Apológia kresťanskej viery proti učeniu Svedkov Jehovových – II. časť
9. Obmedzenie neba – počet spasených
Názory Strážnej veže o kráľovstve nebeskom určujú počet obyvateľov neba iba na 144 000 veriacich. K tomuto číslu došli Svedkovia Jehovovi nesprávnym výkladom z knihy Zjavenia sv. Jána 7:4. Vedome však obchádzajú skutočnosť, že číslo 12 v Biblii znamená plnosť. Znásobenie toho čísla znamená symbolický počet spasených a nie doslovný počet zachránených. Keby to tak bolo, tak by sme museli pripustiť, že 144 000 spasených bude len z 12-tich židovských kmeňov Izraela, ako o tom hovorí kniha Zjavenia, a nikto iný. Toto je ale nepravda, lebo „Boh nikomu nenadŕža“ (Rim 2:11) ale „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1Tim 2:4). Svedkovia Jehovovi ďalej hovoria o tom, ako vykúpení Boží budú 1000 rokov kraľovať s Kristom na zemi. Toto tvrdenie o 1000 ročnom kraľovaní je nesprávne, pretože niektoré symboly, čísla a prirovnania, ktorých je kniha Zjavenia plná, nemožno brať doslovne, ale len obrazne. Napr. Ježiš hovorí, že „Tajomstvo siedmych hviezd, ktoré si videl v mojej pravici a siedmych zlatých svietnikov je toto: sedem hviezd sú anjeli siedmych cirkví a sedem svietnikov je sedem cirkví.“ (Zjv 1:20)
Názory o tisíc ročnom doslovnom kraľovaní spravodlivých Božích s Kristom, kde je vraj uspokojenie telesných žiadostí, sú Cirkvou odsúdené ako blud tzv. hrubého chiliazmu. Svätý Augustín takto vysvetľuje 20-tu kapitolu knihy Zjavenia sv. Jána, ktorá pojednáva o 1000 ročnom kráľovstve svätých s Kristom: satan má byť na tisíc rokov spútaný a uvrhnutý do priepasti, zatiaľ čo svätí a mučeníci Pánovi budú kraľovať s Kristom. Tisíc ročné spútanie satana sa vzťahuje na prvý príchod Krista a jeho dočasné rozviazanie sa udeje pred druhým príchodom Pána Ježiša, pred ktorým príde antikrist. Na konci tohto času, ktorý sa za začne prvým zmŕtvychvstaním spravodlivých, bude satan uvoľnený. A učiní útok na sídlo svätých, ale bude premožený a zvrhnutý do pekla. Potom sa objaví Pán v sláve a velebnosti, nastane všeobecné zmŕtvychvstanie a po ňom dôjde k poslednému, či všeobecnému súdu. Podľa alegorického, duchovného výkladu však neznamená toto 1000 ročné kraľovanie s Kristom nič iné, ako dobu kresťanskej cirkvi, t.j. víťaznú cirkev v nebesiach v spojení s bojujúcou cirkvou na zemi, zvlášť v dobe po jej víťazstve nad pohanskou rímskou ríšou. Prvé zmŕtvychvstanie sa netýka tela, ale duše, znamená to prijatie svätých a mučeníkov Božích do neba (nebeskú blaženosť), kde začali spolu kraľovať s Kristom nad celým svetom. Satanovo spútanie nastalo prvýkrát na kríži, na ktorom ho premohol Kristus. Až sa ale bude približovať koniec sveta, bude satan na krátky čas pred príchodom antikrista vypustený. Potom naposledy zaútočí na Božiu cirkev, ale následne bude hodený do sírového jazera. A napokon nastane koniec sveta, druhý príchod Pána Ježiša a druhé zmŕtvychvstanie, čo znamená všeobecné zmŕtvychvstanie podľa tela.
Harmagedon – miesto Božieho víťazstva
Kniha Zjavenia sv. Jána učí o konečnom víťazstve Kristovom nad Božími nepriateľmi a služobníkmi satana na mieste, nazvanom – Harmagedon. (Zjv 16:16). Podľa Písma to budú duchovia démonov, ktorí zhromaždia na tomto mieste kráľov celého sveta na boj vo veľký deň všemohúceho Boha proti Kristovi. (Zjv 16:14) Pán Ježiš príde na bielom koni (Zjv 19:11) spolu s Božími svätými z neba (Zjv 19:14) a porazí šelmu (Zjv 19:19-20 - antikrista) i pohanské národy (Zjv 19:21) ostrým mečom vychádzajúcim z jeho úst (Zjv 19:15) Nebeské vtáky sa potom nasýtia ich telami. (Zjv 19:21)
Svedkovia Jehovovi však tvrdia, že v deň Harmagedonu Boh zničí svojich nepriateľov prietržami mračien, zemetrasením, krúpami smrtiacej veľkosti, prúdmi tekutej síry, vodami z hlbín zeme, bleskami z neba. Toto si jasne protirečí s Bibliou. Aj ďalší ich argument, ako slávne Božie víťazstvo vykoná Michael – Ježiš, je vymyslený. Je očividné, že žiaden anjel Michael – Ježiš, ale pravý Ježiš, odlišný od anjelov, jednorodený Boží Syn, ktorý je „Verný a Pravdivý... Oči má ako plameň ohňa...na hlave mnoho diadémov... jeho meno je: Božie Slovo... Na plášti a na bedrách má napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov... (Zvj 19:11-12,13:16), učiní víťazný boj pri Harmagedone.
Otázka raja
Svedkovia Jehovovi hovoria, že pozemský, pôvodný raj, bude večný. „Po akom živote túžiš? Kristus sľúbil raj podobný tomu, ktorí stratili prví neposlušní ľudia, muž a žena: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Lk 23:43. (Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, s. 7)
Treba upozorniť, že keď Ježiš hovoril tieto slová kajúcemu zločincovi na kríži o raji, nehovoril o pozemskom raji, ale o jednom stupni nebeského kráľovstva. A čo sa týka pozemského raja, tak raj prvých ľudí bol len dočasu, pretože Adam a Eva boli podrobení skúške a tá určite nemala trvať večne. Prví ľudia boli len vďaka Božej milosti – „stromu života“, udržiavaní v telesnom bytí, v čase. (Nemali zomrieť, trpieť...) Po svojvoľnom neuposlúchnutí príkazu (nejesť zo stromu poznania dobra a zla) boli vyhnaní z raja, stratiac pritom aj milosť „stromu života“. Hriechom pýchy a neposlušnosti sa stali takými, ako my, t.j. smrteľní, trpiaci a pod.
Večnosť pôvodného raja je nezmysel. Treba zdôrazniť, že tak, ako Nový raj, ako to o chvíľu vysvetlíme, už nebude podliehať zmene ako ten pôvodný, lebo bude premenený a následne večný, aj po všeobecnom Kristovom súde budú vzkriesené i telá, ktoré však nebudú časné, hmotné, ale oslávené, zduchovnené, premenené a večné. Apoštol Pavol hovorí: „Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť.“(1Kor 15:53). „On (Kristus) mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.“ (Flp 3:21) Tak ako bude premena ľudského tela pri Kristovom druhom príchode, tak po všeobecnom súde bude i obnova nebies a zeme. Zem bude zničená Božím ohňom a následne pre spravodlivých obnovená. Písmo svedčí: „Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú aj zem i diela, ktoré sú na nej...Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.“(2Pt 3:10-13) O aký oheň ide, nie je isté, ani to, ako Boh premení a obnoví nebesia i zem. On to podľa prísľubu učiní, lebo je všemohúci. Isté je, že táto zem sa zmení i s pôvodným rajom; bude iná, ako tá stará, poznačená hriechom. Otázka, ako, je Božím tajomstvom, ktoré prijímame, hoci nevieme, ako to všetko bude vyzerať.
Podľa Svedkov Jehovových údajne má už spomínaných 144 000 (vykúpených – podľa Svedkov Jehovových patriacich do Nového neba), vládnuť nad veľkým zástupom spravodlivých na zemi – v pozemskom raji. (Podľa Svedkov Jehovových patriacich do Novej zeme). Ťažko si predstaviť, ako by malo vyzerať kraľovanie „neviditeľných“ v nebi nad viditeľnými na zemi! O údajnom dvojakom Božom kráľovstve, t. j. dvojakej spáse, a to na nebi a na zemi, niet v Písme žiadnej zmienky. Boh navyše nikde netvrdí, že pripravil pre vyvolených dve kráľovstvá. Mienka o rozdvojení a nejednote medzi budúcimi nebesami a zemou je absolútne nepravdepodobná, pretože medzi spravodlivými a nebom i zemou bude jednota. Takéto oddelenie neba od zeme, čiže tzv. dvojakosť spásy len svedčí o tom, čo všetko sa dá vytvoriť z Písma, keď je ponechané na svojvôľu samozvaných vykladačov Biblie. Ako však bude vyzerať budúca Božia vláda a vláda svätých Božích, je určitým tajomstvom, ktoré len v pokore prijímame, hoci mu nerozumieme, ale mu veríme.
Svedkovia Jehovovi si tému o raji a nebi úmyselne klamlivo vysvetľujú, aby im to vyhovovalo do ich mätúcich predstáv. Na falošné výklady Biblie nás rázne upozorňuje svätý apoštol Peter: „Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na vlastnú záhubu.“ (2Pt 3:16). A napokon Peter povzbudzuje kresťanov, aby vytrvali v pravej kresťanskej náuke: „Ale vy, milovaní bratia, ktorí to už viete, chráňte sa, aby ste sa nedali zviesť bludom ničomníkov a aby ste neodpadli od svojho pevného základu.“ (2Pt 3:17)
10. Transfúzia krvi
Svedkovia Jehovovi odmietajú transfúziu krvi. Tento názor si zakladajú na mylnej domnienke, že darovanie krvi je zakázané napr. v texte Gn 9:4 a podobnými textami. Tieto biblické verše v skutočnosti zakazujú požívať mäso zvierat spolu s krvou. (Pozri tiež Sk 15:28-29; Lv 17:10-12). Aj keď Božie slovo zakazuje piť krv, čo je pravda, na druhej strane nič nespomína o tom, že ju nemožno darovať niekomu, komu by zachránila život. Niektorí Svedkovia Jehovovi a ich deti za toto fatálne nepochopenie zaplatili predčasnou smrťou, ktorej sa mohlo zabrániť. Kto si však nevšíma život človeka v nebezpečenstve smrti na základe lživého výkladu Biblie, podobá sa človekovi, o ktorom píše svätý Jakub:
„Kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým. Lebo ten, ktorý povedal: "Nescudzoložíš," povedal aj: "Nezabiješ." A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestupuješ zákon...Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo...Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2:10-11,13,14-17).
11. Panna Mária – Božia Matka i matka Cirkvi
Zaslepenosť a bohorúhačstvo Svedkov Jehovových neobišlo ani preblahoslavenú Pannu Máriu. Bludne o nej tvrdia, že: 1. bola obyčajnou ženou, ktorá mala po Kristovom narodení ešte ďalšie deti; 2. Údajne nebola matkou Božou, lebo Boh nemôže mať matku, pretože nemá počiatok. 3. Katolícka Cirkev ju uctieva modlársky, lebo ju povyšuje nad Boha. 4. Katolíci uctievajú veľa „matiek Božích“, ako Matku Lurdskú, Šaštínsku a pod.
Mária je Božou Rodičkou
Katolícka cirkev už od prvopočiatku na základe Svätého Písma a Posvätnej Tradície (svätí otcovia) verila a učila, že Panna Mária je Božou Matkou.
Božie Zjavenie v Písme jednoznačne svedčí o pravom Kristovom božstve (napr. Jn 1:1, 8:24, 20:28) a na druhej strane o skutočnom Máriinom materstve. Keď je Pán Ježiš skutočným Bohom a človekom, jednej podstaty s Otcom, tak i Jeho matka, Panna Mária je skutočnou Božou Matkou. Božie slovo nazýva Pannu Máriu: „Ježišova matka“ (Jn 2:1); „jeho matka“ (napr. Mt 1:8, 2:11, 12:46), „matka môjho Pána“ (Lk 1:43). Titul Pán Židia používali pre označenie Boha. Božie materstvo je taktiež zahrnuté napr. v slovách „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“(Lk 1:31), alebo (Gal 4:4): „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy.“
- Mária je skutočnou matkou, lebo poskytla k vytvoreniu Kristovej ľudskej prirodzenosti všetko to, čo poskytuje každá iná matka k vzniku telesného plodu.
- Mária je skutočnou Božou matkou, to znamená, že počala skrze Ducha Svätého a porodila druhú Božskú osobu, Ježiša Krista. Mária je Božou matkou nie vo význame, že stvorila Boha, lebo Boha nikto nestvoril, ale vo význame, že dala Bohu ľudskú prirodzenosť, počatím a porodením Ježiša. V Kristovi je spojená ľudská a božská prirodzenosť v jednej osobe. A keďže na osobu sa vzťahuje všetko dianie, teda aj materstvo, preto správne Máriu voláme Matkou Božou. Počala ľudské telo Ježiša, formovala jeho srdce, jeho tvár, črty. Dala Bohu to telo, ktoré sa za nás obetovalo na kríži a potom slávne vstalo, to telo a tú krv, ktoré zostali prítomné až do konca sveta v Eucharistii.
Túto biblickú pravdu o tom, že Mária je skutočne Bohorodičkou (gr. „Theotokos“), Cirkev definovala a hájila zvlášť proti heretikom, napr. proti Nestoriovi a na koncile v Efeze r. 431 slávnostne vyhlásila a potvrdila toto učenie otcov. Koncil ďalej vyhlásil, že v Kristovi sú zjednotené dve prirodzenosti: Božská a ľudská. Efezský koncil prehlásil spolu s Cyrilom Alexandrijským proti Nestóriovi toto:
„Kto nevyznáva, že Emanuel (Kristus) je naozaj Boh, a že svätá Panna je preto Matkou Božou (porodila totiž podľa tela vtelené, z Boha pochádzajúce Slovo), nech je exkomunikovaný.“ Výraz Bohorodička však nepriniesol až koncil, on ho len slávnostne potvrdil, veď Katolícka Cirkev v Apoštolskom vierovyznaní vyznávala o Božom Synovi: „Narodil sa z Márie Panny.“ Mária je teda Matka Božieho Syna a zároveň matkou Božou.
Podobne ako Sväté písmo, učili o skutočnom Máriinom Božom materstve aj najstarší apoštolskí otcovia a svätí. Svätý Ignác Antiochijský, žiak apoštola Jána, hovorí: „nosila v sebe nášho Boha Ježiša Krista, podľa spásneho rozhodnutia Boha z rodu Dávidovho a z Ducha Svätého.“ (Ef 18:2).
Kristus – jediný Syn Panny Márie
Keďže bol Kristus nadprirodzene počatý z Božieho Ducha a narodil sa podľa proroctiev Starého zákona len zo ženy (Iz 7:14), je len prirodzené, že Mária nemohla mať ďalšie deti s pozemským pestúnom, so svätým Jozefom, ako bludne tvrdia nielen Svedkovia Jehovovi, ale aj protestanti. Ježiš je v Písme nazvaný ako jednorodený Syn Máriin. Jednorodený však znamená aj prvorodený. (Napr. Joz 17:1, Nm 26:29; Hebr 1:6; Jn 1:14) Isteže, podľa Biblie mal Kristus i bratov a sestry. Sväté Písmo ale takto nazýva jeho príbuzných. Napríklad v knihe Genezis je Lót trikrát nazvaný Abrahámovým bratom, hoci bol jeho synovcom. (Gn 13:8, 12:5) Podobne patriarchu Jakuba nazýva Božie slovo Lábanovým bratom, i keď bol iba jeho blízkym príbuzným – strýkom (Gn 29:10-12,29:15). Takýchto miest, kde sa pokrvní príbuzní volajú bratmi a sestrami, je vo Svätom písme viac. A práve takto nazýva Písmo i blízkych príbuzných Pána Ježiša – jeho „bratmi a sestrami.“ A napokon, keby mala Mária viac detí, Kristus by nezveroval svoju drahú Matku do opatery cudziemu mužovi – apoštolovi Jánovi, ale jedine im. Toto sa však nestalo. Kristus bol teda jediným synom Panny Márie.
Úcta k Božej Rodičke
Panne Márii, svätej Matke Božej, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách, povýšenej Božou milosťou po Božom Synovi nad všetkých anjelov a ľudí, môžeme právom preukazovať osobitnú úctu. Áno, od najstarších čias sa Panna Mária uctieva ako Bohorodička, pod ktorej ochranu sa veriaci kresťania v modlitbách utiekajú vo svojich nebezpečenstvách a potrebách. Veď prejav pocty jej je biblický. Samotný anjel ju pozdravuje: „Raduj sa, Mária, milosti plná, Pán s tebou.“ Aj Alžbeta, jej príbuzná, ju takto pozdravuje: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“ Mária je pre nás katolíkov vzorom aj v cnostnom živote, najmä v hlbokej poníženosti pred Bohom, vzorom živej viery a horlivej lásky k Bohu i k blížnemu. Čo sa týka poklony a úcty, v Cirkvi rozlišujeme trojitý kult. Latria – to je prejav úcty a služby, ktorá patrí jedine Bohu. Dulia – je prejav úcty a pocta, ktorú preukazujeme vynikajúcim tvorom, teda svätým a anjelom, ale nie tak, ako ju preukazujeme Bohu. Hyperdulia – to znamená väčšia úcta, ktorú preukazujeme Kristovmu ľudstvu a Panne Márii. Slovo Latria sa teda v Písme Svätom používa len o pocte, ktorú sme povinní vzdávať Bohu a nie o pocte prisluhujúcej nejakému tvorovi. Teda Božskú poctu a poklonu môžeme vzdávať iba samotnému Pánu Bohu, Stvoriteľovi a Vykupiteľovi sveta. Panne Márii však preukazujme úctu ako Matke Kristovej i matke našej, ako nás k tomu vedie Božie slovo aj apoštolská Tradícia.
Máriu si ako katolíci ctíme predovšetkým preto, lebo skrze ňu nám Boh daroval Spasiteľa Sveta, Ježiša Krista a sám Božský Spasiteľ nám ju pod krížom zveril za našu duchovnú matku, keď povedal učeníkovi : „Hľa, Tvoja Matka.“ (Jn 19:27) Tri krát tu umierajúci Kristus oslovuje apoštola Jána slovom „učeník“, čím jasne naznačuje, že svoju milovanú matku odovzdáva každému vernému učeníkovi – kresťanovi. Ako reagoval Ján? Božie slovo hovorí, že on ju prijal k sebe. Doslovne je napísané, že ju prijal do seba - gr. „ejs ta idia“, „do svojho vlastného“ - do seba, teda – duchovne. Prečo? Lebo Mária je tým novým srdcom, o ktorom hovoril Boh skrze proroka Ezechiela, a ktoré nám dáva sám Boh na Golgote. (Ez 36:26) Pán Ježiš na kríži oslovuje svoju matku nie Mária, ale žena. Aký je to titul? Ježiš oslovuje v Biblii svoju Matku iba 2 krát titulom „Žena“ – na začiatku v Káne Galilejskej a na kríži, keď zomiera. Chcel tým zdôrazniť, že Jeho matka je nová žena, z ktorej sa má duchovne zrodiť nové pokolenie skrze vieru v Ježiša Krista.
Z Písma vieme, že po páde Adama a Evy do hriechu Boh položil nepriateľstvo medzi pokolenie Evino a hadovo. (Gn 3:15) Tou ženou spomenutou v knihe Genezis ale nie je tá stará Eva, tá sa hadovi poddala, nevzoprela sa mu. Boh pripravil po zlyhaní Evy novú ženu a tou je Mária, Ježišova Matka. Ona bola uchránená od dedičného hriechu, lebo je Nová Eva, nová žena – matka nového pokolenia. Ona na rozdiel od Evy v raji hovorí: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“
Svätý Irenej píše : „Ako sa Eva stala svojou neposlušnosťou príčinou smrti pre seba i celý ľudský rod, tak Mária sa stala svojou poslušnosťou príčinou spásy pre seba i celé ľudské pokolenie.“
Aké je teda pokolenie tejto ženy – novej Evy? Prvý je požehnaný plod – Ježiš (Lk 2:7) a druhorodení sú tí, ktorí uverili v Ježiša a plnia Božiu vôľu. „Ten je môj brat, kto plní vôľu môjho Otca...“ (Mt 12:50; Zjv 12:17).
Je našou úlohou, aby sme, ako kresťania, boli pretvorení v Krista (porov. Gal 4:20). A Mária dostáva túto úlohu, skrze Ňu a Ducha Svätého máme byť pretváraní v Krista. Svätý Augustín píše: „Mária vyformovala Hlavu predurčených, Ježiša, preto jej tiež patrí formovať údy tejto hlavy a nimi sú praví kresťania.“ Každý Kristov učeník má napodobňovať Ježiša. Vieme, že Kristus bol 30 rokov poslušný svojej Matke, ktorá sa oňho starala, vychovávala Ho a živila. Aj ja, ako Božie dieťa, sa mám podľa Kristovho vzoru nechať viesť a vychovávať Božou matkou, aby som viac miloval Krista a verne mu slúžil. Veď kto z ľudí bol poslušnejší Bohu tak a zachovával Jeho slovo, ako práve Jeho svätá Matka? (Lk 2:19, 11:28; Jn 2:5) Písmo Máriu nazýva „otrokyňou Pána“ – teda tou, ktorá je úplne závislá na Bohu a poslušná jeho vôli. (Lk 1:38; Mt 12:50) Ona najviac z ľudí milovala Boha, ona mala najväčšie skúsenosti s Duchom Svätým, i s duchom prorockým. Ona je našou matkou, ona nás chce naučiť chodiť v Duchu Svätom. Tí, ktorí ju príjmu za matku, tak ako Ján, budú naozaj milovať Ježiša, budú schopní prijať v plnosti Jeho slovo. Pretože Mária a Duch Svätý sú dve podmienky ku vteleniu Božieho slova – Ježiša, tak Máriu ako Nové Srdce, ktoré je plné nového Ducha – Ducha Kristovho, má prijať živou a osobnou vierou „do svojho vlastného“ každý obrátený kresťan.
Ježiš prišiel na tento svet skrze Máriu a Ducha Svätého. A tak isto sa chce narodiť a žiť aj v nás. Na kríži Kristus ako svoj posledný testament zanechal Cirkvi, ktorú zastupoval apoštol Ján, svoju Matku, keď povedal učeníkovi: Hľa, Tvoja Matka.“ Prijatie Ježišovej Matky je preto Božou vôľou a požiadavkou pre každého pravoverného kresťana.
Svätá Bohorodička je len jedna
Panna Mária je uctievaná všade na svete pod mnohými titulmi a v mnohých obrazoch. Výčitka, že uctievame niekoľko matiek Božích je tiež neoprávnená. Veď to, že Kristus Pán mal iba jednu matku, vie i ten najjednoduchší človek. I na tento svet Boh v mnohých ťažkých časoch posielal svoju drahú matku, napríklad do La Salette, do Lúrd, či do Fatimy. Bola to vždy tá istá Božia Matka, hoci sa zjavovala na rôznych miestach na zemi, prispôsobená krajine i ľudom. Jej odkaz bol vždy jasný: Modlite sa, postite sa a čiňte pokánie, uverte v Pána Ježiša, lebo Boh chce trestať ľudstvo, pretože ho stále uráža svojimi hriechmi a nechce sa napraviť. Toto by malo byť mementom zvlášť pre katolíkov dnešných čias, ktorí zastávajú heretický postoj súčasnej odpadlíckej hierarchie, že pohanské démonické náuky sú rovnocennou cestou k spáse ako kresťanská viera. I Matka Božia varovala v posolstve v La Salette, že Rím raz stratí vieru a stane sa sídlom antikrista. Nie sú to prorocké slová o súčasnej apostázii v cirkvi?
A čo je zvláštne na tom prijať viac titulov Panny Márie? Veď aj v evanjeliu vystupuje Panna Mária v rôznych podobách: - ako Panna (Lk 1:26-34); - ako ustarostená matka (Lk 2:48); - ako Bolestná matka (Jn 19:25). Mária je milosti plná a požehnaná medzi ženami. Ak je s ňou Pán Boh, môžeme byť proti nej my, pokiaľ sa k nej utiekame ako k našej matke a prosíme ju o príhovor? Veď napokon ona sama vo svojom prorockom chválospeve hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“ (Lk 1:48) Ona, ako Matka Cirkvi, bola po Ježišovom nanebovstúpení v prvotnej cirkvi a pripravovala sa spolu s apoštolmi v modlitbách na zoslanie Ducha Svätého. (Sk 1:12) Preto je i v súčasnej pravovernej katolíckej cirkvi a vyprosuje Ducha Svätého jej veriacim. Na jej príhovor urobil Kristus prvý zázrak v Káne Galilejskej (Jn 2:1-5) I dnes je Máriin príhovor u jej Syna veľmi mocný a keď ju ako matku vzývame o pomoc, prihovára sa aj za nás, kresťanov, pred Božím trónom.
Preto nech na záver tejto časti na obranu katolíckej viery o úcte k svätej Bohorodičke, sú nám povzbudením slová svätého Ľudovíta M. Grignona de Montfort: „Presvätá Panna je prostriedok, ktorým k nám prišiel náš Pán, a je prostriedok, ktorým my musíme ísť k Nemu, lebo ona nie je ako ostatné stvorenia, ku ktorým sa pripútať značí skôr vzdialiť sa od Boha, než sa k nemu priblížiť. Najsilnejšou túžbou Márie je zjednotiť nás s Ježišom Kristom, svojim Synom. Najsvätejšou túžbou Syna je, aby sme k nemu prichádzali cez jeho svätú Matku. Tak Mu preukazujeme úctu a robíme mu radosť tak, ako keby sme sa z úcty a pre potešenie pozemského kráľa dali do otroctva kráľovnej, len aby sme mohli čo najlepšie slúžiť kráľovi.“
Uvedené argumenty o Panne Márii sú dôkazom toho, že zdravá mariánska úcta nie je prekážkou v nasledovaní Krista, ale naopak, pomáha kresťanom viac sa zjednotiť s Ježišom a stať sa jeho ešte vernejším učeníkom.
12. Katolícka Cirkev – je jediná a pravá Cirkev
„Rímsko – katolícka cirkev vznikla v januári r. 313 ediktom Milánskym, vydaným cisárom Konštantínom. Bola vyhlásená za štátnu Cirkev ríše rímskej. Pred tým bolo kresťanstvo zakázané a kresťania sa schádzali tajne... Konštantín, ako cisár najväčšej ríše rímskej, uchvátil pre seba k moci svetskej i moc cirkevnú a stal sa tak prvým pápežom v Ríme...“(pamflet katolíckej misie v Johannesburgu, Dr. A.H., Jaro, Johannesbugr)
Kto sa aspoň trochu vyzná v dejinách Cirkvi, v učení cirkevných otcov a v Biblii, ktoré hovoria o náuke Kristovej cirkvi, ľahko zistí vieroučné omyly Svedkov Jehovových, ktoré tu vôbec nemôžu obstáť. Katolícka cirkev nevznikla v roku 313, vtedy jej len cisár Konštantín daroval slobodu, ale Rímskokatolícku cirkev založil Pán Ježiš Kristus. Táto Kristova cirkev má štyri vlastnosti, alebo znaky:
- Je len jedna. Pán Ježiš povedal apoštolovi Petrovi: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Svätý Augustín to vysvetľuje takto: Skalou je Pán Ježiš – pravý Boh a Spasiteľ sveta. Viera apoštolov a najmä apoštola Petra, má byť postavená na tejto Skale, ktorou je „Kristus, Syn živého Boha.“ Pán Ježiš týmito slovami daroval Petrovi primát a vyvolil si ho za pastiera svojho stáda, ktorý má bdieť nad čistotou katolíckej viery. Nástupcami svätého Petra sa stali rímski biskupi – pápeži. O Petrovom vyvolení za prvého pápeža hovoria aj tieto texty z Písma Svätého: „Ale ja (Kristus) som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera... A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov." „Pas moje baránky...Pas moje ovce!" Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi." Niet akýchkoľvek pochýb o tom, že Kristus zvestoval len jednu vieru; tú istú vieru hlásali aj jeho apoštoli a želal si, aby všetci patrili len k jednej Cirkvi – katolíckej. Dosvedčujú to jednoznačné výroky svätých otcov. Svätý Ignác Antiochijský, žiak apoštola Jána, kresťanom z Ríma priznáva zvláštne postavenie. Rím uznáva za „hlavu zväzkov lásky.“ Podobne svätý Irenej, biskup z Lyonu tvrdí, že „rímska Cirkev má osobitné postavenie a každá cirkev sa jej musí podriadiť.“ Vyjadrenie zo spomínaného úvodného pamfletu, ktoré hovorí o Konštantínovom prvom pápežstve je zjavným nezmyslom, veď za Konštantínovej vlády boli na Petrovom stolci pápeži ako sv. Silvester, Július I. a sv. Libérius.
Niekto sa tiež opýta: Ale v súčasnosti je zjavné, ako učiteľský úrad, ktorý Kristus odovzdal Petrovi a apoštolom, v rímskych pápežoch a biskupoch celého sveta, popiera pravú vieru. Prečo? Lebo oficiálna cirkevná hierarchia v jednote s Vatikánom odpadla od kresťanskej viery. Ako? Tak, že povýšila neplatnou a falošnou beatifikáciou Jána Pavla II. k úcte na oltár tzv. ducha Assisi - ducha antikrista. Vyhnala Ducha Svätého a oficiálne začala hlásať „nové“ heretické učenie, že kresťanovo a pohanstvo sú rovnocenné cesty k „spáse“. Toto je zrada Krista, Jeho evanjelia aj Katolíckej Cirkvi! Za toto na Vatikán a na tých, ktorí s ním tvoria jednotu, dopadla Božia anatéma – prekliatie – vylúčenie z Cirkvi, podľa Listu Galaťanom 1:8-9! Môžu byť takíto „katolíci“ v katolíckej cirkvi? Nie, pretože „kde je Ježiš Kristus“, tvrdí svätý Ignác Antiochijský v Liste Smyrňanom, „tam je Cirkev katolícka“. Každý, kto popiera jedinečnosť spásy v Ježišovi Kristovi, je vylúčený z Cirkvi. (por. Gal 1:8-9) Do Katolíckej cirkvi patria dnes len tí veriaci, ktorí zachovávajú neporušený poklad katolíckej viery, pravovernú Cirkevnú Tradíciu a oddelia sa od apostatov (odpadlíkov). Božský Spasiteľ sľubuje, že:
- Jeho Cirkev pekelné brány nepremôžu, (Mt 16:18), hoci ju budú napádať rôzni kacíri a bludári, aby zviedli z cesty pokánia a evanjelia mnoho duší.
- so svojou Cirkvou bude po všetky dni. „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." Týmito slovami Ježiš zaručil učiteľskému úradu cirkvi stálu ochranu.
- on sám dá Katolíckej cirkvi svojho svätého Ducha, ktorí v nej bude chrániť nepoškvrnený poklad pravej viery. „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy.. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ Kto teda potešuje a vyučuje dnes pravú, katolícku cirkev? Kto stojí pri nej a neviditeľným spôsobom drží nad ňou ochrannú ruku? Je to Duch Svätý.
2. Je svätá. Keďže zakladateľ Cirkvi je svätý, je svätá aj Jeho cirkev a jej učenie. Preto kresťanské učenie je aj jediné, ktoré je neomylné a vlastní pravdu, pretože jej samotný pôvodca, Ježiš Kristus je absolútna Pravda. Kristus hovorí: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14:6) Nie je teda možné, aby existovalo viac ciest do neba, alebo viac právd okrem Krista. Všetky ostatné vierovyznania sú falošnými cestami vedúcimi do večnej záhuby. Pravdu je teda možné spoznať a túto Pravdu – Krista od počiatku Katolícka cirkev šírila, preto je možné ju v plnosti nájsť len v nej. Nikto sa nemôže vyhovárať, že o Pravde nevie, alebo že sa nedá nič dozvedieť o skutočnej pravde. Veď Božský Spasiteľ jasne tvrdí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16:16) Keby sa nedalo prísť k spáse, hovoril by vari Kristus o večnom zatratení v pekle? Určite nie, to je vylúčené, veď sa to protiví Božej dobrote a Jeho milosrdenstvu.
3. Je katolícka – všeobecná. Ježiš povedal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Kristus Pán chcel, aby apoštoli zaniesli jeho evanjelium (radostnú zvesť) do všetkých krajín sveta, pretože Pán Ježiš túži spasiť celý svet a priviesť do svojej Cirkvi všetky národy.
4. Kristova Cirkev je apoštolská. „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš.“(Ef 2:20). Cirkev teda musí hlásať to isté učenie, ktoré hlásali apoštoli, vysluhovať tie isté sviatosti a jej predstavení – biskupi – , ktorí sú nástupcovia apoštolov, musia mať apoštolskú postupnosť. Cirkev už od počiatku dokazovala svoju pravosť viery proti bludárom vymenovávaným zoznamu Petrových nástupcov. Svätý Irenej nám podal prvý zoznam Rímskych biskupov – pápežov z roku 180. „Blahoslavení apoštoli – zakladatelia preniesli biskupský úrad na Lína. O tomto Línovi sa zmieňuje Pavol v listoch Timotejovi. Po ňom nasleduje Anaklét. Ako tretí po apoštoloch obdržal biskupský úrad Klement, ktorý blahoslavených apoštolov sám ešte poznal a stretával sa s nimi. Po tomto Klementovi nasledoval Evaristus a po Evaristovi Alexander, a potom bol šiesty po apoštoloch dosadený Sixtus, a po ňom Telesfor, ktorý tiež vydal slávne svedectvo. Potom, čo po Anicentovi nasledoval Soter, teraz zastáva biskupský úrad na dvanástom mieste po apoštoloch Eleutherus.“ (Advesus omnes haereses) Táto historická chronológia rímskych biskupov bola potrebná, aby sa ukázalo, že spasiteľná viera sa podávala od Krista cez Petra a jeho nástupcov. Tento postoj mal aj sv. Augustín: „Čo mňa ku katolíckej Cirkvi viaže, to je nepretržitý rad biskupov až po terajšieho pápeža.“ Preto vyvstáva otázka: Kedy vznikli Svedkovia Jehovovi, kto ich založil a aká je zhoda ich náuky s učením katolíckym??? (Pozn. Dnes je stav na pápežskom stolci sedes vacantis – stolica neobsadená, pretože od 1. 5. 2011 bol do Cirkvi vpustený duch apostázie (odpadu) od katolíckej cirkvi. Preto, pokiaľ tzv. súčasný „pápež“ nekoná pokánie a tvorí jednotu s duchom synkretizmu s pohanstvom, sviatosti vysluhuje neplatne a úrad už okupuje nezákonne!
13. Apoštol Peter pôsobil v Ríme a tam aj zomrel
Citácia podľa Svedkov Jehovových: „Apoštol Peter v Ríme nikdy nebol. Hlásal kresťanstvo medzi Židmi(Gal 2:7-9). Židia mali v tej dobe od cisára Klaudia pobyt v Ríme zakázaný.(Sk 18:2) Peter pôsobil medzi Židmi v Babylone, odkiaľ napísal i svoje dva listy biblické.(1Pt 1:14)Tam bol pravdepodobne tiež umučený.(2Pt 1:14) Apoštol Pavol vo svojom liste kresťanskej obci v Ríme pozdravuje menovite všetkých predákov a starých priateľov. O Petrovi však nie je v liste žiadnej zmienky (Rim 16:1-16). Poznámka: Babylon bol ešte v I. storočí strediskom židovskej kultúry, kde vznikli knihy ako Mishnah, Talmud a iné. Po ich zabraní a pokorení Parťanmi v r. 129 začal Babylon upadať a úplne spustol v 3. storočí.“
Odpoveď: O Petrovom pobyte v Ríme, ktorý je podstatný z hľadiska pravdy o primáte biskupa Ríma, máme niekoľko svedectiev z tradície. Pápež Kliment v liste Korinťanom pred r. 100 sa zmieňuje o mučeníckej smrti sv. Petra v Ríme. Podobná zmienka o Petrovom pôsobení v Ríme je potvrdená v liste sv. Ignáca Antiochijského. Cirkevný historik Euzébius z Cézarey, spomína vo svojich Cirkevných dejinách začiatkom 4. stor. 28 pápežov spolu s rokmi ich pontifikátu. U neho sa stretávame so správou, že Peter bol biskupom v Ríme 25 rokov. (42-67)
V rokoch 1940-1949 sa pod bazilikou sv. Petra vo Vatikáne konali archeologické výskumy. Našiel sa pri nich staroveký prestavaný cintorín približne z roku 160. Jeden hrob tam bol vo veľkej úcte. Telo, ktoré sa našlo blízko tohto pôvodného hrobu, je dnes uložené pod pápežským oltárom v Chráme sv. Petra a pokladá sa za telo skutočného apoštola. Toto sú dostatočné a nespochybniteľné argumenty o pôsobení Petra v Ríme.
Kázal Peter len Židom? V Skutkoch Apoštolských čítame, ako Peter kázal evanjelium nielen Židom, ale aj pohanom. „A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: „Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili.“ (Sk 15:7) Okrem toho určite mohol apoštol kázať Slovo Božie v Ríme i Židom. I napriek mnohým prenasledovaniam Židov v Ríme ich komunita nikdy nebola úplne vyhladená a vždy bola jedna z najvýznamnejších v židovskej diaspóre. Udivujúce sú aj argumenty Svedkov Jehovových o Babylone. Apoštol Peter v závere svojho prvého listu píše: „Pozdravuje vás cirkev, vyvolená ako vy, ktorá je v Babylone, aj môj syn Marek.“ (1Pt 5:13) Tu sa ale nejedná o Babylon v Mezopotámii, ale o Rím – hlavné mesto Rímskej ríše, odkiaľ apoštol napísal svoje dva listy. Rím sa obrazne pre mravnú skazenosť a ohavnosti, ktoré sa v ňom páchali, nazýval Babylon, ako sa to dialo aj v niekdajšom hlavnom meste pohanskej babylonskej ríše. Je zarážajúce, ako si sami Svedkovia Jehovovi protirečia, keď raz hovoria o Babylone ako o mieste niekde na východe sveta, ale v zapätí nemajú problém tvrdiť kresťanský postoj, že miesta v knihe Zjavenie svätého Jána, kde sa hovorí o páde veľkého Babylonu (Zjv 14:8, 16:19, 17:5, 18:19), treba vzťahovať na kresťanský Rím.
14. Svätenie nedele
Proti nedeli, ako sviatočnému dňu Svedkovia Jehovovi podávajú tieto „argumenty“ z Biblie: „Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal.“ (Lk 4:16) „I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ (Mk 2:27) „Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, nov mesiac, alebo soboty.“ (Kol 2:16)
Podľa nich tiež údajne nedeľu zaviedol cisár Konštantín v roku 321, v čase, keď bol ešte pohan, uctievajúci boha slnka. Údajne je vraj nedeľa (pôvodne) pohanským sviatkom, čo majú potvrdiť jej názvy v rôznych jazykoch: Die Solis, Sonntag, Sunday, atď.
Ako je to teda s nedeľou? Tradícia svätenia nedele ako dňa Ježišovho zmŕtvychvstania, je pôvodne kresťanská a nemá základ v židovskej sobote, a už vôbec nie v pohanskom kulte slnka. Cisár Konštantín síce nariadil štátnym zákonom, aby v rímskej ríši nedeľa bola zasväteným dňom kresťanov a dňom pokoja, ale tým len potvrdil zvyk, ktorý veriaci udržiavali už od apoštolských čias. Sobota sa slávila len v starom zákone, keď ale Kristus vstal z mŕtvych, kresťania sa začali stretávať na slávení bohoslužieb vzhľadom na pamiatku Kristovho vzkriesenia a zoslania Ducha Svätého v nedeľu. Tento slávny deň Písmo nazýva ako prvý deň týždňa (Mk 16:2) alebo Pánov deň. (Zjv 1:10) V Skutkoch apoštolov čítame: „Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba...(tak nazývali sv. omšu)“ (Sk 20:7) Nedeľné obrady svätej omše v prvotnej cirkvi už okolo r. 150 detailne opisuje sv. mučeník Justín. Vo svojej Apologetike hovorí: „Zhromažďujeme sa v deň slnka, pretože je to prvý deň, v ktorom Boh vyviedol z temnôt hmotu a stvoril svet; v tento deň taktiež Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, vstal z mŕtvych. Nedeľa sa jasne líši od soboty, po ktorej časove každý týždeň nasleduje a nahrádza pre kresťanov jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci (Pasche) dovršuje sa duchovná náplň hebrejskej soboty a ohlasuje večné odpočinutie človeka v Bohu. Veď kult zákona pripravoval na Kristovo tajomstvo a to, čo sa v ňom konalo, bolo predobrazom rysu - črty, ktorá sa vzťahuje na Krista.“
Prečo kresťania nazývali nedeľu i dňom slnka? Pretože podľa proroka Malachiáša je Mesiáš „Slnkom spravodlivosti“ (Mal 3:20) a podľa apoštola Jána „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“, (Jn 1:9) ktoré víťazí nad temnotou hriechu i ohavného modlárstva. Svätý Justín taktiež potvrdzuje, že novozákonná nedeľa kresťanov nahrádza obrady starozákonnej soboty židovského národa. Teda k citátu Svedkov Jehovových k Listu Kolosanom 2:16 treba dodať iba to, že slávenie soboty sa tu uvádza spolu so zachovávaním starozákonných predpisov o nečistých pokrmoch. Pavol tým jasne tvrdí, že nikde v Novom zákone sa nehovorí, že by mali kresťania zachovávať obrady soboty, práve naopak, Pavol varuje veriacich, aby neprijímali obradné predpisy Starého zákona! „Argumenty“ Svedkov sú opäť chabé a mylné!
15. Otázka Písma Svätého a jeho výkladu
Russell v roku 1910 napísal o svojej knihe Kľúč k Biblii: „Ľudia sú neschopní pochopiť Boží plán tým, že študujú sami Bibliu...Ak niekto odloží moju knihu Kľúč k Biblii, i keď ju predtým používal, a obráti sa len k štúdiu samotnej Biblie, učí nás skúsenosť, že behom dvoch rokov upadne do tmy. Z druhej strany, ak čítal niekto moje štúdie o Biblii a ... ani jeden riadok z Biblie samotnej, bude po tých dvoch rokoch vo svetle.“
Zakladateľ Svedkov Jehovových sa týmito slovami postavil do úlohy jedinej „legitímnej“ autority pri výklade Svätého písma. Dokonca kladie svoje osobné výklady Písma nad samotné Božie slovo. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že katolícka viera rozlišuje dva pramene Božieho Zjavenia: Je to napísané Božie slovo – Biblia a ústne podanie Božieho slova – Posvätná Tradícia (výroky apoštolských otcov, svätenie nedele, liturgické obrady a pod.) Za oboma prameňmi Božieho zjavenia je ten istý Duch Svätý – Duch Pravdy.
Komu prináleží právo vysvetľovať slovo Božie? V prvotnej Cirkvi to boli apoštoli. Ježiš im povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva.“ Neskôr sa táto moc učiteľského úradu Cirkvi odovzdávala ich nástupcom – biskupom a ich pomocníkom - kňazom i diakonom. Každý katolík vie, že i prvotnú zbierku biblických spisov (kánon) stanovila Cirkev, nie niekto iný a preto ho má právo aj vysvetľovať. Okrem iného, Božie slovo sa od počiatku kresťanstva vysvetľovalo v zhode s Tradíciou Cirkvi, teda s učením apoštolských a cirkevných otcov; nie svojhlavo, či ako sa to komu videlo, ale len s prispením zákonitej katolíckej autority. Pápež Lev XIII hovorí: „A tak svätí Otcovia, ktorí „po apoštoloch vo svätej Cirkvi sadili, polievali, budovali, pásli, živili, čím ona rástla“, majú najvyššiu autoritu zakaždým, keď svedectvo Písma vykladajú všetci tým istým spôsobom súhlasne ako súčasť učenia viery a mravov. Z ich zhody očividne vyplýva, že ide o katolícke učenie viery tradované od apoštolov.“ (Encyklika Providentissimus Deus o štúdiu Svätého Písma, 1893)
Ak teda existuje cirkevná pravoverná autorita, ktorá má moc Písmo sväté autenticky vykladať a ak je naopak Biblia pre niektorých ľudí sama svojim jediným vykladačom, potom musia byť výklady súkromných osôb ako sú napr. Russell, či Rutheford, úplne bezcenné a navyše nebezpečné, i keby boli akokoľvek považované za osvietené.
Svedkovia Jehovovi nielenže zavádzajúco prekrúcajú Písmo, ale oni ho ešte aj zmenili, čo je ťažkým hriechom proti Duchu Svätému. Keď sa im pôvodný text nehodí do ich bludných názorov, tak si ho jednoducho upravia podľa seba. Ich vlastný preklad Biblie má názov - The New World Translantion of the Holy Scriptures, Brooklyn 1961. Tento preklad je dielom päť členného prekladateľského výboru, v ktorom ani jediný človek nemal zodpovedajúce vzdelanie v biblických jazykoch. (Edmond C. Gruss, We Left Jehovah´s Witnesses – A Non Prophet Organization, Phillipsburg, N.J.: Presbyterian & Reformed Publ. Co 1974, s. 74)
Uveďme príklad. Apoštol Ján píše: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“(Jn 1:1). Aby Svedkovia Jehovovi popreli Kristovo Božstvo, tak text prepísali takto: „a Slovo bolo akýsi Boh“, alebo inak: „a to Slovo bolo božské“. V gréckom pôvodnom texte je jasne napísané „a to Slovo bolo Boh“. Podobný zásah do pôvodín Biblického textu urobili aj v Liste Filipanom 2:9 a Kolosanom 1:16-17, kde do textu pridali ďalšie slová, aby bol zmenený jasný význam Pavlovho výroku o pravom Božstve Ježiša Krista. Týmito dodatkami je Kristus podľa Svedkov Jehovových degradovaný na jednu z mnohých bytostí stvorených Bohom, čo je rúhavým a neúctivým zasiahnutím do textu, ktorý inšpiroval sám Duch Svätý.
Už sme sa zmienili o ich zmene Božieho mena v Písme. Preto je správe sa pýtať: Kto dal Jehovovým Svedkom právo meniť, aby grécke slovo Kyriós – Pán, ktoré používa Nový zákon veľmi veľa krát, podobne ako aj pre Krista a Boha Otca, prekladali vždy Jehova, keď ide o Otca a Pán, keď sa jedná o Krista? Toto rozlíšenie v Písme svätom proste nie je! Svedkovia Jehovovi vo svojom Preklade nového sveta Svätých písiem len v samotnom Novom Zákone takto vyškrtli Božie meno „Pán“ a „Boh“ na 237 miestach, čím sfalšovali texty Písma.
Kyrios v slovnom význame znamená jasne iba „Pán“ a nedá sa preložiť vymysleným menom Jehova. (Správne má byť Jahve – a nie Jehova). Je síce pravda, že grécky preklad Starého zákona, tzv. Septuaginta, dosadzuje slovo Kyrios všade tam, kde v hebrejskom texte je meno Jahve. To ale neoprávňuje k takémuto rozlišovaniu, ako ho podsúvajú Svedkovia Jehovovi. Naopak: Keď Nový zákon používa slovo Kyrios, či už samostatne v obidvoch významoch „Boh“ a „Ježiš“, alebo v slovných spojeniach „Pán Boh“, alebo „Pán Ježiš“, dosvedčuje to len vieru apoštolov, že Ježiš je pravý Boh, čo samozrejme Svedkovia Jehovovi chcú vedome poprieť. Svedkovia Jehovovi ale ešte viac než svojim svojvoľným prekladom, hrubým a neúctivým zasiahnutím do inšpirovaného textu v snahe urobiť ho na "svoj obraz" a výkladom, znehodnocujú autoritu Biblie tým, že ju odstraňujú od živej a pravej Kristovej cirkvi. Ak prijímame Bibliu za Božie slovo, je to preto, že nám ho zaručuje Bohom ustanovená náboženská autorita – Cirkev. Svätý Augustín v 4. storočí prehlásil: „Neveril by som Písmu, keby mi ho nepredkladala k viere Cirkev Božia.“ Pravdou je, že západný cirkevný otec – Augustín v zmienenom citáte o viere v Bibliu a jej pravý výklad, myslel Božou Cirkvou len (pravovernú) Cirkev katolícku a žiadnu inú cirkev, lebo iba táto Cirkev má byť „Cirkvou živého Boha“ aj „stĺpom a oporou pravdy.“(1Tim 3:15)
Svedkovia Jehovovi nie sú skutočnou Ježišovou cirkvou, preto nemajú ani právo vyučovať Písmo sväté.
16. Nestálosť náuky Svedkov Jehovových
Všetkým ľudom hľadajúcim pravdu iste neunikla dôležitá skutočnosť u Svedkov Jehovových. Sú to premenlivosť a protirečenia ich názorov. Netýka sa to len nesplnenia predpovedí o Ježišovom druhom príchode, ale napríklad aj mylného výkladu z Matúšovho evanjelia 24:45-47. Podobenstvo je nepravdivo nasmerované na „proroctvo“ o tom, že údajne Spoločnosť je ten „verný a rozvážny otrok.“ Tento otrok vraj skrze Strážnu vežu svojim členom „včas dáva pokrm (duchovnú stravu).“ Ch. Russell najskôr tvrdil, že „otrokom“ sú všetci učeníci Strážnej veže. Jeho manželka mu však povedala, že on sám je tým otrokom, čo on prijal. Strážna Veža dokonca tvrdila, že považovať Russella za „verného otroka“ je nutnosť ich viery. ( Watchtower, 15. 12. 1922, s. 396)
Neskôr po jeho smrti sa začalo tvrdiť, že teraz sú tým verným otrokom vodcovia Strážnej veže. Strážna veža potom hovorila, že kto uctieva Russella ako otroka, uctieva stvorenie, čo je prejav sektárstva. (Watchtower, 1. 5. 1964, s. 270) Tieto mätúce a nejednotné meniace sa názory organizácie svedčia o jej irónii a o prekrútených biblických základoch. Naproti tomu katolícka viera má už viac ako 2000 ročné stabilné a nemenné učenie v otázkach viery a mravov, pretože verí v pravého Boha, Pána Ježiša Krista, ktorý „je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13:8)
Záver
Kresťan – katolík dnes musí dávať pozor na poklad svojej viery a strániť sa tých, ktorý ju ničia svojimi bludmi: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí.“ Ovocie Svedkov Jehovových je viditeľné, a to najmä na ich vedúcich predstavených vzhľadom na vlastných veriacich: zákaz pýtania sa na pravdu, vlastne uvažovať, psychologická manipulácia, odmietanie Bohom zjavenej kresťanskej viery o Bohu, Cirkvi, Biblii i posvätnej Tradícii. Preto Božský Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus adresuje výzvu na pokánie, aj im: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu."(Mk 1,15)
Bibliografické zdroje
Majka, M. Svedkovia Jehovovi?. Bratislava: Saleziánske katechetické centrum, 1992
Gálik, S. Falošní proroci. Viete, kto sú Svedkovia Jehovovi?. Harrison Publishing, 1992
Roland E. a kol. Průvodce sektami a novými náboženstvími. Praha: Návrat Domů, 1995
Engelhart, V. Kto sú Svedkovia Jehovovi?. Bratislava: Lúč, 1992
De Ruiter R., Trinásť satanských pokrvných dynastií. diel I.
Honert V. H., O budoucnosti Katolícke církve a konci světa. Praha: Družstvo Vlast, 1931
Kern H. , Ako odpovedať na Svedkov Jehovových? Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1993
Judák, V. Dejiny mojej Cirkvi. I. Diel. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2002
Pokračovanie tu:
Apológia kresťanskej viery proti učeniu Svedkov Jehovových – III. časť
(Svedectvo)
