v omši hlavným obetujúcim a zároveň je aj obetným darom. Nekrvavá obeť sv. omše nie je obetou samostatnou a od krvavej rozdielnou, ani ju nedoplňuje, ale ju len obnovuje a veriacim privlastňuje jej účinky. Protestantský výklad, že vraj Kristus svojimi slovami učeníkom podával chlieb a víno len na pamiatku svojej smrti, alebo že len to mal na mysli, je absolútne nedostatočný a neprijateľný.
VÝKLAD CIRKEVNEJ TRADÍCIE
Ako chápala prvotná cirkev a jej nasledovníci obetu sv. omše? Od okamihu, kedy Kristus ustanovil novozákonnú obetu, môžeme sledovať, ako cirkev v priebehu storočí zostala verná odkazu sláviť sprítomnenie jeho vykupiteľskej smrti vo sv. omši. Už spomínaný apoštol Pavol píše: „Máme oltár, z ktorého nemajú právo jesť tí, čo slúžia stánku.“(Hebr 13, 10), .t j. Židia. Oltár predpokladá prinášanie obeti, a to v našom prípade obeti určenej na posvätné hody (sv. prijímanie), pretože tu je reč o „jedení“. O novozákonnom oltári kresťanov hovorí tiež už sv. Ignác Antiochijský († 107), žiak svätého evanjelistu Jána: „Je jedno Telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich jeho Krvi, ktoré nás spájajú v jedno. Jeden je oltár a jeden celok tvorí biskup s kňazmi a diakonmi...“ Päťdesiat rokov po smrti sv. Jána píše sv. mučeník Justín († 165): „O obetách, od nás na každom mieste Bohu prinášaných, to jest o chlebe sviatostnom a o kalichu sviatostnom predpovedal Boh už vtedy (skrze Malachiáša).“ Ešte jasnejšie hovorí sto rokov po apoštolskej dobe veľký Lyonský biskup, sv. Irenej († 202): „Ale i svojim učeníkom dávajúc radu, aby prvotiny obetovali Bohu z jeho tvorstva, vzal chlieb utvorený zo stvorenia a vďaky činiac povedal: „Toto je moje telo.“ A podobne vyznal i kalich, vzatý z toho istého nášho tvorstva, pokladajúc ho za svoju krv a po novom učil obeť nového zákona, ktorú cirkev prijala od apoštolov a po celom svete ju prináša Bohu – o čom už predpovedal Malachiáš.“
Podobne aj Hippolyt, žiak sv. Ireneja († 235) hovorí: „Denne sa obetuje najdrahšie telo a krv Krista Ježiša na stole tajomnom.“
Sv. Cyril Jeruzalemský († 386): „Ako náhle je táto duchovná obeť, táto nekrvavá bohoslužba dokonaná (premenením), úpenlivo voláme pri tejto zmiernej obeti k Bohu o všeobecný pokoj cirkvi a spolu za všetkých, ktorí potrebujú Božiu pomoc, prosíme a obeť túto prinášame. Prosíme za všetkých, ktorí zosnuli medzi nami, pretože veríme, že táto prosba tamtým dušiam, za ktoré sa prináša, keď táto svätá a zázračná obeť na oltári spočíva, k najväčšiemu úžitku bude. Za zomrelých obetujeme Krista zabitého a za naše hriechy, aby sme dobrotivého Boha, ako s nimi tak aj s nami zmierili.“
Podľa sv. Augustína († 430) Kristus, náš prostredník priniesol Bohu obetu, a pretože je pravým Bohom, Otec ju prijal. Je zároveň Tým, ktorý obetuje, aj obetným darom; chcel, aby sviatosť jeho krvavej obety bola každodennou obetou cirkvi. Pamiatku tejto vykonanej obeti kresťania slávia teraz presvätým obetovaním a účasťou na tele a krvi Pánovej. Raz bol Kristus sám obetovaný a predsa býva vo sviatosti nielen na Veľkú noc, ale aj každý deň za národy obetovaný.
Aj scholastici, konkrétne sv. Tomáš Akvinský tvrdia, že slávenie eucharistie je obeta, pretože názorne zobrazuje utrpenie Pánovo, ktoré je pravou obetou. Eucharistia je pamiatka na Jeho smrt. Skrze túto sviatosť sa stávame účastnými úžitkov Kristovej smrti. Tridentský koncil v náuke o sv. omši použil názory sv. Tomáša za svoj základ. „Reformátori“ zavrhnúc sv. omšu, sa teda ocitli v zjavnom rozpore s celou kresťanskou minulosťou.
Ako si však vysvetliť súvislosť katolíckeho výkladu omše, ako s pamiatkou Kristovej smrti a s protestantským bludným výkladom, že sa jedná len o obyčajnú pamiatku a nič viac? Treba poukázať na rozdiel. Pre protestantov je Pánova večera pamiatkou Kristovej smrti len potiaľ, že si túto historickú udalosť vďačne v duchu pripomínajú a seba Kristu obetujú; nám katolíkom je však obeta sv. omše skutočnou pamiatkou smrti Kristovej, pretože pri nej sa Ježiš stane so svojim telom a svojou krvou skutočne prítomný pod oddelenými spôsobmi chleba a vína, takže sa nám predstavuje ako obetovaný alebo tajomne zabitý baránok a jeho smrť sa nám takto názorne predstavuje.
A čo reformátorský názor, že sv. omša nemôže mať obetný, ani zmierny charakter? Na to odpovedá Tridentský koncil: „Kto hovorí, že obeta omše je iba vzdávaním chvály alebo vďaky, alebo že je holou pripomienkou obety vykonanej na kríži, ale že nie je zmiernou obetou, alebo že osoží iba prijímajúcemu a že sa nemá obetovať za živých alebo zosnulých, za hriechy, tresty, zadosťučinenia a iné potreby, nech je exkomunikovaný.“
Sv. omša je nielen obetou chvály a vďaky, ale aj obetou zmiernou a prosebnou v tom zmysle, že sa v nej veriacim privlastňujú zadosťučinenia a zásluhy, ktoré nám Kristus získal na kríži. Dôkaz, že sv. omša je zmierna i prosebná obeť, možno podať zároveň. Keďže sa v Starom zákone prinášali zmierne obety, nemožno preto ani novozákonnej obeti, ktorá ich mala nahradiť, uprieť zmierovací ráz. Kristus Pán obetoval pri poslednej večeri tak, že svoju krv vylial na odpustenie hriechov. Podľa listu Hebrejom: „Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy“. (Hebr 5, 1) Podobne učí sv. Ambróz: „Obetujeme za ľud obeť“ a ďalej: „Kristus sa sám obetuje ako kňaz, aby odpustil hriechy“. Podobne aj rôzne liturgie vyjadrujú prosebný charakter eucharistie. Zo starých omšových kníh je vidieť, že pred i po konsekrácii sa konali príhovory za všetky stavy ľudskej spoločnosti a cirkvi, za cisára a svetské vrchnosti, za biskupov i kňazov, za pokoj na zemi i v cirkvi, skrátka za všetky potreby ľudstva.
ZÁVER
Na konci možno zhrnúť katolícke učenie: Svätá omša je ustavičná obeta Nového zákona, v ktorej Ježiš Kristus obetuje sám seba Bohu Otcovi nekrvavým spôsobom pod spôsobmi chleba a vína. Prvý krát sa takto obetoval Nebeskému Otcovi za hriechy v Jeruzalemskom večeradle a touto obetou sa chcel obetovať ustavične až do skončenia sveta. Na to ustanovil omšovú obetu – eucharistiu.
Ustavičným obnovovaným obety kríža vo svätej omši (pozn. pokiaľ je v rámci cirkvi slúžená pravovernými duchovnými) je Boh vždy a všade dokonale oslavovaný, vždy a všade sa mu dostáva dôstojného poďakovania za dary, ktoré ľuďom preukazuje, vždy a všade ho môžu ľudia, zjednotení s Kristom, účinne prosiť o ďalšie dobrodenia, vždy a všade ho môžu odprosovať za urážky, ktorými proti sebe popudili jeho spravodlivý hnev. Lebo ako každá obeta, aj obeta Nového zákona sa koná so štvorakým úmyslom: Zjednotení s Pánom Ježišom Kristom oslavujeme Boha svojou poklonou, vďaky vzdávaním, svojimi prosbami a svojim uzmierovaným.
Literatúra:
Špaček, R. Katolícka vierouka III. Praha : CYRILLO-METHODĚJSKÉ KNIHTISKÁRNY V. KOTRBY, 1922. s. 325 - 342.
Malý katechizmus katolíckeho náboženstva, Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1969. s. 97 - 100.
