Apológia kresťanstva – kresťanstvo a judaizmus - II. časť
Obsah:
- Osobnosť Pána Ježiša Krista.
- Ježiš Kristus, zasľúbený Vykupiteľ.
- Na Kristovi sa vyplnili mesiášske proroctvá, aj predobrazy Starého zákona.
- O príchode Mesiáša zvestovali proroci nasledujúce.
- O osobe Mesiáša Boží proroci zvestovali nasledovné.
- O umučení Mesiáša proroci zvestovali.
- O oslávení Mesiáša proroci ohlasovali nasledovné.
- Predobrazy Ježiša Krista.
- Dôkazy Písma Svätého – Nového zákona o Mesiášovi.
- Ježiš Kristus – pravý Boh.
- Kristove výroky.
- Kristove zázraky.
- Kristove proroctvá.
- Kristova svätosť.
- Kristovo učenie.
- Svedectvo apoštolov a presvedčenie cirkvi.
- Ježiš Kristus, pravý človek.
Osobnosť Pána Ježiša Krista.
To, čo rozdeľuje kresťanov a židov, je predovšetkým osoba Ježiša Krista. Kresťanstvo vyznáva o Ježišovi, že je pravý Boh a pravý človek, pravý Mesiáš a jediný Spasiteľ sveta, čo židovstvo odmieta uveriť. Avšak biblické, aj mimo biblické svedectvá, dokazujú pravdu evanjelií aj celej kresťanskej Tradície: Pán Ježiš je Boží Syn a sľúbený Vykupiteľ ľudstva.
Ježiš Kristus, zasľúbený Vykupiteľ
Človek dedičným hriechom stratil posväcujúcu milosť, prestal byť dieťaťom Božím a stratil právo na večný život. Ľudský rozum sa dedičným hriechom a osobnými hriechmi zatemnil a ľudská vôľa sa naklonila k zlému. Človek, pokiaľ sa mu nedostávalo Božieho zjavenia, nespoznával správne Boha a svoj pomer k Nemu a blúdil tiež v otázkach mravného života. Svedčia o tom dejiny ľudstva pred príchodom Kristovým. Z tejto poroby a neblahých následkov hriechov si ľudstvo samo pomôcť nedokázalo. Boh však vo svojej láske ustanovil od večnosti vykúpenie ľudstva. Už prarodičom v raji prisľúbil Vykupiteľa (Gn 3,15) a pripravoval zvláštnym spôsobom izraelský národ na jeho príchod. Izraelský národ šíril potom nádej na Vykupiteľa tiež medzi iné národy. Izraelský národ dostal poučenie o Spasiteľovi, hlavne proroctvami a predobrazmi. Zasľúbeným Mesiášom je Ježiš z Nazareta. Tu sú dôkazy:
NA KRISTOVI SA VYPLNILI MESIÁŠSKE PROROCTVÁ AJ PREDOBRAZY STARÉHO ZÁKONA.
O príchode Mesiáša zvestovali proroci nasledujúce.
Narodí sa v Betleheme.
Micheáš hovorí: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“(Mich 5,2)
Príde, pokiaľ chrám bude ešte stáť.
Prorok Aggeus predpovedal, že novovybudovaný chrám v Jeruzaleme bude ešte slávnejší, než bol ten prvý, lebo do neho raz zavíta sám Vykupiteľ. (Ag 2,9)
Príde, keď židovskí panovníci už kraľovať nebudú.
Patriarcha Jakub pred smrťou požehnal svojich synov a povedal Júdovi: „Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy.“ (Gn 49,10). Ježiš Kristus sa narodil, keď sa vláda v zemi židovskej dostala do rúk cudzinca Herodesa Veľkého († 3 po Kr.) z Idumeje. Stalo sa to r. 39 pred Kr.
Prorok Daniel (605 – 530 pred Kr.) predpovedal, že odznovu opevnenia Jeruzalem (453) a že do verejného vystúpenia Mesiáša uplynie 69 a do jeho smrti 69 a pol ročných týždňov. Perzský kráľ Artaxerxes v 20. roku svojej vlády (453) dal svojmu čašníkovi Nehemiášovi plnomocenstvo, aby Jeruzalem znova opevnil a zaopatril bránami (Neh 2,1–8). Keď teda od súčtu 483 (69 krát 7) odpočítame rok 453, alebo podobne to urobíme u počtov 486 a pol a roku 486 a pol, dostaneme 30 rokov (alebo 30 a pol) od narodenia Krista Pána.
Narodenie z panny, ktorá bude z Dávidovho rodu.
„Preto sám Pán vám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (t.j. s nami Boh) (Iz 7,14). Tou svätou pannou, novou Evou a novou ženou, Matkou nového pokolenia (Gn 3,15; Jn 19, 25–27), ktorá nadprirodzene počala a porodila Vykupiteľa, je svätá Bohorodička, Panna Mária. (Mt, 1, 22-23).
Mesiáš bude mať predchodcu, ktorý bude kázať a žiť na púšti ako anjel.
O ňom hovorí opäť prorok Izaiáš: „Hlas volá: Na púšti pripravte cestu Hospodinovi, v stepi urovnajte chodník nášmu Bohu!“ (Iz 40,3). Malachiáš hovorí: „Pozrite, posielam svojho posla, on mi pripraví cestu. Vtedy zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte; príde posol zmluvy, po ktorom túžite - vraví Hospodin zástupov.“ (Mal 3,1). Tým predchodcom bol Ján Krstiteľ.
S ním vyjde nová hviezda.
Veštec Balám prorokoval moabskému kráľovi, keď sa Izraeliti približovali pod vládou Mojžiša: „Vidím ho, ale zatiaľ neprítomného, hľadím naňho, ale nie zblízka. Vychádza hviezda z Jákoba, povstáva žezlo z Izraela. On prerazí spánky Moába i temeno všetkých Šétovcov.“(Nm 24,17)
Jemu sa budú klaňať králi z ďalekých krajín a donesú mu dary.
„Králi Taršiša a ostrovov nech prinesú dary, králi Šeby a Sáby nech prinesú poplatky. Nech sa mu klaňajú všetci králi, nech mu slúžia všetky národy.“(Ž 72, 10 – 11) Toto sa napr. i v súvislosti s citátom od Izaiáša (Iz 60,3) naplnilo pri poklone troch kráľov z východu pri Ježišových jasličkách (Mt 2,11).
V čase narodenia Mesiáša budú usmrtené mnohé deti.
Jeremiáš prorokuje: „Toto hovorí Pán: "Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet." (Jer 31,15) Ráchel bola matkou najväčšieho pokolenia, tu predstavuje židovský národ. Zomrela v Betleheme, kde bola pochovaná a práve tam dal krutý vládca Herodes počas narodenia Ježiša povraždiť chlapcov od dvoch rokov nadol. (Mt 2, 16 – 18)
Mesiáš bude prenasledovaný, utečie do Egypta (Iz 19,1) a o nejaký čas sa potom odtiaľ vráti späť do svojej vlasti (Oz 11,1).
O osobe Mesiáša Boží proroci zvestovali nasledovné:
Mesiáš bude Božím Synom.
Boh sľubuje Dávidovi Vykupiteľa skrze proroka Nátana a hovorí: „Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“(2 Sam 7,14). V Žalme oslovuje Boh Mesiáša: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: "Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“(Ž 2,7)
Bude Bohom a zároveň i človekom.
Izaiáš hovorí: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.“ (Iz 9, 6) a tiež: „(Boh) sám príde a spasí vás.“(Iz 35, 4)
Bude veľkým divotvorcom.
Prorok Izaiáš predpovedal: „Povedzte malomyseľným: "Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh! Príde pomsta, Božia odplata, sám príde a spasí vás. Vtedy sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria. Vtedy sťa jeleň bude skákať chromý a jazyk nemého zaplesá, ba vyvierať budú na púšti vody a potoky na pustatine.“ (Iz 35, 4 – 6)
Bude kňazom ako Melchizedech.
Skrze Dávida oslovuje Boh Otec Mesiáša takto: „Pán prisahal a nebude ľutovať: "Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ (Ž 110,4) Kristus pri poslednej večeri obetoval chlieb a víno ako nekrvavú obetu Bohu; i dnes to isté robí skrze (pravoverných) kňazov a biskupov.
Bude veľkým prorokom a učiteľom.
Už Mojžišovi bolo povedané: „Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.“(Dt 18,18) Preto Židia nazývali Mesiáša jednoducho: „prorokom, ktorý má prísť na svet“ (Jn 6,14). Ako prorok mal teda Mesiáš učiť i prorokovať. Mal byť i učiteľom pohanov. (Iz 49, 1 – 6)
Bude kráľom nového kráľovstva.
(Jer 23,5), ktoré bude nezničiteľné a bude zahŕňať do seba všetky iné kráľovstvá (Dan 2,44).
Toto viditeľné kráľovstvo na zemi je katolícka Cirkev a Kristus je tomuto kráľovstvu Kráľom, ako sa ním sám nazval pred Pilátom (Mt 27,11), no zároveň je i Kráľom nebeského kráľovstva v nebi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“(Jn 18,36)
O umučení Mesiáša proroci zvestovali.
Mesiáš vojde na oslici do Jeruzalema (Zach 9,9)
Bude predaný za 30 strieborných.
Zachariáš prorokoval: „Povedal som im: "Ak uznáte za dobré, dajte mi moju mzdu, ak nie, nechajte!" Odvážili mi teda mzdu, tridsať strieborných. Pán mi povedal: "Hoď ju tvorcovi, tú nádhernú mzdu, na akú ma ocenili." Vzal som teda tridsať strieborných a hodil som ich v Pánovom dome tvorcovi.“(Zach 11,12 – 13) To sa naozaj stalo: Judáš hodil peniaze naspäť do chrámu a za tie peniaze sa potom kúpilo pole jedného hrnčiara na pochovávanie cudzincov. (Mt 27,5 – 7)
Bude zradený jedným zo svojich stolujúcich priateľov (Ž 41, 10).
Judáš odišiel od stola a hneď zradil svojho Pána (Jn 13,30).
Jeho učeníci ho opustia pri umučení.
„Meč, vzbuď sa proti môjmu pastierovi a proti blízkemu mužovi - hovorí Pán zástupov. Udri pastiera, nech sa stádo rozpŕchne, potom obrátim ruku proti maličkým.“(Zach 13,7) Po zajatí Krista ho všetci učeníci opustili a zutekali (Mk 14,50); len Peter a Ján išli zďaleka za ním až pred nádvorie veľkňazovho domu (Jn 18,15).
Bude vysmievaný (Ž 22,7-8) bitý, opľúvaný (Iz 50,6) bičovaný (Ž 74,14), tŕním korunovaný (Pies 3,11), žlčou a octom napájaný. (Ž 69,22).
O jeho rúcho budú hádzať kocky (Ž 22,19).
To sa stalo počas bolestného Kristovho umierania na kríži. (Jn 19,23)
Jeho ruky a nohy budú prebodnuté (Ž 22,17).
To je dôkaz o Ježišovom pribití na kríž; preto mohol po vzkriesení Tomášovi ukázať rany na svojich rukách a povedať: „Vlož sem prst.“ (Jn 20,27).
Zomrie medzi zločincami.
Izaiáš predpovedá: „So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach.“(Iz 53,9) Kristus zomrel medzi dvomi lotrami, ktorí boli súčasne s ním ukrižovaní (Lk 23,33).
Pri svojom umučení bude trpezlivý ako baránok (Iz 53,7), ba bude sa aj modliť za svojich nepriateľov (Iz 53,12).
Zomrie dobrovoľne, a síce za naše hriechy.
„Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).“(Iz 53,4–7)
O oslávení Mesiáša proroci ohlasovali nasledovné.
Hrob bude mať u boháča a ten hrob bude slávny (Iz 53,9; 11,10).
Jeho telo nepodľahne porušeniu v hrobe (Ž 16,10).
Vystúpi znova do neba (Ž 68,34) a posadí sa po pravici Božej (Ž 110,1).
Jeho učenie sa z Jeruzalema, a síce z hory Sion (Joel 2,23-24), rozšíri po celej zemi (Iz 2,2-3).
Dom totiž, v ktorom sv. apoštoli prijali na Turíce Ducha Svätého, stál na hore Sion.
Pohanské národy celého sveta vstúpia do jeho kráľovstva a budú sa mu klaňať (Ž 22, 28–29).
Židovský národ, ktorý usmrtil Mesiáša, bude ťažko trestaný a medzi národy sveta rozptýlený (Dt 28,64).
Mesto Jeruzalem aj s chrámom budú zbúrané, židovská obeta a židovské kňazstvo prestanú a chrám už nikdy nebude opäť postavený (Dn 9,26–27; Oz 3,4).
Na všetkých miestach zeme sa bude konať čistá obeta z obilia (Mal 1,11).
Bude súdiť všetkých ľudí (Ž 110,6) a pred súdom pošle na zem Eliáša (Mal 3,23) .
Predobrazy Ježiša Krista.
Predobrazmi Krista sú hlavne Ábel, Noe, Melchizedech, Izák, Jakub, Jozef, Mojžiš, Dávid, Jonáš, archanjel Rafael, veľkonočný baránok, obeta v deň zmierenia, medený had a manna.
Ábel je prvý spravodlivý medzi ľuďmi (Kristus prvý medzi všetkými svätými); on je pastier; koná obetu, ktorá sa Bohu páči; je nenávidený a zavraždený svojim bratom Kainom (Kristus svojimi bratmi, Židmi), ale ostáva tichý ako baránok (Gn 4). Mojžiš sa ako dieťa vyhne ukrutnému kráľovmu rozkazu, strávi mladosť v Egypte, postí sa 40 dní pred prijatím Desatora Božích prikázaní na hore Sinaj (Kristus pred hlásaním svojho evanjelia), vyslobodí Izraelitov z faraónovho otroctva a vedie ich po ceste do zasľúbenej zeme. (Kristus nás vyslobodil z otroctva diabla a vedie nás do cirkvi), činí zázraky na potvrdenie svojho Božského poslania, modlí sa ustavične za svoj ľud, zjavuje sa na hore Sinaj zo žiarou na tvári (Kristus na hore Tábor) a je prostredníkom Starého zákona (a či závetu; Kristus je prostredník Nového zákona). Veľkonočný baránok bol usmrtený pred východom z Egypta, teda v predvečer veľkonočnej soboty; je obetou i pokrmom, nemá chyby a je v najlepšom veku: kosti sa mu nepolámali; jeho krv, natretá na verajach domu chránila pred telesnou smrťou (Krv Kristova pre duchovnou smrťou); veľkonočný baránok bol zjedený pri odchode do zasľúbenej zeme. (Kristus je v oltárnej sviatosti podávaný pri odchode duše do večnosti).
Že sa na Kristovi uvedené proroctvá vyplnili, a tiež predobrazy, poznávame z evanjelií; najmä evanjelista Matúš ukazuje, ako sa na Ježišovi splnilo to, čo o ňom hovorili proroci.
Za Vykupiteľa sveta bol Pán Ježiš označený tiež Bohom Otcom. Pri narodení dostal z vôle Nebeského Otca meno Ježiš (Hebr. Jehošua), čo znamená buď Vykupiteľ, alebo Spasiteľ, či „Boh je Spása“. „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on zachráni svoj ľud z jeho hriechov.“ (Mt 1,21)
Dôkazy Písma Svätého – Nového zákona o Mesiášovi.
Grécke meno Kristus, ktorého význam je taký istý ako význam hebrejského slova Mesiáš (Mašiach = Pomazaný), pripomína vykupiteľské poslanie Kristovo.
Ježiš Kristus – pravý Boh.
Ako bolo uvedené, mesiášske proroctvá Starého zákona nazývajú Vykupiteľa Bohom, Synom Božím. Božstvo Kristovo poznávame : 1. z jeho výrokov, 2. z jeho zázrakov, 3. z jeho proroctiev, 4. z jeho svätosti, 5. z jeho učenia, 6. zo svedectva apoštolov a z presvedčenia cirkvi od najstarších dôb.
Kristove výroky.
Kristus sa sám nazýva Mesiášom.
Keď mu Samaritánka u Jakubovej studni hovorila: „Viem, že prichádza Mesiáš, nazývaný Kristus; keď príde on, všetko nám oznámi.“ Ježiš jej povedal: „Ja som to — ten, čo sa rozpráva s tebou.“(Jn 4,25–26)
Nazýva sa Syn človeka.
Názov „Syn človeka“, ktorého Ježiš často užíval, je prevzatý z Danielovho proroctva (7,13 n.), kde je ním označený budúci Vykupiteľ.
Kristus sa nazýval Synom Božím.
Keď stál Ježiš pred židovskou veľradou, povedal mu veľkňaz slávnostne: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn." Ježiš mu odvetil: "Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch." Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: "Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?" Oni odpovedali: "Hoden je smrti!" (Mt 26,63–66)
Petrovo vyznanie: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16) Kristus schválil a prehlásil za vnuknutie nebeského Otca. Kristus sa nenazýval Božím Synom v mravnom zmysle (úzke spojenie s Bohom poznaním, láskou a dokonalým životom), ale v zmysle jemu vlastným (rovnaká Božská podstata). Keby veľkňaz nebol býval presvedčený, že sa Kristus stotožňuje s Bohom, nebol by ho mohol odsúdiť k smrti pre „rúhanie“.
Kristus si privlastňoval rovnakú Božskú prirodzenosť s Otcom.
Židom v chráme povedal: „Ja a Otec sme jedno“(Jn 10,30). Keď mu židia vytýkali, že sa rúha Bohu a chceli ho kameňovať, povedal im: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!"(Jn 10,37–38)
Kristus si privlastňoval Božské vlastnosti.
- Večnosť.
Hovoril židom: „Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky." Židia mu povedali: "Teraz už vieme, že si posadnutý zlým duchom. Abrahám zomrel, aj proroci, a ty hovoríš: “Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.” Si azda väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci pomreli. Kýmže sa robíš?" Ježiš im povedal: "Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som."(Jn 8,51–53;58)
- Všemohúcnosť.
"Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“(Mt 28, 18). „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn ... Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce.“(Jn 5,19;21)
- Moc odpúšťať hriechy.
Márii Magdaléne povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ (Lk 7,48). Ochrnutému, ktorého priniesli na lôžku, povedal: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy. Vtedy si niektorí zákonníci povedali: "Tento sa rúha." Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal: "Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach? Čo je ľahšie - povedať: “Odpúšťajú sa ti hriechy,” alebo povedať: “Vstaň a choď”? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy" - povedal ochrnutému: "Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“(Mt 9,2–6).
4. Právo súdiť svet.
„A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal.“(Jn 5,22–23) Ak nechceme Krista pokladať za klamára alebo „pomäteného“, musíme týmto výrokom veriť. Ak Ježiš hovorí: „Otec je väčší ako ja.“ (Jn 14,28), má na mysli svoju ľudskú prirodzenosť.
Kristove zázraky.
Pán Ježiš nebol len oslavovaný zázrakmi od svojho Otca (pri narodení, pri krste v Jordáne, na hore Tábor, pri smrti), ale tiež sám konal zázraky.
Kristove zázraky sa skutočne stali.
1. Evanjeliá hovoria o Ježišových zázrakoch tak jednoducho, pokojne a presvedčivo, bez akéhokoľvek úmyslu osláviť Krista, že o vierohodnosti spisovateľov nemožno pochybovať.
2. Zázraky Krista sú spojené nerozlučne s celým jeho životom, takže by bol bez nich nepochopiteľný. Bez zázrakov sa nedá vysvetliť ona pevná viera učeníkov v Krista a jeho Božské poslanie, pre ktoré ochotne obetovali život. Bez zázrakov by bolo nepochopiteľné napr. nadšenie ľudu pri slávnom vstupe Mesiáša do Jeruzalema. Nesmieme zabúdať, že Ježiš vyšiel z Nazareta, ktorého obyvatelia boli terčom posmeškov, že žil do 30.roku v ústraní, a že nepatril k náboženským skupinám farizejov, či zákonníkov. Preto tiež neskorší falošní mesiáši predstierali zázraky. Iba zázraky vysvetľujú počínanie Mesiášových odporcov. Jeho zázraky uvádzajú veľkňazov a farizejov do rozpakov: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia“ a vedú ich k rozhodnutiu Krista odstrániť: „Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“ – vraví veľkňaz Kajfáš (Jn 11,47 ;50). Aj to volanie pod krížom: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť“, svedčí, že Ježiš činil zázraky. Učenie Ježiša Krista nemožno odlúčiť od jeho zázrakov. Náuka a zázraky sú nerozlučné časti podivuhodného obrazu, ktorý podávajú evanjeliá o Kristovi.
Ježišove zázraky sa diali verejne a boli ľudu známe.
Apoštoli a ich žiaci sa dovolávajú zázrakov Kristových ako vecí všeobecne známych. V deň zoslania Ducha Svätého hovorí Peter zástupu: „Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili.“(Sk 2,22–23)
To isté robia apologéti prvých storočí. Quadratus, najstarší obranca kresťanstva, hovorí vo svojej apológii, písanej r.126 pre cisára Hadriána: „Činy Kristove boli verejné; dosvedčujú ich tí, ktorí sami z choroby boli uzdravení alebo z mŕtvych vzkriesení; bolo ich vidieť nielen v tomto okamihu, keď boli uzdravení alebo vzkriesení, ale ešte dlho potom; nielen že žili, pokiaľ žil Spasiteľ, ale ešte mnoho rokov po jeho smrti, áno, niektorí z nich sa dočkali našich dňov.“ (Euzébius, Cirkevné dejiny, IV 3). I známy židovský historik, Jozef Flávius, potvrdil známosť Kristových zázrakov.
Zázraky Kristove sú skutočnými zázrakmi. Nejde ich vysvetliť žiadnou prirodzenou silou.
Ježiš sám poukazoval na to, že činí zázraky. Učeníkom Jána Krstiteľa, ktorí sa pýtali: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“, odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“(Lk 7,19;22) Keď ho židia obviňovali z rúhania pre slová: „Ja a Otec sme jedno“, dovolával sa rovnako svojich zázrakov: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!"(Jn 10,37–38)
Zo zázrakov Ježiša si azda najväčšiu zmienku zasluhuje jeho slávne zmŕtvychvstanie.
Zmŕtvychvstanie Pánovo je najvýznamnejšia udalosť z jeho života. Kristus sám svoje vzkriesenie predpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2,19) „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ (Jn 20,18–19)
Kristus na kríži naozaj zomrel a bol mŕtvy do hrobu pochovaný.
O tom svedčia:
- Spôsob popravy; ukrižovanie bolo trestom smrti.
- Rímski vojaci; keď videli, že Ježiš je mŕtvy, nepolámali mu kosti, ale prebodli mu len bok.
- Stotník, ktorý podal Pilátovi úradnú správu o smrti Kristovej a Pilát, ktorý na základe tejto správy dovolil Jozefovi z Arimatie pochovať telo Krista.
- Nepriatelia Ježišovi, ktorí opúšťali uspokojení miesto popravy Golgotu, vidiac, že ten, ktorého sa chceli zbaviť, je už mŕtvy.
- Priatelia Ježišovi, ktorí položili jeho telo do hrobu. Iste by to neboli urobili, keby boli videli, že ešte žije.
- Spôsob pohrebu. Telo Krista bolo ovinuté prestieradlami napustenými myrhou a posypanými aloou. Zvyšok myrhy a aloe, ktorých bolo asi 100 libier (22 kg), bol daný do hrobu. Keby Kristus nebol mŕtvy, bol by sa v hrobe iste udusil. Domnienka, že Ježiš bol len zdanlivo mŕtvy, je absolútne nereálna.
Kristus tretieho dňa vstal z mŕtvych.
O tom svedčia:
- Evanjeliá, ktoré rozprávajú, že Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych, že veľrada podplácala strážcov hrobu, aby hovorili, že apoštoli telo Kristovo ukradli, že hrob Kristov bol nájdený prázdny, a že Kristus sa zjavil Márii Magdaléne, ženám, Petrovi, učeníkom na ceste do Emauz a apoštolom vo večeradle (dva krát), pri Genezaretskom jazere i pred svojim nanebovstúpením. Apoštoli Krista nielen videli, ale s ním tiež hovorili a dotýkali sa ho.
- Svätý Pavol, ktorý vo svojom liste Korinťanom, napísanom r. 57, hovorí: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne.“(1 Kor 15,3–8)
- Viera a kázanie apoštolov. Učeníci boli presvedčení o vzkriesení Pánovom a tiež o ňom, ako o základnej kresťanskej pravde, kázali. Už v deň Turíc hovorí Peter zástupu: „Ježiša Nazaretského ... vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.“ (Sk 2,22;23–24) Podobne hovorí po uzdravení chromého od narodenia pred veľradou. Ako by mohli apoštoli veriť, že Kristus vstal z mŕtvych a verejne o tom židom kázať, keby telo Kristovo bolo odpočívalo v hrobe? Viera apoštolov bola tak pevná, že pre ňu obetovali všetko, i život.
- Viera prvých kresťanov. Vo vzkriesenie Pánovo uverilo hneď v prvých desaťročiach množstvo židov a pohanov. Medzi nimi boli i ľudia vzdelaní, ktorí zaiste neuverili slepo. Tiež ich viera bola tak pevná, že pre ňu ochotne zomierali.
- Jozef Flávius, popredný židovský historik, hovorí o Kristovi: „Zjavil sa im (tým, ktorí v neho uverili) tretieho dňa zasa živý.“(Starožitnosti 18, 3, 3).
Pretože Kristus konal zázraky svojim menom a svojou mocou, dokázal nimi svoju Všemohúcnosť, a tým i svoje Božstvo. Kristove zázraky vytryskli z jeho veľkej lásky k ľudstvu; sú to skutky milosrdenstva. Kristus nikdy nepoužil svoju moc k tomu, aby upútal na seba zvedavosť, trestal nepriateľov, alebo seba vyvyšoval. Kára apoštolov, keď chcú, aby potrestal mestá, ktoré ho neprijali, odmieta zástup, keď chce, aby mu na obdiv ukázal svoju moc. Mlčí pred Herodesom, znáša na kríži s pokojom volanie: Iných zachraňoval, sám seba nedokáže zachrániť. Keď však bôľom zdrvená matka odprevádza do hrobu svojho jediného syna, keď úbohí slepci a malomocní prosebne volajú, keď ľud hladuje, keď chorá žena s dôverou sa dotýka jeho rúcha, používa svoju Božskú moc a pomáha.
Kristove proroctvá.
Kristus predpovedal skrytú budúcnosť. Proroctvá o Kristovi sa týkajú:
Napr. jeho utrpenia a zrady. Pri poslednej večeri predpovedal, že ho Judáš zradí a Peter zaprie. Hovoril apoštolom: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Na otázku Judášovu: „Som to azda ja, Rabbi?“, odpovedal: „Sám si to povedal.“ (Mt 26,21;25) Petrovi, ktorý ho uisťoval o svojej vernosti povedal: „Veru, hovorím ti: Ty ma dnes, tejto noci, skôr, ako dva razy kohút zaspieva, tri razy zaprieš.“ (Mk 14,30)
Utrpenia apoštolov a vzrast cirkvi.
Apoštolom povedal: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. ... Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“(Mt 10,16–18;22); „Vylúčia vás zo synagóg, ba prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu.“(Jn 16,2). Vzrast a šírenie cirkvi predpovedal Kristus slovami: „ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ (Sk 1,8); „Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom.“(M24,14); „pekelné brány ju nepremôžu.“(Mt 16,18); „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“(Mt 24,35). Podobenstvo o horčičnom zrnku a kvase.
O osude Jeruzalema a židovského národa.
Keď sa Ježiš uberal pred svojim utrpením do Jeruzalema a uvidel mesto, zaplakal nad ním, povediac: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“(Lk 19,42–44). Keď vychádzal z chrámu, kde učil a učeníci mu ukazovali chrámové stavby, povedal im: „Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené.“(Mt 24,2). O Izraelskom národe hovoril: „Budú padať ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplní čas pohanov.“(Lk 21,24) Tieto Ježišove predpovede nie sú nejakými predtuchami, ale pravým proroctvom. Kristus nehovorí v nich všeobecne a nepriamo, ale jasne a konkrétne. Že sa Kristove proroctvá naplnili, poznávame z Písma svätého, dejín cirkvi i z dejín izraelského národa.
Oko Mesiášovo nepozeralo iba do budúcnosti, ale aj do hlbín ľudskej duše. Ježiš pozná ľudí a odhaľuje ich tajné myšlienky a túžby.
Petrovi pri prvom stretnutí povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter.“(Jn 1,42); Nátanaelovi potom hovorí: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“(Jn 1,47). Samaritánke vypočítava pri Jakubovej studni jej tajné hriechy, takže v úžase volá: „Pane, vidím, že si prorok.“(Jn 4,19). Číta skryté myšlienky farizeja Šimona, myšlienky zákonníkov, ktorí sa domnievajú, že sa rúha, keď odpúšťa hriechy ochrnutému, i myšlienky nepriateľov, ktorí sa ho pýtajú, či sa majú platiť dane cisárovi. Ako proroctvá Kristove, tak i jeho znalosť ľudskej duše svedčí o jeho Vševedúcnosti, a tým tiež o jeho Božstve.
Kristova svätosť.
Ježiš je bez hriechu na rozdiel od sveta hriešnikov. O bezhriešnosti Kristovej vydávajú svedectvo:
Jeho slová a skutky.
Ježiš pohliadol milosrdne na cudzoložnú ženu a volá k zástupu, ktorý ju chce kameňovať: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“(Jn 8,7), sám sa potom pýta svojich odporcov: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“(Jn 8,46). Iných varuje pred hriechmi a napomína k pokániu, sám však nepozná výčitky svedomia, ako dokazujú jeho slová: „Otče, čo sa ľúbi tebe, vždy konám“. Iných učí modliť sa „Odpusť nám naše viny“, sám však nikdy neprosí za odpustenie svojich hriechov.
Jeho nepriatelia a sudcovia.
Judáš, ktorý ho zradil, volá v zúfalstve: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ (Mt 27,4) Pred veľradou stoja najatí svedkovia, ale nemôžu nájsť nič pokazeného na jeho čistom charaktere. Pilát si nechce vziať na svedomie jeho smrť, preto vyhlásil žalobcom: „Vezmite si ho a ukrižujte. Ja na ňom nenachádzam vinu.“(Jn 19,6). Keď potom podľahol hrozbám a povoľuje, aby Kristus bol ukrižovaný, dáva si priniesť vodu a umýva si ruky, hovoriac: „Ja nemám vinu na krvi tohto spravodlivého. To je vaša vec.“ (Jn 27,24 - Botekov preklad).
Jeho priatelia, apoštoli a učeníci.
Ich presvedčenie o svätosti Učiteľa zaznieva v slovách: „On sa hriechu nedopustil, ani lesť nebola v jeho ústach.“ (1Pt 2,22); „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ (Hebr 4,15); „Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia,“(Hebr 7,26); „A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“(Jn 1,14)
Ježiš je dokonalým vzorom všetkých cností.
Nezmerateľná bola jeho láska k Bohu. Láska k Bohu sa prejavuje hlavne životom podľa Božej vôle. Kristus plnil vôľu Božiu tak dokonale, že o sebe mohol povedať: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“(Jn 4,34). Sv. Pavol mu vydáva svedectvo, že bol Otcovi poslušný až na smrť na kríži (Flp 2,8).
Podobne ako láskou k Bohu oplývalo jeho srdce tiež láskou k blížnemu. Nikto nemiloval ľudstvo takou čistou a obetavou láskou ako On. Vrúcnou láskou sa vinul k svojej matke, k svojmu národu i jeho hlavnému mestu, s láskou sa skláňal k trpiacim, poníženým, zabudnutým. Za spásu ľudstva sa obetoval na kríži. Oprávnene hovorí o ňom Peter: „on chodil, dobre robil“(Sk 10,38).
Zo svojej lásky nevylučoval ani hriešnikov a nepriateľov. Sám o sebe hovorí, že prišiel „hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“(Lk 19,10). Umierajúc na kríži modlil sa za tých, ktorí ho ukrižovali, ale aj za tých, ktorí sa mu posmievali. S láskou k Bohu a blížnemu sa v Ježišovi spájajú v krásny celok všetky ostatné cnosti. Obdivuhodná je jeho pokora. Nad nikoho sa nevyvyšuje, nikdy nehľadá svoju slávu, ale len slávu Toho, ktorý Ho poslal. „Neprišiel“, ako sám hovorí, „aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“(Mk 10,45)
Nemenej žiari jeho tichosť a pokora. Mlčí, keď je nespravodlivo obviňovaný, tupený, týraný, pokojne sa háji, keď ho služobník v chráme udrie po tvári. Nedáva sa strhnúť hnevom a túžbou po pomste, keď sa mu za všetky dobrodenia dostáva len nevďak, keď je neuznaný, či ponižovaný. Iba vtedy vzplanie svätým a spravodlivým hnevom, keď vidí pokrytectvo, alebo zatvrdnutý odpor voči pravde, či zneváženie svojho Otca. Povšimnutie si zaslúži i zmužilosť, s akou znáša bolesť. Je bičovaný, tŕním korunovaný, visí v hrozných bolestiach celé hodiny na kríži a všetko to trpí pokojne s odovzdaním do Otcovej vôle. Svätosť Pána Ježiša je tak viditeľná, že aj tí, ktorí nechcú veriť v jeho Božstvo, ho oslavujú ako vzor mravnej dokonalosti. Pretože žiaden človek nie je bez hriechu a nedokonalostí, bezhriešnosť a dokonalá svätosť Krista je dôkazom, že sa v jeho osobe spojila ľudská prirodzenosť s prirodzenosťou Božskou. Bezhriešnosť a nepoškvrnenosť Ježiša je vo svete mravnom takým mohutným zázrakom, ako je vzkriesenie vo svete hmotnom.
Kristovo učenie.
„Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“(Jn 8,12), povedal o sebe jednoduchý Galilejčan, ktorý Atény, ani Rím nevidel a pri nohách filozofov nesedel. V dobe, kedy sa vzmáhala pochybnosť, keď filozofia prechádzala ťažkou krízou, vyvstávajúca aj z Pilátovej otázky: „Čo je pravda?“, káže Ježiš o sebe: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18,37)
Ježišovo učenie je úplne pôvodné.
Všetky pokusy dokázať jeho súvislosť s filozofiou egyptskou, gréckou a indickou stroskotali. Nikto sa nemôže chváliť, že by bol jeho učiteľom. Vyrástol v dielni chudobného tesára v Nazarete, nebol žiakom slávnych filozofov. Keď obyvatelia Nazareta, ktorí poznali jeho životnú dráhu, ho počujú hovoriť, volajú v úžase: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn?“(Mt 13,54–55)
Pre svoje učenie sa nedovoláva žiadnej autority, necituje tiež zo žiadnej knihy, okrem Písma svätého, ktoré pozná, i keď sa ho neučil. „Ako to, že sa vyzná v knihách, keď sa neučil?!“ (Jn 7,15) divia sa učitelia zákona, keď pred nimi hovoril. Ľudia potrebujú vždy dlhšiu dobu, kým ich duch dospeje k zrelosti. Ježiš z Nazareta sa učí len tri roky, umiera skôr, ako dosiahol plnosť mužského veku a predsa tie tri roky dali svetu viac než najdlhší vek popredných mysliteľov. Evanjeliá sú najkrajšou, najhlbšou a najdrahocennejšou knihou ľudstva. Ježiš sám udáva prameň svojho učenia, keď tvrdí: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie z Boha, alebo či hovorím len sám zo seba.“(Jn 7,16–17)
Spôsob, ktorým Kristus učí, je úplne zvláštny a odlišný.
Kráča vždy vo svetle pravdy, nehľadá a netápe v neistote a pochybnostiach. Najhlbšie pravdy, ktoré majú najvyšší význam pre svet, podáva prijateľne, prístupne a zrozumiteľne. Jednoduchými obrazmi, čerpanými i z prírody a denného života, činí ich pochopiteľnými aj pre najobyčajnejších ľudí. Ježiš hovorí ako najvyššia autorita, ako ten, kto si je istý svojou pravdou a má právo žiadať, aby sa jej každý podrobil. Nikdy sa v jeho slovách nejaví nerozhodnosť, slabosť, či snaha po obľube. Pri tom však jeho slová nie sú strohé a panovačné, ale milé, presvedčujúce a povzbudzujúce. Sami jeho nepriatelia dosvedčujú: „Nikdy tak človek nehovoril.“(Jn 7,46), lebo „učil ich totiž ako taký, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.“(Mt 7,29)
Ježiš poučuje ľudstvo dokonale o náboženských pravdách a mravných povinnostiach.
Dáva nahliadnuť svetu do tajomstva Troj osobnosti Božej, predstavuje Boha ako všemohúceho Tvorcu a dobrotivého Otca, ktorý skrze vieru v Krista povýšil človeka k dôstojnosti svojho dieťaťa. Ježiš učí človeka nazývať Boha Otcom. Pobáda k pevnej viere v Neho, i v Božiu moc, prozreteľnosť a dobrotu. Poukazuje na cenu ľudskej duše, pre spásu ktorej sa obetoval na kríži. Objasňuje význam bolesti a utrpenia, nazývajúc blahoslavenými tých, ktorí plačú, i tých, ktorí trpia protivenstvá pre spravodlivosť. „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“(Mt 16,24). Stavia do jasného svetla smrť i večnosť. Učí Boha ctiť v Duchu a v Pravde: „Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“(Jn 4,24). Podmienkou k spáse je nielen uveriť mu, ale ho aj konkrétne nasledovať: „Nie každý, kto mi hovorí: “Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“(Mt 7,21). Ustanovuje nekrvavú obetu Nového zákona, v ktorej sa sám pod spôsobmi chleba a vína obetuje, aby sme ňou dokonale ctili Boha.
Stavia ľudstvu pred oči najvznešenejší cieľ: pripodobniť sa Bohu. „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“(Mt 5,48). Hlavným prikázaním Kristus činí lásku k Bohu a k blížnemu: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” Druhé je toto: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“(Mk 12, 30 – 31) Učí odpúšťať krivdy a splácať zlo dobrom. Chce, aby kráľovstvo Božie a kráľovstvo pravdy a pokoja vládlo v ľudskej duši. Učí ceniť si pozemské statky pod zorným uhlom večnosti: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“(Mt 16,26) Ježiš ustanovuje sviatosti, aby sa v nich človek očisťoval od hriechov, posilňoval v milosti a k dobrému. Plným právom mohol Kristus, Syn Boží, ako učiteľ sveta o sebe povedať: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“(Jn 14,6) Tieto slová tiež jasne hovoria o jedinej ceste k Bohu, bez ktorej niet večnej spásy.
Učenie Ježiša Nazaretského je viditeľným prejavom jeho Božskej múdrosti. Pred veľkosťou Krista sa preto skláňali aj mnohí učenci tohto sveta. „Správne povedané, nebol Kristus filozofom, bol Bohom“(Diderot, Encyklopédia, čl. Jésus Christ). Sám Renan hovorí na konci svojho „Života Ježišovho“: „Odpočívaj teraz vo svojej sláve, vznešený zakladateľ! Dielo tvoje je dokonané ... Si ešte ďaleko mocnejší, ďaleko viac milovaný než za svojho života pozemského, stal si sa základným kameňom ľudstva a vyrvať meno tvoje zo sveta by znamenalo otriasť ním až do základov. Medzi tebou a Bohom nebude svet činiť rozdiel. Ujmi sa, oslávený víťaz, svojho kráľovstva, kam ťa budú nasledovať po kráľovskej ceste, ktorú si otvoril, zástupy tvojich ctiteľov.“
Svedectvo apoštolov a presvedčenie cirkvi.
Apoštoli, ktorí sa s Kristom tri roky stretávali, vydávajú svedectvo o jeho Božstve.
Peter odpovedá na otázku Kristovu, za koho ho apoštoli pokladajú: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“(Mt 16,16). Sv. Ján hovorí o Božstve Ježiša na počiatku svojho evanjelia. Nazýva Krista „vteleným slovom“, t.j. druhou Božskou osobou, ktorá prijala ľudskú prirodzenosť: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“(Jn 1,14) Sv. Tomáš padá pred Ježišom na kolená a volá: „Pán môj a Boh môj!“(Jn 20,28) Sv. Pavol nazýva Krista „Bohom požehnaným na veky.“(Rim 9,5)
Podobne ako apoštoli, boli i kresťania od najstarších dôb presvedčení o Ježišovom Božstve.
Najstarší cirkevní spisovatelia a otcovia hovoria o Kristovi ako o Bohu, mučeníci podstupujú pre vieru v Božstvo Ježiša Krista smrť.
S vierou v Božstvo Kristovo sa stretávame vo všetkých vyznaniach viery, i v staro kresťanských pamiatkach, napr. v nápisoch a maľbách v katakombách. Napr. Nicejsko – Carihradské vyznanie viery obsahuje slová o Božskej podstate a jednote Ježiša Krista s Otcom. Verím v „Boha z Boha, Svetlo zo svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.“
Čo sa týka historických pamiatok, tak napr. v katakombách sv. Domitilly z 3. storočia čítame na hrobe nápis: „Synovi Bonosovi, odpočívajúcemu v Pánovi našom, Bohu Kristovi.“ Obraz ryby, v katakombách tak častý, je symbolom Krista = Boha, pretože jednotlivé hlásky gréckeho slova ichtys (ryba) sú začiatočnými písmenami gréckych slov : „Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ.“
Božstvo Kristovo hájila cirkev hneď od počiatku proti bludárom, napr. gnostikom, Áriovi, antitrinitárom. Táto viera apoštolov a celého kresťanského sveta v Božstvo Kristovo by bola nevysvetliteľnou záhadou, kedy bol Kristus býval iba obyčajným človekom.
Ježiš Kristus, pravý človek.
V Ježišovi Kristovi sa zjednocuje s Božskou prirodzenosťou prirodzenosť ľudská. O ľudskej prirodzenosti Ježiša svedčia:
- Starozákonné proroctvá, v ktorých sa predpovedá o Mesiášovi, že sa narodí z panny, že bude trpieť a že zomrie.
- Písmo Sväté Nového zákona, ktoré Kristovi pripisuje:
a) ľudské telo. Hovorí o ňom, že sa narodil, rástol, požíval pokrm a nápoj, trpel a zomrel,
b) ľudskú dušu s jej schopnosťami, totiž:
- ľudský rozum: „A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“(Lk 2, 52).
- ľudskú vôľu: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“(Lk 22, 42)
- ľudské city, napr. zármutok, radosť.
- ľudské cnosti, napr. poslušnosť. „Nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“(Jn 5, 30), pokoru: „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“(Mt 11, 29), zbožnosť: tá hovorí o jeho modlitbách. „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“(Hebr 5,7)
(Pokračovanie v III. časti)
Tu:
Apológia kresťanstva – kresťanstvo a judaizmus - III. časť
