|
Rozhovor s pani Helenou Mišovičovou, bývalou aktívnou priekopníčkou a členkou spoločnosti Svedkovia Jehovovi
„Už neskladujem vo svojom byte v bratislavskom penzióne hromadu časopisov Strážna veža a Prebuďte sa!. Vyniesla som ich na dvor, aby mi nezavadzali. Už nepotrebujem každý deň do nich nazerať. Odkedy ma pred rokom vylúčili zo spoločenstva Svedkov Jehovových, ani raz som nemala chuť listovať strany plné otázok a odpovedí, ktoré som sa kedysi horlivo učila naspamäť.“ Pani Helena, vo vašom veku sa človek zvykne hlbšie zamýšľať a hodnotiť to, čo priniesol život. U vás je toto spomínanie poznačené tým, že ste posledné roky naplno odovzdali službe organizácii so známym názvom Svedkovia Jehovovi. Čo vás vlastne priviedlo do ich spoločenstva? Pochádzam z rodiny povrchných kresťanov. Môj dovtedajší život bol veľmi ťažký a bohatý na sklamania. Dúfala som, že v manželstve to bude lepšie – ale aj to sklamalo. Ostala som sama s dvoma malými deťmi, o ktoré som sa musela starať. Navyše čoskoro nato som ťažko ochorela a chorôb mi pribúdalo. Keď som mala 40 rokov, priznali mi plný invalidný dôchodok a legitimáciu „zdravotne ťažko postihnutá“. Potrebovala som niečo, čo by sa mi stalo oporou, čo by mi do srdca vlialo istotu a nádej. V takomto stave som vtedy stretla Svedkov Jehovových (ďalej iba Svedkov). Na kontrolnom úrade, kde som pracovala, som sa už predtým stretla s dvoma ženami, ktoré v taškách nosievali do práce časopis Strážna veža. Udivovalo ma ich presné dodržiavanie pracovného času a poctivosť pri práci a pri narábaní s cudzím majetkom. Svedkovia, ktorí ma začali pravidelne navštevovať so svojím výkladom Biblie, sa mi takisto zdali čestní a poctiví. Veľmi presvedčivo rozprávali o tom, že onedlho bude na zemi raj bez chorôb a utrpenia. Avšak žiť v ňom budú môcť iba tí, čo uveria Jehovovi a budú mu verne slúžiť v organizácii, ktorú on sám ustanovil. Tieto slová dopadli na moju dušu ako balzam utišujúci rany. S veľkou nádejou som sa preto pustila do učenia, zúčastňovala som sa na zhromaždeniach a nechávala na seba pôsobiť všetko, čo sa predo mnou postupne odkrývalo. Brala som to veľmi vážne a úprimne. Po povinnom štúdiu náboženských spisov, ktoré mi pravidelne nosili, som sa dala pokrstiť. O pár mesiacov som už sama klopala na dvere bytov v pridelených rajónoch a tri razy do týždňa som chodievala na študijné stretnutia do zboru. Svojou horlivou snahou som si vyslúžila postavenie priekopníčky. Ani som sa nenazdala a hlásaniu tohto učenia a práci pre organizáciu som venovala všetok svoj čas. Naučila som sa všetky predpisy, vycvičila vo zvestovateľskej službe na uliciach, dôverne som poznala vnútorný život a potreby organizácie… Spomenuli ste, že ste sa cvičili vo zvestovateľskej službe na ulici. Myslím si, že vo verejnosti sú Svedkovia známi práve tým, že oslovujú ľudí na uliciach alebo zaklopú priamo na naše dvere. Avšak málokto vie, že sa v tejto „misijnej“ činnosti poctivo školia. Ako také školenie vlastne vyzerá? Osem a pol roka, ktoré som strávila u Svedkov, som sa pravidelne dozvedala z materiálov organizácie, ako krátkou pouličnou kázňou o Božom kráľovstve prilákať náhliacich sa chodcov a ako šikovne ponúknuť pri pootvorených dverách bytu traktát Prečo môžete dôverovať Biblii. Ovládala som aj podrobné návody, ako úspešne zvládnuť úvodné stretnutia s nádejnými perspektívnymi členmi zboru, ktoré odporúčala interná publikácia organizácie Naša služba kráľovstva. Jeden z takýchto návodov napríklad znel: „Keď sa znovu predstavíš, prečítaj posledné dva odseky traktátu. Opýtaj sa majiteľa bytu, či niekedy uvažoval o možnosti žiť večne na zemi. Keď odpovie, povedz: Jehovovi svedkovia sú si istí, že všetky proroctvá zaznamenané v Biblii sa splnia. Aj tie, ktoré predpovedajú nádhernú budúcnosť pre všetkých ľudí vyhovujúcich Božím požiadavkám. Ukáž ilustráciu na str. 13 v brožúre Čo od nás Boh vyžaduje, nalistuj piatu lekciu…“ Dnes nad poučkami organizácie, ktorým som týždenne venovala niekoľko hodín usilovného štúdia, len nechápavo krútim hlavou. Vtedy som však nemala čas zamýšľať sa nad nimi. Vecí, ktoré som potrebovala vedieť na stretnutiach, bolo príliš veľa. Minimálne tri razy do týždňa. Členovia zborov sa pravidelne zhromažďujú v Sálach kráľovstva. Sú to prenajaté alebo aj vlastné sály. Niekedy používa jednu sálu viacero zborov. Každý týždeň sa koná päť zborových zhromaždení. Prvé je venované štúdiu časopisu Strážna veža. V rozhovore starší a skúsenejší členovia odpovedajú na pripravené otázky. Toto štúdium je spojené s pravidelnou verejnou prednáškou. Obe zhromaždenia trvajú dve hodiny. Tretím zhromaždením je služobné zhromaždenie, ktoré je zamerané na úspešnú zvestovateľskú službu. Na toto zhromaždenie sa odporúča dobre sa pripraviť podľa programu, ktorý mesačne vychádza v publikácii spoločnosti Naša služba kráľovstva. Štvrté zhromaždenie sa volá Škola teokratickej služby. To je venované výhradne školeniu zvestovateľskej služby. Každý rok vydáva Spoločnosť program, kde sa uvádza, aká látka sa má preberať a ako sa majú vypracúvať jednotlivé pridelené modelové úlohy zamerané na zvestovanie náuky na ulici a na spôsoby ohlasovania od dverí k dverám. Všetci účastníci sa včas informujú o svojich úlohách, aby sa na ne mohli dôkladne pripraviť a ukázať päťminútové predvedenia. Aj tieto dve zhromaždenia trvajú spolu približne dve hodiny. Posledným zhromaždením je skupinové štúdium knihy. Prebieha v podstate tak ako štúdium Strážnej veže. Niekto číta jednotlivé odseky, iní k nim kladú otázky a podávajú komentáre. Do tohto procesu sú zapojené aj deti. Tie majú mať rodičia pri sebe na všetkých zhromaždeniach. Keď deti hnevajú, povinnosťou rodiča je vybaviť si to s nimi tak, aby si to na druhý raz „rozmysleli“. Pre koho sa tie záznamy robia? Veď Jehova vie aj bez nich, kto sa ako snaží… Záznamy sa vedú kvôli evidencii o činnosti Svedkov a nato, aby bol prehľad o rozdaných publikáciách a časopisoch, ale najmä nato, aby to zvyšovalo motiváciu a podnietilo aktivitu zvestovateľov. A možno aj preto, aby v nich vzbudzovali pocit povinnosti a viny, keď sa nesplní. Od pocitu viny nie je ďaleko k strachu. K strachu pred tým, aby na Svedka niekto nepoukázal, že je nedostatočne aktívny vo svojom zvestovaní. Aký bol ten váš limit, koľko hodín ste museli byť aktívne zapojená do zvestovateľskej služby ako priekopníčka? Mesačne 90 hodín. Avšak pravdou je, že Svedkov do tejto služby nikto nemusí nútiť. Oni ju robia z presvedčenia, že si tým zaslúžia žiť v pozemskom raji. Ak by tak nekonali, boli by – ako veria – zničení, pretože by sa stali nehodnými Jehovovými služobníkmi. Preto som sa aj ja snažila byť veľmi horlivá. Dokonca mi neprekážali nadávky ani prepichnuté pneumatiky na aute, keď som s bratmi a sestrami obchádzala mestá. Pripomínala som si, ako nám hovorili starší v zbore: „Šťastní ste, keď sa stretávate s prekážkami.“ Nezľakla som sa ani pištole, ktorú na mňa namieril chlap v paneláku na bratislavských Dolných honoch. Zrejme čakal niekoho iného. Ešte aj vtedy som zo seba dokázala vysúkať čosi o večnej blaženosti, ktorú mu Jehova ponúka. S odstupom času som však videla v tejto zvestovateľskej službe, ktorou sme získavali pre organizáciu nových členov, mnohé trhliny. Napríklad mi prekážalo, keď sme ľuďom zdôrazňovali, že pred večným zatratením sa zachránia iba v rámci organizácie a Armagedon sa blíži. Rátali sme s prirodzeným strachom tých, čo tomu boli náchylní uveriť… Napriek tomu, nenapĺňalo vás zvestovanie pocitom dôležitosti a výlučnosti, že vy patríte k vyvoleným? Možno áno. Navyše nám starší vštepovali, že sme iní ako ostatní, morálne čistí. Poklesky, ktoré sa objavovali v rodinách, sa všetci snažili navonok utajiť. Na stretnutiach s ľuďmi, čo chceli vstúpiť do nášho spoločenstva, sme vždy prichádzali s úsmevom na tvári. Za dlhé roky života v zbore som sa aj ja naučila skrývať svoje problémy. Znamená to, že tí, čo sú naďalej Svedkami nie sú hriešni? To sa nedá povedať. V organizácii však platia prísne pravidlá a veľmi účinná je aj vzájomná kontrola Svedkov. Do služby sme chodievali v dvojiciach, navzájom sme sa dobre poznali a mohli sa ľahko vzájomne kontrolovať. Keď som napríklad zistila, že suseda občas potajomky pije, oznámila som to Rade starších. Inak by som bola zodpovedná za to, že zotrváva v hriechu. Vtedy som si však myslela, že pre ňu robím to najlepšie. Rada starších rieši mnohé problémy veľmi stroho a doktrinálne. Nepristupuje k človekovi ľudsky a individuálne, súdi ho iba na základe presných inštrukcií. Ako príklad uvediem opäť vlastnú skúsenosť. Keď som po dlhých rozhovoroch so svojou susedkou v penzióne (nepatrila k Svedkom) v učení organizácie objavila značné rozpory, začala som otvorene hovoriť o svojich pochybnostiach. Predvolali ma pred Radu starších tvrdiac, že hovorím bludy, bez toho, aby sa ma pokúsili pochopiť a moje pochybnosti ľudsky vyvrátiť. Okrem toho mi odporučili navštíviť psychiatra. Začala som sa preto vyhýbať stretnutiam zboru. Predvolali ma pred právny výbor starších, obvinili ma a tvrdili, že zo mňa hovorí démon. Povedala som im, že ako autoritu uznávam iba Bibliu, a nie organizáciu. Biblia za vodcu označuje Pána Ježiša, a preto vyhlásenie, že im je daná právomoc byť vodcom a sudcom znevažuje Kristovu autoritu. Poukázala som na to, že keby ich „Verný a rozvážny otrok“ bol naozaj vedený Božím Duchom, nedopustil by sa toľkých omylov a nezákonností, koľké obsahujú ich publikácie. Moje argumenty ukončil jeden zo starších otázkou: „Ty teda nedôveruješ Vernému a rozvážnemu otrokovi?“ Odpovedala som, že dôverujem Bohu a Pánu Ježišovi. Potom ma poslali z miestnosti von. Onedlho ma zavolali a oznámili mi rozsudok, v ktorom mi stroho oznámili, že som z organizácie vylúčená a označili ma za nebezpečnú buričku, za odpadlíka, ba dokonca za nástroj v rukách satana… Je vôbec možné dôstojne sa rozísť so Svedkami – navyše po takom dlhom čase, ktorý vás s nimi spájal? Obávam sa, že to nie je možné. Po mojom vylúčení o tom upovedomili členov vo viacerých zboroch. Zároveň im zakázali ma zdraviť a odporučili im, aby sa so mnou nestretávali. Pretože viem, že ten, kto sa stýka s vylúčeným členom, vystavuje sa riziku, že aj on bude z organizácie vylúčený, snažím sa pochopiť svojho syna a dcéru, ktorí aj s rodinami ďalej patria k Svedkom Jehovovým. Navštevujú ma len veľmi zriedkavo, pretože aj v tomto rozhodnutí sa podrobujú a slepo poslúchajú organizáciu. Možno aj v nich je zakorenený strach z toho, že by boli vylúčení – vylúčení zo „spoločenstva vyvolených“. Tak ako ťažko je dôstojne opustiť túto organizáciu, tak ťažko je z nej vôbec vystúpiť. Hoci sa tým, čo by tak chceli urobiť, nikto fyzicky nevyhráža, držaní sú v nej omnoho pevnejším putom – psychickým strachom. Strachom z toho, že ak by raz opustili „spoločenstvo vyvolených“, budú spolu s ostatnými „nevercami“ pri Armagedone, alebo po ňom, nadobro zničení a nebudú žiť v ich vysnívanom pozemskom raji. Tento strach funguje znamenite. Možno, že aj spomínaný strach z vylúčenia je príčinou, prečo Svedkovia až fanaticky odmietajú prijať transfúziu krvi. Naozaj túto ich skalopevnú zásadu, pre ktorú sú často kritizovaní, dodržujú aj v prípade, že od toho závisí ich vlastný život? Myslím, že áno. Je to jedna z ich najhlavnejších zásad. Mnohí nosia v občianskom preukaze kartičku, kde je napísané, že sú členmi organizácie Svedkov Jehovových a v prípade nehody alebo úrazu si neželajú prijať cudziu krv. Žiaľ, na základe súčasnej legislatívy musí lekár toto ich rozhodnutie rešpektovať. Spomínam si, že v bratislavskej nemocnici, kde som mala podstúpiť operáciu zlomenej chrbtice, mi lekár musel napísať do zdravotnej karty, že zákrok nevykoná pre moje náboženské presvedčenie. V súlade s pravidlami organizácie Svedkov Jehovových som vtedy i ja jednoznačne odmietla transfúziu cudzej krvi. Hovoríme stále o organizácii Svedkov Jehovových. Vieme, že je hierarchicky usporiadaná a že je riadená z jedného centra – z amerického Brooklynu. Aké je jej ďalšie členenie? Svedkovia Jehovovi presadzujú názor, že sa riadia apoštolským príkladom. Zbory Svedkov Jehovových sú organizované a spoločne tvoria zjednotený celosvetový zbor, ktorého jadrom sú tí, čo sú pomazaní duchom. Všetci členovia sa podriaďujú organizačnému oznamovaciemu prostriedku, „Vernému a rozvážnemu otrokovi“. Tento otrok predstavuje ostatok pomazaných členov z triedy 144 000. Podľa Svedkov iba oni majú nebeskú nádej a ich žijúci počet na zemi podľa minuloročnej štatistiky je 8 756. Úlohou verného a rozvážneho otroka je zabezpečovať duchovný pokrm (časopisy, publikácie, knihy atď.) v pravý čas. Tento ostatok ustanovil určité výkonné orgány, čiže právnych zástupcov. Najdôležitejšou spoločnosťou je Pensylvánska biblická spoločnosť Strážna veža, úradne zaregistrovaná v roku 1884. Podľa toho, čo vravíte, Svedkovia sa vo všetkom podriaďujú „Vernému a rozvážnemu otrokovi“. Nemali ste pocit, zvlášť po nenaplnených proroctvách konca sveta, alebo po zlyhaní doktríny o generácii roku 1914, ktorá sa údajne dožije konca sveta, že tento „otrok“ s vami ako radovými členmi manipuluje v podstate tak, ako sa mu chce? Vtedy nie. Ak sa však teraz s odstupom času na to pozerám, je mi z toho smutno. Učili nás, že prvoradá je práca a vernosť organizácii. Vari až na poslednom mieste je Ježiš Kristus; Duch Svätý je iba nejaká neznáma sila. V Biblii meno Ježiš často nahrádzali menom Jehova. Veľmi skoro odstránili Ježiša z Biblie aj z nášho života. Majú síce knihy o Ježišovi, ale podľa nich on nie je Boh, je len jeho syn s malým „s“, najväčší medzi zrodenými, archanjel Michael. Organizácia Svedkov Jehovových dáva Pána Ježiša do pozadia a utajuje tým pred svojimi členmi cestu k spaseniu a pravú nádej. Mať oprávnené argumenty a pripomienky k Strážnej veži, k organizácii a k ústrediu znamená podľa Svedkov rúhať sa Bohu. Vyučovali ma ľudia, čo si nepriali, aby som samostatne myslela a čítala Bibliu. Trvali na tom, aby som myslela tak ako oni. Cieľom ústredia zrejme je, aby každý myslel tak ako oni, aby sa odnaučil sám rozmýšľať a rozhodovať sa. Biblia však jasne hovorí, že človek má mať Kristovu myseľ! Podľa mňa svetlo nemôže byť tam, kde vzájomným putom jednoty nie je láska, ale slepé dodržiavanie náuk a pokynov v strachu pred vylúčením. V tejto súvislosti ma trápi osud bývalých členov, čo museli zo spoločenstva Svedkov Jehovových odísť. Viem, že všetci sa tam chcú vrátiť. Okrem Svedkov nemajú nijakých priateľov ani spoločenské kontakty. Zhrýza ich predstava, že budú navždy zničení a Jehova ich nespasí, pretože pre svoje hriechy už nepatria k jeho vyvoleným. Mnohí preto trpia pocitom viny a beznádeje. Možno, že im nemá kto povedať radostnú zvesť o Ježišovi, aké odpustenie a nádej ponúka. Zdroj: http://modlitba.sk/?p=2794 |
K téme o pravdivom pohľade na Svedkov Jehovových pozri tiež - https://www.youtube.com/watch?v=NYcaKUxLW2I
