PÁN JEŽIŠ KRISTUS – PRAVÝ BOH A PRAVÝ ČLOVEK – SKUTOČNÁ A HISTORICKÁ POSTAVA DEJÍN.
(List bol mierne doplnený)
Už stáročia si mnohí ľudia kladú otázku: „Žil Ježiš alebo nie? A ak áno, bol taký, ako nám ho prezentuje Cirkev a Písmo Sväté?“ Pozrime sa na dôležité historické pramene a fakty, ktoré hovoria o osobe Ježiša Krista. Rozdelíme ich na pohanské, židovské a napokon kresťanské.
Židovské pramene:
Jozef Flávius (37-100), židovský historik.
„V tej dobe vystúpil Ježiš, múdry to človek, ak ho vôbec možno nazvať človekom. Bol totiž pôvodcom zázračných skutkov, učiteľom tých ľudí, ktorí radi prijímajú pravdu. Tak si získal mnohých židov a pohanov. Kristom bol tento. A keď ho na naliehanie našich popredných mužov smrťou kríža potrestal Pilát, ďalej sa ho pridŕžali tí, ktorí ho milovali. Zjavil sa im totižto tretieho dňa opäť živý, ako božskí proroci toto a tisíce iných zázračných vecí o ňom boli predpovedali. Podnes nezaniklo pokolenie tých, ktorí sa podľa neho volajú kresťanmi...“ (Židovské starožitnosti, XVIII. 3.3. Toto dielo vzniklo medzi r. 93 – 94 po Kr. a skutočnosť Fláviových slov o Ježišovi potvrdili okrem iných aj sv. Hieronym a Euzébius).
Istý 90-ročný židovský rabín Chvolson takto obhajuje existenciu Krista Pána. Podľa neho je najstaršou správou o Kristovi v židovstve spor Gamaliela II. so sestrou o dedičstvo po otcovi, ktorý bol pre vzburu popravený. Celý spor sa odohral v roku 71. Sudcom v tejto spornej veci bol kresťan, ktorý chcel rozhnevané stránky uzmieriť. Oni však na zhodu nepristali, lebo to vraj ich zákon nedovoľuje. Na to im sudca odpovedal, že zákon Mojžišov bol zrušený a na jeho miesto nastúpilo evanjelium. Avšak slávny rabín Gamaliel sa odvolal na slová Pána Ježiša z evanjelia podľa Matúša: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“(Mt 5,17)
Mohli by sme ešte uviesť zbierku židovských náboženských predpisov – Talmud. Doba vzniku niektorých jeho častí sa kladie od 2. – 5. stor. po Kr. Hoci táto zbierka veľmi urážlivo a hanlivo píše o Ježišovi, predsa i to je dôkaz, že židia o Kristovi počuli, mnohí ho videli a tak nás utvrdzujú v našom presvedčení, že Kristus existoval.
Svedectvo pohanov:
List Publia Lentulla, veliteľa fenickej légie v Palestíne, rímskemu cisárovi, Tibériovi (†37 po Kr.)
„Buď pozdravený, cisár Tibérius, od Publia Lentulla! Objavil sa tu človek, ktorý, ako sa zdá, je držiteľom mimoriadnej moci. Ľudia ho nazývajú veľkým prorokom. Jeho prívrženci ho nazývajú synom Božím a jeho meno je Ježiš Kristus. Skutočne každý deň možno počuť podivuhodné veci o tomto Ježišovi. Raz kriesi mŕtvych, inokedy uzdravuje chorých a celý Jeruzalem ho obdivuje pre jeho neobyčajné učenie. Jeho výzor: majestátna tvár vyžarujúca pôvab, takže všetkých, ktorí sa na neho dívajú, preniká láska a súčasne i bázeň...
... Svojimi črtami, bledomodrými očami a zlatými vlasmi, podobá sa svojej matke, ktorá je najkrajším a najpôvabnejším zjavom, aký tam možno vidieť. Jeho reč je rozhodná, vážna, čistá a nie je možné napadnúť ho. Je najčistejším výrazom čnosti, a pritom svedčí o takej múdrosti, že prevýši aj najväčších spisovateľov a vedcov. V kázaní je prísny, pri vyučovaní nežný, láskyplný a neodolateľný. Chodí bosý a holohlavý. Zďaleka sa mu posmievajú, ale v jeho blízkosti sa pred ním chvejú. Ešte nikto ho nevidel smiať sa, ale skôr plakať. Tí, s ktorými sa stýka, sú dobrí a zdraví. Pri tom všetkom ma zlí ľudia stále obťažujú, aby som ho pred tebou, veličenstvo, obžaloval, lebo jeho učenie — podľa ich názoru — škodí tvojej vážnosti, pretože hlása, že kráľ i jeho poddaní sú si pred Bohom rovní. Očakávam tvoj rozkaz v tejto veci, aby som ho mohol ihneď vykonať. Buď zdravý! PUBLIUS LENTULLUS“
(List objavil francúzsky vedec d´Antugny.)
Tacitus (58-117), rímsky dejepisec. Pod titulom „Annales“ (Letopisy) okolo r. 115-117 po Kr. spracoval dejiny rímskeho cisára Tibéria, Kaligulu, Klaudia a Neróna. Rozpráva teda o udalostiach v r. 14 - 68 po Kr. O zvalení Nerónovej viny za požiar Ríma na kresťanov píše:
„Aby túto povesť Nero potlačil, ako vinníkov udával a najvyberanejšími mukami trestal tých, ktorí pre svoje hanobné skutky od ľudu nenávidení a kresťanmi nazývaní boli. Pôvodca tohto mena bol za panovania Tibéria od miestodržiteľa Pontia Piláta popravený...“ (Annales, XV. 44)
Suetonius (70 – 121) Za cisára Trajána bol vysokým štátnym úradníkom, za Hadriána cisárskym kabinetným sekretárom a tiež dejepiscom prvých 12 cisárov. Pri písaní životopisu cisára Klaudia hovorí, že Klaudius: „Židov pre Krista stále sa búriacich vyhnal z Ríma.“ (Vita Claudii, c. 25)
Kresťanské záznamy o osobe Krista:
O Ježišovi v kresťanstve podáva správu 27 spisov Nového zákona (NZ), písaných očitými svedkami Kristovho života alebo ich žiakmi a sprievodcami jeho apoštolov. Delíme ich na historické knihy: 4 evanjeliá: podľa sv. Matúša, sv. Marka. sv. Lukáša, sv. Jána a Skutky apoštolské. Poučné knihy: 14 listov sv. Pavla, 2 listy sv. Petra, 3 listy sv. Jána, jeden Jakubov a Júdu Tadeáša. Jediná prorocká kniha NZ je Apokalypsa alebo Zjavenie sv. Jána. Okrem nich o Ježišovi a Jeho učení písali aj najstarší cirkevní spisovatelia i apoštolskí otcovia. Medzi ich diela zaraďujeme napr. Učenie Dvanástich apoštolov (Didaché) z r. 90, list Barnabášov z r. 100 po Kr., listy sv. Klimenta Rímskeho (†97) z tej istej doby, 7 listov sv. Ignáca Antiochijského (†107), spisy sv. Polykarpa (†155), sv. Justína, sv. Ireneja, Origena, Tertuliána, sv. Cypriána a pod.
Vráťme sa ale späť k Písmu Svätému. Celý Nový zákon bol pôvodne napísaný grécky, len evanjelium sv. Matúša bolo písané aramejsky. Odkiaľ vieme, že to, čo bolo napísané v origináli, sa nestratilo a nebolo tam pridané niečo iné, o čom sa dnes píše v Biblii? Hoci sa nám pôvodiny Nového zákona nezachovali, máme v súčasnosti veľa dôkazov, ktoré potvrdzujú ich pravdivosť a jednotnosť s dnešným biblickým textom. NZ bol totiž odpisovaný na tzv. rukopisy, ktoré sú papyrusové , pergamenové a zo zvieracej kože.
Podľa údajov z roku 1985 bolo zachovaných 88 rukopisov, tzv. kódexov, napísaných na papyrusoch; na pergamene bolo napísaných 274 majuskulových (s veľkými písmenami, bez medzier a interpunkcie) a 2795 minuskulových (s malými písmenami) kódexov a okolo 2200 lekcionárov. Najčastejšie sa opisovali evanjeliá a Pavlove listy. Štyri veľké kódexy - (knižné zbierky biblických spisov) ako: Sinajský (zo 4.stor.), Vatikánsky (zo 4.stor.), Alexandrijský (z 5.stor.), a Efrémov (z 5.stor.) obsahovali pôvodne celú Bibliu, ale len v Sinajskom kódexe sa zachoval celý Nový zákon a vo Vatikánskom jeho veľká časť.
Okrem týchto sú aj kódexy novozákonné – ako Bezov Kódex z Cambridge zo 6. stor. Ďalšími ešte staršími zbierkami textov sú napr. nepatrný rukopis Nového zákona, ktorý objavili dve anglické ženy, L. Smithová a Gibsonová v kláštore sv. Kataríny na hore Sinai. Starým prekladom Nového zákona je aj sýrsky preklad Pešitho, ktorý pochádza z 3. stor. po Kr. Okrem toho v 2. stor. po Kristovi napísal Sýrčan Tacián pre svojich krajanov tzv. Harmóniu evanjelií (t. j. chronologické usporiadanie evanjeliových správ), ktorá sa nám zachovala v prekladoch. Má názov Diatessaron (gr. „evanjelium zo štyroch“). Potom máme dva preklady Nového zákona z Egypta: tzv. Sahidický preklad pre Horný Egypt a Koptický preklad pre Dolný Egypt. Oba pochádzajú z gréckych rukopisov z 3. a 2. storočia po Kr. A napokon tu je i prastarý latinský preklad NZ, tzv. Itala, ktorá už v 2. storočí bola rozšírená v Ríme, v severnej Itálii, v južnom Francúzsku a v severnej Afrike. Medzi starší latinský zoznam kníh NZ sa považuje i Muratoriho kánon z r. okolo 200. Z vedeckého pohľadu je dôležité, že pravdivosť rôznych rukopisov dokazuje aj archeológia. Napr. v 20. storočí boli objavené papyrusové rukopisy, ako napr. Rylandov papyrus z roku 130 n. l., Papyrus Chester Beatty z roku 155 n. l. a Bodnerov papyrus II z roku 200 n. l.
Najstarší spomenutý rukopis Johna Rylandsona, obsahujúci text z Jánovho evanjelia 18 kapitoly ukazuje na fakt, že keď rukopis pochádza z roku okolo 130 n. l., tak originál musí byť starší, teda správa sa zhoduje zo vznikom Jánovho evanjelia v rokoch medzi 80 - 95 n.l.
A teraz dôležitá správa: Keby sme všetky preklady porovnali, dozvedeli by sme sa, že sa obsahovo zhodujú s dnešným textom Nového zákona! Vyvstáva však aj ďalšia otázka: „Dobre, ale ešte vždy nie sme v dobe apoštolskej, delí nás od nej vyše 100 rokov. Či sa za tú dobu nemohlo niečo porušiť alebo dodať do NZ zmenené učenie?“ Odpoveď je jednoduchá: krátko pred koncom poapoštolskej doby (r. 100) a i po nej žilo veľa cirkevných spisovateľov. Všetci vo svojich dielach a listoch uvádzajú výroky z Nového zákona. Keď všetky ich citáty pozbierame a usporiadame, môžeme z nich zostaviť takmer celý Nový zákon. Príklad: Svätý mučeník Justín (†165) v rokoch 120 – 140 po Kr. precestoval Áziu a Európu. Tvrdí, že na týchto cestách všade našiel Nový zákon. A že to bolo to isté Písmo, aké máme i my, vidieť z jeho obsahu. Sv. Justín z neho cituje a rozpráva: o vtelení a podivnom narodení Ježišovom, o hviezde mudrcov, o Jánovi Krstiteľovi a krste Kristovom, o uzdravovaní chorých, o sporoch s farizejmi, o utrpení, zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení Pána Ježiša. Z toho vidieť, že Justín poznal súčasné evanjeliá. Alebo sv. Irenej. V r. 180 sa stal Lyonským biskupom. Vo svojich dielach cituje asi 469 citátov z Nového zákona. Irenej bol žiakom sv. Polykarpa a ten zasa žiakom sv. apoštola Jána. Preto je isté, že tento horlivý biskup by nedovolil, aby do evanjelií bolo vsunuté niečo, čo by odporovalo vtedajšiemu, ale aj súčasnému katolíckemu učeniu.
Pozrime sa znova na cirkevných spisovateľov. Spomínané dielo Didaché, napísané okolo r. 90 používa citáty z evanjelia sv. Matúša, sv. Marka i Lukáša. Biskup z Hierapoly, Papiáš, okolo r. 120 napísal spis „Vysvetlenie výrokov Pána“. Zachovalo sa nám len v zlomkoch, ale aj z tých zlomkov poznáme, že Papiáš poznal obsah našich evanjelií. Z toho je zrejmé, že kresťania krátko po r. 100 po Kr. poznali evanjeliá, ktoré sú totožné so súčasnými našimi evanjeliami. Ale nebolo to len po r. 100, ale ešte skôr! Veď evanjelium sv. Matúša je 3-4 krát citované v liste sv. Klimenta Rímskeho Korinťanom. Potom 3-4 krát v liste Barnabášovom, šesť krát v liste sv. Polykarpa, 7-8 krát v listoch sv. Ignáca Antiochijského. Teda títo spisovatelia poznali evanjelium sv. Matúša.
Mimo to, vierohodnosť a pravdivosť Písma dosvedčujú aj knihy Starého zákona, ktoré na viacerých miestach prorokujú o príchode Mesiáša a Božieho Syna, Pána Ježiša. Okrem toho celkovú neporušenosť textu SZ kníh dosvedčil aj nález zvitkov (1946) blízko Mŕtveho mora (tzv. Kumránske zvitky). Medzi nimi sa nachádzali totiž všetky knihy SZ, okrem knihy Ester. Ich datovanie je približne o celých 1000 rokov bližšie originálu než kópie, z ktorých čerpali dovtedajšie Biblie! Povzbudivé je, že sú takmer zhodné a obsahujú len zanedbateľné rozdiely (napr. rôzne výslovnosti). Príklad: Zvitok Knihy proroka Izaiáša (1QIsª), ktorý sa našiel v jaskyni č.1 potvrdil nezvyčajnú presnosť s dovtedy známym hebrejským textom z rukopisov 9. a 10. stor. po Kr. Pokiaľ 1QIsª vznikol niekedy medzi r. 125 – 100 pred Kr., je pozoruhodné, že aj po 1000 rokoch si zachoval zhodnosť v spoluhláskach so stredovekými rukopismi!
Teraz si to zhrňme: Zo starých kódexov sme zistili, že Nový zákon v 4. a v 5.storočí znel a učil práve tak, ako je to dnes. Z prekladov sme sa presvedčili, že to bolo i v 3.storočí. Potom sme skúmali citáty apologétov a spisovateľov a videli sme, že okolo r. 100 po Kr. bol Nový zákon všeobecne rozšírený a jeho text sa zhodoval s tým súčasným. Potom sme prišli až k dobe apoštolov. Okrem iného ju dokazuje aj reč Nového zákona. Je to grécka reč, spojená s hebrejskými a latinskými prvkami. Touto rečou sa písalo v Palestíne. Keby boli napríklad evanjeliá napísané neskôr, ako tvrdia heretickí teológovia, nemohli by byť v tejto reči. O pravdivej historickej hodnote evanjelií svedčí ešte jeden fakt. V evanjeliách sú zemepisné údaje, popisy miest, palácov, brán, jazier, riek a tieto poukazujú na dobu ešte pred zničením Jeruzalemského chrámu a jeho okolia z roku 70. Sú v nich podrobne opísané mestá a dediny, ktoré v židovských vojnách (od r.66 do r.70) celkom zanikli. Z toho je jasné, že pisatelia zvlášť 3 synoptických evanjelií (Mt, Mk, Lk) museli písať evanjelia ešte pred r. 70 – teda v čase apoštolov. Preto jeden popredný biblický archeológ, W. Albright, raz napísal: „Dnes už s istotou smieme povedať, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by mohol byť považovaný za doklad, že ktorákoľvek kniha Nového zákona vznikla po r. 80 n. l. , teda o celé dve generácie skôr (130 až 150), ako udávajú radikálnejší kritici Nového zákona.“
Záver: Uviedli sme stručné, najmä vedecké a historické hodnoverné argumenty, ktoré hovoria: Ježiš Kristus skutočne žil! Knihy Nového zákona podávajú pravdivý opis života Pána Ježiša, Jeho smrti i reálneho vzkriesenia.
Ježiš je naozaj tým, za koho sa vydával, k čomu slúžia aj tieto dôkazy:
- naplnil stovky proroctiev zo Starého zákona o Mesiášovi, Božom Synovi, ktorý svojou smrťou vykúpil celý svet z područia hriechu, satana a pekla.
„Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ (Ježišove slová apoštolom po vzkriesení, evanjelium sv. Lukáša 24, 46-47)
- svoju Božskú prirodzenosť a poslanie od Otca dokazoval aj tak, že konal zázraky v moci Ducha Svätého.
„Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých“ (Evanjelium podľa sv. Matúša 8, 16)
Jednorodený Syn Boží je teda nielen historickou osobou, ale aj reálnou osobou súčasnosti. Ako zachraňoval, pomáhal, odpúšťal hriechy a dával večný život v Božej sláve pred viac ako 2000 rokmi v Izraeli, tak túži konať aj dnes! Ak si pred Bohom priznáš svoj hriech a vierou prijmeš Ježiša za osobného Spasiteľa, tak sa Kristus narodil v tvojom srdci. „Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život. Toto som vám napísal, aby ste vedeli, že máte večný život vy, čo veríte v meno Božieho Syna.“ (Slová apoštola Jána v jeho prvom liste 5, 12 – 13)
Zdroje:
Klimak, A. Kristus a dnešný človek. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1934.
McDowell, J. Viac ako tesár. Praha: Advent, 1990.
Sväté Písmo Starého a Nového zákona. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996.
Mečiar, K. Životy Víťazov 4. Bratislava: Lúč, 2006.
Podobné články:
Hodnovernosť Svätého Písma v knihách Nového zákona
Vierohodnosť Svätého Písma v knihách Starého zákona (SZ)
