Slovo otca patriarchu Eliáša: Modlitba v bezmocnosti
V našom živote prežívame mnoho bezmocností. Napr. sotva sa narodí dieťa, už je naň pripravený uzákonený systém – kalendár pochybných, nebezpečných vakcinácií. Zvlášť dnes sa bezmocne pozeráme na covidový blázinec. A keby iba blázinec! Ide však o plánovanúsamovraždu jednotlivých národov. Človek sa bráni, a stále je tlačený. Vyjde z jednej pasce, a je naň nachystaných desať ďalších pascí. A on sa často ani vôbec neorientuje, nevie, že to je pasca. Bezmocnosť prežívame na každom kroku – v práci, vo vzájomných vzťahoch, v rôznych situáciách dňa…
Niekedy príde určitá vnútorná bolesť a s ňou bezmocnosť v takej sile, že človeku sa až hruď zviera. Riešením však nie je ani sebaľútosť, ani pomsta a už vôbec nie samovražedné myšlienky... V takej chvíli je riešením: „Hore srdce.“ U Boha dostaneme svetlo a silu. „Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia je najbližšia.“
Niekedy som tiež zažil veľmi silnú vnútornú bolesť, ale keď som sa mohol modliť, potom tá modlitba bola veľmi hlboká a silná. Vnímal som bolesť, bezmocnosť, totálnu, absolútnu bezmocnosť, ale zároveň – pretože som povzniesol svoje srdce k Bohu, dostal sa do prítomnosti živého Boha – zrazu som vnímal aj absolútnu Božiu moc, že Boh všetko to zlo dokáže obrátiť k dobrému. Najdôležitejšie je zaprieť sa, kľaknúť na kolená, zdvihnúť ruky a volať k Bohu. Keď máš najväčší problém, depresiu či strach, niekedy stačí štvrť hodiny, niekedy päť minút intenzívnej modlitby a človeku je jasno. Niekedy je to boj napríklad aj hodinový, ale vždy Boh dá svetlo a pokoj. Najpodstatnejšia je však odovzdanosť do rúk Božích. Treba si uvedomovať, že beztak všetci zomrieme. Či už zomriem skôr, alebo neskôr, ale naša smrť je najväčšia istota. Ako hovorí príslovie: Mladý môže, starý musí… Ale potom nasleduje večnosť. A Boh sa pozerá na náš život z pohľadu večnosti. Chce naše najväčšie dobro. Chce našu spásu a vedie všetko tak, aby sme ju dostali.
A keď nám Boh aj otvorí oči, pozeráme sa na život nielen čisto ľudským, prízemným pohľadom, ale pozeráme sa naň z perspektívy večnosti, potom budeme mať skúsenosti s Bohom napr. aj v rôznych bezmocnostiach pri práci.
Istý mladý muž raz hovoril o určitých problémoch v zamestnaní: „Všetko už bolo hotové, ale nakoniec nebolo možné to dotiahnuť. Nešlo to. Tak som to dával Pánovi Ježišovi a nakoniec prišlo svetlo. Dostal som pokoj. Niekedy som len mal trpezlivo čakať a zrazu sa tá otázka vyriešila sama.“
Máme za všetko ďakovať. Naša bezmocnosť je tiež tým krížom, o ktorom Ježiš hovorí: „Vezmi svoj kríž a nasleduj ma.“ Pod pojmom kríž sa nemyslí, že vezmeme nejaké dve brvná a budeme chodiť po ulici. Ide o prekríženie našich plánov, našej vôle, našej sily, našich možností, že niečo chcem, a nemôžem, alebo sa chcem zbaviť nejakého zla, a ono ma nepúšťa… jednoducho som bezmocný. V týchto prípadoch volám k Bohu, prosím o svetlo a o silu. Ale ľudia často budú radšej robiť všetko iné, iba nie to, čo by mali… Buď sa budú dopovať jedlom, alebo kto má sklon k alkoholu, tak si dá pohárik, jeden za druhým… Ale tým sa problém nevyrieši! Iný sa zase ventiluje tým, že niekomu vynadá.
Ale tým sa problém nevyrieši. Ešte sa to zhorší… Preto treba vojsť do svojej komôrky, zavrieť za sebou dvere, pozdvihnúť srdce aj ruky k Bohu a volať: „Pane, Ty to vidíš. Musím s Tebou hlasno hovoriť. Ty vidíš moju biedu, môj problém. Chcel som dobro, robil som to a to, a nakoniec z toho vyšlo zlo. Bože, Ty to vidíš. Dávam Ti to.“ To slovo: „Ty to vidíš.“ Áno, treba dať ten problém Bohu! Nechcieť ho riešiť sám! To je to „spolu s Kristom“. „Ježišu ukrižovaný, Ty to vidíš.“ Pod krížom nájdeme múdrosť, svetlo. Každý deň môžeme to tajomstvo prežívať v teréne. Ale my to nevnímame a nemáme z toho potom ani úžitok.
Životnú múdrosť človek získava, keď nasleduje Krista a prijme jednoduché princípy, zásady, ktoré vo svojom živote realizuje, keď realizuje zásady, ktoré vychádzajú z Božieho slova, z cirkevnej tradície a skúseností svätých. Keď príde problém, to najťažšie je zastaviť sa. Keď je to v teréne, počas pracovného dňa, tak aspoň na minútu sa stíšim, a pozdvihnem „hore srdce“. Prosím Boha o svetlo a silu. Je potrebné volať také SOS.
Nebyť mlčanlivý, ale volať. Volaj, krič k Hospodinovi zo svojho srdca a Boh ťa vypočuje, ako hovorí Písmo sväté (pozri Jer 33,3). Boh ti pomôže. Dá ti svetlo a silu. Ale aby sme sa počas dňa uprostred toho zmätku dokázali zastavovať, musíme mať určitý pevný bod. Musíme mať vyhradený čas na našu komunikáciu s Bohom. Ježiš nás vyzýva: „Nemohli ste aspoň jednu hodinu bdieť so mnou?“ „Bdejte a modlite sa.“ Čiže máme bdieť, sústrediť sa. Dať Bohu svoj problém. Byť s Ním.
S Kristom sme boli v krste ponorení do Jeho smrti a zároveň sa nám dostalo nového života. Ale aby táto moc bola realizovaná v našom živote, na to je potrebná Božia moc, potrebujeme svetlo a silu Ducha Svätého, o ktorého máme prosiť a spolupracovať s Ním, teda chodiť v Duchu Svätom. Chodiť v Božej múdrosti, ktorá je spojená na jednej strane s utrpením, prenasledovaním, so zosmiešňovaním, s bezmocnosťou, a na druhej strane s veľkým pokojom, svetlom a šťastím, ktoré svet dať nemôže.
(BKP)
