Život Martina Luthera a Tridentský koncil - II. časť
Rok 1530 sa stal pre cisára Karolova V. a pre jeho ríšu významný. Karol V. bol totiž posledným cisárom Svätej ríše rímskej, ktorého korunoval pápež a to Klement VII., 24. februára v Bologni. (Iní hovoria o roku 1532) V tomto roku sa tiež v Augsburgu na podnet cisára, konal ďalší ríšsky snem. Za katolíckych teológov sa snemu zúčastnili Dr. Ján Eck, dr. Ján Faber a Ján Cochlaus. Z protestantskej strany to boli kazateľ Spalatin, F. Melanchton, Just Jonas a Ján Agrikola. Teológovia na oboch stranách sa snažili dohodnúť a nejakým spôsobom zjednotiť. Na sneme protestanti predložili svoje augsburské vierovyznanie (Confessio Augustana), ktoré vypracoval Filip Melanchton (1497 – 1560). Tento humanista v reformátorskom hnutí, bol stále naklonený k dohode s katolíkmi. Je zrejmé, že spočiatku nechcel opustiť pôdu starej kresťanskej pospolitosti. Mal priateľský vzťah k pápežskému legátovi Campeggiovi, uznal by aj pápežskú moc, ale na druhej strane si prial, aby sa aj im vyšlo v ústrety v istých veciach. Ako sa neskôr ukázalo, nakoniec musel ustúpiť najmä kvôli nátlaku kniežat. Šiesteho júla napísal legátovi: „I my chceme iba mier a svornosť, nevzďaľujeme sa nijakým slušným podmienkam mieru a nemáme vôbec od cirkvi Rímskej rôzne viery. My sme hotoví poslúchať cirkev Rímsku, len keď podľa svojej miernosti, ktorú vždy k národom ukazovala, niečo málo... buď prehliadne, alebo odpustí. Pre žiadnu inú príčinu nie sme tak nenávidení v Nemecku, ako preto, že učenie cirkvi Rímskej s najväčšou statočnosťou hájime. Túto vieru zachováme s pomocou Božou Kristovi a cirkvi Rímskej až do posledného dychu. Je len nepatrná rôznosť obyčajov, ktorá sa zdá protiviť svornosti. Ale i kánony pripúšťajú, že i pri rôznosti obyčajov jednotu cirkvi je možné zachovať.“ (Krystůfek, s. 83) O jednotlivých článkoch zmierenia s katolíkmi sa Melanchton vyjadril k legátovmu tajomníkovi, hovoriac: „Svornosť, to by bolo možné obnoviť, keby sa našim sľúbila Večera Pánova pod obojím spôsobom a manželstvo kňazov a mníchov sa trpelo. Keby nebolo vhodné tieto veci verejne pripustiť, mohli by sa pod nejakou zámienkou prehliadnuť a tak celá vec až do zvolania synody preťahovať. O omši mohlo by sa od dobrých a učených mužov také dohodnutie učiniť, že by žiadny spor ďalej o nej nevznikal. Naši by mali opäť povinnosť, aby biskupom poslušnosť a právomoc navrátili. Na ten spôsob zostala by pri jedných i druhých malá rôznosť, ale nebolo by vidieť žiadne nezrovnalosti...pretože by cirkvi týmto biskupom boli poslušné...“(Krystůfek, s. 83 – 84)
Či to myslel Melanchton úprimne z presvedčenia, alebo hral hru s legátom, nie je možno s určitosťou povedať. Augsburské vierovyznanie má 28 článkov; v prvej časti (1-21) obsahuje náuku reformátorov, ale tak, že rozdiel medzi katolíckou a novou vierou je v ňom sotva viditeľný. Druhá časť (22-28) však už rozoberá sporné články o odstránení „neporiadkov“ v protestantskom duchu. Tento spis je pokladaný za prvý symbolický spis protestantov.
Článok 1. obsahuje náuku o Bohu a Trojici, po katolícky. Článok 2. hovorí o hriechu dedičnom, čo sa vysvetľuje tak, že človek sa zo zlou žiadosťou bez bázne Božej a bez viery v Boha rodí. (Je tu miernejšie vyjadrené učenie Luthera, že človek je úplne neschopný konať dobro) Článok 3. obsahuje učenie o Kristovi po katolícky. Článok 4. učí, že človek býva ospravedlnený vierou v Ježiša Krista; aby to však dosiahol, ustanovil Boh podľa článku 5. Učiteľský úrad a sviatosti. Z tejto viery pochádzajú podľa článku 6. dobré skutky. Článok 7. vyobrazuje cirkev ako zhromaždenie svätých, v ktorom sa hlása čisté evanjelium a sviatosťami sa slúži presne podľa Božieho slova. Sviatosti pôsobia podľa článku 8. i keď ich vysluhovateľ, nie je pobožný. Krst je podľa článku 9. k spáse nutným, aj dietky musia byť pokrstené. Vo Večeri Pánovej sú podľa čl. 10. Telo a Krv Pánova skutočne prítomné. Súkromnú spoveď je možné podľa čl. 11. si ponechať, ale nie je treba vypočítavať všetky hriechy. Podstata pokánia spočíva podľa čl. 12. v skrúšenosti a vo viere na základe evanjelia. Článok 13. prehlasuje sviatosti za znamenia a svedectvo božskej vôle voči nám, aby viera tých, ktorí ich prijímajú, sa vzbudila a utvrdila. Podľa čl. 14. nemá nikto kázať, alebo sviatosti vysluhovať, iba kto je povolaný. Čl. 15. učí, že cirkevné poriadky, ustanovené ľuďmi sa môžu zachovávať, ako sviatky, či slávnosti, ale nie sú nutné k spáse. Ale tradície a predpisy, podľa ktorých si ľudia chcú zaslúžiť milosť, zmieriť Boha a zadosťučiniť za hriechy, protirečia evanjeliu. K nim patria napr. rehoľné sľuby a predpisy o pôstnych jedlách. Čl. 16 uznáva svetskú vládu za nariadenie Božie. Čl. 17. hovorí o posledných veciach človeka, po katolícky. Čl. 18. uznáva slobodnú vôľu pre všetkých ľudí, ktorí užívajú rozum, nie síce na veci týkajúce sa Boha, ale vzhľadom na diela tohto života a plnenia občianskych povinností. Príčinou hriechu je podľa čl. 19. zlá vôľa a vplyv diabla. Čl. 20. hovorí o viere a dobrých skutkoch, ale tak, akoby katolíci o viere doposiaľ nič nevedeli a kládli dôraz pri ospravedlnení iba na vonkajšie úkony. Článok 21. Úcta k svätým je postavená na tom, aby sme si ich pripomínali kvôli posilneniu našej viery a aby sme si zobrali príklad z ich dobrých skutkov. Za neporiadky (7) a ľudské ustanovenia sa považujú: rozdávanie Večere Pánovej pod jedným spôsobom, zákaz manželstva kňazov, nútenie k spovedi, pokútne omše, rozdiel pokrmov (pôst), kláštorné sľuby a právomoc biskupa.
Melanchtonom zostavené vierovyznanie nereprezentovalo úplne verný obraz náboženstva protestantov. Zamlčalo dogmatické rozdiely a vec sa mala tak, ako by v ceste dorozumenia stála len cirkevná náuka o kalichu laikov a celibáte. Luther určité Melanchtonove tolerantné pohľady neschvaľoval: „Beliála a Krista na žiadny spôsob uzmieriť a v učení žiadne zjednotenie previesť nie je možné.“ Niektoré mestá nezdieľali rovnaký názor s Melanchtonom v otázke sviatosti oltárnej, skôr sa prikláňali k Zwinglimu. Preto 4 mestá (Štrasburg, Kostnica, Memingen a Lindau) prijali iné vyznanie, ktoré zložil reformátor Bucer (Confessio tetrapolitana). Karol V. dal spis protestantov preveriť 20 katolíckym teológom, na čele s Eckom. Títo teológovia poukázali aj na to, že Luther a jeho stúpenci učili ešte mnohým iným veciam, ktoré nie sú vo vierovyznaní. Odpoveď teológov sa však zdala katolíckym stavom ostrou, preto žiadali, aby vynechali všetko, čo by protivníci ešte boli učili. Päť krát museli prácu opravovať, aby dostala konečnú formu s názvom podvrátenie augsburského vyznania, ktoré na sneme prečítali. Protestanti podvrátenie neprijali a znova sa rokovalo medzi význačnými osobnosťami. Najskôr sa rozoberalo učenie o dedičnom hriechu (čl. 2.) Melanchton priznal, že vina sa krstom odpúšťa a žiadostivosť tela i po krste zostávajúca nie je hriechom. Čo sa týka ospravedlnenia (čl. 4), tak Melanchton sa slova „iba“ (sola) vo vete „iba (sola) viera ospravedlňuje“, vzdal, podľa návrhu Ecka. O dobrých skutkoch protestanti pripustili, že znovuzrodený ich konať musí, ale žiadnym činom nechceli uznať ich záslužnosť, pričom katolíci tvrdili, že žiaden skutok sám o sebe nie je záslužným, ale iba vtedy, keď pochádza z milosti Božej. Kristus sľúbil (z milosti), že dobré skutky odmení, teda zásluha nie je nič iného než milosť Božia. V učení o cirkvi (čl. 7.) pripustili protestanti, že cirkev tu na zemi nie je len zhromaždeným svätých, ale tiež obsahuje hriešnikov. V učení o Oltárnej sviatosti (čl. 10.) uznali dodatok, že Ježiš Kristus je v nej vecne a podstatne prítomný. Ohľadom spovede (čl. 11.) hovorili protestanti, že sa môže podržať, ale nechceli pripustiť, aby sa v nej všetky hriechy vyznávali a preto sa táto vec odložila na neskôr. O pokání (čl. 12.) sa zjednotili všetci, že sa skladá z troch častí: ľútosti, spovede a zadosťučinenia a že vina hriechu sa odpúšťa iba pre Krista a z milosti. Avšak protestanti nepripustili, že zadosťučinenie k odpusteniu trestu je nutné; vec sa oddialila na neskôr. V otázke slobodnej vôle (čl. 18.) sa došlo k záveru, že človek má slobodnú vôľu, ktorá ale bez milosti Božej nebýva ospravedlnená. V učení o svätých (čl. 21.) sa pripustilo orodovanie svätých v nebesiach a ich pamiatka sa má v stanovených dňoch svätiť, ale pochybovali o tom, či ich je dovolené vzývať. O prijímaní pod jedným spôsobom prijali, že celé Telo Kristovo pod spôsobom chleba je prítomné; oni ale vyzývajú ľud, aby prijímal pod oboma spôsobmi. Nikomu však nebránia, aby prijímal pod jedným spôsobom. O nejaký čas neskôr tiež prehlásili, že prijímanie pod oboma spôsobmi je obradným predpisom, od ktorého v niektorých nutných prípadoch sa dá ustúpiť. Za to vzbudili katolíci protestantom nádej, že pápež im povolí kalich podľa podmienok, ktoré určil bazilejský koncil pre Čechov. Čo sa týka manželstva kňazov, katolíci pripúšťali, aby ich dovtedajší duchovní, ktorí sa oženili, žili v manželstve, ale v budúcnosti sa nemá nikto z nich ženiť. Tiež ženatí kňazi majú podržať svoj úrad len s pápežským ospravedlneným. Budúci všeobecný koncil mal rozhodnúť, či ženatých mužov vôbec pripustiť do duchovného stavu, ako tomu bolo v prvých storočiach. Ale protestanti nechceli prijať manželstvo kňazov, zakladajúce sa vraj na božskom a prirodzenom práve, ako milosť pápežovu a do popredia stále dávali hriešnu nezdržanlivosť duchovných a nemožnosť dostať do všetkých kostolov učených a zdržanlivých duchovných. Avšak o svätej omši sa nebolo možné dohodnúť. Katolíci statočne bojovali proti bludnému názoru, podľa ktorého je omša nejakou inou a novou obetou, ako obeta na kríži. Čo sa týka doposiaľ postavených kláštorov, pôstov, obradov a zvláštneho vyznania hriechov, robili protestanti dosť veľké ústupky. Melanchton uznal aj biskupskú právomoc, aby farári a kazatelia poslúchali biskupov a na ich tresty a cenzúry dbali. S tým však nesúhlasili kniežatá a mestá, lebo by tým stratili svoju územie a moc. Preto sa Melanchton na nich sťažoval: „Nemôžete veriť, že som v nenávisti Norimberským a iným, pretože som právomoc biskupov pripustil. Naši ľudia bojujú len pre svoje panstvo a nie pre evanjelium...Ríšske mestá nenávidia najviac biskupskú vládu. O náboženstvo sa vôbec nestarajú, ide im len o vládu a nezávislosť od biskupov.“ (Krystůfek, s. 84) Luther (vtedy pôsobiaci v Koburgu), znova bojkotoval ústupnosť protestantov a odmietal sa vyrovnať s „papistami“. Hlavné body zjednotenia protestanti nakoniec aj tak odmietli (Učiteľský úrad cirkvi, obetu sv. omše a rehoľné sľuby), preto k dohode napokon dôjsť nemohlo. Luther sa okrem toho raz v istom liste priateľom vyjadril, že k zjednoteniu s katolíkmi nemôže dôjsť, pokiaľ sa pápež nevzdá pápežstva a odmietal pripustiť aj omšový kánon a súkromnú omšu, pretože inak by musel zavrhnúť svoje učenie a katolícke prijať. Cisár dal protestantom ultimátum, aby sa do 15. apríla budúceho roku vyjadrili, či sa chcú zjednotiť s katolíkmi, alebo nie. Kurfirst Braniborský, Joachim I. prehlásil v mene cisára, „že Jeho Veličenstvo nemôže uznať, akoby podané vyznanie na evanjeliu bolo založené, pretože by jeho predkovia, cisári a králi ako i predkovia kurfirsta saského a iných kniežat za bludárov pokladaní byť museli; tiež nemožno v evanjeliu nájsť, aby sa niekoho majetok násilím odňal a potom sa povedalo, že nejde ho s dobrým svedomím vydať.“(Krystůfek, s. 86) Protestantské stavy na Karlove slová nedbali a Melanchton pripravil pre cisára novú, spracovanú Apológiu augsburského vyznania, ktorú ale cisár nepripustil v úvahu. Preto 19. 11. 1530 ríšskym ediktom zakázal novú vieru a ríšskym stavom nariadil, aby všetko zostalo po starom: sv. omša, sviatosti a úcta svätých. Zruinované kláštory a kostoly nariadil obnoviť a navrátiť späť ich pôvodcom. Cisár sľúbil, že pápeža presvedčí o zvolaní všeobecného koncilu, ktorého cieľom bude jednota. Zo situácie vyplynulo, že rokovania o jednote už budú neúspešné a jednotu bude treba presadiť násilnými prostriedkami. Odvetou protestantov na Augsburský snem bolo vytvorenie Šmalkaldského spolku. (1531) Osem kniežat a 11 miest si založilo na 6 rokov politicko – vojenskú moc proti cisárovi a na obranu svojej novoty. Spojili sa s Francúzmi, s dánskym kráľom Fridrichom I., Švédskym kráľom Gustávom a uhorským proti kráľom Jánom Zápoľským. Keďže Európu stále viac ohrozoval osmanský Sultán. Karol V. potreboval pomoc proti nemu aj od kniežat, preto im musel ustúpiť prímerím vo veciach viery až do najbližšieho koncilu a uzavrel s nimi náboženský Norimberský mier (1532). Týmto mierom povolil, aby všetky stavy až do najbližšieho cirkevného koncilu, sa mohli pridržať svojej viery. Ba stopol i všetky procesy vo veciach viery proti protestantom. Medzi ďalší dôvod vzniku Šmalkaldského spolku patrilo odmietnutie voľby zo strany Saského kurfirsta, ktorú učinil Karol V. v Kolíne, keď za svojho nástupcu v cisárstve navrhol svojho brata Ferdinanda I. Otázka koncilu bola buď odkladaná, alebo hatená. Pápež Pavol III. sa oň snažil: 1537 Mantova; 1538 Vicenza, ale Francúzsky kráľ František I. mu v prvom prípade bránil aj s Mantovským vojvodom Fridrichom. Reformácia pod patronátom šmalkaldského spolku sa mohutne šírila a využívala norimberské ponuky. Tento spolok protestanti r. 1535 obnovili a stanovili jeho predĺženie na ďalších 10 rokov. Nerešpektovali norimberské mierové podmienky a stanovili si, že k nim môže vstúpiť každý priaznivec „nefalšovaného evanjelia“ a že podporia každého, kto by bol znevažovaní pre ukradnuté majetky cirkvi, alebo by bol urážaný za odstraňovanie katolíckej sv. omše zo svojho teritória. Zo začiatku požadovaný všeobecný koncil napokon protestanti odmietli, konkrétne na stretnutí v Šmalkaldoch r. 1537 a to pod zámienkou, že koncil, na ktorom poriadok stanovuje pápež, nie je slobodným. Luther povedal pápežskému legátovi: „My nepotrebujeme nijaký koncil, ale potrebujú ho vaši biedni ľudia, lebo vy neviete, v čo veríte.“ (Špirko, III., s. 152) Karol V. sa nevzdával a naďalej sa snažil o vytúženú náboženskú jednotu medzi obomi stranami. Aby k tomu nedošlo, tak Luther v r. 1537 zostavil tzv. 23 šmalkaldských článkov, ktoré obsahovali napr. urážky zamerané na sv. omšu a pápeža. Sv. omša je vraj najväčšou a najhroznejšou ohavnosťou a pápež je antikristom. Katolícke stavy v Nemecku si uvedomili, že šmalkadský spolok túži po vojne. Preto Karol V., jeho brat Ferdinand a niektoré katolícke kniežatá aj s arcibiskupom soľnohradským a mohučským utvorili r. 1538 ochranný spolok v Norimbergu. Jeho zámerom bolo chrániť ustanovenia norimberského náboženského mieru z r. 1532. Úsilie cisára o vyriešenie napätia stále pokračovalo. Preto na frankfurtskej schôdzi (10. 4. 1539) sa urovnanie náboženských sporov nakoniec stanovilo na jednania teológov oboch táborov pri tzv. náboženských rozpravách. Na tomto sneme tiež na 15 mesiacov uzavrel mier so Šmalkadským spolkom, aby si zaistil pomoc protestantov proti Turkom. Za katolíkov v rozpravách bol menovaný Johann Groper, J. Pflug a Johann Eck, za protestantov Melanchton, Butzer a Pistorius. Po rozpravách v Hagenau (12. 6. 1540) a Wormse (28. 10. 1540) sa stretnutie konalo na ríšskom sneme v Regensburgu, ktorý sa začal 5. 4. 1541. Týchto prednášok sa účastnil aj kardinál Contarini, ktorý by bol ochotný umožniť protestantom laický kalich a zrušenie celibátu pre kňazov. Na tieto rokovania však hromžil Luther a aj Kalvín, ktorý vtedy prebýval v Štrasburgu. Výsledky diskusií sa napokon zhromaždili do tzv. Regensburskej knihy, ktorá však nakoniec nepriniesla žiadne zjednotenie. Zhodli sa napr. na vieroučných otázkach o pôvodnom stave človeka, o dedičnom hriechu a ospravedlnení, ale nezhodli sa na otázke sviatostí a cirkevnej jurisdikcii. Kniežatá sa okrem toho odmietli vzdať i teritoriálneho cirkevníctva. Aby cisár dostal od kniežat nevyhnutnú pomoc proti Turkom (r. 1541 sultán vsadil Budín so stredným Uhorskom do tureckej ríše), regensburgským interimom (1541) predĺžil norimberský náboženský mier do nastávajúceho koncilu. (Podľa iných historikov obnovil a predĺžil Karol V. norimberský náboženský mier na ďalších päť rokov na ríšskom sneme v Speyeri r. 1542). Žiaľ, urobil im aj majetkovo – cirkevné ústupky. Protestanti sa potom trochu zmiernili, lebo ich očiernilo dvojité manželstvo ich popredného predstaviteľa Filipa Hesenského. Zo zvolením svojej zákonitej manželky sa zosobášil r. 1540 s dvornou dámou, k čomu Luther a Melanchton, odolávajúc sa na Starý zákon, dali svoj súhlas. Dvojité manželstvo neostalo v tajnosti a Filipa Hesenského ťažko kompromitovalo. Keďže sa bigamia trestala trestom smrti, tak F. Hesenský sa zblížil s cisárom a uzavrel s ním Regensburgské interim. V roku 1544 sa konal Speyerský snem. Cisár i ďalej musel ustupovať protestantom, aby mu poskytovali pomoc proti Turkom a Francúzom. R. 1544 sa vyrovnal s Francúzmi (mier v Crépy) a s Turkami uzavrel prímerie (1545). Preto sa aspoň načas mohol venovať nemeckým záležitostiam. Vytúžený cirkevný koncil sa napokon začal na jar roku 1545 za pápeža Pavla III. a to v Tridente. Najväčší podnet k jeho realizácii dal Karol V. (Niektorí historici však hovoria o marci tohto roka len ako o zvolaní koncilu, ktorý sa mal nakoniec zísť až 13. decembra) Luther a jeho stúpenci boli pozvaní, ale odmietli sa zúčastniť. Vraj to nie je slobodný a všeobecný koncil. Krátko na to Luther zostavil spisy proti cirkvi: „Proti rímskemu pápežstvu od diabla založenému“ a „Vyobrazenie pápežstva“. Ale svedomie si i tak neuspokojil a na vlastné oči pozoroval nešťastie reformácie. Výčitkami trápený napokon zomrel vo svojom rodisku r. 1546. Cisár už po niekoľký krát zvýšil úsilie o vzájomnú náboženskú a politickú jednotu, preto zvolal r. 1546 ríšsky snem do Regensburgu, ale kniežatá odopreli účasť a preto cisár na Saského kurfista a Hessenského vojvodu vydal ríšsku kliatbu. Tak začala tzv. Šmalkaldská vojna (1546 – 47). Protestantské kniežatá zmobilizovali svoj proti cisársky odboj, avšak v bitke u Mühlberga na Labe (1547) Karol V. tzv. Šmalkaldskú ligu porazil. Cisár sa stal pánom južného Nemecka a premoženého kurfirsta Jána Fridricha Saského zajal. Časť jeho územia a kurfirstkú hodnosť dostal Móric Saský. O krátku chvíľu sa ďalším zajatcom stal i ich predák Filip Hesenský. Od premožených žiadal len to, aby prijali koncil, ktorý zasadal v Tridente. Luther ale zomrel rok pred tým a spojenie s protestantmi sa zdalo byť už stratené. Vtedy prišlo k novej situácii. Pápež Pavol III. presunul v r. 1547 jednanie koncilu z nemeckého Tridentu do Bologne. Karol vedel, že tam protestanti už vôbec neprídu. Cisár sa preto rozhodol, že otázky náboženskej oblasti ohľadom protestantov zoberie do svojich rúk. Vyšiel im v ústrety. V Nemecku, na augsburskom sneme vydal tzv. Interim, (formulu neutrálneho vyznania viery z 30. 5. 1548). Vypracovali ho katolícky biskup Flug a protestant Ján Agrikola, ktoré malo platiť pre celú ríšu, dokiaľ koncil definitívne nedá do poriadku náboženské otázky. Interim bolo v celku katolícke, ale protestantom umožnilo kalich laikov a manželstvo pre kňazov. Augsburské interim však narazilo na problémy. S týmto „cisárskym náboženstvom“ sa neuspokojili ani protestanti, ani katolíci. Jediné pozitívum z toho bolo, že protestanti na oko sľúbili účasť na koncile, ak by sa preniesol do Tridentu. Pápež vyčítal Karolovi V. zasahovanie do vecí viery a protestanti zasa nesúhlasili v interime s dosiahnutými ústupkami. Sám Saský vojvoda Móric ho bezpodmienečne neprijal, ale dal vypracovať Melanchtonovi miernejšiu formu, a to tzv. Interim lipské. Melanchton v ňom schvaľoval katolíkom napr. ponechať si sviatosť birmovania a posledné pomazanie, zároveň však žiadal, že biskupi, ktorých jurisdikcia bola uznávaná, musia dať k ostatným zásadám interia svoj súhlas. V národe sa vzmáhalo nepriateľstvo voči Karolovi V. a to z oboch strán. K tomu sa pridali aj politické dôvody. Na čelo tzv. revolúcie kniežat sa postavil pôvodne cisárov priateľ, Móric Saský. Medzi tým cisár znovu nadobudol nádej na dobré náboženské riešenie, keď pápež Július III. zvolal znova do Tridentu zasadnutie pokračujúceho koncilu na rok 1551. Na cisárovu výzvu síce protestanti poslali na koncil svojich zástupcov, ale už pred tým niektorí z ich kniežat, medzi nimi vierolomný Móric Saský, urobili medzi sebou tajný spolok proti cisárovi na obranu svojho vierovyznania a aby tým väčšmi dosiahli svojich cieľov, spojili sa s Francúzskom. Henrich II. sľúbil svoju pomoc vo vojne proti cisárovi, za čo dostal mesta ako Metz, Toul, Verdun a Cambray. Móric Sasky pod zámienkou, že chce uviesť ríšsku kliatbu nad Magdeburgom, zhromaždil vojsko, v marci r. 1552 začal vojnu a Henrich II vtiahol do Lotrinska. Süleyman zasa vojensky zasiahol z Uhorska. Prekvapený cisár sa vtedy zdržiaval v Innsbrucku a podarilo sa mu zachrániť len útekom do Willachu v Korutánsku. Karol, ktorý si Mórica vážil ako otec syna, po jeho zrade zvolal, ako kedysi kráľ Dávid: „Syn môj, Absolón!. Koncil, zvolaný pápežom Júliusom III. v Tridente, sa musel rozpustiť, aby sa konciloví otcovia nedostali do zajatia M. Saského. Cisár, vtiahnutý do nového boja s Francúzskom a s Turkami, sa musel so vzbúrencami zmieriť. Tieto ťažké chvíle zrady a nenaplnené úprimné snahy po spojení oboch vierovyznaní, boli pre cisára veľkým úderom. Už nemal silu nič učiniť pre jednotu viery v Nemecku. Preto usporiadanie duchovných záležitosti odovzdal svojmu bratovi Ferdinandovi, ktorý uzavrel s protestantskými kniežatami roku 1552 pasovskú dohodu, akýsi druh prímeria, zaisťujúci obom stranám toleranciu. Táto zmluva stanovovala, že cisár prepustí Fridricha Jána a Filipa Hesenského a že do 6 mesiacov sa má zvolať ríšsky snem ku konečnému urovnaniu sporov. Ohlásený koncil však pre vojnové napätia sa konal až o 3 roky neskôr. Ferdinand sa ujal rokovania na ríšskom sneme v Augsburgu, (zvolanom ešte Karolom V.); jednania sa zavŕšili náboženským mierom Augsburským 25. 9. 1555. Čo v praxi znamenal tento mier? Historik J. Špirko hovorí:
„1. Katolíkom a vyznávačom augsburského vierovyznania priznáva sa úplná náboženská sloboda a rovnoprávnosť.
2. Jurisdikcia katolíckych biskupov nad prívržencami augsburského vierovyznania je suspendovaná až po konečné náboženské zjednotenie.
3. Prívrženci augsburského vierovyznania si podržia cirkevné majetky, ktoré mali po passauskú zmluvu (1552).
4. Ríšským kniežatám a ríšskym mestám sa priznáva právo určiť náboženské vyznanie na svojom území (ius reformandi; cuius regio, illius et religio) s týmito obmedzeniami:
a, Nižšia šľachta a poddaní, keď nechcú prijať náboženstvo kniežat, majú právo vysťahovať sa (ius emigrandi) bez hmotného poškodenia.
b, V mestách, kde dosiaľ boli dovolené obe vierovyznania, majú sa ponechať i naďalej.
- Pre duchovné a ríšske kniežatá, pre ktoré protestanti tiež žiadali ius reformandi, Ferdinand na základe cisárskej právomoci stanovil tzv. cirkevný rezervát (reservatum ecclesiasticum). Podľa neho duchovný, ktorý odpadne od katolíckej viery k protestantizmu, stratí hodnosť, úrad a majetky ostanú katolíkom. Cirkevný rezervát bol teda v prospech katolíkov. Protestantom ako náhradu za rezervát súkromne uznal Ferdinand právo, že mestá a obce na území duchovných kniežat môžu ostať pri konfesiiaugsburskej (Declaratio Ferdinandea). Protestanti neskoršie nechceli uznať cirkevný rezervát a katolíci si zas sťažovali na ferdinandskú deklaráciu, takže náboženský mier hneď od počiatku skrýval v sebe zárodok ďalších náboženských nesvárov.“ (III., s.159 - 160)
Augsburský mier spečatil náboženské rozdelenie Nemecka. Kniežatám a veľmožom bolo dané právo rozhodovať o náboženstve svojich poddaných. „Cuius regio eius et religio“, t. j. koho je panstvo, toho je aj náboženstvo. Tragédiou Augsburského mieru bolo to, že svetská moc získala právo nad svedomím svojich podriadených. Svetské protestantské knieža sa stalo aj teritoriálnym biskupom. Tento tzv. mier uzurpoval právo, aké len Kristus mohol udeľovať, keď hovoril apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16).
Luteránstvo sa ďalej vzmáhalo. Okolo r. 1560 až 1570 zaberal protestantizmus asi dve tretiny Nemecka. A ako dokončil svoj život Karol V.? Vysilený bojom za katolícku vieru, sa postaral o svoj rod: 25. 10. 1555 odovzdal synovi Filipovi II. Holandsko a 16. 1. 1556 podobne i Španielsko; bratovi Ferdinandovi dal cisárstvo 12. 9. 1556. Potom sa odtiahol do Španielska. Na smrť sa pripravoval v kláštore svätého Hieronyma v San Yuste, aby v modlitbe za jednotu cirkvi prežil posledné dni svojho života. S rehoľníkmi sa modlieval v chóre hodinky a pracoval i v záhradke. Pri tom nezanevrel na svet. Prijímal správy zo sveta a radieval svojmu synovi Filipovi v dôležitých veciach. Napokon dňa 21. 9. 1558, v zmierení s Bohom, majúc kríž v ľavej a hromničnú sviecu v pravej ruke, šeptajúc slová túžby po nebi, opustil tento svet. Ako posledné slovo vyriekol „Ježišu“. Nikdy nespochybňoval cirkev, aj keď jej členovia, najmä pápeži, niekedy sklamali. Pre neho bol však ich úrad posvätným, veril, že sú Kristovi námestníci.
„Karol V. patrí k velikánom dejín, ktorí nutne mali na konci života tiesnivé vedomie, že zápasili nadarmo, že nedosiahli svojho veľkého cieľa a ktorí predsa, ako hovorí Jakub Burckhardt, sú v dejinách nenahraditeľní, lebo svetovo historicky dôležitý tridentský koncil je bez neho nemysliteľný.“ (H. Jedin)
Záverečné zhrnutie Lutherovho diela, povahy a osoby.
„Nie je ľahké utvoriť si pravý obraz o Lutherovej osobnosti...Ľudsky príťažlivá bola jeho vitalita a írečitosť, ale tieto vlastnosti často zachádzali do krajnosti. Vo svojich prejavoch bol často hrubý a oplzlý, a keď sa dal premôcť nenávisťou, hovorieval ako človek, ktorý sa nevie ovládať...bol nábožný...Pevne veril v Kristovo božstvo a miloval Spasiteľa. Je priam dojímavé, ako sa jeho láska k Bohu prebíja aj cez zúrivé hanobenie posvätných vecí. Všetko bral osobne. Každého protivníka v teológii pokladal za osobného nepriateľa, ktorým opovrhoval...Skutočnosť, že si niekedy sám protirečil, ho nijako neznepokojovala...Niet pochybností, že Luther silno ovplyvnil charakter nemeckého národa.“ (Hertling, Dejiny katolíckej cirkvi, s. 256 – 257)
Pôvodne bol augustiniánskym mníchom a profesorom na univerzite vo Wittenbergu. Tvrdil, že mal od Boha zvláštne poslanie hlásať „pravé evanjelium“ a bojovať proti „papistickým ohavnostiam“. Jeho stúpenci ho nazývali „prorokom, druhým Samuelom, tretím Eliášom a divotvorcom,“. Razila sa i minca k jeho cti s nápisom: Propheta Germaniae, sanctus Domini, bol oslavovaný spismi a v mnohých chrámoch visela jeho podobizeň. Napísal viac ako 100 spisov. Odporcovia mu vyčítajú prepiate sebavedomie, egoizmus a subjektivizmus. Harnack píše: „Právo a povinnosť slobodného bádania uznával len pre seba.“ (Petráš, s. 154) Mal pocity strachu, najmä pred smrťou a súdom Božím, zrejme súviseli s jeho duševnou poruchou. V čase, keď pôsobil v kláštore, kláštorným bratom sa zdalo, že je posadnutý diablom. Striedali sa v ňom protichodné vlastnosti. Raz bol konzervatívny, inokedy liberál, nepriateľ akejkoľvek autority. Premáhali ho pochybnosti o správnosti jeho náboženského systému, ale zaháňal ich myšlienkou, že sú od zlého ducha. Keď sa raz A. Musa, kazateľ v Rochlici ponosoval pred Lutherom, že nemôže veriť, čo iným káže, vtedy Luther odpovedal: „Chvála Bohu, že je to aj s inými tak; ja som si myslel, že len mne samému to tak pripadá.“ (Petráš, s. 155) Mal aj dobré vlastnosti: vedel byť nezištný, nebol mamonár, pomáhal trpiacim. Neznášal, keď sa po ňom prívrženci nazývali luteránmi. „Čo je Luther, to predsa nie je moje učenie a za nikoho som nebol ukrižovaný.“ (Špirko, III., s. 156) Neskôr ho trápila mravná prostopašnosť, ktorú videl v protest. krajoch, svojvoľné zasahovanie svetskej vrchnosti do náboženských vecí, nejednota medzi jeho prívržencami a všeobecná spustlosť mravného a spoločenského života. Nebol spokojný ani s pomermi vo Wittenbergu, kolískou reformácie, ktorý v liste z roku pred svojou smrťou nazval Sodomou! Vidiac rozbroje, ktoré vyvolal svojim vystúpením, trpko sa sťažoval, že ľudia „pod evanjeliom“ nosia vo svojom srdci viac nenávisti a závisti ako prv pod pápežstvom. V posledných rokoch vystupoval aj proti židom a povzbudzoval k boju proti nim. Tejto téme sa venoval napr. v spise „Proti židom a ich klamstvách“. Zomrel v rodnom meste Eislebene 18. 2. 1546, zrejme príčinou smrti bola mŕtvica, podľa iných spáchal samovraždu a to obesením. Mal 62 rokov a jeho rod vyhasol v r. 1759.
Je potrebné vyzdvihnúť Lutherovu oprávnenú kritiku na adresu katolíckej cirkevnej hierarchie a pomenovanie niektorých vecí správnym menom. Lebo katastrofálny mravný, duchovný s biedny sociálny stav nastal hlavne vinou vrchných náboženských predstaviteľov. Cirkev mala v dobrom slova zmysle urobiť to, čo Luhter a to dávno pred ním: navrátiť sa k živému Ježišovmu evanjeliu, hlásať Božie slovo a vyzývať národy k pokániu! Toto sa ale nerobilo. Na miesto toho sa síce cirkevný život sústredil na zachovávanie pravej viery, ale na druhej strane hmotné obohacovanie, svetská moci chtivosť a roztopašný život, pohoršovali ľudí a protirečili učeniu Kristovho evanjelia i celej kresťanskej Tradícii. Preto prišla reakcia Luthera. Vyzýval pápežov, aby prenechali svetskú vládu cirkevného štátu kráľom a starali sa o kázanie evanjelia a modlitbu. Luther tiež upozornil na to, ako Rím finančne vycical Nemecko. Pýta sa: Ak bývajú povesení zlodeji, vrahovia sťatí, prečo sa nechopíme meča proti tým zhubným učiteľom, tým pápežom, kardinálom a celej tej rímskej hávedi a neumyjeme si ruky v ich krvi? Veď Rím vysáva Nemecko takou mierou, že je divné, že tam vôbec ľudia majú ešte čo jesť. Keď si pápež vyjde, má luxusnejší sprievod než cisár a králi; tri, alebo štyri tisíc dvoranov ho sprevádza na osloch; a to všetko sa vydržuje z nemeckých peňazí! Nebolo by divu, keby Boh zoslal dážď na Rím z neba v podobe ohňa a síry. „Kniežatá a páni, ako dlho budete trpieť, aby tí draví vlci prepadávali vašu zem? Chcete bojovať proti Turkom; tu sa snažte vykynožiť nepriateľa ďaleko horšieho! Pápež je horší než Herodes, pretože vraždí telo i dušu. Ako šťastní sú Gréci a Česi, ktorí sa od rímskeho Babylona dávno odtrhli!“(Ráček, Církevní dějiny v přehledu a obrazech, s. 333) Nemenej hromžil aj na biskupov. Nazval ich najväčšími vlkmi a tyranmi. Zaiste Luther bol heretik, veď svojimi bludmi dospel napokon k vzniku novej viery a svojej novej „cirkvi“, ktoré boli nezlučiteľné s katolíckou Tradíciou aj Písmom Svätým. Prečo tak učinil, zostáva tajomstvom, veď napokon mohol ísť sám príkladom a hlásať evanjelium aj v rámci katolíckej Cirkvi. Z povedaného sa dá usúdiť, že hlavnou príčinou odštiepenia Martina Luthera od Ríma bolo odmietnutie vnútornej reformy Cirkvi, vybudovanej na pokánii a viere v základné pravdy kresťanstva. Protestantizmus preto možno chápať aj ako Boží trest najmä za tento dôvod! Ďalšia príčina k založeniu Lutherovho hnutia vyplývala zrejme zo zakrytia a ospravedlnenia si jeho hriešnych pohnútok a názorov. Lutherovo dielo však malo aj pozitívum, ako hovorí sv. Augustín: „Mocný je Boh, aby aj zo zla vyvodil dobré.“ Podnietilo katolíkov, aby viac milovali Bibliu a postavili svoju vieru predovšetkým na osobnom vzťahu so živým Spasiteľom, Pánom Ježišom Kristom, podľa slov sv. Pavla: „Ako ste teda prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite: v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere, ako ste sa naučili, a vynikajte vo vzdávaní vďaky!“(Kol 2, 6 -7)
Zhrnutie Lutherovej náuky v niekoľkých bodoch
- Luther vo svojej náuke vychádzal z mylného predpokladu, že žiadostivosť v človeku je nepremožiteľná. Dedičným hriechom stratil človek nielen pôvodnú svätosť a spravodlivosť (nadprirodzený obraz Boží), ale aj rozum a slobodná vôľa sú úplne skazené. Človek nie je schopný mravne konať, ale vo všetkom je odkázaný na milosť Božiu. Pod vplyvom Božej milosti človek koná nevyhnutne. Tým Luther dospel k absolútnemu determinizmu a absolútnej predestinácii. Inými slovami: Hriechom dedičným ľudská prirodzenosť bola celkom porušená, takže človek nemôže odporovať pokušeniam a nemôže ničím prispieť k svojej spáse.
- Ospravedlnenie človeka od hriechov nie je vnútorné (premena), ale len vonkajšie a skladá sa z toho, že Boh pre zásluhy Ježiša Krista mu odpustí hriechy, keď verí. Keďže pre spasenie stačí ospravedlňujúca viera, vonkajšie prostriedky spásy, t. j. sviatosti, sú zbytočné. Podľa neho sviatosti nie sú prostriedkami milosti, ale len vzbudzujú vieru.
- V oltárnej sviatosti je podľa Luthera Kristus skutočne prítomný, ale len vo chvíli prijímania, nie však pred prijímaním a po ňom, preto vraj Sviatosti oltárnej nie je dovolené sa klaňať. Keďže popieral prepodstatnenie, ktoré nastáva počas konsekračných slov vo sv. omši, nepripustil ani obetný ráz svätej omše.
- Keď človek dôveruje v milosrdenstvo Božie, je si úplne istý, že dosiahne spásu a nepotrebuje konať zadosťučinenie – teda dobré, alebo kajúcne skutky. Inými slovami: Spása človeka je len dielo Božie a z toho vyplýva, že dobré skutky nie sú potrebné k spáse.
- Písmo sväté je jediný prameň viery a každý si ho môže vykladať podľa svojho rozumu a úsudku (Podľa tzv. evanjeliovej slobody). Odmietol deutero kánonické knihy SZ.
- Učiteľský úrad cirkvi je zbytočný; cirkev je neviditeľná a viditeľnou sa stáva hlásaním slova Božieho. Tam je cirkev, kde sa hlása „čisté evanjelium“. Niet rozdielu medzi klérom a laikmi a niet hierarchie. Predsa však sídelná obec môže ustanoviť zvláštne orgány, totiž duchovných, aby kázali, krstili a rozdeľovali večeru Pánovu. Ale čokoľvek robia, robia to len z rozkazu obce, ktorá im môže túto moc odňať a udeliť niekomu inému.
- Zavrhol taktiež pápežský primát, učenie o odpustkoch, očistci, úctu k svätým, pôsty, celibát a rehoľné sľuby.
Tridentský koncil (1545 – 1563)
16. storočie aj napriek obrovským sklamaniam a nedostatkom možno nazvať storočím svätcov. Veď o rekatolizáciu sa v ňom pričinili najmä svätci ako napr. Terézia z Avily, Ján z Kríža, Peter Kanízius, Karol Boromejský, František Xaverský, sv. Pius V. a ďalší. Podobne k obrode cirkvi prispeli aj novozaložené rehole, ako napr. teatíni (založení v r. 1524 sv. Kajetánom a Petrom Carrafom, neskorším pápežom Pavlom IV.), barnabiti (Anton M. Zaccaria, 1532), oratoriáni (Filip Neri, 1575), ale hlavne kapucíni (Matteo Bassi, 1529) a jezuiti (Ignác Loyola, 1534).
No najväčšia obnova katolíckej cirkvi pramenila zvlášť zo všeobecného cirkevného snemu, ktorého uznesenia uvádzali do života vynikajúci pápeži, biskupi a kňazi svetskí aj rehoľní. Snem zvolal pápež Pavol III. (1534 – 1549), do nemeckého mesta (ale na talianskom území) Trident a podarilo sa ho zrealizovať po dvojnásobnom nezdarenom pokuse. Koncil bol otvorený 13. 12. 1545 a s dvomi prestávkami trval do r. 1563. Dva krát sa prerušil: r. 1549 pre napätie medzi Pavlom III. a cisárom Karolom V. a r. 1552 pre prepadnutie saského kurfirsta Mórica. Druhé prerušenie sa tiahlo až 10 rokov, pretože pápež Pavol IV. (1555 – 1559) nemal k snemu úplnú dôveru a uvažoval sám učiniť reformu. Snem prebiehal v štyroch etapách: 1. Obdobie: Trident, 1545 – 1547; II. Obdobie: Bologna, 1547 – 1549; III. Obdobie: Trident, 1551 – 1552; IV. Obdobie: Trident, 1562 – 1563.
Koncilu vždy predsedali pápežskí legáti a to kardináli: del Monte (neskorší Július III.), Cervini (neskorší Marcel II.), Reginald Pole, augustinián Seripando, teológ Hosius a dobrý znalec nemeckých pomerov pri kúrii Morone. Legáti boli v stálom styku s kúriou. V poslednom období snemu naň úspešne vplýval kardinál Karol Boromejský. Sekretárom snemu bol jezuita Massarelli. Pred verejnými zasadaniami prebiehali vždy generálne kongregácie. Látku im pripravovali teológovia a právnici. Medzi nimi vynikali dominikáni Melchior Canus, Peter de Soto, Ambróz Catharinus a z jezuitov generál Lainez a Salemron. Hlasovacie právo mali iba biskupi, nie predstavení reholí. Teológom sa vyhradil len poradný hlas. Odhlasované dekréty sa stali platnými iba po schválení pápeža. Na úvod sa zúčastnilo len málo otcov (33 zväčša Talianov). Ani neskôr, keď prišli hlavne Španieli, nebolo viac ako 280 účastníkov. Uhorsko zastupovali v treťom období koncilu čanádsky biskup Ján Kolosvári a kninský biskup Andrej Dudič. Ferdinand I. vyslal ešte svojho legáta, päť kostolného biskupa Juraja Draškovića. Koncil prebiehal počas 25 zasadnutí a mal dva základné ciele:
- Jasne definovať vo vieroučných ustanoveniach (Decreta fidei) katolícke učenie, ktoré protestanti napádali
- Vyniesť predpisy v ustanoveniach o cirkevnej disciplíne (Decreta de reformatione), ktoré by odstránili neporiadky z cirkevného života a prispeli by k zlepšeniu mravou
V koncilových dokumentoch sa protestanti ani nespomínajú, nič sa v nich nezakazuje, ale jednoznačne sa vyhlasujú a upresňujú hlavné články kresťanskej viery záväzné pre každého veriaceho katolíka. Kto ich neprijíma, je nad ním vyrieknuté: Anathema sit! Vieroučným predmetom, ktorým sa koncil zaoberal a ktorý potom definoval vo svojich dekrétoch a kánonoch bolo Písmo Sväté, dedičný hriech, ospravedlnenie, sviatosti všeobecne, krst, birmovanie, eucharistia, sviatosť pokánia, sviatosť pomazania chorých, kňazské svätenie, manželstvo, očistec, úcta k svätým, k relikviám, k obrazom, a odpustky. Na záver sa zavrhli bludné náuky Lutherove, Zwingliho, Kalvína a ostatných novotárov.
V januári 1552 prišli na pozvanie cisára i protestanti, konkrétne to boli vyslanci zo Saska, Braniborska, Württemberska a zo Štrasburgu. Ich požiadavky prednesené 21. januára zneli takto: Koncil nech nevydáva o viere žiadne dekréty, kým neprídu ich teológovia. Dovtedajšie rozhodnutia o viere sa majú zrušiť a na novo prejedať, pričom za základ má slúžiť princíp Písma. Koncil sa má osamostatniť od pápeža, biskupi mu nemajú prisahať vernosť a má sa zaviesť nadradenosť koncilu nad pápežom. Koncil vraj nie je všeobecný, lebo na ňom nie sú zastúpené všetky národy; nie je slobodným, lebo nie je nezávislý od pápeža; nie je údajne ani kresťanský, lebo v predchádzajúcich jednaniach odsúdil „pravú“ náuku. Pápež však ďalšie rozpravy o protestantských požiadavkách zakázal. Chvíľu na to sa koncil kvôli vzbure kniežat v Nemecku prerušil.
Stručný výber z podstatného učenia, ktoré sa v dokumentoch na Tridentskom koncile definovalo a potvrdilo
- V protiklade k protestantskej zásade „sola gratia“ (iba milosť), bol zamietnutý názor o absolútnej skazenosti padnutej ľudskej prirodzenosti. Slobodnú vôľu človeka síce dedičný hriech oslabil, ale nezničil. Kresťan, ktorý je v posväcujúcej milosti a koná vo viere a láske Kristovej, môže konať záslužné dobré skutky.
- Adam prvotný hriechom stratil svätosť a spravodlivosť a jeho duchovný a telesný stav sa zhoršil. Krstom sa však tento prvotný (dedičný) hriech nielen odpúšťa, ale zároveň je ním obnovený a posvätený vnútorný človek, do ktorého Boh vlieva svoje milosti a dary.
- Jedine Boh ospravedlňuje (ospravodlivuje) človeka a to nielen skrze vieru v Ježiša Krista, ale aj skrze skutky, vychádzajúce z tejto viery. Ospravedlnený kresťan má, ako hovorí sv. Pavol, svoje telesné údy vydať do služby Božej spravodlivosti, umŕtvovať ich a zachovávaním Božích prikázaní ma získavať posvätenie.
- Sväté Písmo a Tradícia sú dva rovnocenné pramene Božieho Zjavenia. Koncil sa tak postavil proti protestantskej zásade „sola scriptura“ (iba Písmo).
- Latinský preklad Biblie, známy ako Vulgáta, koncil ustanovil za záväzný. Každé vydanie Biblie alebo komentáru k Biblii a vôbec všetky teologické knihy sa musia podrobiť preventívnej cenzúre, aby sa zabránilo „zneužitiu Božieho Slova“.
- Ustálil sa zoznam kníh Biblie (kánon), ktoré cirkev za pravé vyhlasuje. Biblický kánon kníh sa zostavil podľa kánonu zo starých synod v Hippo (r. 393) a v Kartágu (r. 397), bolo to 46 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona.
- Cirkev má 7 Kristom ustanovených sviatostí, ktoré sú opravdivými prostriedkami Božích milostí. Tri sviatosti (krst, birmovka, kňazstvo) vtláčajú duši nezmazateľné znamenie.
- Vo svätej omši sa sprítomňuje zmierna obeta Ježiša Krista Táto obeta je prostredníctvom kňaza prinášaná Bohu samotným Kristom za živých i za mŕtvych. Koncil zaviedol termín transsubstanciácia (prepodstatnenie) ako vhodný výraz pre vyjadrenie zmeny podstaty chleba a vína vo svätej omši.
- Kristus je v Oltárnej sviatosti celý, opravdivo a skutočne prítomný v každom z eucharistických spôsobov (chlieb a víno) a to nie len v okamihu sv. prijímania. Laici nie sú povinní prijímať túto sviatosť pod obojím spôsobom.
- Základnými časťami sviatosti pokánia (spovede) sú: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Veriaci sa vždy musí vyspovedať zo všetkých ťažkých hriechov, (ktoré spáchal po krste) a rozhrešenie môže udeliť len kňaz, vôbec nie laik.
- Kňazský stav je sviatostný a cirkevná hierarchia je božským ustanoveným. Novozákonný kňazský stav tvoria biskupi, kňazi a diakoni. Kto prijíma duchovnú moc od vrchnosti alebo ľudu a opovažuje sa konať cirkevnú službu, je zlodej a lúpežník.
- Manželský zväzok medzi kresťanmi je sviatostný a nerozlučiteľný; nepripúšťa mnohoženstvo. K platnosti tejto sviatosti sa vyžaduje, aby bol plánovaný sobáš vopred verejne ohlásený (tzv. ohlášky) a aby sa samotný obrad uzavretia manželstva konal v prítomnosti kňaza a svedkov a bol následne oficiálne zaznamenaný do sobášnej matriky danej farnosti.
Koncil v oblasti cirkevnej disciplíny v prvom rade venoval veľkú starostlivosť vzdelaniu a výchove duchovenstva. Biskupi mali zriaďovať a udržovať semináre i teologické ústavy, konať častejšie synody a navštevovať jednotlivé farnosti. Uznieslo sa, že žiaden duchovný nesmie mať viacej úradov než jeden; len v tom prípade, že by dôchodok nestačil na výživu, je mu dovolené prijať i menšie obročie (príjem z kňazského úradu). Biskup má mať aspoň 30 rokov, nesmie sa vzďaľovať od svojho stáda a jeho povinnosťou je kázanie. Farár má mať aspoň 25 rokov, a je povinní katechizovať a každú nedeľu a vo sviatok kázať. Nesmie sa vzďaľovať od farníkov. Rehoľné duchovenstvo obnovil snem tým, že sprísnil prijatie do rehole a najmä tým, že prísne dbal o dodržanie sľubu chudoby. Reformný dekrét (De regularibus et monialibus) prísne zakázal rehoľníkom mať súkromný majetok (peculium), nariadil vizitáciu kláštorov, sprísnil klauzúru ženských kláštorov a zvlášť nedovolil udeľovať kláštorné majetky ako komendy. Určil sa tiež potrebný vek na vstup do rehole, a to u mužov najmenej 16 rokov, pri dievčatách 12 rokov. S odpustkami zbierať spojené milodary sa zakázalo. Koncil zrušil a prísne zakázal súboj. Tajné manželstvá sa prehlásili za neplatné; je treba ich uzatvárať pred duchovným správcom a aspoň dvomi svedkami.
Zhotovil sa zoznam kníh, ktoré ohrozovali vieru a mravy a ktoré sa zakazovali čítať veriacim (index librorum prohibitorum). Nakoniec vyšlo aj nové vydanie Písma Svätého. Pre praktický život kléru aj laikov mali veľký význam tri oficiálne pokoncilové publikácie: Katechizmus (1566), Breviár (1568) a Rímsky misál (1570). Snem neriešil otázku neomylnosti pápežstva a primátu, lebo i medzi váženými teológmi (Tetzel, Emser, Catharinus) bola mienka, že pápež sa môže stať heretikom. Aj pápež Pavol IV. mal obavu, že heretik sa môže dostať za pápeža a zmocniť sa svätopeterského stolca. Svoje tvrdenia predložil vo svojej bule „Cum Ex Apostolatus Officio“, v ktorej sa napr. píše: „Biskup ... alebo kardinál ... cirkvi rímskej, ba i keby bol ... rímskym pápežom – pokiaľ by sa pred svojim menovaním do kardinálskej hodnosti alebo pred svojou voľbou za rímskeho pápeža bol odchýlil od katolíckej viery a upadol do herézy: potom bol menovaný alebo zvolený neplatne a neúčinne, i keby bol svorne zvolený jednomyseľnou voľbou všetkých kardinálov.“
(Pozn. Súčasný tzv. pápež František, či biskup, ktorý je v jednote so súčasnými herézami alebo s tzv. duchom Assisi - s duchom antikrista, stratil duchovnú moc /vyhnal Ducha Svätého/ a všetko, čo teraz koná, je už neplatným, neúčinným a veriaci ho nesmie poslúchať. Pozri viac na http://vkpatriarhat.org/cz/?p=1048).
Tridentský koncil sa skončil 4. 12. 1563. Dekréty podpísalo okolo 252 otcov a pápež Pius IV. ich bulou Benedictus Deus 26. 1. 1564 bez váhania potvrdil a vyhlásil, aby sa previedli v celom katolíckom svete. K tomu sa ustanovila komisia, ktorá dozerala na to, ako sa vyhlásenia koncilu uvádzajú do praxe.
Tridentský snem požadoval na potvrdenie pravosti viery, od všetkých cirkevných hodnostárov zloženie vyznania viery (1564) a prejav poslušnosti voči rímskemu pápežovi. (Pozn. len pokiaľ by bol pravoverný!). Je to vlastne súhrn základných katolíckych právd, zostavených na tridentskom sneme.
Tu je jeho znenie:
„Ja (m. a p.) pevnou vierou verím a vyznávam všetko i jednotlivo, čo obsahuje Vyznanie viery, ktoré používa svätá rímska Cirkev, totiž: (Nasleduje Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery). Pevne uznávam a vyznávam apoštolské a cirkevné tradície i ostatné obyčaje a ustanovenia tejto cirkvi. Rovnako uznávam Sväté písmo podľa toho zmyslu, ktorý držala a drží svätá matka Cirkev, ktorej prináleží rozhodovať o pravom zmysle a výklade svätých Písem a nebudem ho nikdy používať a vykladať inak než podľa jednomyseľného súhlasu Otcov. Takisto vyznávam, že Ježišom Kristom, naším Pánom, bolo skutočne a vo vlastnom zmysle ustanovené sedem sviatostí Nového zákona, ktoré sú nutné k spáse ľudského rodu, aj keď nie všetky pre každého jednotlivca, totiž: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, posledné pomazanie, posvätný rád a manželstvo, ktoré prinášajú milosť a že z nich nemôžu byť bez (spáchania) svätokrádeže opakované krst, birmovanie a posvätný rád. Rovnako prijímam a uznávam katolíckou cirkvou prijaté a schválené obrady pre slávnostné udeľovanie všetkých vyššie spomenutých sviatostí. Uznávam a prijímam všetko i jednotlivo, čo bolo na posvätnej Tridentskej synode definované a vyhlásené o prvotnom hriechu a o ospravodlivení. Taktiež vyznávam, že v omši je Bohu prinášaná pravá, vlastná a zmierna obeta za živých i mŕtvych a že v najsvätejšej Eucharistii je naozaj, skutočne a podstatne prítomné telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista a že sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na telo a celej podstaty vína na krv, ktorú katolícka Cirkev nazýva premenením podstát (transsubstantiatio). Vyznávam, že aj len pod jednou podobou sa prijíma celý a celostný Kristus a pravá sviatosť. Pevne prijímam, že existuje očistec a že sa dušiam, ktoré sa v ňom nachádzajú, poskytuje pomoc sufrágiami veriacich; podobne že svätých, kraľujúcich s Kristom, je treba uctievať a vzývať ich a že oni predkladajú za nás modlitby Bohu a že treba uctievať ich relikvie. Pevne vyznávam, že je treba mať a uchovávať obrazy Krista a Bohorodičky vždy Panny, ako aj iných svätých a preukazovať im patričnú česť a úctu; že Kristus taktiež prenechal cirkvi moc odpustkov a potvrdzujem, že ich používanie je pre kresťanský ľud veľmi spasiteľné. Uznávam, že svätá a apoštolská rímska Cirkev je Matkou a učiteľkou všetkých cirkví; a rímskemu biskupovi, nástupcovi blaženého kniežaťa apoštolov Petra, a námestníkovi Ježiša Krista, sľubujem a prisahám pravú poslušnosť. Taktiež bez pochybnosti prijímam a vyznávam všetko ostatné čo bolo tradované, definované a prehlásené posvätnými kánonmi a všeobecnými koncilmi, a zvlášť posvätnou synodou Tridentskou; a súčasne všetko, čo by tomu odporovalo a akékoľvek bludy cirkvou zavrhnuté a odsúdené aj ja odsudzujem a odvrhujem. A ja, (m. a p.) sľubujem, zaväzujem sa a prisahám, že túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej sa nikto nemôže spasiť, ktorú týmto dobrovoľne vyznávam a opravdivo sa jej pridŕžam, budem až do posledného dychu života (s Božou pomocou) čo najpevnejšie držať a vyznávať a že, nakoľko to bude záležať na mne, budem sa starať o to, aby moji podriadení alebo tí, ktorí mi budú úradne zverení do starostlivosti, sa jej pridržiavali, vyučovali ju a ju kázali. Tak nech mi pomáha Boh a tieto sväté evanjelia.“ (Upravené podľa Hrdina, Dokumenty Tridentského koncilu, s. 306 – 309; Neuner, Roos, Viera cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria, s. 450 – 452)
Záver
Kiež by aj tieto riadky podnietili súčasného katolíckeho kresťana k zamysleniu sa nad zmyslom svojho života, k porovnávaniu článkov katolíckej viery so súčasným herézami a k hľadaniu pravdivého východiska ohľadom návštevnosti oficiálnej cirkvi. Luteránska reformácia ukázala, že katolíkom nestačí len zachovávať pravdy katolíckej viery, ale je potrebné nechať sa aj viesť Kristovým Duchom, Duchom Pravdy, o ktorom Pán Ježiš povedal: „ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“(Sk 1, 8). Toto Božie slovo je aktuálne najmä pre dnešné časy, keď sa v mnohých tzv. kresťanských cirkvách (žiaľ i vo Vatikáne!) propaguje proti biblické zjednotenie kresťanstva s duchom antikrista – s duchom pohanstva.
Literatúra -
pod ňou pozri ešte apológie katolíckej viery o jednotlivých pravdách viery
Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Nitra : Andrej, 1944.
Bartůněk, V. Všeobecné církevní dějiny II, Praha : Česká katolická charita.
Lane, T. Dějiny křesťanského myšlení, Praha : Návrat Domů, 1999.
Franzen, A. Malé církevní dějiny, Praha : Zvon, 1992.
Hlavina, A. Dejiny světa v obrazech. Od pravěku do počátku XX. Století, Brno : Benediktínske knihtiskárny, 1909.
Hertling, L. Dejiny katolíckej cirkvi, Canada : Priatelia Dobrej knihy, 1983.
Hrdina, I., A. Dokumenty Tridentského koncilu, Praha : Krystal OP s. r. o, 2015.
Judák, V. Dejiny mojej Cirkvi. II Diel, Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2004.
Kryštůfek, F., X. Všeobecný církevní dějepis, Díl třetí. Nový věk III, Praha : Tiskem kniž. arcib. knihtiskarny za. Rohlička a. Sieversa, 1892.
Kronika křesťanství, Praha : Fortuna Print, 1998
Müller, V. Dějepis církve katolické, Praha : Cyrillo – Methodějská knihtiskárna a Nakladatelství V. Kotrba, 1903.
North, J. B. Dějiny církve od letnic k dnešku, Praha : Návrat domů, 2001.
Neuner, J. Roos, H. Viera cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria, Trnava : Dobrá kniha, 1995.
Petráš, L. Cirkevné dejiny, Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1927.
Ráček, A. Církevní dějiny v přehledu a obrazech, Praha : Vyšehrad, 1939.
Samsour, J. Církevní dějiny obecné, Praha : Cyrillo-methodějská knihtiskárna a nakladatelství v. Kotrba, 1907.
Špirko, J. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok III, Turčiansky Svätý Martin : NEOGRAFIA, ÚC. SPOL, 1943.
Špirko, J. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok IV, Turčiansky Svätý Martin : NEOGRAFIA, ÚC. SPOL, 1947.
Šmálik, Š. Boží ľud na cestách, Bratislava : Lúč, 1997.
Tomkins, S. Stručné dějiny křesťanství, Praha : Volvox globator, 2009.
Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej Cirkvi, Bratislava : Cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, 1995.
Internetové zdroje:
Wikipédia, Slovenská encyklopédia. https://sk.wikipedia.org/wiki/Wormsk%C3%BD_edikt
Wikipédia, Slovenská encyklopédia. https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BCleymanI
Wikipédia, Slovenská encyklopédia. https://sk.wikipedia.org/wiki/Karol_V._(Sv%C3%A4t%C3%A1_r%C3%ADmska_r%C3%AD%C5%A1a)
Wikipédia, Slovenská encyklopédia. https://sk.wikipedia.org/wiki/Tridentsk%C3%BD_koncil
Súvisiace články:
Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke – Téma: očistec
Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke – Téma: Primát pápeža
Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke – Ústne podanie
Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náukeTéma: Odpustky
Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke - Téma: Úcta k svätým
Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke – Téma: svätá omša je obeta Nového zákona
Stručná katolícka náuka o úcte k Panne Márii
Stručná katolícka náuka o úcte k Panne Márii – I. časť
Stručná katolícka náuka o úcte k Panne Márii – II. časť
Výroky svätých o Písme Svätom
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/vyroky-svatych-o-pisme-svatom.html
