Výroky svätého opáta Dorotea - II. časť
Kto sám seba obviňuje a doľahne naň nejaká nepríjemnosť, škoda, urážka, potupa alebo akékoľvek iné trápenie, všetko veselo prijíma, lebo je presvedčený, že si to všetko zaslúžil, a vonkoncom ho to nemôže rozrušiť. A čo je pokojnejšie od takéhoto človeka?
Ale niekto mi azda namietne: „A čo ak ma brat trápi a ja sa skúmam a zistím, že som nedal nijaký podnet? Prečo by som sa mal obviňovať?“
Veru, ak sa niekto poctivo s bázňou pred Bohom skúma, nikdy sa nebude cítiť úplne nevinný a nebude si myslieť, že nedal nijaký podnet ani skutkom, ani slovom, ani postojom. A ak sa v ničom tomto necíti vinný vtedy, určite inokedy ublížil tomu bratovi v tej istej alebo nejakej inej veci, alebo trápil ktoréhokoľvek iného brata. Za toto sa mu právom vracia utrpenie, alebo za mnohé iné hriechy, ktorých sa ináč dopustil.
Iný sa pýta, prečo má seba samého obviňovať, keď žije v pokoji a mieri a príde brat a urazí ho nejakým nepríjemným alebo potupným slovom, ktoré nemôže strpieť, a je presvedčený, že sa odôvodnene hnevá a vzrušuje; veď keby nebol on prišiel, keby nebol hovoril a robil nepokoj, nikdy by nebol zhrešil.
Toto je naozaj smiešne a naskrze neopodstatnené. Lebo tým, že povedal nejaké slovo, nevložil doň vášeň hnevu, ale skôr ukázal, aká vášeň ho ovláda, aby robil pokánie, ak chce. Tento človek sa podobá peknému lesklému pšeničnému chlebu: ak ho niekto rozlomí, ukáže sa jeho nečistota.
Tak aj ten, čo žije v pokoji a mieri, ako si myslí, má vnútri vášeň, ktorú nevidí. Príde brat, povie nejaké nepríjemné slovo a hneď vyvrhne všetok hnis a blato, čo skrýval vnútri. Preto ak chce dosiahnuť milosrdenstvo, nech robí pokánie, nech sa očistí, nech sa usiluje napredovať a vidí, že tomu bratovi má skôr ďakovať, ako krivdiť, veď bol preň takou výhodnou príležitosťou. Potom ho už skúšky nebudú tak trápiť, ale čím viac pokročí, tým sa mu budú zdať ľahšie. Lebo čím väčšmi duša napreduje, tým sa stáva silnejšou a schopnejšou znášať, ak na ňu niečo tvrdé doľahne.
(Doct. 13, De accusatione sui ipsius, 2-3: PG 88, 1699)
