Boh Vykupiteľ (2. časť)
Výsledok prameňov o živote Kristovom
Dejinný obraz Kristov
Prví traja evanjelisti: Matúš, Marek a Lukáš sa nazývajú synoptici, pretože v mnohých veciach súhlasia, ako v poradí, tak i v slovách ich rozprávania. Aj to je im spoločné, že u nich stojí v základe ľudská stránka Ježišova a jeho božská veľkosť len prebleskuje. Ježišova veľkosť opísaná svätými apoštolmi ponúka nádeje mesiášske, ktoré boli bežné u národa židovského pred zničením Jeruzalema. Opisujú najmä pôsobenie Kristovo v Galilei, kde zvestoval prostým ľuďom učenie o kráľovstve Božom. Evanjelium sv. Jána je však inej povahy... Ján chce vo svojom spise postaviť svojim čitateľom pred oči predovšetkým najvyššiu stránku podstaty Kristovej, jeho božstvo. Líči obzvlášť obšírne Kristovo vlastné svedectvo pred predstaviteľmi národa židovského a jeho rozhovory s kruhmi vzdelanými. Všetko sa to odohralo v Jeruzaleme a preto činnosť Kristova v Galilei ustupuje do pozadia. A predsa nie je medzi obrazom Kristovým u synoptikov a u sv. Jána podstatného rozdielu. Rozdiel je iba stupňovitý. Synoptici uvádzajú aj Kristovo svedectvo o jeho božskom pôvode, ako sv. Ján, ktorý zase podobne uvádza početné spomienky a narážky na jeho činnosť v Galilei. Synoptici aj sv. Ján ukazujú predovšetkým Ježiša ako pravého človeka, ktorý v chudobe putuje z miesta na miesto, učí, koná zázraky, trpí biedu, hlad, útrapy, prenasledovanie, a nemá, kde by hlavu položil. Avšak Kristus nie je obyčajným človekom, je jednorodeným Synom Božím. To hlásajú všetky štyri evanjelia.
Vonkajší zjav Ježišov
O vonkajšom zjave Ježišovom poučujú evanjelia pomerne málo, lebo celý ich záujem sa odnáša nie tak k pozemskej jeho postave, ako skôr k velebnosti Syna Božieho. Napriek tomu však dá sa z ich svedectva uzatvárať, že vonkajší zjav Ježišov udivoval a že s telesným pekným vzhľadom sa spájalo plné zdravie. Už tým sa odlišoval Ježiš od iných význačných zakladateľov náboženstva... (Napr.) Budha bol vnútorne zlomený, preto svet opustil. O Ježišovi nikde nepočujeme, že by bol niekedy navštívený nejakou chorobou. Všetky trápenia, ktoré na neho prichádzali, boli utrpenia, spojené s jeho povolaním a vykupiteľským poslaním. Celý jeho verejný život bol plný neustáleho putovania, vystaveného všetkým nepriazňam počasia, bez domova, ako život vtáctva nebeského a líšok (Mt 8, 20), pritom naplnený prácou a námahou. Že pritom nikdy a nikde nezlyhal, že napr. uprostred búrky na mori pokojne spal, až ho učeníci prebudili, to všetko dokazuje, ako pevne ovládal svoj zmyslový život, ako bol zdravý na tele i na duši.
Duchovná osobnosť Kristova
Spoločným výsledkom všetkých dejinných prameňov k životu Kristovmu je, že osobnosť Ježišova bola plná nadľudskej svätosti, múdrosti a výšky.
a, Nadľudskú svätosť vidíme predovšetkým v jeho jedinečnom pomere k Bohu. Stretáva sa s nebeským Otcom v nadľudskej istote a dôvernosti, neprejavuje najmenšieho strachu, že by sa nachádzal na bludnej ceste. Kristus nemal najmenšieho pocitu hriešnosti, zatiaľ čo iných k pokániu nabádal a sám domnelo spravodlivých z viny obviňoval. Pritom bol sama pokora, ... mohol povedať: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4, 34). Z jeho ruky prijíma všetko utrpenie, poslušný až na smrť. Uchvacujúca je jeho láska a dobrota ku všetkým ľuďom, najmä ku kajúcim hriešnikom (Magdaléna, žena cudzoložná, lotor). Umýva svojim učeníkom nohy. „Chodil, dobre robil“ (Sk 10, 38). Zomrel s modlitbou za svojich nepriateľov. Ježiš je stelesnením všetkej dokonalosti... Je bez všetkých tvrdostí a jednostranností, ktoré vidíme aj u svätých osôb. Žiadnu stránku jeho charakteru nemožno pokladať za prevládajúcu, u neho je úplný vnútorný súlad. Jeho charakter nazývame absolútnym. A vskutku, osoba Ježišova priťahuje, ako kedysi, tak aj dnes, všetky stupne ľudí, dnes tak, ako kedysi, nasledujú ho zástupy. Nie je aj v tom jasný dôkaz jeho božstva?
b) Aký vznesený stojí Ježiš vo všetkých životných okolnostiach! Akú prevahu má napr. nad Nikodémom, ktorý bol predsa „učiteľom Izraela“, ako vznešene a neotrasený stojí pred tlupou na vrchu Olivovom, ako majestátne pred Kaifášom a Pilátom! Pokojne a isto pôsobil tak veľké zázraky. A sám si je vedomý tejto výšky, keď hovoril: „Jeden je Váš učiteľ“ (Mt 23, 8), alebo: ‚‚hovoríme o tom, čo poznáme“ (Jn 3, 11). Jeho reč je stále určitá, jeho rozhodnutia sú s konečnou platnosťou. Nikdy nehovoril ako Sokrates: „Zdá sa mi.“ Prevyšuje celé ľudstvo, keď hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Tohto muža nasledovali početné zástupy, išli s ním až na púšť a chceli ho urobiť kráľom.
c) U Ježiša žiari tiež nadľudská múdrosť. Ježiš nenavštevoval žiadnu židovskú školu, nebol žiakom žiadnych filozofov a predsa hovorí „ako ten, čo má moc“ (Mt 7, 29). Jeho protivníci doznávajú: "Nikdy tak človek nehovoril." (Jn 7, 46). Učenie Ježišovo je úplne pôvodné. Nedovoláva sa žiadnej autority alebo kníh, vynímajúc Písmo sväté. Všetky pokusy, dokázať nejakú súvislosť učenia Kristovho s filozofiou egyptskou, gréckou, indickou, stroskotali. Kristus sám udáva prameň svojho učenia: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“ (Jn 7, 16). Jeho učenie je určené a vhodné pre všetky národy. Ježiš oznámil ľudstvu naj základanejšie náboženské pravdy a mravné zákony. Aký vznešený je jeho pojem o Bohu! Jeho vlastnosti: všemohúcnosť, svätosť, dobrota, sloboda, láska, milosrdenstvo neboli ešte od nikoho tak úchvatne podané, ako od Krista. Zjavuje ľuďom tajomstvo najsvätejšej Trojice. Učí, že Boh je naším Otcom. Dáva svetu nový pojem o Božom synovstve. Hlása všade o kráľovstve Božom a rozumie tým vládu Božiu nad najvnútornejšími hnutiami ľudského srdca. Chce, aby človek Boha ctil v duchu a pravde, t. j. pravou vnútornou zbožnosťou a dokonalým životom (Jn 4, 24). Porúča, aby sme konali dobré v skrytosti, z čistého úmyslu, z lásky k Bohu. Ako vysoko tu stojí nad vonkajšou spravodlivosťou židovského národa! Stavia pokoleniu ľudskému pred oči ten najvznešenejší cieľ, t. j. mravnú dokonalosť: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5, 48). Vyhlasuje hlavné prikázanie lásky: k Bohu, k sebe a k blížnemu: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” Druhé je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet." (Mk 12, 30-31). Máme krivdy odpúšťať a splácať zlé dobrým. Pripisuje duši ľudskej väčšiu cenu ako statkom pozemským: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 26.)
Podobenstvá Kristove sú nezabudnuteľné, jeho Otčenáš je úplne najdokonalejšia modlitba, jeho osem blahoslavenstiev predstavuje najdokonalejší životný program. Jeho „nové prikázanie“ lásky svet predtým nepoznal. Kristus ustanovil nekrvavú obeť Nového Zákona, v ktorej sa pod spôsobmi chleba a vína obetuje, aby sme ňou Boha ctili, ustanovil sviatosti, aby sa v nich človek posväcoval a posilňoval k dobrému. Ježiš Kristus ako učiteľ je ojedinelým zjavom v dejinách ľudstva. Jeho učenie je zjavným prejavom jeho božskej múdrosti. Učenie Kristovo zmenilo tvárnosť ľudstva, navrátilo žene, dieťaťu a otrokovi plnú ľudskú dôstojnosť. Kde bola táto náuka opustená, boli otrasené základy ľudskej spoločnosti. Nič nemôže učenie Kristovo nahradiť.
Keby ľudstvo nasledovalo naozaj učenie Kristovo, boli by sociálne zápasy a vojny medzi národmi nemožné a začal by zlatý vek. Ježiš mohol všetkým právom o sebe povedať: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8, 12). Aj racionalisti, ktorí popierajú božstvo Kristovo a jeho zázraky, priznávajú nadľudskú výšku, svätosť a múdrosť osoby Kristovej. Všetko to nadľudské, čo vidíme na osobe Ježišovej, bolo by nám nerozlúštiteľnou hádankou, keby nám Ježiš nebol dal sám rozlúštenie: on nie je nejaký génius, nadčlovek alebo iba svätý vyslanec Boží, on je spolu podstatný, jednorodený Syn Boží.
Ježiš Kristus je sľúbený Vykupiteľ
Hriechom našich starých rodičov v raji, ktorý prešiel ako hriech dedičný na všetko pokolenie ľudské, stratili ľudia milosť posväcujúcu, prestali byť dietkami Božími a stratili práva na večnú blaženosť v nebi. Rozum ľudský sa zatemnil, vôľa ľudská sa naklonila k zlému. Človek nepoznával správne Boha, nevedel, ako ho má ctiť, a blúdil tiež v názoroch mravných. Dejiny pokolenia ľudského, jeho náboženský a mravný stav pred Kristom nás o tom dostatočne poučujú. Boh však, ktorý od večnosti predvídal pád človeka do hriechu, zmiloval sa nad pokolením ľudským a ustanovil ho vykúpiť. Hneď po páde prvých ľudí do hriechu sľúbil im Vykupiteľa. Tento neprišiel na svet hneď, pokolenie ľudské sa muselo na jeho príchod pripravovať. Očakávania Spasiteľa nachádzame u mnohých starovekých národov. Prastaré babylonské mytý hovoria o Spasiteľovi, ktorý prinesie svetu mier. V Egypte bolo už okolo r. 2000 pred Kr. staré proroctvo o budúcom kráľovi, ktorý bude vteleným Bohom, vzťahované na určitého historického panovníka. Podobná česť bola dávaná slávnym vojvodcom Kýrovi a Alexandrovi Veľkému. Táto túžba pohanských národov po Spasiteľovi je bezpochyby iba pokračovaním a ozvenou oných zasľúbení, ktoré boli dané prvým ľuďom v raji. V čase pred Kristovým príchodom bolo očakávanie Vykupiteľa obzvlášť živé v rímskej svetovej ríši. Horácius považoval cisára Augusta za boha Merkúra, ktorý zostúpil z neba na zmierenie sveta. Vergílius zvestoval narodenie božského chlapca, ktorý privodí na svete zlatý vek. Tacitus a Suetonius pripomínali okolo r. 120, že stojí v starých knihách napísané, že „prichádzajúci z Judska sa zmocní vlády nad svetom“. S vierou a očakávaním budúceho Mesiáša sa stretávame zvlášť pri národe izraelskom. Tiahne sa ako zlatá niť ich náboženskými knihami. Národu izraelskému sa dostalo poučenie o Spasiteľovi v početných poučeniach a predobrazoch. Starozákonní proroci (štyria veľkí: Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel a 13 malých) predpovedali o Vykupiteľovi: Dobu jeho narodenia. Patriarcha Jakub prorokoval: „Nebude odňaté žezlo Júdovi, bez vládcu z jeho krvi, kým nepríde ten, ktorý má byť poslaný a ktorý bude očakávaním národov“ (Gn 49, 10).
Kristus sa narodil za vlády cudzinca Herodesa Veľkého z Idumeje. Daniel predpovedal: „Vedz teda a pochop: Od vyjdenia rozkazu, aby sa Jeruzalem znova postavil, až po pomazané knieža bude sedem týždňov a šesťdesiatdva týždňov; znovu sa postaví ulica i múry v úzkosti časov. Po šesťdesiatich dvoch týždňoch zabijú pomazaného bez toho, že by mal (vinu). A ľud s kniežaťom, ktorý má prísť, zničí mesto a svätyňu; koniec toho bude pustošenie a po vojne bude predurčené ničenie.“ (Dn 9, 25-26). Uvedené týždne sú týždne rokov. Rozkaz na vzdelanie Jeruzalema vydal Artaxerxes I. r. 458 pred Kr. Ak počítame od tohto roku 69 týždňov rokov, t. j. 483 rokov, prídeme k 25. roku po Kristovi. V nasledujúcom týždni mal byť zabitý Kristus. To sa stalo roku 30.
Miesto jeho narodenia. Prorok Micheáš hovorí: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“ (Mich 5, 2).
Že jeho matkou bude panna: Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14).
Že bude mať predchodcu. Izaiáš hovorí: „Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu!“ (Iz 40, 3).
Bol to sv. Ján Krstiteľ. Že bude robiť zázraky. Izaiáš: „Povedzte malomyseľným: "Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh! Príde pomsta, Božia odplata, sám príde a spasí vás." Vtedy sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria. Vtedy sťa jeleň bude skákať chromý a jazyk nemého zaplesá, ba vyvierať budú na púšti vody a potoky na pustatine. Boh sám príde a spasí vás. otvoria sa oči slepých aj uši hluchých otvorené budú. Vtedy poskočí krívaný ako jeleň a rozviazaný bude jazyk nemých“ (Iz 35, 4-6).
Že bude trpieť a zomrie za hriechy ľudské. Žalmista Pána (kráľ Dávid) hovorí: „Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti. Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós“ (Ž 22, 17-19). Izaiáš predpovedal: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa)“ (Iz 53, 7). Inde: „On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 5).
Jeho zmŕtvychvstanie. Izaiáš hovorí: „V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny.“ (Iz 11, 10). Žalmista Pána hovorí: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.“ (Ž 16, 10).
Že založí duchovné kráľovstvo. Žalmista hovorí: „Budú sa mu klaňať všetci králi, slúžiť mu budú všetky národy.“ (Ž 72, 11). Malachiáš hovorí: „Lebo od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu čistú obetu, lebo je veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov.“( Mal 1, 11).
Hlavné predobrazy budúceho Spasiteľa boli: Ábel, Melchizedech, Izák, Jozef Egyptský, Jonáš, veľkonočný baránok a medený had. Ježiš Kristus je naozaj zasľúbený Vykupiteľ sveta, lebo sa na ňom vyplnili všetky mesiášske proroctvá i predobrazy Starého Zákona. To spoznávame dostatočne z evanjelií, najmä od sv. Matúša. Ježiš sa sám vyhlasoval za Mesiáša Bohom predpovedaného. Na otázku učeníkov sv. Jána Krstiteľa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?" (Mt 11, 3) odpovedal Ježiš poukazom na spĺňajúce sa na ňom predpoveď proroka Izaiáša (35 a 61) o budúcej činnosti Mesiáša: Ježiš im odpovedal: „Choďte a zvestujte Jánovi, čo ste počuli a videli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú z mŕtvych, chudobným sa zvestuje evanjelium“ (Mt 11, 4-5).
Hneď na začiatku svojej verejnej činnosti sa priznáva Ježiš v synagóge nazaretskej ako Bohom poslaný Mesiáš, a vyhlasuje, že sa na ňom vyplnilo proroctvo Izaiášovou: "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok." (Lk 4, 18 n). Keď mu Samaritánka pri studnici Jakubovej hovorila: "Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko." Ježiš jej povedal: "To som ja, čo sa rozprávam s tebou." (Jn 4, 25-26).
Ako zasľúbený Mesiáš vošiel Kristus slávnostne do Jeruzalema a schválil volanie ľudu: „Hosana synovi Dávidovmu“ (Mt 21, 9), t. j. zasľúbenému Spasiteľovi. Uzavrel svoju pozemskú činnosť slávnym vyhlásením sa za Vykupiteľa pred veľradou s poukazom na svoj budúci príchod, ako oslávený Syn človeka na oblakoch nebeských (Mt 26, 64). Kvôli tomu, že si Kristus robil nároky byť Mesiášom, dal tiež Pilát na kríž nápis: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Boh sám označil Krista za Vykupiteľa všetkého ľudstva. Pri narodení mu bolo dané z vôle Otca nebeského meno Ježiš (Ješuah), čo znamená Vykupiteľ: „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov." (Mt 1, 21). Rovnako grécke meno Kristus (Christos), ktoré značí to isté ako hebrejské Mesiáš (Mašiah, Pomazaný), vyjadruje jeho vykupiteľské poslanie. Ježiš sa vydával od začiatku svojho verejného vystúpenia za Vykupiteľa a za toto svoje presvedčenie podstúpil aj smrť. Dostal sa do najpríkrejšieho protikladu so svojím národom, ktorý si behom času zmenil predstavu o Mesiášovi. Pre súčasníkov Kristových bol budúci Mesiáš nie tak Vykupiteľ od hriechov a viny, ale osloboditeľ od rímskeho jarma a obnoviteľ Dávidovho kráľovstva. Namiesto náboženskej predstavy o Mesiášovi nastúpila národná a politická idea Mesiáša pozemského. Kristus toto politické poňatie Židov i svojich učeníkov (Lk 24, 21; Sk 1, 6) o Mesiášovi ako pozemskom kráľovi nezdieľal. Zdráhal sa, aby bol prevolaný za kráľa, a rozkázal, aby dávali cisárovi, čo je cisárovo. To bol tiež dôvod, prečo sa Kristus nenazýval „synom Dávidovým“, ale vždy „synom človeka“ v zmysle mesiášskeho proroctva Dávidovho (7, 13-14). Kristus je svetovým kráľom, nie však „z tohto sveta“. Ako taký nemá Mesiáš s národným kráľovstvom nič spoločné. Trpiaci a umierajúci Mesiáš bol pre národ židovský veľkým pohoršením, ktoré viedlo k jeho zavrhnutiu.
Ježiš Kristus je pravý Boh
V mesiášskych proroctvách Starého Zákona sa nazýva budúci Vykupiteľ Bohom a Synom Božím. Tak prorok Izaiáš hovorí o Vykupiteľovi: „Boh ... sám príde a spasí vás“ (Iz 35, 4). Rovnako žalmista Pána vkladá Bohu do úst slová: "Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ (Ž 2, 7). Božstvo Ježiša Krista dokazujú jeho vlastné výroky, zázraky a proroctvá, jeho svätosť a učenie, jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie, svedectvo svätých apoštolov a presvedčenie Cirkvi od najstarších čias.
Kristus sa prehlasuje za pravého Syna Božieho
Kristus, ako nám ho podávajú synoptici aj sv. Ján, je Syn Boží.
a) Kristus ukazuje bez všetkých pochybnosť nadľudské sebavedomie. Nazýva sa väčším ako Jonáš a Šalamún (Mt 12, 41). Pripisuje svojmu životu cenu, ktorá bude dostatočným výkupným za hriechy ľudstva (Mt 20, 28). Sľubuje svätým apoštolom, že zostane u nich po všetky dni až do skonania sveta (Mt 28, 20).
b) Kristus sa robí rovným Bohu čo do podstaty. Označuje sa za Pána nad chrámom i sobotou (Mt 12, 6), za Pána anjelov (13, 41). Vyhlásil Židom v chráme: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). Keď mu Židia vytýkali, že sa Bohu rúha a chceli ho za to kameňovať, povedal: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. 38 Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!" (Jn 10, 37-38). Všetky tieto výroky boli by v ústach obyčajného človeka, tiež najdokonalejšieho, premrštenosťou a rúhaním sa Bohu. Kto tak hovorí, je buď božského pôvodu alebo rúhačom, alebo je duševne nemocným.
c) Kristus sa vyhlasuje za Syna Božieho vo vlastnom slova zmysle. Už dvanásťročný Ježiš v chráme sa označuje za Syna Božieho v zvláštnom zmysle: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2, 49) Tak hovorí ako dieťa. Jeho vedomie synovstva Božieho nie je teda výsledkom dlhého vývoja. Svoj synovský pomer k Otcovi odlišuje od pomeru, ktorý majú k Bohu ostatní ľudia. Používa slová „môj Otec“ a váš Otec“. Keď sa navrátilo 72 Pánových učeníkov zo svojho prvého misijného pokusu, zaplesal Ježiš v Duchu: „Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11, 27). Božská hodnosť Kristova a jeho spolu podstatnosť s Otcom sú na tomto mieste jasne vyjadrené. Pred svojimi sudcami (židovskou veľradou) sa vyhlasuje Kristus nielen za Vykupiteľa, ale za pravého Syna Božieho. Veľkňaz Kaifáš sa ho slávnostne pýtal: "Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn." (Mt 26, 63) Ježiš odpovedal: „Ty si povedal,“ t. j. ten, na ktorého si sa pýtal. Spôsobom tým odpovedali Židia, keď chceli niečo potvrdiť slávnostne. Kristus teda slávnym spôsobom, a to prísažne vyhlásil pred najvyšším židovským súdom, že je Vykupiteľ a pravý Syn Boží. Aby však Židia nemohli nízkym stavom jeho ospravedlňovať svoju neveru a jeho odpoveď zavrhnúť, oznámil tiež svoju skorú oslavu. Hovoril: „Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch." (Mt 26, 63-64.) To bol odkaz na proroctvo Danielovo (7, 13) a slávne vyznanie, že je Bohom-Mesiášom. V tomto zmysle tiež chápal veľkňaz slová Kristove: „Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: "Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?" Oni odpovedali: "Hoden je smrti!" (Mt 26, 65-66)
d) Kristus si privlastňoval božské vlastnosti: Večnosť. „Prv ako bol Abrahám, Ja Som." (Jn 8, 58).
Všemohúcnosť. „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18). „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn... Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce.“ (Jn 5, 19. 21).
Veľmi hriechy odpúšťať. Človeku ochrnutému, ktorého mu priniesli na lôžku, povedal: "Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy." (Mt 9, 2). Márii Magdaléne hovoril: "Tvoje hriechy sú odpustené." (Lk 7, 48).
Právo súdiť svet. „Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal.“ (Jn 5, 22-23).
Je teda na základe najlepších prameňov isté, že Ježiš z Nazareta, učiteľ plný pokory a pravdy, sa vydával za sú podstatného Syna Božieho. Toto svedectvo Ježišovo o sebe samom, ako dejinná skutočnosť sa ešte viac potvrdzuje vierou najstaršieho kresťanstva, ktorú vidíme u kresťanských i pohanských spisovateľov. Prví kresťania, napriek tomu, že boli nepriateľmi každého zbožštenia človeka, jednomyseľne vzývali Ježiša Krista ako pravého Boha.
(Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.)
(pokračovanie v ďalšej časti)
Boh Vykupiteľ (3. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/boh-vykupitel--3.-cast-.html
