Prečo máme zachovávať prikázania
(Výber z kázni XVIII.)
Podobnú skúšku, akej Boh podrobil anjelov, podstúpili i prví ľudia v raji. Boh chcel vyskúšať ich poslušnosť. I im dal príkaz. Zo všetkých stromov rajských jesť mohli, ale zo stromu poznania dobra a zla im Boh jesť zakázal. Naši prarodičia v skúške neobstáli. Prikázania Božie prestúpili a ťažko zhrešili. Zákon v raji bol zvláštneho druhu, a preto tiež priestupok jeho bol zvláštnym hriechom – nazývame ho „prvopočiatočným“, alebo „dedičným“ – a zaň nasledoval i zvláštny trest.
Dejiny Božieho zjavenia učia, že Boh ľudstvu dával rôzne nariadenia. Zo všetkých nariadení najslávnejšie, a najdôležitejšie sú tie, ktoré dal Izraelskému národu na púšti. Je ich desať, a aby sa nezmenili ani nestratili, napísal ich vlastnou rukou na dve kamenné dosky a odovzdal ich svojmu služobníkovi Mojžišovi. Dal ich síce národu izraelskému, ale určil ich pre všetkých ľudí všetkých vekov. V nich ukázal svoju vôľu, ktorá je svätá a nezmeniteľná, a prial si, aby sa všetci ňou riadili. Všetci ľudia sú povinní sa nimi riadiť, pretože všetci sú Bohom stvorení, všetci majú od prirodzenosti už zákon Boží vpísaný do srdca, a týchto desať prikázaní nie je nič iného, než vysvetlenie, objasnenie a rozvedenie vrodeného zákona (prirodzeného a mravného – pozn. prekl.)
Prvý a najvyšší zákon je svedomie. O tomto hovorí Tertulián, že „zákon môže síce byť zatemnený, ale nie vymazaný.“ Týmto zákonom sa riadili i niektorí pohania a preto sa i u nich stretávame s dobrým jednaním. Ním sa riadili i niektorí z národa vyvoleného, dokiaľ ešte zákona Sinajského nemali. Žiaľ, takí boli iba výnimkou. Áno, i keď bol zákon na Sinaji oznámený, mnohí židia podľa neho nežili. Svätý Gregor Veľký napísal: „Pohania boli duševne slepí, pretože cesty spasenia nevideli, židia boli duševne chromí, pretože cestu spásy síce poznali, ale po nej nešli.“
Prikázania sú medzníky vedľa cesty, ktorá vedie ku spáse, sú ako zábradlie, aby nikto nespadol do priepasti, a predsa mnohí zblúdia a upadajú do mravnej skazy. Len kto ich všetky zachováva, je celý človek.
Svätý Polion, mučeník, za cisára Diokleciána pre vieru kresťanskú bol pohnaný k súdu. Keď vladár Probus vieru Kristovu tupil, hovoril svätý Polion: „Mýliš sa, kresťania tak vyznávajú pravdu, že ani muky ich neodstrašia, aby prestúpili zákony večného kráľa!“ – „O akých zákonoch hovoríš?“ pýtal sa Probus. Polion: „Mienim tým zákon Pána Ježiša.“ Vladár: „K čomu vás tie zákony zaväzujú?“ Polion: „Prikazujú nám, aby sme sa klaňali jednému Bohu, ktorý vládne v nebi i na zemi; učia nás, že drevo a kameň nemôžu byť bohovia, napravujú naše mravy a spravodlivých v cnosti utvrdzujú. Kážu nám čistotu, vernosť, lásku; pánom vľúdnosť a spravodlivosť, poddaným vo veciach slušných poslušnosť. Učia nás, aby sme rodičov ctili, priateľom slúžili, nepriateľom odpúšťali, dobré skutky konali, na pozemské veci svoje srdce nevešali a konečne, že verný kresťan dosiahne radosť nebeskú.“ Ani táto krásna odpoveď vladárom nepohla a Polion položil svoj život za Krista upálením.
Okrem prikázaní Božích máme ešte prikázania cirkevné. Je ich päť. Dala ich cirkev. Mohla ich dať, pretože od svojho zakladateľa Ježiša Krista obdŕžala moc rozkazy buď dávať alebo rušiť. Pretože ich dala, sme povinní, ako údy cirkvi, ich zachovávať.
Prikázania máme zachovávať už z lásky k sebe. Najväčším šťastím človeka je pokoj duše, a ten dosiahneme len vtedy, ak plníme prikázania. Vnútorný kľud, duševný pokoj a pokojné svedomie sú len prirodzený následok svedomitosti. Žalmista Pánov hovorí:
„Trvalý pokoj požívajú tí, čo milujú tvoj zákon; a nemajú sa na čom potknúť.“(Ž 119, 165) Boh sľúbil teda zachovávajúcim zákon nielen pokoj, ale i ochranu pred nehodami.
Prikázania máme plniť i preto, lebo to Pán Ježiš prikázal. Výslovne povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“(Mt 5, 17).
Keď uzdravil malomocného, poslal ho ešte, aby sa išiel ukázať kňazovi a aby sa podrobil platným predpisom. Sám predpisy potvrdil, presne ich zachovával a tak nám dal nielen rozkaz, ale i príklad, že ich zachovávať máme. Ježiš je naša cesta, pravda a život. Prikázania máme zachovávať, aby sme ukázali vieru v Boha. Všetky príkazy majú korene v „desatoru“, ktoré je zvláštnym prejavom Božej vôle. Ak sme ochotní plniť Božiu vôľu, uznávame už tým, že Boh je.
Boh je náš vládca, a my sme jeho poddanými deťmi. Plniac jeho priania, ukazujeme k nemu svoju podriadenosť. A súčasne ukazujeme tým k nemu i svoju lásku. Ako dieťa ukazuje lásku k rodičom najlepšie tak, keď ich poslúcha, tak ukazujeme lásku k Bohu, pokiaľ plníme jeho vôľu. A čím ochotnejšie a presnejšie ju plníme, tým väčšiu lásku dávame najavo. Boh neostáva nič dlžní. Kto vôľu jeho plní, môže od neho očakávať odmenu. Kto zachováva prikázania, toho má Boh rád a tiež ho dôkazmi svojej lásky zasypáva. Šťastný, koho Boh svojou láskou sprevádza.
Dáva mu predovšetkým požehnanie v jeho pozemských prácach. Výslovne sľúbil: „Zachovávajte moje príkazy, plňte moje nariadenia a podľa nich konajte! Potom budete bezpečne bývať v krajine a zem vydá svoju úrodu, takže sa najete dosýta a budete bývať v bezpečí.“ (Lv 25, 18 – 19).
A Pán Ježiš povedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14, 23).
Kde Boh si činí príbytok, tam je určite plnosť šťastia. Požehnanie svoje sľúbil i potomkom tých, ktorí jeho prikázania plnia. „Milosrdenstvo však preukazujem až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.“(Ex 20, 6).
Kto plní prikázania, môže očakávať za odmenu radostný život večný. Boh mu ho sľúbil. Keď raz bohatý mládenec prišiel k Pánovi Ježišovi a pýtal sa ho: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" dostal odpoveď: „ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“(Mt 19, 16 – 17).
Počul si tie slová, drahý kresťan? A pochopil si ich? A chceš sa nimi riadiť? Máš slobodnú vôľu, môžeš sa rozhodnúť pre prikázania Božie alebo tiež proti nim, ale podľa toho tiež dostaneš odmenu. Nespoliehaj sa iba na to, že si kresťan a úd cirkvi, ktorej Hlavou je Kristus. Je treba, aby si sa i sám pričinil svoje kresťanstvo uplatňovať a dokazovať a nielen iba slovami, ale aj skutkami. Pokiaľ sa chceš tešiť v nebi, musíš na zemi opravdivo vôľu Božiu činiť, lebo Kristus povedal: „Nie každý, kto mi hovorí: “Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“(Mt 7, 21)
Z knihy Druhá nedělní a sváteční čítanka od K. Balíka z r. 1925
Súvisiaci článok:
Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti
(Výber z kázni – XVII.)
