Sami slušní ľudia
Pruského kráľa Fridricha II. (1712-1786) už za jeho života volali Fridrich Veľký, lebo bol naozaj veľkým štátnikom. Ľudia ho mali veľmi radi aj preto, že bol spravodlivý. Raz navštívil väzenie. Porozprával sa s väzňami. Zaujímalo ho, v čom sa dostali do rozporu so zákonom a aký trest si odpykávajú. Počas rozhovoru kráľ musel s údivom konštatovať, že všetci opýtaní sú vlastne nevinní. Jeden sa ponosoval, že ho vydierali, druhý sa stal nevinnou obeťou a boli takí, ktorí tvrdili, že sú tu pre justičný omyl. Kráľ si vypočul každého, nakoniec podišiel k väzňovi, ktorý mal sklonenú hlavu a bolo vidieť, že sa hanbí. Na otázku, prečo je taký skleslý, odpovedal: „Výsosť, ja som obyčajný darebák, už v detstve som vynechával školu. Neskôr sa mi nechcelo trvale pracovať. Veľa problémov a bôľu som spôsobil svojim rodičom. Ale zbytočne sa usilovali, lebo nakoniec som sa stal opilcom a zlodejom, siahajúcim na cudzie veci. Celkom som si zničil život. Keby som ešte raz mohol začať znova!“ Kráľ ukazujúc na väzňa, reagoval na jeho monológ slovami: „Čo hľadá tento oplan tu, kde sú samí čestní ľudia? Pošlite ho preč, ale rýchle, aby nepokazil ostatných!“ U neho bola nádej na začatie nového života. O ostatných panovník povedal: „Títo môžu kľudne šomrať ďalej. Nehanblivci, nemajú pocit viny, klamári.“
Veľa ľudí – mladých aj starších – sa snaží najmä o to, aby vyzerali pred svojimi známymi spravodlivými a dobrými. Mnohým sa to aj darí. Pred Bohom však niet človeka, ktorý by bol bez hriechu. Nemusí sa dostať ani do väzenia, ani niekoho zavraždiť. Už ich pokrytectvo je dostatočne veľký hriechom na to, aby sa nedostali do neba. Lebo široká cesta, ktorá vedie do zatratenia, má ešte jeden chodník. Tento nevedie cez blato, ale takisto ústi do záhuby. Ich spôsob života sa ohromne prispôsobuje svetu, pohybujú sa v najlepšej spoločnosti. Avšak tým už niet pomoci, ak sa im len v čas neotvoria oči. Lebo Pán Ježiš Kristus hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali." (Lk 5,32). Na inom mieste hovorí: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“(Mk 2,17)
Ak si čestný a úprimný sám ku sebe, musíš si priznať, že ani u teba nie je všetko v poriadku. Neskrývaj sa za figový list výhovoriek a zdanlivej svätosti. Vyznaj svoje hriechy najväčšiemu kráľovi – Ježišovi! Nezatajuj biedu a úpadok v tvojom srdci. Potom sa vydáš cestou, na ktorej ti On vie pomôcť.
(Upravené a doplnené z brožúry O tebe je reč)