Ježiš Kristus je skutočný Vykupiteľ – zomrel za naše hriechy na kríži.
(Reakcia na článok z blogu na Hlavných správach)
Na blogu spravodajského portálu Hlavných správ prispieva svojimi článkami mimo iných aj pán Milan Šupa. Obsah niektorých jeho článkov však protirečí učeniu Písma Svätého a apoštolského podania (Tradície). Stojí na proti kresťanskom, ezotericko – gnosticom základe.
Napríklad v článku „Kresťanská dogma o zmiernej obety Krista je nesprávna“, tvrdí niekoľko závažných bludov. Reagujeme stručne na jeho tému o popretí Kristovej obety na kríži. Citácia: „...Kristus ... neprišiel zomrieť na kríži!... Obetou zmierenia teda v nijakom prípade nemôže byť Kristova vražda na kríži, ktorá je v skutočnosti aktom odporu a vzbury voči Stvoriteľovi!... Vykúpenie spočíva iba v živote podľa Božej Vôle, ktorej stratené poznanie prišiel Kristus ľuďom znovu zvestovať.“
Výklad: Autor sa mýli.
Ježiš Kristus neprišiel z neba na zem zvestovať ľudom iba pravé poznanie o spáse a o Nebeskom Otcovi, ale predovšetkým zomrieť na kríži za hriechy ľudstva. Prečo? Aby svojou dokonalou obetou zadosťučinil Stvoriteľovi neba i zeme, za urážky a hriechy ako Adama a Evy, tak aj za hriechy sveta. Pán Ježiš o sebe ako Synovi človeka hovorí, že prišiel slúžiť a položiť „svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 45). Kde sa to stalo? Na Golgotskom kríži. Bola to vôľa Nebeského Otca a On ju úplne a dobrovoľne, z lásky k nám hriešnym uskutočnil.
V štvrtom článku Apoštolského vyznania viery (Verím v Boha), o potrebe a význame Kristovho ukrižovania, v katolíckom katechizme z r. 1948, čítame:
„Verím ... v Ježiša Krista..., ktorý trpel pod Pontským Pilátom, ukrižovaný umrel i pochovaný bol.
Predobrazy Kristovej smrti: zabitý Ábel, drevom obťažený Izák, ktorý sa ponáhľa na svoju popravu, bratmi zapredaný Jozef, veľkonočný baránok, medený had, Jonáš.
Pre dedičný hriech nikto by nemohol prísť do neba. Dobrotivý Boh sa zmiloval nad nami. No Jeho spravodlivosť žiadala zadosťučinenie za hriechy sveta. Teda urážka Boha mala byť odčinená zmierením a potrestaním, a hriechom zotročené ľudstvo malo byť vykúpené. Zadosťučinenie ľudí nestačilo, preto prišiel na zem Kristus Pán ako Syn Boží a dal Bohu náhradu nekonečnej ceny za hriechy sveta svojou prehorkou smrťou. (Iz 53, 4-5). Kaifáš naznačil toto náhradné zadosťučinenie Kristovo, keď povedal, že to poslúži, ak jeden človek umrie za ľud. (Jn 18, 14). Tým poukázal na Kristovu smrť, ktorá nám získala Božiu priazeň a milosť. Kristus Pán bol človekom, aby v mene ľudstva dal zadosťučinenie, ale bol aj Bohom, aby to zadosťučinenie malo nekonečnú cenu. Jeho smrť voláme obeťou kríža. Pri Kristovej smrti milosrdenstvo a spravodlivosť sa stretli, pobozkali a vyrovnali. (Žalm 85, 11).
Prečo trpel a umrel Pán Ježiš?
1. Aby zadosťučinil Bohu za dedičný hriech (Adama a Evy) a za všetky hriechy;
2. aby nás zachránil od pekla a či vykúpil;
3. aby nám otvoril nebo, čiže nás spasil.
Veľký piatok je pamätným dňom Ježišovej smrti. Pán Ježiš posvätil kríž svojou prehorkou smrťou. Apoštoli hlásali ukrižovaného Krista. Sv. kríž vykonal po svete víťaznú cestu. Vyšvihol sa na vrchol veží, dostal sa do cintorínov, do škôl, do kresťanských domov, do nemocníc, do súdnych siení, do poľa. Prečo? Aby hlásal veľkú lásku Kristovu k nám a Kristom založený kresťanský poriadok. Sv. krížom nás značila naša matka. Sv. kríž nás sprevádza v celom živote, aj do rakvy nám dajú kríž do ruky. Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme Tebe, lebo si svätým krížom svojim svet vykúpil. Nábožne sa prežehnávajme! Kristus naklonil svoju hlavu, aby nás pobozkal, vystrel ruky, aby nás objal, otvoril svoje srdce, aby nás miloval. (Sv. Augustín).“
Už len tieto stručné slová nám vysvetľujú význam vykupiteľskej obety milostivého Spasiteľa na kríži. Môžeme ich potvrdiť ešte niektorými citátmi z Nového i Starého zákona. (Hlbšie argumenty o spoľahlivosti, vierohodnosti a pravosti Písma Svätého (zvlášť evanjelií) odporúčame prečítať si tu: (Hodnovernosť Svätého Písma v knihách Nového zákona. https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/hodnovernost-svateho-pisma-v-knihach-noveho-zakona--nz-.html; Vierohodnosť Svätého Písma v knihách Starého zákona (SZ); https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/vierohodnost-svateho-pisma-v-knihach-stareho-zakona--sz-.html.
Vykúpenie z hriechov vychádza z presvedčenia Starého zákona. Už po páde prvých prarodičov v raji prisľúbil Boh Vykupiteľa, víťaza nad satanom a hriechom, ktorý sa narodí z Novej Evy, Novej Ženy (porov. Gn 3, 15). Vieme, že proroctvo sa naplnilo na Ježišovi, Božom Synovi, Synovi Panny Márie. (porov. Mt 1; Iz 7, 14). Už pri jeho narodení predpovedá anjel sv. Jozefovi, pestúnovi Pána Ježiša, o Ježišovi: „Porodí (Mária) syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov." To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka (Izaiáša): "Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel," čo v preklade znamená: Boh s nami.“ (Mt 1, 21-23).
Keby Ježiš nebol pravým Bohom, i Mesiášom, druhou osobou Najsvätejšej Trojice, nemohol by prirodzene priniesť dostačujúce zadosťučinenie za hriechy, ktoré urážajú svätého Boha. Nemohli by sme sa k Nemu modliť a ani Ho žiadať o odpustenie hriechov. Kristus je však skutočným Božím Synom, jednej božskej podstaty s Otcom a pravým človekom, Spasiteľom sveta. Ježiš tri krát apoštolom predpovedal svoju smrť, aj vzkriesenie. (Mt 20, 17-19). Po zmŕtvychvstaní Pán učeníkom hovorí: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch... Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24, 44 . 46 – 48).
Apoštol Pavol potvrdzuje tieto Učiteľove slová a svedčí: „Keď on (Boh) vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 32)
„Lebo Boh chcel, aby v ňom (v Ježišovi) prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.“ (Kol 1, 19 - 20).
„V ňom (v Kristovi) máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti,“ (Ef 1, 7)
„Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem,“ (1 Kor 15, 3-4).
A apoštol Peter píše: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka.“ (1 Pt 1, 8-9).
V Starom zákone baránok niesol hriechy ľudu a bol obetovaný namiesto neho Bohu. Preliatie jeho krvi bolo spojené s odpustením hriechov: „bez vyliatia krvi niet odpustenia.“ (Hebr 9, 22). Starozákonné obety boli len dočasné a preto predobrazovali, poukazovali a pripravovali Boží ľud na budúcu, dokonalú obeť Krista na Kalvárii. Baránok bol spojený aj so slávnosťou Veľkej noci – Paschy (Prechod). V akom význame? Tak, že ako krv baránka v Egypte zachránila židovský národ (všetko prvorodené) od anjela zhubcu, Ježiš Kristus ako Baránok Boží svojou svätou krvou na kríži spasil svet pred večnou záhubou a očistil nás od hriechov. Pascha bola tiež sviatkom na pamiatku oslobodenia a záchrany Božieho ľudu – Izraelitov, z egyptského otroctva. Činiteľom tohto vyslobodenia je Samotný Boh - JAHVE.
Ako kresťania si už na novozákonnú Veľkú noc pripomíname vyslobodenie z otroctva hriechu, satana aj smrti. Symbolom tohto oslobodenia je baránok. Ježiš, ako dokonalý Baránok Boží sa za nás obetoval, keď za nás zomrel na kríži, sňal naše hriechy, aby sme mohli mať večný život. Na Božieho Baránka ukázal aj sv. Ján Krstiteľ, predchodca Kristov, ktorý dobre poznal predobrazy Ježiša od proroka Izaiáša (Iz 53, 7), preto o Ňom zvolal: „Hľa, Boží baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ (Jn 1, 29).
Vykupiteľskú smrť Pána Ježiša na kríži predpovedal aj kráľ Dávid a to dosť detailne. „Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti. Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós.“ (Ž 22, 18-19). Tieto state sa splnili pri Ježišovej smrti na Golgote. (porov. Jn 19, 24). Svedkom posledných okamihov Ježišovho života bol i apoštol Ján, ktorý ich zaznamenal vo svojom evanjeliu. Napr. texty zo Žalmu 22 a aj z knihy Exodus vzťahuje na smrť Božieho Syna. O tom, čo nastalo krátko po smrti Ježiša, Ján píše: „No keď (vojaci) prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda... Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: "Kosť mu nebude zlomená." (Jn 19, 33-34 . 36). A práve realitu, že Kristovi neboli zlámané kosti na kríži, ako sa to bežne robilo zločincom, vzťahuje evanjelista Ján na knihu Exodus (Ex 12, 46), kde veľkonočnému baránkovi, nemali Izraeliti zlámať kosti. Ján tým chcel dokázať, že Ježiš je pravý, novozákonný Boží Baránok, ktorý sa obetoval za celé ľudstvo. Bez prijatia spasiteľnej smrti Krista, niet odpustenia hriechov, ani spasenia.
Všimnime si ešte túto vec. Počas svojho bolestného utrpenia na kríži, Pán Ježiš zvolal v šiestom slove: „Je dokonené“, (Jn 19, 30). V gréckom originály to znie: tetelestai. Znamená to, že je vyrovnané všetko, čo sme boli pre hriech dlžní Bohu. Je splatené. Dlh za naše hriechy bol splatený. Je dokonané. Čiže uvedené pasáže jednoznačne dokazujú nespochybniteľnosť zmiernej Mesiášovej obety na Kalvárii. I sv. Pavol hovorí: "Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy." (2 Kor 5, 19).
Navyše Spasiteľ pri poslednej večeri ustanovením sviatosti Oltárnej, eucharistie, slovami: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19) prikázal apoštolom a ich nástupcom a pomocníkom (pravoverným biskupom a kňazom), aby sprítomňovali jeho smrť na Golgote nekrvavým spôsobom a to pri slávení sv. liturgie, alebo slúžení sv. omše. Tá je prameňom Božích milosti, a hojného požehnania. Viac o význame (Sz) obiet a najmä obete sv. omše tu: https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/apologia-katolickej-viery-proti-luteranskej-nauke-----tema--svata-omsa-je-obeta-noveho-zakona.html)
Kristus však nepotvrdil svoje vykupiteľské dielo len svojou smrťou, ale aj slávnym vzkriesením na tretí deň. Keby Kristus nemal božskú prirodzenosť, teda nebol by Syn Najvyššieho Boha, nebol by ani vstal mŕtvych a nebol by pravým Vykupiteľom. No Pán Ježiš vstal zmŕtych a tým dokázal svoje božstvo, svoje víťazstvo nad smrťou, aj svoje dokonalé spasiteľné poslanie. Pravdu, že Ježiš skutočne vstal, dokazujú nielen evanjeliá, ale aj nekresťania.
Rímski vojaci hlásia židom, že Kristov hrob, ktorý strážili, osvietili svojim zjavom anjeli a je prázdny. (Mt 28, 11). Vedeli o tom teda aj veľknazi. (porov. Mt 28, 12-15) Tiež Jozef Flávius (37-100), židovský historik, o Ježišovi mimo iné spomína: „... A keď ho (Ježiša) na naliehanie našich popredných mužov smrťou kríža potrestal Pilát, ďalej sa ho pridŕžali tí, ktorí ho milovali. Zjavil sa im totižto tretieho dňa opäť živý, ako božskí proroci toto a tisíce iných zázračných vecí o ňom boli predpovedali. Podnes nezaniklo pokolenie tých, ktorí sa podľa neho volajú kresťanmi...“ (Židovské starožitnosti, XVIII. 3.3. Toto dielo vzniklo medzi r. 93 – 94 po Kr. a skutočnosť Fláviových slov o Ježišovi potvrdili okrem iných aj sv. Hieronym a Euzébius).
Ďalej apoštol Peter uzdravil v chráme v Ježišovom mene chromého a povedal veľkňazom, že v mene Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný, ale ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, bol tento uzdravený. (Sk 4, 10). Nik to nemohol poprieť. Pokiaľ by si bol Peter vymýšľal, veľknazi by ho mohli ukameňovať za „rúhania“. Oni však aspoň tento krát neprotestovali, lebo mal pravdu. Pravda o vzkriesení Ježiša nebola nejakým mýtom, výmyslom apoštolov, alebo zbožnou mienkou prvotnej cirkvi, ale realitou, za ktorú napokon boli ochotní položiť svoj život na pohanských popraviskách tisíce svätých mučeníkov. Za „lož“, že Kristus nie je Vykupiteľ, ktorý nezomrel za hriechy sveta a nevstal z hrobu, by logicky nezomierali.
A napokon, pravda vzkriesenia súvisí aj s posledným Kristovým súdom na konci sveta, keby príde, aby súdil živých i mŕtvych. Pri jeho druhom príchode nastane vzkriesenie zosnulých tiel, jedných na odsúdenie, druhých na oslávenie v nebi. Živí budú premenení. Možno práve realita budúceho posledného súdu (alebo osobného Božieho súdu, ktorý nastáva po našej fyzickej smrti) naháňa mnohým strach, že sa raz ich duša i telo budú zodpovedať za svoje činy, ktoré neboli správne. A preto popierajú „nepríjemné“ pravdy kresťanstva, aby sa vyhli výčitkám svedomia za svoje hriechy a tiež odovzdaniu sa Bohu. Ale pred Bohom sa nik neschová. Preto základná otázka znie: Ako byť šťastný, ako získať časnú i večnú spásu a odpustenie hriechov? Odpoveď: Najskôr je potrebné prijať Ježiša ako Spasiteľa a Pána a dať Mu svoje hriechy aj celý svoj život. Ďalej je treba nasledovať Ježiša a plniť Božiu vôľu. Potom človek, ako dieťa Božie bude spasený a súd osobný či posledný mu nebude naháňať hrôzu. Naopak. Bude naň dôverne pripravený a tešiť sa, že sa blíži nie jeho trest za jeho neveru a hriechy, ale jeho večná radosť s Trojjediným svätým Bohom (Otcom, Synom a Duchom Svätým) v jeho kráľovstve. V ňom nám Pán Ježiš pripravil konkrétne miesto. (Jn 14, 1-3).
Záver: názory pán Šupu sú mylné a heretické. Varovanie apoštola Pavla, ktoré adresuje Timotejovi, a to pred falošným učením, patrí i jeho postojom: „Timotej, opatruj, čo ti bolo zverené, a vyhýbaj sa svetským prázdnym rečiam a protikladným tvrdeniam falošnej vedy; (t. zn. gnózy!) veď niektorí, čo sa k nej hlásili, zblúdili od viery.“ (1 Tim 6, 20-21).
Pánu M. Šupovi prajeme milosť obrátenia, a tiež dar živej a pravej viery v Pána Ježiša Krista. Iného Vykupiteľa a Spasiteľa, okrem Ježiša, niet. Preto Božie slovo hlása: „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev.“ (Jn 3, 36).
Rehoľníci SBM 12. 11. 2022
