Apológia kresťanstva – kresťanstvo a judaizmus - I. časť
Obsah:
- Božie zjavenie v dejinách – Starozákonné a Novozákonné
- Všeobecný úvod k Písmu Svätému
- Katolícky zoznam kníh Starého zákona a Septuaginta
- Jazyky Biblie
- Hebrejský zoznam kníh Starého zákona a jeho výklady (Talmud, Halacha, Haggada, Kabala)
Božie zjavenie v dejinách – Starozákonné a Novozákonné
Božie zjavenie podľa dejín rozoznávame dvojaké: predkresťanské (starozákonné) a kresťanské (novozákonné). Ako katolícki kresťania veríme v starozákonné aj novozákonné zjavenie Boha. Judaizmus prijíma len dejiny Starého zákona. Zjavenie, ktorého sa ľudstvu od Boha dostalo, je obsiahnuté najmä v napísanom Božom slove (Písme Svätom) a v nenapísanom slove Boha - ústnom podaní (Tradícii cirkvi).
Dejiny Božieho zjavenia v Starom zákone, alebo tiež Starej zmluvy, sú usporiadaným príbehom o tom, ako sa Boh zjavoval ľudstvu slovom i skutkom od stvorenia sveta až do príchodu Božieho Syna, Pána Ježiša Krista. Bola to doba, keď bol platný Zákon Mojžišov a ktorá nás vychovávala ku Kristovi. (Gal 3, 24) Slovo „Zákon“ (Testamentum) znamenalo pôvodne „zmluvu“ alebo „dohodu“.
V Starom zákone sa opisuje to obdobie dejín spásy, ktoré sa začalo zmluvou Boha s Abrahámom (Gn 15, 18) a vyvrcholilo zmluvou Jahveho s Izraelom na vrchu Sinaj (Ex 24, 8). Dejiny v Starom zákone sú veľmi dôležité nielen pre izraelský národ, ale celkovo pre celé ľudstvo. Veď patria k najstarším dejinám vôbec a pomáhajú porozumieť svetským dejinám. História Starého zákona nám pred oči stavia vzory cností, ale aj odstrašujúce príklady neprávosti početnejšou mierou než svetské dejiny; z tejto príčiny sa dejiny Starého zákona mocne dotýkajú našich mravov. Tieto dejiny sú však najdôležitejšie z toho dôvodu, že pripravujú na príchod Mesiáša. V nich je znázornený budúci Vykupiteľ a Kristova cirkev tak podrobne, ako stavba na stavebnom pláne. Toto znázornenie je zjavené mesiášskymi proroctvami, alebo predobrazmi, či symbolmi.
Dejiny Božieho Zjavenia v Novom zákone, alebo v Novej zmluve, hovoria o naplnení Božieho plánu spásy novou, večnou zmluvou Boha s celým svetom, ktorú uzatvoril s ľudstvom pri poslednej večeri sám Ježiš Kristus svojou predrahou krvou (Mt 26, 26; Mk 14, 22 – 25; Lk 22, 19 – 20; 1 Kor 11, 23 – 25) na spasenie celého ľudstva. Nová zmluva je naplnením slov proroka Jeremiáša: „Hľa, prídu dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!“ (31,31). A Ezechiel dodáva: „... bude to s nimi zmluva večná...“ (37,26). Dejiny Zjavenia Boha v Novom zákone sú dôležité, pretože hovoria o pozemskom živote, pôsobení, utrpení, vzkriesení a nanebovstúpení Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista a o živote svätých apoštolov.
Predkresťanské zjavenie je prípravné a neúplné. Boh totiž ľudstvu v jeho dejinách nezjavoval všetky pravdy viery a pravidlá mravného života naraz, ale postupne, podľa jeho chápavosti a potrieb. Počínal si ako rozumný vychovávateľ, ktorý prihliadajúc k chápavosti svojho zverenca, etapovito vzdelával jeho rozum, city a vôľu. Pred príchodom Krista zjavil Boh ľudstvu pravdy viery a mravné pravidlá prostredníctvom našich prarodičov, patriarchov, Mojžiša a prorokov. Starozákonná mravouka ovplyvnená dedičným hriechom je nedokonalá, prispôsobená, najmä v počiatkoch, povahe a zvykom izraelského národa. Tolerovala napr. mnohoženstvo, manželskú rozluku, ale postupne sa zdokonaľovala a za prorockých dôb je na vyššej úrovni. Starozákonná bohoslužba bola upravená tak, aby vzbudzovala vedomie hriešnosti a posilňovala túžbu po zasľúbenom Vykupiteľovi. Až kresťanské, alebo novozákonné Zjavenie Boha je úplné a dokonalé. Boh totiž v plnosti času zjavil dokonalým spôsobom pravdy viery a pravidlá mravného života prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista a apoštolov. Pánom Ježišom a smrťou posledného apoštola sa Božie zjavenie ukončilo. Ako už bolo spomenuté, Božie zjavenie je obsiahnuté v napísaných knihách Starého zákona (Starej zmluvy) a Nového zákona (Novej zmluvy). Podľa sv. Augustína je Nový zákon skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom. Florentský koncil (1438-1445) učí, že „Jeden a ten istý Boh je pôvodcom Starého a Nového zákona, t.j. Zákona, Prorokov a Evanjelia, pretože svätí oboch zmlúv prehovorili z vnuknutia toho istého Ducha Svätého.“ Príprava v Starom zákone na Vykupiteľa bola spočiatku spoločná, smerujúca ku všetkým ľuďom, neskôr osobitná, týkajúca sa národa vyvoleného. Dobu v Starom zákone delíme na: Prvú – ktorá obsahuje spoločnú prípravu na Mesiáša od Adama do Abraháma (asi 2100 pred Kr.) a Druhú dobu, ktorá tvorí prípravu zvláštnu od Abraháma do Krista (asi 2100 pred Kr. do narodenia Krista).
Všeobecný úvod k Písmu Svätému
Žiadna kniha nebola toľko čítaná a tak často prepisovaná, tlačená a prekladaná, ako Písmo sväté. Pre židov i kresťanov bolo vždy Písmo drahocenným pokladom, pre ktorý boli ochotní obetovať všetko, i život. Z tejto knihy čerpali a čerpajú veriaci poučenie o dôležitých otázkach života i smrti, mravnú silu k boju za pravdu a dobro i útechu vo chvíľach bolesti a útrap. Písmo sa tiež označuje názvom Biblia.
Toto pomenovanie má pôvod v gréckom slove „ta biblía“, čo znamená knižočky, tiež knihy alebo spisy. Už z názvu sa dá usúdiť, že je to zbierka viacerých kníh. Neskôr sa slovom Biblia označovala celá zbierka ako celok. Pre veľkolepý obsah a mimoriadny pôvod sa Biblia nazýva „Kniha kníh“. Čo je Písmo Sväté? Písmo Sväté je zbierka kníh, ktoré boli napísané vnuknutím Ducha Svätého a ktoré cirkev uznala za slovo Božie. Svätým sa Písmo volá preto, lebo pri zaznamenávaní Božích práv spisovateľov pri písaní osvecoval Duch Svätý. Pretože sa objavili aj napodobneniny Písma (knihy podvrhnuté, apokryfné), bolo nutné, aby cirkev hneď od počiatku prehlásila, ktoré knihy patria k Písmu. Všetky inšpirované, alebo Bohom vnuknuté spisy a ich časti sú zhrnuté v tzv. kánone (z gréc. kanón – „norma, pravidlo“), teda v zozname biblických kníh, a preto sa nazývajú i kánonické. To, ktoré knihy sú Bohom inšpirované a sú súčasťou Božieho slova, vieme z úradných cirkevných zoznamov a z podania Cirkevnej Tradície. Základné požiadavky, podľa ktorých Cirkev v staroveku prijímala knihy do biblického kánona, boli: ich pôvod od apoštolov, ich verejné používanie vo väčšine cirkevných spoločenstiev a ich jednota s pravidlom viery, tradovaným od apoštolov a používaným v príprave na svätý krst. Božie slovo je kniha nielen historická, ale predovšetkým náboženská. Keďže je bez omylu, poučuje neklamne o základných pravdách viery a mravných povinnostiach. Rieši hlavné otázky človeka: zmysel ľudskej existencie na zemi, pôvod hriechu, prirodzenú túžbu po pravom šťastí, hovorí o podmienkach spásy ľudskej duše, či o odmene a treste po smrti vo večnosti. Biblia je nielen kniha, v ktorej sa hovorí o pravom Bohu, ale aj kniha, v ktorej sa Boh skláňa ku človeku a hovorí k nemu. Ako katolícki kresťania prijímame katolícku Bibliu, teda knihy Starého i Nového zákona, kým Židia uznávajú len niektoré spisy Starého zákona ako Bohom zjavené a Nový zákon úplne odmietajú.
Katolícky zoznam kníh Starého zákona a Septuaginta
Zákonom sa táto zbierka kníh volá preto, lebo Boh zjavil v nich svoju vôľu, aby bola pravidlom, alebo zákonom pre vyvolený národ. Knihy Starého zákona vznikali v období od 15 – 2 stor. pred Kr. Katolícka cirkev prijíma 46 kníh Starého zákona. Tieto posvätné knihy spolu s knihami Nového Zákona (27) cirkev potvrdila a definovala na Tridentskom koncile v roku 1546. Podľa obsahu ich delíme na knihy: 1. dejepisné (historické), 2. poučné a 3. prorocké.
A, Dejepisné knihy (21) - 5 kníh Mojžišových = PENTATEUCH = TÓRA : Kniha Genezis, Kniha Exodus, Kniha Levitikus, Kniha Numeri, Kniha Deuteronómium. Kniha Jozue, Kniha Sudcov, Kniha Rút, Prvá kniha Samuelova, Druhá kniha Samuelova, Prvá kniha kráľov, Druhá kniha kráľov, Prvá kniha kroník, Druhá kniha kroník, Kniha Ezdrášova, Kniha Nehemiášova, Kniha Tobiáš, Kniha Judita, Kniha Ester, Prvá kniha Machabejcov, Druhá kniha Machabejcov.
B) poučné knihy (7) – Kniha Jób, Kniha žalmov, Kniha prísloví, Kniha Kazateľ, Pieseň piesní, Kniha Múdrosti, Kniha Sirachovcova
C) prorocké knihy (17) – 4 veľkí proroci: Kniha Izaiáša, Kniha Jeremiáša a jeho Kniha Nárekov s prorokom Baruchom, Kniha Ezechiela, Kniha Daniela. 12 malí proroci: Kniha Ozeáša, Kniha Joela, Kniha Ámosa, Kniha Abdiáša, Kniha Jonáša, Kniha Micheáša, Kniha Nahuma, Kniha Habakula, Kniha Sofoniáša, Kniha Aggea, Kniha Zachariáša, Kniha Malachiáša. Ak spis proroka Barucha počítame za jeden spis spolu s knihami proroka Jeremiáša, tak celkový počet starozákonných spisov by bol 45; inak je súčet 46.
Spisy Starého zákona Cirkev prevzala od Ježiša Krista (Jn 5, 39; Lk 24, 44) a jeho apoštolov v takom počte, ako boli uvedené v gréckom Alexandrijskom preklade (Tzv. preklad sedemdesiatich, latinsky: Septuaginta, značka LXX). Tento preklad vznikol v 3. – 2. stor. pred Kristom. Z neho vznikli takmer všetky najstaršie biblické preklady (najmä Sýrsky a Starolatinský). Podľa Tradície preklad pripravilo 72 židovských znalcov (6 z každého kmeňa Izraela). Je známy aj pod menom „Alexandrijský preklad“. Citoval z neho Pán Ježiš, aj spisovatelia Nového zákona a prvotná Cirkev. Tento preklad obsahuje aj 7 spisov, ktoré sa nám zachovali len v gréckom znení a ktoré židia, ani protestanti neuznávajú za posvätné. Nazývame ich deutero kánonickými knihami (z gréc. deutéros = druhotný). Sú to: Tobiáš, Judita, Múdrosť, Sirachovec, Baruch, 1 a 2 kniha Machabejcov a niektoré dodatky ku knihe proroka Daniela a Ester. Všetky ostatné knihy, ktoré všetky cirkvi, ako i židia, považujú súhlasne za posvätné, sa nazývajú spismi proto kánonickými (z gréc. prótos = prvotný).
Palestínski židia sprvoti akceptovali Alexandrijský preklad, avšak postupne začali mať voči nemu výhrady. Obhajovali svoj hebrejský kánon kníh a tvrdili, že za posvätné treba uznávať len tie spisy, ktoré boli napísané pôvodne, teda po hebrejsky. Ďalším, asi najväčším dôvodom odmietnutia Septuaginty bolo jej používanie kresťanmi.
Preto po r. 70 si židovskí rabíni, vymysleli nové znaky Božskej inšpirácie a na ich základe vylúčili z kánonu knihy, ktoré neboli napísané v Palestíne. Podľa Židov Ezdráš a Nehemiáš uzavreli kánon. Týmto uzavretím vraj vyhasla v Izraeli charizma inšpirácie, čiže Boh už nikomu nič nevnukol na napísanie. K uzavretiu počtu súčasných kníh Hebrejského kánona malo dôjsť okolo r. 90 na synode v Jamnii (dnes Jebna, asi 20 km na juh od Joppe). Avšak traduje sa, že tento oklieštený zoznam spisov o deutero kánonické knihy sa ujal u židov až koncom 2. alebo začiatkom 3. storočia po Kr. Katolícka cirkev priznáva tzv. deutero kánonickým knihám rovnakú Božskú vážnosť ako spisom ostatným. Aj keď sa v dejinách niekedy uvažovalo o ich autorite, predsa im cirkev vždy pripisovala vážnosť a úctu. Napokon, deutero kánonické spisy boli súčasťou kánona kresťanskej Biblie už v 4. storočí, a to na synodách v Hippo (393) a v Kartágu (397). Dnes protestanti deuterokanonické knihy považujú za „apokryfy“. Konzervatívnejší protestanti boli sprvoti za ponechanie deuterokanonických kníh v kánone. Radikálnejší ich úplne vylučovali. Samotný Luther ich v Biblii uviedol, ale ako dodatok. Dlhší čas potom evanjelické Biblie tento dodatok obsahovali.
Čo sa týka gréckeho prekladu, tak je zaujímavé, že židia z Palestíny mali neskôr ešte viac gréckych prekladov. Jeden z nich, preklad z hebrejčiny do gréčtiny, urobil istý Akvila. Ten patril medzi učeníkov známeho rabína z 2. stor. po Kr., rabína Akibu. Akiba mal za cieľ vytvoriť taký judaizmus, ktorý by sa postavil proti kresťanským doktrínam. Tomuto cieľu slúžil aj Akvilov preklad, v ktorom boli evidentne zámerne poškodené tie mesiášske miesta, na ktoré sa často odvolávali kresťania. Akiba dokazoval, že Mesiáš vraj ešte neprišiel, čím sa snažil odvrátiť židov od Katolíckej cirkvi.
Jazyky Biblie
Biblia bola napísaná v hebrejčine, aramejčine a gréčtine. Hebrejčina, v ktorej bola napísaná väčšina starozákonných kníh, patrí spolu s aramejčinou k západným semitským jazykom, ktoré sa používali v Sýrii a v Palestíne. Od 8. stor. pred Kr. sa aramejčina postupne stala najrozšírenejšou hovorovou rečou v krajinách Blízkeho východu. Hebrejčina prestala byť postupne zrozumiteľnou rečou, a stáva sa rečou učencov (podobne ako neskôr latinčina). Palestínski židia po svojom návrate z babylonského zajatia (r. 537) už nehovorili svojim dávnejším jazykom. Po zajatí zavládla v Palestíne iná reč semitského sveta: aramejčina. Tento jazyk židia prevzali, a starozákonné spisy do aramejčiny prepísali a preložili voľnejšie. Tieto prepisy svätých kníh nesú pomenovanie „parafrázy“. Aramejsky sa volajú „targum“ – čo značí „náuka“. Aramejsky hovoril i Kristus a v jeho období bola aramejčina hovorovou rečou. Aj novozákonné spisy obsahujú istý vplyv aramejčiny. Veľa arameizmov je napr. aj v knihách Tobiáš a Judit. Tretím jazykom biblie je gréčtina. Jej vstup medzi biblické jazyky súvisí z rozptýlením židov mimo Palestínu (židovské diaspóry). V celej ríši Alexandra Veľkého a jeho nástupcov, ba i v období rímskej nadvlády, sa hovorilo grécky. Pre potreby židov v Alexandrii vznikol už spomenutý preklad SZ, tzv. Septuaginta a neskôr vznikli i niektoré ďalšie knihy SZ písané po grécky (napr. kniha Múdrosti, 2. Kniha Machabejská). V gréčtine boli tiež napísané všetky knihy Nového zákona – s výnimkou Matúšovho evanjelia, ktorého pôvodina bola aramejská a neskôr preložená do gréčtiny. Novozákonné knihy boli napísané v gréčtine hovorovej, ľudovej, tzv. koiné. Ale i NZ spisy nesú stopy hebrejčiny a aramejčiny.
Hebrejský zoznam kníh Starého zákona a ich výklady
Židovské náboženstvo spočíva v jednej knihe, v Biblii a v textoch, ktoré ju vykladajú a tvoria tzv. Talmud. Židia zbierku hebrejskej Biblie tradične volajú „Zákon, proroci a spisy“ a v súčasnej dobe aj termínom Tenak (Tanak), pozostávajúceho z prvých písmen názvu v hebrejčine (Tóra = Zákon, nebiím = proroci a ketubím = spisy; značka TNK). Niekedy sa zbierka biblických spisov označuje tiež ako Mikra, čiže Písmo. Židovský kánon obsahuje, podobne ako protestantský kánon, 39 spisov (tento počet Židia umelo zredukovali na 24, aby zodpovedal počtu písmen hebrejskej abecedy.)
Tanach sa ďalej člení na 24 kníh:
- Päť kníh Mojžišových, Pentateuch (Tóra - Zákon): Genezis (Be-rešit), Exodus (Šmot ),
- Levitikus (Va-jikra), Numeri (Be-midbar,), Deuteronómium (Dvarim).
- Prorocké knihy (Nevi'im): Skorší proroci (Nevi'im rišonim): Jozue (Jehošua), Sudcovia (Šoftim), Samuel (Šemuel), Kniha Kráľov (Melachim)
- Neskorší proroci (Nevi'im acharonim): Izaiááš (Ješajahu), Jeremiáš (Jirmijahu), Ezechiel (Jechezkel); Malí proroci (Trej Asar, - Dvanásť): Hozeáš, Jóel, Ámos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Haggeus, Zachariáš, Malachiáš (Hošea, Joel, Amos, Ovadja, Jona, Micha, Nachum, Chavakuk, Cefanja, Chaggaj, Zecharja, Malachi)
- Spisy (Ketuvim): Žalmy (Tehilim), Jób (Ijov), Príslovia (Mišlej), Rút (Rut), Pieseň Šalamúnova, Pieseň piesní, Veľpieseň (Šir ha-širim), Kazateľ (Kohelet), Žalospevy, Plač Jeremiášov (Ejcha), Ester (Ester), Daniel (Daniel), Ezdráš, Nehemiáš (Ezra ve-Nechemja), 2 Knihy kroník, Paralipomenon (Divrej ha-jamim).
-
Slovo Tóra tiež značí učenie, alebo cestu, ktorú treba nasledovať. Tóra tvorí najhlavnejšiu časť hebrejského Písma. Jej zvitky sa nachádzajú v každej synagóge. Podľa tradície rukopis nebol napísaný kovovým perom, lebo z kovu sa vyrábajú zbrane a Božie slovo je prameňom pokoja a spásy; rukopis bol napísaný živočíšnym perom. Atrament bol lesklý, čo ukazuje na slovo Boha, ktoré žiari ako lampa, osvecujúca cestu človeka. Podľa prísloví rabínov má každé slovo Biblie „sedemdesiat tvárí“, čo symbolizuje nevyčerpateľné bohatstvo. Talmud („poučenie“) je v podstate ústnou tradíciou Starého zákona a má dve časti: Mišnu a Gemaru. V Talmude je odzrkadlený kultúrny stav Palestíny a Babylónie v prvých šiestich kresťanských storočiach. Tzv. Mišna („opakovanie učenia“) predstavuje učenie, ktoré je zbierkou tradičných výkladov Písma významných učiteľov zákona v podobe rôznych predpisov. Najväčšiu úctu má pre židov zbierka rabína Jehudu Hannasiho z obdobia okolo r. 200 po Kristovi. Vlastná právnická látka Talmudu sa nazýva Halacha, ostatný výklad Biblie po dejinnej stránke atd. sa označuje názvom Haggada. Gemara je výkladom ústneho Zákona a tvorí komentáre k Mišne. Gemara je dielom jeruzalemských a babylonských učencov od začiatku 3. do konca 5. stor. po Kr. Okrem výkladu predpisov Zákona obsahuje tiež výklady Biblie, múdroslovné kázne, anekdotické rozprávania, či príbehy. Podľa miesta pôvodu sa rozlišuje, podobne ako Talmud, na Jeruzalemskú a Babylonskú. Talmud je po Písme Starého zákona základom judaizmu. Obsahuje presne sformulované zákony, podľa ktorých sa biblické prikázania uplatňujú v každej životnej situácii. Každé jeho slovo je vraj slovo Božie. Podľa neho sú Židia jediný vyvolený národ a jedine oni majú výhradné právo panovať nad svetom. Ježiš podľa nich nie je Mesiáš, na Neho a Jeho svätú matku, sú vyslovené v Talmude hrozné kliatby. Existujú dva Talmudy. Starší Jeruzalemský, ktorý má historický význam: pochádza zo začiatku 3. stor. pred Kr., obsahuje tradície a učenia jeruzalemských škôl. Potom Babylonsky, pochádzajúci zo začiatku VI. stor., napísaný v aramejskom jazyku; obsahuje určité poznanie zaznamenané z veľkého územia. V židovskej náboženskej praxi má dodnes dôležité postavenie. Veľa čerpá z perzského poverčivého prostredia a je v ňom mnoho nenávistných a zaujatých vyjadrení proti iným národom i voči kresťanstvu! Babylonský Talmud (Sanhedrin 43a) napr. potvrdzuje Ježišovo ukrižovanie v predvečer Paschy a takisto aj obžalobu Krista z „čarodejníctva“ a popudzovania Židov k „odpadlíctvu“. Pôvodcami oboch zbierok Talmudu sú farizeji, náboženskí vodcovia, ktorí sa odklonili od pravovernej viery Mojžiša, a nechali sa ovplyvniť chaldejskou filozofiou. Židia Talmud prijali z presvedčenia farizejov, ktorí postupne ovládli náboženský aj politický vplyv židovského národa po celom svete po skaze Jeruzalema rozptýleného za svoj najvyšší a všeobecný zákonník a veľká väčšina z nich mu podriadila i Bibliu. Uverili farizejskému názoru, že vraj slová Talmudu sú „sladšie“, ako slová Biblie. Aký postoj zastávala cirkev k Talmudu? Napr. pápež Gregor IX. († 1241) odsúdil Talmud ako spis „obsahujúci každý druh zla a rúhania proti kresťanským zákonom.“ Benedikt XIII. v bule o Židoch (1450) prehlasuje, že „kacírstvo, namyslenosť a chyby Talmudu bránia židom poznať pravdu“. Gregor XIII. v pápežskej bule z roku 1581 povedal: „Hnaní obrovskou nenávisťou nasledovníkov Krista pokračujú v plánovaní strašných zločinov proti kresťanom s denne rastúcou trúfalosťou.“
K židovskej tradícii patrí aj kabala. Čo je kabala? J. Pejřimovský, v knihe Nábožentví – Původ. Zkoumání. Srovnávaní, píše: „Kabala je metafyzická sústava vytvorená stredovekým židovstvom (Kefer, s. 315). Jej charakteristika je dosť obťiažna, možno ju považovať za židovskú mystiku ovplyvnenú novo platonizmom, novo pythagorizmom, gnostikmi a pod. Možno ju rovnako, trochu i informovanejšie, nazvať mystickým výkladom Biblie, snažiacim sa nájsť zmysel domnelo ukrytý v slovách Písma, alebo pokusom o veštby pomocou rozmanitých zvratov slov, vyslovovaných určitým spôsobom. Kabalisti sami učia, že účelom kabaly je pochopiť skrytý zmysel Mojžišových kníh. Pôvod kabaly odvodzujú od tajného učenia, prijatého Mojžišom na Sinaji, prípadne iné legendy hovoria, že tzv. kniha stvorenia Sefer Jecirah bola darovaná už Adamovi v raji a pod. Základom kabalistických špekulácii je presvedčenie, že Písmo (Tóra) má svoj zjavný, každému prístupný zmysel a zmysel skrytý, známy len zasvätencom. Tento skrytý zmysel možno odhaliť čítaním Písma podľa určitých pravidiel, akousi dešifráciou zašifrovaného textu... Základnými dielami kabaly sú už zmienená kniha Sefer Jecirah, obsahujúca náuku o stvorení a o 3 svetoch a knihy Zoharu, obsahujúce náuku o Božom svete, ďalej Kľúče Šalamúnove, zhrňujúce praktickú mágiu. Kartová hra tarot potom obsahuje hieroglyfiku a mystiku. Znalosť kabaly dáva zasvätencom ... porozumenia tajomstvám prírody a sveta, ale tiež možnosť magicky ich poznávať, ich využívať a manipulovať s nimi. Ortodoxní židia nazývajú kabalu učením, ktoré synagóga prekliala. S kabalou sa šírila medzi židmi povera a na východe i akési kabalistické orgie... Môžeme uzavrieť, že kabala síce vyrástla z určitého náboženského prostredia, ale vo svojej konečnej podobe nie je javom náboženským, ale okultným, magickým...“(s. 96)
Stojí za zmienku, že kabalistický judaizmus stál pri zrode tajných slobodomurárskych spolkov. Potvrdzuje to aj slobodomurár Pike, podľa ktorého má slobodomurárstvo pôvod v kabale. Cez ňu k židom prenikajú pohanské okultistické praktiky.
(Pokračovanie v II. časti)
Tu:
Apológia kresťanstva – kresťanstvo a judaizmus - II. časť
