Boh Vykupiteľ (5. záverečná časť)
Ježiš Kristus je Boh a človek v jednej osobe
Ježiš Kristus je len jedna osoba, druhá osoba z najsvätejšej Trojice
Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Ako pravý Boh má prirodzenosť božskú, ako pravý človek má prirodzenosť ľudskú. Oboje tieto prirodzenosti, božská i ľudská, sú v ňom spojené v jednej osobe, a to v božskej osobe Slova. Kristus nie je ani Otec, ani Duch Svätý, je Syn. Jeden a ten istý Kristus je Boh skrze prirodzenosť božskú a človek skrze prirodzenosť ľudskú. Toto spojenie oboch prirodzeností, božskej a ľudskej, v jedinej osobe Syna Božieho sa nazýva osobné spojenie (tiež hypostatické) alebo vtelenie. Osoba je rozumná, samostatná podstata, ktorá je nositeľom svojej činnosti. K pojmu osoby patrí ako rozumnosť, tak samostatnosť. Vetva na strome a ľudské telo nie sú samostatné podstaty. Tiež človečenstvo Kristovo nestojí samo pre seba, je viac vlastníctvom a nástrojom druhej božskej osoby. Že v Ježišovi Kristovi je len jediná osoba, o tom učí celkom jasne Písmo sväté. Kristus vystupuje vždy ako jedna a tá istá osoba. Je to jeden a ten istý Kristus, ktorý hovorí a koná, veci božské a ľudské. Kristus hovorí o sebe ako o Bohu i človeku zároveň. Napríklad: „Ja a Otec sme jedno“ a „Žíznim“.
Táto jediná osoba v Kristovi je druhá božská osoba z Najsvätejšej Trojice, Logos, Slovo. Toto božské Slovo, ktoré bolo od večnosti u Otca, stalo sa v plnosti času človekom, t. j. k svojej božskej prirodzenosti prijalo ešte prirodzenosť ľudskú. Sv. Ján to vyjadril takto: „A Slovo sa telom stalo“ (1, 14), t. j. večné a nezmeniteľné „ja“ Syna Božieho, druhej božskej osoby, stalo sa tiež „ja“ pre prirodzenosť ľudskú. Syn Boží však pri svojom vtelení neprijal ľudskú osobu, táto je v ňom zastúpená osobou vyššou, božskou. Túto pravdu, že v Ježišovi Kristovi je len jedna božská osoba, objasnila Cirkev na 3. všeobecnom cirkevnom sneme v Efeze r. 431. Stalo sa tak proti Nestóriovi, carihradskému patriarchovi, ktorý tvrdil, že druhá božská osoba v človeku Ježišovi iba prebývala, tak ako Boh prebýva v chráme a Ježiš sa ešte len pomaly počas svojho pozemského života prepracoval k božskej dôstojnosti. Keby mal Nestórius pravdu, nemohlo by sa povedať: „Boh sa stal človekom.“ Nestórius nepriznával tiež Panne Márii titul Matky Božej.
V Kristovi sú dve prirodzenosti: božská a ľudská
Božská a ľudská prirodzenosť v Kristovi sú spojené do jednej božskej osoby, avšak aj po svojom spojení zostali nezmiešané a neporušené. Božská prirodzenosť sa nemohla, pretože je nezmeniteľná, spojiť s ľudskou prirodzenosťou v nejakú tretiu prirodzenosť. Obe prirodzenosti sú v Kristovi nezmiešané a predsa nerozlučne spojené, a to skrze druhú božskú osobu. Ako vysvetliť toto spojenie, presahuje chápavosť ľudského rozumu. Táto jednota osobná nastala vtedy, keď Syn Boží prijal v jednote svojej božskej osoby ľudské telo i dušu, teda vo chvíli, keď sa počal z Ducha Svätého, pri slovách blahoslavenej Panny Márie k anjelovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." (Lk 1, 38). Učenie o spojení oboch prirodzeností v Kristovi vyhlásila Cirkev na 4. všeobecnom koncile v Chalcedóne r. 451 proti mníchovi Eutychovi, ktorý učil, opačne ako Nestórius, že je úplná jednota v Kristovi. Mienil, že človečenstvo Kristovo sa s jeho božstvom zjednotilo tak ako kvapka mlieka vo svetovom mori. Keby sa tak stalo, bola by sa z oboch prirodzeností v Kristovi stala iba jediná. Nazývajú sa preto prívrženci Eutychiovi monofyzitmi (t. j. učiaci o jedinej prirodzenosti v Kristovi).
Človečenstvo Kristovo vo svetle viery
Ježiš Kristus je nielen Boh, ale aj pravý človek. Mal s nami rovnakú prirodzenosť ľudskú, t. j. ľudské telo a ľudskú dušu. O človečenstve Kristovom svedčí:
a) Proroctvo Starého zákona, kde sa predpovedá o budúcom Mesiášovi, že bude mať ľudskú prirodzenosť: narodí sa z Panny, bude trpieť a zomrie (Gn 3, 15; Iz 7, 14; 53, 2-12). Prorok Izaiáš ho nazýva „mužom bolesti“ (53, 3).
b) V Písme sv. Nového zákona sa pripisuje Kristovi:
a) Pravé ľudské telo. Hovorí sa o ňom, že sa narodil z Márie Panny, rástol, požíval pokrmy a nápoje, trpel a umrel.
b) Pravá ľudská duša s jej schopnosťami, rozumom: „A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti,“ (Lk 2, 52); a slobodnou vôľou: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!" (Lk 22, 42).
c) Ľudské city, napr. radosť, zármutok.
d) Ľudské cnosti, napr. poslušnosť: „nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 5, 30), pokoru: „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29), a zbožnosť, ak hovorí o svojej modlitbe (Mt 11, 25-26). Človečenstvo Syna Božieho nebolo len zdanlivé. Sv. Ján napísal proti dokétom (ktorí to učili): „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ (1, 14). Patrí mu pravé ľudské telo a duša. To vysvetlil 2. všeobecný cirkevný snem v Carihrade r. 381. Ľudské telo Kristovo je zvláštny zázrak božskej múdrosti, lebo bolo utvorené od Ducha Svätého a v lone panenskej matky Márie. Toto telo bolo zvláštne dielo božstva. Dotyk toho tela pôsobil zázraky. Jeho srdce bolo zapálené láskou k Bohu a k chudobnému, úbohému ľudstvu. Všetky údy tohto tela znášali pre nás rôzne trampoty a muky. Len raz za verejného života Ježišovho, pri premenení na hore Tábor, sa zaskvelo v nadzemskej sláve: „Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou.“ (Lk 9, 29).
S osláveným telom vstal tiež (Mk 16, 1) Kristus z hrobu a s ním tiež „sedí na pravici Božej“. Duša Kristova ... má najvyššiu lásku k Bohu Otcovi, najvyššiu plnosť posväcujúcej milosti, všetkých cností a darov Ducha Svätého... U Krista nebolo ani hriechu dedičného, ani hriešne žiadostivosti a následkom tohto plný súlad medzi dušou a telom. Žiadne pokušenie nemohlo porušiť tento vnútorný mier. Krásne to vyjadruje sv. Ján: „A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy...Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou.“ (1, 14. 16). On je Baránok bezúhonný a nepoškvrnený (1 Pt 1, 19). Duša Kristova pozerala už v tomto živote na Boha a mala vliate neomylné poznanie všetkých prirodzených a nadprirodzených právd. Poznávala tiež veci budúce. Prorokom starozákonným sa dostalo od Boha len jednotlivých zjavení, Kristus mal plnosť všetkej pravdy. V duši Kristovej boli však aj tie citové hnutia, ktoré s dokonalou svätosťou sú zlučiteľné (vášne v dobrom zmysle) napr. plamenná horlivosť o česť Otcovu (pri čistení chrámu), spravodlivý hnev (nad zatvrdnutosťou srdca), radosť, sústrasť (plače pri hrobe Lazara), túžbu, zármutok (na kopci Olivovom). A tak stojí Ježiš Kristus pred nami aj podľa svojej telesnej stránky ako ,,najkrajší zo synov ľudských“, ako ideál našej duše, jediný a pravý ideálny človek. Dôsledky učenia, že v Kristovi sú dve prirodzenosti v jednej božskej osobe:
a) V zmysle činnom je vtelenie Božie spoločné dielo troch božských osôb. V zmysle trpnom však nevzťahuje sa iba na druhú božskú osobu. Ľudskú prirodzenosť Kristovu utvorili všetky tri božské osoby, iba však druhá božská osoba, Syn, ju prijal za svoju a prepožičal jej svoju božskú dôstojnosť.
b) Osobná jednota (únia hypostatická) v Kristovi je nezrušiteľná a neprestala ani pri smrti Kristovej. Jeho božstvo zostalo spojené tak s telom odpočívajúcim v hrobe, ako aj s dušou. Je tiež večná, lebo ak neprestala smrťou Kristovou, v nebi ďalej trvá. Vtelenie Syna Božieho je tajomstvo, ktoré ľudský rozum pochopiť nemôže. Možnosť vtelenia Božieho nemôžeme popierať, lebo:
a) Vtelenie Božie neodporuje nezmeniteľnosti Božej. Rozhodnutie Božie o stvorení sveta aj o vtelení Slova boli od večnosti, vykonané boli však v čase. Boh sa tým nezmenil vo svojej vôli. Rovnako jeho prirodzenosť sa pri vtelení nezmenila, pretože spojenie s človečenstvom sa stalo v jeho osobe, t. j. tým, že druhá božská osoba sa spojila s ľudskou prirodzenosťou. Nestala sa preto človekom ani prvá, ani tretia božská osoba. Ani v osobe samého božského Slova sa nestala zmena, druhá božská osoba iba prijala ľudskú prirodzenosť a tým ju zosobnila.
b) Vtelenie Božie neodporuje nekonečnosti Božej. Ak môže Boh pôsobiť zvonka na veci stvorené, konečné, môže tiež zvláštnym spôsobom pôsobiť na človečenstvo Kristovo a prepožičať mu svoju osobnosť. Svätí Otcovia vysvetľovali tajomstvo vtelenia rôznymi podobenstvami. Tak napr. sv. Atanáz ich prirovnával k spojeniu tela a duše v jednom človeku. Avšak je tu istý rozdiel. Telo a duša sa v človeku vzájomne dopĺňajú a skladajú iba jednu prirodzenosť, ľudskú. V Kristovi je však jedinosť osoby, ale dve prirodzenosti: božská a ľudská. Svätý Augustín užil príklad spojenia myšlienky so slovom. Tak ako myšlienka sa spája s vonkajším slovom, podobne sa spája večné Slovo s prirodzenosťou ľudskou.
c) Ježišovi Kristovi, v ktorom sú dve prirodzenosti: božská a ľudská, prináleží dvojaké poznanie: božské a ľudské. Jeho božské poznanie bolo vševedúce. Jeho ľudský rozum, osvietený božskou vševedúcnosťou, nemohol sa preto mýliť, ani sa niečomu naučiť, čo by predtým nepoznal. Slová evanjelia: „A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti,“ (Lk 2, 52) znamenajú, že Kristus svojou skúsenosťou poznával to, čo už vedel a dával čím ďalej tým viac najavo svoju múdrosť. Kristovi prislúcha tiež dvojaká vôľa: božská a ľudská, teda aj dvojaká činnosť, avšak iba jediný smer vôle, t. j. iba k dobrému. Jeho vôľa ľudská bola vždy podrobená vôli božskej. Kristus bol preto nielen bez hriechu (dedičného i osobného), ale bol vôbec hriechu neschopný. Bolo to prehlásené na 6. všeobecnom koncile v Carihrade r. 680 proti monoteletistom, ktorí to popierali a učili, že v Kristovi je iba jediná vôľa.
d) Kristovi smieme pripisovať vlastnosti božské a ľudské. Je teda u neho vzájomná zámena vlastností oboch jeho prirodzeností. Avšak môže sa tak diať podľa určitých pravidiel len vtedy, ak máme na mysli skutočného Krista (ktorý v jednej božskej osobe spájal dvojakú prirodzenosť, božskú i ľudskú). Ak je Kristus označený ako Boh, môžeme mu prikladať vlastnosti prirodzenosti ľudskej, ak je označený ako človek, môžeme mu prikladať vlastnosti prirodzenosti božskej. Tak napríklad možno povedať: Kristus Boh je človek, Syn Boží je Syn Márie Panny, Kristus Boh sa narodil, trpel, je všemohúci atď. Ak však oddeľujeme u Krista jednu alebo druhú jeho prirodzenosť, božstvo alebo človečenstvo, nemôžeme božskej prirodzenosti prikladať vlastnosti ľudské ani prirodzenosti ľudskej naopak božské. Tak napríklad nie je možné povedať, božstvo Kristovo trpelo, človečenstvo Kristovo je všadeprítomné atď.
e) Ježiš Kristus tiež ako človek je pravý a prirodzený Syn Boží, nie teda prijatý (adoptovaný). V Kristovi je ľudská prirodzenosť spojená nerozlučne s božskou osobou, je vlastným Synom Božím a preto Ježiš Kristus je pravý a prirodzený Syn Boží.
f) Rovnako Panna Mária, matka Kristova, sa nazýva Matka Božia, Rodička Božia. Učenie Nestóriovo, ktorý tvrdil, že Panna Mária je iba Matkou Kristovou (Christotókos) a nie Matkou Božou (Theotókos), bolo odsúdené na cirkevnom sneme v Efeze r. 431.
g) Kristovi ako človeku prislúcha úcta božská (cultus latriae). Dôvodom tejto úcty nie je však obyčajné človečenstvo Kristovo, ale jeho božská osoba, s ktorou bolo človečenstvo spojené. Gréci nazývajú Krista preto „Pantokrator“ , t. j. Všemocný. Táto úcta patrí celej osobe Kristovej, jeho božskej a ľudskej prirodzenosti, či už je prítomná v nebesiach alebo v najsvätejšej Sviatosti oltárnej. V Cirkvi sa obzvlášť rozšírila úcta k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Táto úcta začínala už u mystikov stredoveku, najmä však sa rozšírila pričinením sv. Margity Márie Alacoque († 1690 v Paray-le-Monial v Burgundsku) a posledných pápežov. Predmetom celkovým tejto úcty je Bohočlovek, predmetom bližším jeho srdce, ako významná súčasť jeho svätého človečenstva a symbol (obraz, odznak) jeho nekonečnej lásky k ľuďom.
Viera v Ježiša Krista v apoštolskej dobe
Vieroučné rozhodnutia Cirkvi o Ježišovi Kristovi
Vlastné svedectvo Ježišovo o sebe ukázalo, že to nebola iba viera prvotnej kresťanskej obce, ktorá človeka Ježiša priodela kráľovským plášťom Synovstva Božieho... boli prenášané na Krista ... názvy (tituly): Kyrios, t. j. Pán, ... Logos, t. j. Slovo.
a) Názov „Kyrios“ pri sv. Pavlovi. V listoch sv. Pavla je nazvaný Kristus 245-krát „Kyrios“, t. j. Pán. Taký názov dávali helenistické náboženstvá svojim božstvám, potom to bol najkratší výraz zbožštenia rímskeho cisára. Sv. Pavol rozumel tomuto názvu, ktorý používal o Kristovi, v ostrom protiklade. To dokazuje napríklad vo svojom Prvom liste ku Korintským: „Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi či už na nebi alebo na zemi - ako je veľa bohov a veľa pánov -, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (8, 5-6). Pretože slovo „Kyrios“ (Pán) bolo meno Božie, odopierali kresťania dávať toto meno cisárovi. Meno „Kyrios“ bolo nielen v prvokresťanskej obci protikladom k pohanskému svetu, bola to tiež náhrada za starozákonný názov „Jahve“. Umierajúci sv. Štefan (sa) odporúčal ... Kristovi slovami: "Pane Ježišu, prijmi môjho ducha." (Sk 7, 59). Tým sa priznával k božstvu Kristovmu. Čo obsahoval názov „Kyrios“, to ukazuje sv. Pavol v liste k Filipanom: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.“ (2, 9-11). Kristovi Pánovi prislúcha teda úcta všetkého stvorenia. On je: „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“ (Kol 1, 15-16). Preto stojí Ježiš Kristus voči svetu a ľudstvu ako Boh sám.
b) Názov „Logos“ (Slovo) u sv. Jána. Podobné označenie ako názov „Kyrios“ v listoch sv. Pavla má tiež názov „Logos“ v prológu evanjelia sv. Jána. Hovorí sa tam: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (1, 1-4). Aj tento názov „Logos“ (Slovo) má božskú dôstojnosť Ježišovej osobnosti priblížiť k pohanskému svetu. V novozákonnej dobe bola idea (myšlienka) o „Slove“ spoločným majetkom filozofického a náboženského sveta. Proti neúplnému pojmu „Slova“ v pohanskej filozofii Platónovej, v židovskej, nábožensko-filozofickej špekulácii Filónovej a iných gnostikov, u ktorých „Slovo“ popri božstve značilo tiež svetový rozum, stavia svätý Ján vedome jedno, pravdivé „Slovo“. Tak ako kresťania svojho Majstra nazývali jediným Pánom, kráľom kráľov, pravým Spasiteľom sveta, tak je vtelený Syn Boží všetkým tým v božskej sile, pravde i hĺbke, čo vtedy bolo obsiahnuté v pojme „Slovo“. Sv. Ján neprevzal jednoducho názov „Slovo“ od starého sveta, ale dal mu nový obsah, čerpaný z (Božieho) zjavenia, a to od Ježiša Krista. V Jánovom pojme „Slova“ žiari dvojaká vec, cudzia a nedosiahnuteľná mimo kresťanského zmýšľania:
a) „Logos“ (Slovo) pri sv. Jánovi je osobná, sebavedomá podstata, nie neosobný rozum sveta, ktorým filozofovia v prenesenom slova zmysle Boha nazývali. Predstavovali si „logos“ ako strednú podstatu medzi Bohom a svetom, menšiu ako Boh, väčšiu ako človek.
b) „Logos“, o ktorom hovorí sv. Ján, je od večnosti u Boha, je Boh sám. Skrze neho bol svet stvorený, je životom a svetlom ľudí. Vieru prvotnej kresťanskej obce vyjadruje a zhŕňa krátko „apoštolské vyznanie viery“ takto: „(Verím) v Ježiša Krista, Syna jeho jednorodeného, Pána nášho“.
Čo prvotná Cirkev vyznávala, keď hlásala, že Kristus je jednorodený Syn Boží, muselo byť v duchovných sporoch mladej Cirkvi s pohanstvom a v jej vlastnom lone čoskoro sa vynorenými bludnými náukami odeté do plných a jasných pojmov. Dejiny článkov viery (dogmy) o Kristovi sú dejinami pohnutých bojov. Prvé všeobecné cirkevné snemy, ktoré sa týmito vieroučnými otázkami zaoberali, sú tiež vrcholnými bodmi tohto výboja. Viera v Krista, Syna Božieho, viedla samu seba k otázke, či týmto učením nebola porušená jednota Božia (monoteizmus).
Árius, alexandrijský kňaz, sa domnieval, že túto jednotu božskej podstaty zachráni, keď učil, že Kristus je iba stredná podstata medzi Bohom a svetom, ktorá stojí nekonečne vysoko nad človekom a preto, z nášho ľudského hľadiska, môže byť tiež nazývaná Bohom. V skutočnosti však stojí nižšie ako Boh, bol tiež čas, kedy jej nebolo. Potom bola táto podstata stvorená z ničoho, aby slúžila Bohu za nástroj ďalšej stvoriteľskej činnosti Božej a stala sa hlásateľom božského zjavenia. Nastalý spor roztrhol jednotnú Cirkev. Bolo potrebné rozhodnutie cirkevného úradu učiteľského. To sa stalo na 1. všeobecnom cirkevnom sneme v Niceji r. 325. Tam vyhlásilo 318 Otcov koncilu: Ježiš Kristus je jednorodený Syn Boží, je s Otcom tej istej podstaty, súpodstatný (homoúsios). Nie je stvorený, ale z Božej podstaty vzídený (splodený). Týmto vyhlásením bolo slávnostne odsúdené bludné učenie Áriovo, ktoré vlastne znamenalo spätný návrat do pohanských náboženských predstáv a hrozilo zbožštením tvora (stvorenia). Na 2. cirkevnom sneme v Carihrade r. 381 bolo vyhlásené, že Kristus mal pravé ľudské telo a pravú ľudskú dušu. Stalo sa tak proti dokétistom, ktorí učili, že Kristus mal iba zdanlivé telo. Pokladali totiž všetku hmotu a tiež telo za zlé. V nasledujúcej dobe vznikla ďalšia vieroučná otázka, ako sú v Kristovi spojené obe prirodzenosti: božská a ľudská. Na treťom cirkevnom koncile v Efeze r. 431 bolo vyhlásené, že v Kristovi je iba jedna osoba, totiž druhá božská osoba, ktorá k svojej božskej prirodzenosti prijala dokonalú ľudskú prirodzenosť vo svoj osobný život (jednota hypostatická). Týmto vyhlásením bolo zavrhnuté bludné učenie patriarchu Nestória, podľa ktorého druhá božská osoba v človeku Ježišovi iba prebývala, takže Ježiš Kristus nebol pravým, prirodzeným Synom Božím.
Na 4. cirkevnom sneme v Chalcedóne bolo roku 451 zavrhnuté bludné učenie monofyzitov (Eutyches), ktorí učili, že spojením oboch prirodzeností v Kristovi (božskej a ľudskej) jeho ľudská prirodzenosť takmer zanikla. Cirkev sa stavala na odpor všetkým pokusom ľudskú prirodzenosť v Kristovi zmenšovať. Kristus je dokonalý človek, nám ľuďom vo všetkom podobný, okrem hriechu. Je ako Vykupiteľ hlavou nového človečenstva. V neskoršej dobe bola pripísaná Kristovi iba jediná vôľa, božská, čo učili t. zv. monoteletisti. Ich bludné učenie bolo zavrhnuté na šiestom všeobecnom koncile v Carihrade r. 680, kde bolo vyhlásené, že v Kristovi je dvojaká vôľa, božská a ľudská, teda aj dvojaká činnosť... A tak uzatvárajúc tento oddiel, v ktorom sme skúmali, ako sa nám predstavuje osoba Ježiša Krista vo svetle dejepisných prameňov a aké je tajomstvo Bohočloveka vo svetle viery, poznávame, že ... Ježiš Kristus je Bohočlovek, vtelený Syn Boží...
(Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.)
Súvisiace články:
Vykupiteľské dielo Kristovo a trojitý úrad Pána Ježiša Krista
Stručná katolícka náuka o úcte k Panne Márii – I. časť
O Svätej Trojici
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-svatej-trojici.html
Boh Stvoriteľ (1. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/boh-stvoritel--1.-cast-.html
Výber z kázni – o Duchu Svätom
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/vyber-z-kazni---o-duchu-svatom.html
Katolícka náuka proti herézam (I. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/katolicka-nauka-proti-herezam--i.-cast-.html
Apológia kresťanstva – kresťanstvo a judaizmus - I. časť