Katolícka náuka proti herézam (I. časť)
Boj Cirkvi proti herézam: herézy minulé a súčasné
V dejinách Cirkvi bolo veľa bludných náuk, ktoré sa protivili Kristovmu evanjeliu aj apoštolskému učeniu. Tieto bludné náuky sa nazývajú herézami. Heréza (gr. „Αίρεσις“ - svojvoľný výber, odchýlka, predsavzatie) - je zavrhnutie, neprijatie, skreslenie alebo spochybnenie jednej alebo niekoľkých dogiem alebo právd viery všeobecne uznávaných Cirkvou, ktoré sme dostali zjavením Božieho slova alebo apoštolskej Tradície. Objektívne bludy vedú človeka k odpadlíctvu od kresťanskej viery.
Herézy sú Kristologické, Trinitárne, proti cirkvi, Bohorodičke, eucharistii, protestantské bludy, alebo bludy modernizmu.
Pravdy Ježišovho učenia neporušené veriacim odovzdávali a pred ich narúšaním chránili, najmä svätí apoštoli, potom cirkevní spisovatelia, apologéti, cirkevní otcovia, cirkevné snemy a katolícki svätci.
Herézy judaistické
Mnohí, ktorí zo židovstva sa stali kresťanmi (žido kresťania), hlásali, že zákon Mojžišov viaže aj kresťanov, a nechceli uznať podstatný rozdiel medzi náboženstvom židovským a kresťanským. Boli to hlavne ebioniti, Nazarejci a elcesaiti. Uznávali Ježišovo mesiášstvo, ale zapierali Jeho božstvo. Nazarejci ho považovali za najdokonalejšieho človeka. Hnevali sa na sv. apoštola Pavla, že pohanov prijímal do cirkvi. Podľa nich mali kresťania zo židovstva dodržiavať židovské zvyky ako obriezku, svätenie soboty a zákony o pokrmoch.
Ebioniti praktizovali prísnu askézu, zákon o očisťovaní, vegetariánstvo a život v chudobe. Uznávali Krista za nového Mojžiša, ktorý bol vraj len adoptovaný Bohom vo chvíli krstu v Jordáne. Obe sekty uznávali jedine Evangelium secundum Hebraeos, ktoré bolo tendenčne prepracované a rozšírené Evanjelium sv. Matúša.
Elcesaiti (pôvodca Elchasai v 2. stor.), zachovali Mojžišov zákon s výnimkou krvavých obiet. Zaoberali sa chaldejskou astrológiou a mágiou. Učili, že Adam bol vraj viac ráz inkarnovaný, naposledy v Kristovi. Kristus je vyšší eón. Uznávali krst na odpustenie hriechov a praktizovali častú posvätnú očistu. Im podobná je i sekta mandeov (mandâ = poznanie).
Herézy gnostikov
Toto boli prvé z heréz, ktoré prenikli do prvotnej Cirkvi. Ich koreňom bol náboženský synkretizmus a filozofia (kresťanstvo + židovstvo + grécka filozofia (hlavne Platónova a Pytagorova) i grécke mystéria - Orfizmus + orientálne náuky, najmä z Perzie a Egypta). Gnosticizmu kliesnil cestu Šimon Mág z Gitty v Samárii, „otec bludárstva“, ale i ďalší ako napr. Melander, Valentín, Karpokrates, Saturnius a iní. Povstalo do 30 takýchto náboženských systémov.
Gnostici učili, že na svete existujú dva princípy - dobrý a zlý (dualizmus), medzi ktorými sa vedie neustáli boj. Hmotný svet je vnímaný negatívne, stvorený nižšou božskou bytosťou, označovanou ako Demiurg. Zlo a hmota sú stotožňované. Usilovali sa preto vymaniť z tohto sveta a opätovne zjednotiť svoju „božskú podstatu“ s bohom. Ten je opisovaný ako akýsi neznámy, mimo svetský a Pán všetkého stvorenia, ktorý sídli v „nadzmyslovom“ svete. Gnostici popierali biblickú vieru v Boha Stvoriteľa, ktorý je jediným začiatkom a zdrojom všetkého stvorenia. Krista nepokladali za Boha a Spasiteľa, ale len za obyčajného človeka, do ktorého vraj pri krste vstúpil eon (vyšší duch) Kristus a v ňom až do smrti pôsobil. Podľa nich mal Kristus telo len zdanlivé (doketizmus).
Tvrdili, že človeka môže zachrániť „gnóza“ (gr. „Γνώσης“) – "pravé poznanie", a to tajné, vyššie, ktoré sa získavalo mystickým ponorením a určitou náboženskou praxou. Hovorili, že majú tajné zjavenia, prístupné len zasvätencom.
Proti gnostikom písali už sv. apoštoli ako Pavol (1 a 2 Tim, Kol, Ef), Peter (2 Pt), Júda a evanjelista Ján. Na konci prvého storočia židokresťan Kerint pridával ku kresťanskej náuke okrem židovských prvkov už i gnostické učenie. Stvoriteľom sveta podľa neho nie je Boh, ale anjel (demiurg); Ježiš mu je len jednoduchý človek. Podľa Ireneja (III, 11) sv. Ján napísal svoje Evanjelium na podvrátenie učenia Kerintovho. Mimo toho učil chiliazmus (náuka o tisíc ročnej tuzemskej ríši Kristovej).
Z cirkevných spisovateľov a apologétov, ktorí bojovali proti gnosticizmu, spomeňme napr. sv. Justína († 166) - dielo „Syntagma“; I Apol. 26,8, sv. Ireneja († 202) , žiaka sv. Polykarpa, biskupa Lyonského. V piatich knihách spisu „Advesus haereses“ „Proti herézam“, alebo celým názvom „Odhalenie a vyvrátenie falošného poznania“, dôkladne podvracia predovšetkým gnostické náuky.
Ďalším bojovníkom proti gnostikom je žiak sv. Ireneja, sv. Hypolit Rímsky († 235). Napísal spis „Odhalenie všetkých bludov“. Jedovato útočil proti kresťanstvu napr. i epikurejský filozof Celzus, spisom „Pravdivé slovo“. Zapieral božstvo Kristovo, a ukazoval Spasiteľa ako buriča a podvodníka. Popieral učenie o vzkriesení z mŕtvych, o večnom živote atď. Jeho Bohorúhavé blúznenia podvrátil cirkevný spisovateľ Origenes († 253) v spise „Contra Celsum“.
Súčasná ezoterika, mnohé dnešné sekty a slobodomurárstvo majú svoje korene v gnosticizme. Avšak pravda spočíva v tom, že človek sa nemôže spasiť vlastnými silami, ani akýmsi mystickým „poznaním“, ale iba vierou v Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, pričom je potrebné skrze pokánie prijať odpustenie hriechov a vykúpenie, ktoré pre nás Ježiš Kristus vydobyl svojou smrťou na kríži.
Apoštol Ján o osobe Mesiáša so svojom evanjeliu píše:
„Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“(Jn 20, 31)
A vo svojom 2 Liste hovorí: „Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je zvodca a antikrist.“(2 Jn 7)
Apoštol Pavol zasa svedčí o božskej osobe Spasiteľa sveta takto: „On (Boh Otec) nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov.“ (Kol 2, 3)
„Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi! Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (Kol 2, 8 - 9)
Biskupovi Timotejovi píše, aby sa vyhýbal falošnej gnóze: „Timotej, opatruj, čo ti bolo zverené, a vyhýbaj sa svetským prázdnym rečiam a protikladným tvrdeniam falošnej vedy (nepravého poznania, falošného poznania); veď niektorí, čo sa k nej hlásili, zblúdili od viery. Milosť s vami!“(1 Tim 6, 20 – 21)
Herézy Marciónizmu
Marción († 160), pochádzal zo Sinope (pri Čiernom mori), kde bol jeho otec biskupom. Pre výstredný život, vlastný otec ho musel vyobcovať z Cirkvi. Ako bohatý obchodník veľa cestoval, oboznámil sa s gnosticizmom a v Ríme založil vlastnú cirkev (146). Robí ostrý rozdiel medzi Starým a Novým zákonom, ba vidí v nich úplnú protivu. Naproti Bohu Starého zákona, Bohu neúprosnej a nemilosrdnej spravodlivosti a zákona, stojí Boh Nového zákona, Boh dobroty a lásky, ktorý sa zjavil v Ježišovi. Marción zavrhol Starý zákon úplne a z Nového podržal len Evanjelium Lukáša — pravda, veľmi skreslené — a listy apoštola Pavla. Mylne tvrdil, že apoštoli sfalšovali učenie Spasiteľa, ktoré jedine sv. Pavol správne chápal a uviedol do pôvodnej čistoty. Vtelenie a smrť Kristova bola len zdanlivá, tak isto i jeho telo. Zavrhol manželstvo, lebo plodenie vraj rozmnožuje ríšu zlého boha; žiadal bezženstvo, prísny život, zdržanlivosť od mäsitých jedál. Jeho sekta, ako organizovaná cirkev, zachovala sa až do 6. storočia.
Herézy Montanizmu (blud rozkolníctva)
Montanus z Frýgie (okolo r. 160) vo svojej prepiatej prísnosti žiadal úplné zrieknutie sa a negovanie sveta. Hlásal blízky príchod Ducha Svätého (Paraklet), ktorého je on prorokom. Starý zákon patrí Bohu Otcu, Nový Bohu Synovi a teraz prichádza tretia perióda: Ducha svätého. Vyzval kresťanov, aby všetko zanechali, zhromaždili sa vo Frýgii a tam dočkali príchod novej doby. Extázy a proroctvá podobné Montanovým súčasne začali hlásať aj dve ženy Priska a Maximilla. Ich vystúpenie vyvolalo na Východe hlboký dojem, ale našlo prívržencov i na Západe (Tertulián). Vierouka montanistov sa takmer zhodovala s katolíckou. Nárokovali si iba pre svoje proroctvá tú istú vieru ako pre náuky, hlásané apoštolmi. Montanizmus má priviesť človečenstvo k úplnej náboženskej vyspelosti podľa pokynov, daných Montanovými proroctvami. Učiteľský úrad v Cirkvi je pri takom ponímaní zbytočný. Prívrženci Montanovi pomenovali sa pneumatikmi. Vlažných katolíkov nazývali psychikmi. Pneumatici majú vysoko stáť nad psychikmi i v každodennom živote. Montanizmus je charakterizovaný náboženským entuziazmom a rigoróznou životosprávou. Je to nezdravé náboženské rojčenie, ktoré vtedy, keď kresťanstvo malo preniknúť každé odvetvie ľudského života, kázalo ľudstvu utekať od sveta. Tertulián svojím pristúpením k učeniu veľmi ho posilnil a Cirkev musela podniknúť tvrdý boj, aby ho premohla. Hnutie občas ožívalo v rôznych chiliastických hnutiach stredoveku.
Herézy Novaciánov (blud rozkolníctva)
Už za pápeža Kalixta († 222), boli v Cirkvi nedorozumenia pre pokánie. Keď po smrti pápeža Fabiána († 250) zvolený bol Kornélius (251—53), ktorý pri znovu prijatí padlých (odpadných kresťanov počas prenasledovania od viery), bol rozvážne zhovievavým, postavili niektorí nespokojenci proti pápeža v osobe učeného, ale ctibažného kňaza Novaciána. († 258). Ten žiadal vrátiť sa v Cirkvi k pôvodnej prísnosti a nedovolil znovu prijať padlých, ani na smrteľnej posteli. So svojimi prívržencami chcel mať Cirkev „svätých“, „čistých“ (καθαροί — preto sa menujú neskoršie na Východe katari). O uznanie za pápeža uchádzal sa i u afrických biskupov Dionýza a Cypriána, ale tí ho odmietli. Zastávali správny náhľad, že Cirkev musí rátať s ľudskou krehkosťou a slabosťou, a preto nemá znemožniť kajúcnym návrat. Novaciáni rozšírili svoju prísnosť nielen na upadlých za prenasledovaní, ale aj na tých, ktorí upadli do tzv. kapitálnych hriechov, ba dokonca tvrdili, že Cirkev nemá moci odpustiť tým, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu. Novaciáni udržali sa najmä na Východe až do 7. storočia. Žiadali väčšiu prísnosť oproti padlým. V Kartágu však povstala schizma preto, lebo niektorí kňazi Cypriánove pokračovanie oproti padlým pokladali za príliš prísne, i keď — ako to bolo vidieť v jeho chovaní voči Novaciánovi — stál na správnom stanovisku.
Herézy Manicheizmu
Jeho zakladateľ Máni, r. 276 v Perzii ukrižovaný, pokladal sa za parakleta (tešiteľa, zástancu) Ježiša Krista a posledné „zjavenie božie.“ Manicheizmus je zmiešaninou perzského zoroastrizmu, budhizmu a kresťanstva. V ňom javí sa dualizmus v najvyvinutejšej forme. Dva svety si stoja zoči voči, svet svetla, sily, dobra a svet hmoty. Hmota je údajne zlá, preto sa má človek zdržiavať telesnej práce, mäsitých jedál, vína a plodenia (manželstva, nie pohlavného obcovania). Premožením týchto sa človek „vykúpi“ a zamedzí rozmnožovanie zla. Manicheizmus sa šíril i na Západe a svojím ezoterickým (pre zasvätených) učením, zdanlivou askézou a zmyselnosťou podfarbenými bohoslužbami prilákal i takých ľudí, ako bol Augustín. Máni zavrhol všetky knihy Starého zákona, väčšiu časť aj z Nového zákona a nahradil ich apokryfmi. Učenie manicheizmu pod rozličnými menami zachovalo sa až do stredoveku v sektách Paulikánov, bogomilov, či albigencov (katarov).
(Pokračovanie v ďalšej časti)
Katolícka náuka proti herézam (II. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/katolicka-nauka-proti-herezam--ii.-cast-.html
Súvisiaci článok:
PÁN JEŽIŠ KRISTUS – PRAVÝ BOH A PRAVÝ ČLOVEK – SKUTOČNÁ A HISTORICKÁ POSTAVA DEJÍN.
Zdroje:
PETRÁŠ, L.: Cirkevné dejiny. Učebnica pre stredné školy. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1941.
ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok I. Turčiansky sv. Martin : Neografia, 1943. http://a-repko.sk/knihy/spirko/cirkevne_dejiny.htm
FRANZEN, A.: Malé církevní dějiny. Praha : Zvon, 1992.
PEJŘIMOVSKÝ, J.: Náboženství. Původ, Zkoumáni, Srovnávaní. Olomouc : Matice cyrilometodějská, 1998.
JUDÁK, V.: Dejiny mojej cirkvi. I. diel. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2002.
Internetové zdroje:*
Gnosticizmus. Wikipédia. Slovenská encyklopédia.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Gnosticizmus
Heréza. Wikipédia. Slovenská encyklopédia.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Her%C3%A9za
Encyklopedia Beliana.
https://beliana.sav.sk/heslo/hereza
Orfizmus. Wikipédia. Slovenská encyklopédia.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Orfizmus
(* - Niektoré internetové zdroje (wikipédia) nemajú všetky údaje v zhode s katolíckou náukou, preto musí kresťan pri ich čítaní informácie rozlišovať)
