Katolícka náuka proti herézam (III. časť)
Herézy protestantizmu
Učenie M. Luthera z Nemecka (1483 – 1546):
Hriechom dedičným ľudská prirodzenosť údajne bola celkom porušená, takže človek nemôže odporovať pokušeniam a nemôže ničím prispieť ku svojej spáse. Jedine viera ospravodlivuje človeka, ale táto viera je len v dôvere, že Boh nepričíta hriechy pre zásluhy Ježiša Krista a svätosťou jeho zakrýva hriechy hriešnikove. Spása ľudská má byť len dielo božie, a z toho vyplýva, že dobré skutky nie sú potrebné ku spaseniu.
Popiera slobodnú ľudskú vôľu, ale aj pôsobenie Božej milosti pomáhajúcej, ktorá tu úplne stráca svoj význam. V dôsledku to znamená, že človek sa „nemusí“ snažiť o morálny život, aj tak je to údajne zbytočné, a spolieha sa len na Božie milosrdenstvo. Luther zavrhol úctu svätých, odpustky, očistec, primát sv. Petra, rehoľné sľuby, pôsty, a celibát. Úcta sôch a obrazov je vraj modlárstvo. Sviatosti vraj neudeľujú milosť, ale len posilňujú vieru a upokojujú svedomie. Krst, eucharistia (a pokánie) sú len znameniami (znakmi) viery a ospravedlnenia. O sviatosti Oltárnej učil, že Kristus je prítomný v chlebe len v čase prijímania. Chlieb sa vraj počas sv. omše nemení na Telo Pánovo, ale Kristus s chlebom je tam prítomný. (Protestanti majú iný pohľad na prítomnosť Krista v eucharistii ako katolíci). Sv. omša údajne nie je obetou, a preto zavrhuje kňazstvo a obrady. Ale sv. omšu, resp. jej ústrednú časť, premenenie eucharistie, je ťažko charakterizovať inak ako obetu.
Zavrhol cirkevnú Tradíciu, učiteľský úrad Cirkvi, a Písmo sv. vyhlásil za jediný prameň viery, ktoré každý veriaci si môže vykladať podľa svojho úsudku. (tzv. evanjelická sloboda). Odvrhnutie celej tradície je však úplne nelogické, veď Písmo sväté nie je ničím iným než časťou tradície, ktorá bola písomne zaznamenaná. Luther tiež zamenil všeobecné kňazstvo veriacich za kňazstvo sviatostné. Menom ľudu vykonáva zvolený kazateľ (bez kňazského svätenia) bohoslužby, ktoré sa skladajú z čítania Písma svätého, kázania, spevu, modlitieb, a z vysluhovania večere Pánovej niekoľko krát do roka. Cirkev je spoločnosť neviditeľná a skladá sa z veriacich a ospravedlnených. Starostlivosť o cirkevné záležitosti zveril zemepánom. Tým položil Luther základ k ďalšiemu štiepaniu protestantov, ktorého sa dožil ešte sám. Meravé stanovisko Lutherovo o zbytočnosti, čiže bezvýznamnosti dobrých skutkov, neskorší protestantizmus zmiernil. Terajší protestanti tiež popierajú pravdu o Najsvätejšej Panne, jej neustálom panenstve, jej nepoškvrnenom počatí, a jej bez hriešnosti. No u Luthera to tak nebolo. On hlásal Máriino ustavičné panenstvo a Matku Božiu mal ešte v úcte.
Učenie Cirkvi: pravé reformy katolíckej Cirkvi boli prevedené na XIX. všeobecnom cirkevnom sneme v Tridente, ktorý r. 1545 zvolal pápež Pavol III., a ktorý s malými prestávkami trval až do r. 1563. Na cirkevnom sneme v 25. zasadnutiach bolo rokované:
a, o jednotlivých článkoch viery;
b, o náprave cirkevnej disciplíny medzi duchovenstvom a ľudom.
Ustanovenia vieroučné (Decreta fidei)
Keďže protestantská náuka bola namierená proti prameňom viery (sv. Písmo jediný prameň viery) a proti pochopu o Cirkvi (duchovné a subjektívne chápanie Cirkvi), dekréty tridentského snemu ju jasne podvrátili. Najdôležitejšie uznesenia sú: Okrem sv. Písma aj ústne podanie (Tradícia) je rovnocenným prameňom Božieho zjavenia. Sv. Písmo môže vykladať jedine Cirkev. Ustálené boli knihy Biblie (kánon), ktoré cirkev za pravé vyhlasuje. Vulgáta sa vyhlásila za autentický latinský preklad Písma Svätého. Cirkev má 7 Pánom Ježišom ustanovených sviatostí, ktoré sú opravdivými prostriedkami Božích milostí. Tri sviatosti vtláčajú duši nezmazateľný znak. O oltárnej Sviatosti snem učí, že celý Kristus je skutočne a opravdivo prítomný pod každou čiastočkou vonkajších spôsobov, a to nielen v okamihu prijímania, a laici že nie sú povinní prijímať túto Sviatosť pod obojím spôsobom, ako učil Luther. O sviatosti pokánia snem prehlásil, že kajúcnik sa musí vyznať zo všetkých ťažkých hriechov a že rozhrešenie môže udeliť len kňaz, nie laik.
Adam prvotným hriechom bol zbavený svätosti a spravodlivosti, a jeho duchovný a telesný stav sa zhoršil. Krstom sa tento hriech nielen odpúšťa, ale zároveň je ním obnovený vnútorný človek a vlievajú sa mu milosti a dary. Ospravedlnenie človeka teda nie je len vonkajšie, ale záleží vo vnútornej premene a posvätení. Pôsobí tu Božia milosť, ale spoluúčinkuje pri tom aj človek svojou slobodnou vôľou, ktorú dedičný hriech síce oslabil, ale nezničil. Samotná viera k spaseniu nestačí, ale viera oživená dobrými skutkami (Jak 2, 26).
Cirkevná hierarchia je božským ustanovením a novozákonný kňazský stav tvoria biskupi, kňazi a diakoni. Sviatosť kňazského svätenia udeľuje biskup (pravoverný, nie apostata! – pozn.) a do duše sa vtedy kandidátovi na kňazstvo vtláča nezmazateľné znamenie. Kto prijíma duchovnú moc od vrchnosti alebo ľudu a opovažuje sa konať cirkevnú službu, je zlodej a lúpežník. Zväzok manželský medzi kresťanmi je sviatostný a nerozlučiteľný; nepripúšťa mnohoženstvo.
O svätej omši koncil učí, že je hlavným prameňom milostí, pravou obetou, ktorou sa sprítomňuje Kristova obeť na kríži a prináša sa Bohu za živých a mŕtvych. Snem zdôrazňuje, že veriaci môžu modlitbou a inými dobrými skutkami, zvlášť obetovaním sv. omše a almužnami, pomáhať dušiam v očistci. Snem vyzval veriacich k úcte svätých a k získavaniu odpustkov. Nemajú však byť ustanovení zvláštni kazatelia k hlásaniu odpustkov, aby sa zabránilo neporiadkom; ich ohlasovanie bolo vecou biskupov. Koncil tiež podporil úctu k relikviám a k obrazom. Napokon boli zavrhnuté bludné náuky Lutherove, Zwingliove, Kalvínove a ostatných novotárov.
Tridentský snem tiež riešil ustanovenia o cirkevnej disciplíne (Decreta de reformatione). „Nemeniť vieru, ale mravy“, bolo heslom. K téme viac tu: Život Martina Luthera a Tridentský koncil - II. časť.
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/zivot-martina-luthera-a-tridentsky-koncil---ii.-cast.html
V rámci obnovy cirkvi bolo zostavené katolícke vyznanie viery (professio tridentina) a vypracovaný zvláštny katechizmus, obsahujúci všetky články katolíckej viery. Nakoniec vyšlo aj nové vydanie Písma Svätého a obradných kníh. Snem neriešil otázku neomylnosti pápežstva a primátu, lebo i medzi váženými teológmi (Tetzel, Emser, Catharinus) bola mienka, že pápež sa môže stať heretikom. Aj pápež Pavol IV. mal obavu, že heretik sa môže dostať za pápeža a zmocniť sa svätopeterského stolca! (Žiaľ, to sa potvrdilo i v prípade súčasného odpadlíka od viery, pseudo pápeža Františka). Tridentský koncil sa skončil 4. 12. 1563. Dekréty podpísalo 252 otcov a pápež Pius IV. ich bulou Benedictus Deus 26. 1. 1564 bez váhania potvrdil.
Súvisiace články:
Život Martina Luthera a Tridentský koncil – I. časť
O katolíckej Cirkvi.
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/o-katolickej-cirkvi.html
O katolíckej viere – máme veriť všetko, čo nám Pán Ježiš a apoštoli odovzdali.
Sväté písmo a ústne podanie (Tradícia cirkvi)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/svate-pismo-a-ustne-podanie--tradicia-cirkvi-.html
Apológia katolíckej viery - Sviatosť Oltárna - skutočné a živé telo a krv nášho Pána Ježiša Krista
Ulrich Zwingli (1484 – 1531)
Bol bývalý katolícky kňaz a kazateľ z Nemeckého Švajčiarska. (Zürich) V podstate učil to, čo Luther, najmä v otázke Písma a spásy len skrze vieru v zásluhách Kristových. Odsúdil viditeľnú Cirkev, Tradíciu, pápežstvo, sv. omšu, zvláštny kňazský stav, rehoľné sľuby, očistec, pôsty, sviatky a to ešte radikálnejšie ako Luther. Svoje bludné učenie prezentoval v spise „De vera et falsa religione“. Jeho náuka je spojením humanizmu a luteranizmu. Jej stredom je s panteizmom hraničiaca idea božia, z ktorej svetový poriadok vyplýva a je závislý úplne od božej vôle. Cirkev sa skladá len z vyvolených. Išiel až tak ďaleko v rúhaní sa Bohu, keď tvrdil, že človek údajne slobodu nemá : Boh vraj spôsobil pád Adamov, aby svoj úmysel s človekom vykonal. Hriechu vlastne niet; hriech je len nedokonalosťou. Keďže hriech vraj vo svojom vlastnom pôvode nie je majetkom človeka, nemohlo mať vtelenie Syna Božieho za účel vykúpiť človeka, zmieriť ho s Bohom a zadosťučiniť Bohu, ale bolo len zvláštnym prejavom božskej dobroty, „aby sme nekonečné milosrdenstvo, svätosť a spravodlivosť Božiu poznali.“ Božsko - ľudské pôsobenie Kristovo je nám vraj len príkladom. Aj smrť Kristova stráca u Zwingliho svojej ceny a svojho významu a stáva sa len „znamením alebo posolstvom ako všetky vonkajšie veci." Zwingli bol teda, dnešnou rečou povedané liberál, heretik a modernista par excellence.
Sviatosti sú podľa neho len znaky príslušenstva k cirkvi. Sviatosť oltárna je iba chlieb a víno a ukazuje len na zjednotenie s Kristom, ako snubný prsteň pripomína manželke prítomného manžela. Ďalej učil, že omša je iba obyčajná pamiatka obete Kristovej na kríži. Pri prevádzaní svojej reformy bol bezohľadnejší než Luther. Kázal z chrámov odstrániť oltáre, obrazy a sochy, ba aj orgán. Zaviedol jednoduchú bohoslužbu: na stôl dal priniesť kôš chleba a poháre vína, čítal úryvky z Písma sv., požehnal chlieb a víno a podával prítomným. Aj keď Zwingli prebral niektoré veci od Luthera, predsa bol medzi nimi rozpor. Luther pokladal Zwingliho za „nekresťana s celou jeho náukou“.
Ján Kalvín (1509 – 1564)
K dvom reformátorom radíme aj Jána Kalvína, kazateľa pôsobiaceho vo francúzskej časti Švajčiarska (Ženeve). Kalvín svojou prísnosťou života a vzdelaním mnoho prevyšuje Luthera i Zwingliho. Keďže chcel zreformovať Lutherovo učenie, jeho učenie sa tiež nazýva reformovaným, alebo podľa krajiny (Helvetia) aj helvetským vyznaním. V Škótsku ho zaviedol Ján Knox a nazývajú sa tam „presbyteriáni“. V Anglicku sa volali „puritáni“ a vo Francúzsku „hugenoti“.
Bullingerom zostavená Confessio Helvetica posterior z r. 1562 obsahuje Kalvínove teologické náhľady. Toto vierovyznanie prijali reformované cirkvi takmer vo všetkých krajinách. Kalvín tiež vyšiel zo Zwingliho učenia, avšak prisúdil väčší význam Starému zákonu. Podľa neho údajne Božské pôsobenie nevyžaduje žiadneho prostredníka, takže akékoľvek ľudské kňazské sprostredkovanie je zbytočné. Spoluúčasť človeka na svojom spasení sa v porovnaní s Luteránskym poňatím ešte zmenšila. Boh si vraj na základe tohto učenia vybral svojich vyvolených a Jeho syn Ježiš svojim utrpením týchto vyvolených spasil. Kalvín učil, že človek bol od Boha stvorený bez nadprirodzených síl, ale mal slobodnú vôľu, takže mohol dôjsť k večnému životu, keby bol chcel. Keďže je človek úplne skazený, tak sa mu nemá ponechať sloboda, ale naopak, treba ho prinútiť k mravnosti. To má mať na starosti organizácia, ktorá bude dohliadať na kontrolu zákona. Písmo sv. je jediný prameň viery, ale nedovoľuje sa jeho výklad jednotlivcom. Zavrhoval cirkevnú Tradíciu. Odmietal úctu k obrazom, sochám, tiež hru na orgán. Sviatosti sú len dve: krst a večera Pána. Len vyvolení prijímu pri nich milosť – „alimentum“; nevyvolení prijímajú len – „elementum“. Zwingliho učenie o symbolickej prítomnosti sa mu zdalo málo. Služby Božie pozostávali z kázania, modlitieb, spevu žalmov, a štyri krát do roka bola večera Pánova. Z kostolov odstránil oltáre a omšové rúcha, obrazy a vôbec všetky ozdoby.
O sviatosti Oltárnej učil, že Kristus nie je v nej prítomný a že chlieb a víno sa nestávajú telom a krvou Pána, ale vo chvíli prijímania vniká do duše predurčeného človeka nebeská sila osláveného tela Kristovho, ktoré je v nebesiach. Učil absolútne predurčenie (predestináciu), podľa ktorej vraj Boh už od večnosti svojim nariadeným určil niektorých ľudí k spáse a iných k zatrateniu. Títo sú údajne od Boha tlačení do hriechu, aby sa na nich zjavila Božia spravodlivosť vo večnosti. Vyvolených Božích možno poznať podľa znakov, ako napr., že sa im darí v obchode, podnikaní. Preto Kalvinizmus vyhovoval obchodníkom a rodiacej sa buržoázii. Napriek tomu, že vo väčšej miere používal názory sv. Augustína, nedovolával sa takmer na nikoho z ostatných Otcov viery, čím vlastne ignoroval „celý katolícky základ, na ktorom tento Doktor milosti budoval“. (William Barry, The Catholic Encyclopedia, “Calvinism”).
Bludnú náuku o predurčení a nezmeniteľnosti ľudského osudu prinášajúcu schizofréniu a zúfalstvo vyčítal Kalvínovi aj bývalý karmelitánsky mních v Paríži, potom protestantský lekár neďaleko Ženevy, Hieronymus Bolsec. Ten obvinil Kalvína z falošného učenia tvrdiac, že jeho učenie o pre destinácii robí z Boha pôvodcu hriechu. Bolsec musel ujsť do vyhnanstva. Neskôr sa vrátil k rímskemu katolicizmu a napísal o Kalvínovi kritický životopis.
O cirkvi Kalvín zmýšľal podobne ako Luther, ale kládol proti nemu veľkú váhu na nutnosť duchovného úradu, ktorý tvoria pastori, starší a diakoni a tvrdil, že pravé povolanie k hlásaniu slova Božieho a prisluhovanie sviatosťami od samého Boha sa udeľuje skrze hlas obce; preto mala ordinácia, ktorá sa konala vkladaním rúk presbyterov, v jeho sústave omnoho väčší význam ako v Lutheránskej, v ktorej sa zjednocovala do jedného s ustanoveným zemepanského úradníka. Podľa Kalvína existuje cirkev viditeľná aj neviditeľná. Nikto nemôže mať skutočnú vnútornú vieru a teda patriť k duchovnej, neviditeľnej cirkvi, ak ju navonok nevyznáva a úplne sa nezapojí do cirkevného spoločenstva. Mimo reformovanú cirkev podľa neho vraj nemôže existovať pravá viera a preto ani spása. Pravá cirkev je iba tá, v ktorej sa riadne hlása slovo Božie a správne sa spravujú sviatosti. Popiera, že sa tak deje v cirkvi katolíckej, a preto vraj nie je pravou cirkvou, ale dielom diabla, a treba ju zničiť. Kalvín vyzýval kniežatá, aby opustili „falošnú“ rímsku cirkev a pridali sa k „pravej“ cirkvi. (Vtedy ešte rímska cirkev zachovávala aspoň pravú vieru, i keď mravne niekedy klesala. No dnes lži pápež Bergoglio ničí herézami katolícku vieru aj morálku! Týchto falošných pastierov nesmie nikto poslúchať! No katolícka Cirkev aj s pravdivou vieroukou a mravoukou tu bude až do konca sveta, lebo je nezničiteľná (Mt 16, 18; 28, 20).
Podľa neho len pravda má právo na existenciu a preto sa blud musí vyhubiť. Katolíckym kniežatám vytýkal odpor k reformovaným a súčasne požadoval od protestantských vrchností vykorenenie katolicizmu a ich tolerantnosť ku katolíkom považoval za „hriech“. Na rozdiel od Luthera, ktorý stále požadoval poslušnosť, Kalvín schvaľoval právo odporu proti „bezbožnej“ vrchnosti v určitých situáciách za náboženskú povinnosť. Umožnil aj „vraždu tyrana“, chápanú ako právo nahradiť „bezbožnú“ vládu iného vyznania vládou „veriacej“ vrchnosti. To je nutné vedieť, aby sme pochopili tvrdosť bojov s hugenotmi (francúzskymi kalvinistami) a náboženských vojen i obavy katolíckych kniežat z kalvinizmu.
Svätý František Saleský a kalvinizmus
S Kalvinizmom sa stretol aj sv. František Saleský. Ten pôsobil ako biskup v kalvínskom kraji Chablais. Štyri roky pôsobil v tomto kraji. Ako misionár peši putoval bez batožiny v sprievode služobníka, ktorý bol hluchonemý. František ohlasoval pravú vieru kalvínom napr. aj tým, že písal príťažlivým štýlom letáky, ktoré pripevňoval na domy. Božie slovo kázal jednoducho a od srdca, všímal si deti, udeľoval chudobným almužnu, útechu zarmúteným a pomoc utlačovaným. Tak zlomil odpor ľudu a získal si jeho srdce. Za 4 roky misionárskej činnosti obrátil okolo 72 000 kalvínov na katolícku vieru. S podporou biskupa zriadil niekoľko nových fár, ustanovil nových horlivých kňazov a vrátil sa do Annecy. František Saleský hovorí ku kalvínom: „V skutočnosti som uvažoval, že vo chvíli, keď za zákon pre svoju vieru neprijmete nič iné, len tú interpretáciu Písma, ktorá sa vám zdá najlepšia, mali by ste si vypočuť aj interpretáciu, ktorú vám prinášam ja, to jest tú, ktorú hlása apoštolská rímska Cirkev; tú, ktorú dodnes nemáte. (V súčasnosti je na Petrovom stolci neplatný pápež, ktorého nikto nesmie poslúchať, je teda sedes vacans (stolica uprázdnená, ale úrad Petrov a sním spojená ochrana pravého pokladu viery, daný Pánom Ježišom, stále platí – pozn.). Máte iba prevrátenú, skreslenú a sfalšovanú verziu nepriateľa, ktorý dobre vie, že ak by ste ju pochopili v jej čistote a rýdzosti, nikdy by ste ju neopustili.“ (The Catholic Controversy, “Author’s General Introduction”)
Možno povedať, že ťažká, tragická rana, ktorú zasadil cirkvi a Európe protestantizmus a rozdelil tak kresťanstvo, mala napokon jedno pozitívum, a to že podnietilo najmä katolíckych veriacich hlbšie prežívať osobný vzťah s Kristom a snažiť sa o mravnú i duchovnú obnovu seba i celej cirkvi. Veď protestantizmus nevznikol len ako dôsledok neporiadkov a pohoršenia v Cirkvi, ale ako hovorí sv. Klement Mária Hofbauer, i z túžby Nemcov po zbožnosti.
Jansenizmus
Bludné náuky reformátorov XVI. storočia o pôvodnom stave človeka a o milosti mali veľký vplyv aj na náhľady katolíckych teológov. Zakladateľom Jansenizmu bol yperský biskup Cornelius Jansen († 1638). Pod rúškom zbožnosti a prísnosti zaviedol jednostranne vyhrotenú augustinovskú náuku o dedičnom hriechu a milosti, naviac ovplyvnenú kalvinizmom, objavilo sa i učenie o pre destinácii (predurčení k spáse alebo zatrateniu). Obnovil bludné náhľady Bajove, obzvlášť zapieral slobodnú vôľu po páde človeka. Bludy Jansenove boli zhrnuté v piatich bodoch a od pápeža Innocenta X. zavrhnuté (r. 1649).
(Prof. Michal Bajus, † 1589 učil, že nadprirodzené dary prvého človeka patrili k prirodzenej dokonalosti človeka, takže prvý človek mal na ne právo. Hriechom dedičným však človek toto právo stratil. Hriech dedičný záleží vlastne len v zlej žiadostivosti. Potom učil, že všetky skutky neveriacich a nespravodlivých (hriešnikov) sú hriešne a trestuhodné. Tieto bludy pápeži Pius V. a Gregor XIII. zavrhli).
Jansenisti vyčítali najmä jezuitom, ktorí ich učenie pranierovali, laxnú morálnu prax a zaviedli rigoróznu sviatostnú prax, vďaka ktorej boli celé skupiny veriacich z prijímania sviatostí vylúčené. Vyhlásili za hriech každý skutok, ktorý nie je konaný z dokonalej lásky k Bohu. Ich strediskom bol ženský cisterciánsky kláštor Port Royal. V roku 1710 boli vypovedaní z Francúzska, ale udržali sa v Holandsku, kde tvoria samostatnú cirkev s hierarchiou.
Bludné náuky Janseniove mali vo francúzsku veľa obrancov. Ich vodcom bol kňaz Paschazius Quesnel († 1719), ktorý v knihe „Mravné úvahy o Novom zákone“ rozširoval herézy Janseniove. Ich prívrženci zapierali primát rímskeho pápeža, pochybovali o práve pápežovom zavrhovať bludy a ostro útočili proti pápežovi a jezuitom, ktorí chránili stanovisko cirkvi. Keďže pápež Kliment XI. bludy Quesnelove zavrhol (1713), veľká časť francúzskeho duchovenstva toto rozhodnutie prijala, iní však odporovali a odvolávali sa na všeobecný cirkevný snem. Neskôr prešli do spomenutého Holandska, kde v Utrechte zradili svoju rozkolnícku cirkev a neskôr sa spojili so staro katolíkmi.
Herézy o Sviatosti Oltárnej
V staroveku veriaci kresťania jednoznačne učili a verili, že pri svätej omši sa obnovuje Kristova obeta a že veriaci pri sv. prijímaní dostávajú skutočné Telo a skutočnú krv Kristovu, ale až scholastika mohla definovať pojem transsubstanciácie (prepodstatnenie obetných darov konané pri slovách pravoverného kňaza vo sv. omši).
Spory a bludy o Sviatosti Oltárnej sa začali roku 844, keď opát starokorvejského kláštora Paschazius Radbertus vydal spis „De corpore et sanguine Domini“, v ktorom zdôrazňoval podstatnú a prirodzenú totožnosť eucharistického tela s historickým telom Pána Ježiša. Mnohí v jeho spise videli bludy, pravda, nesprávne. Písali proti nemu a pritom sami upadli do bludov. Tak napr. Skotus Erigna (r. 833) učil, že Najsvätejšia Sviatosť Oltárna je len „pamiatkou tela a krvi Pána“.
Berengár (1088), kanonik v Tours zapieral premenenie chleba a vína (Transsubstantiatio). Podľa neho bola Kristova prítomnosť v eucharistii nie skutočná, ale dynamická. Tieto bludy boli od cirkvi zavrhnuté a od samých učiteľov odvolané. Napr. stanovisko Berengára niekoľko synod odsúdilo, v prítomnosti pápeža Gregora VII. sa Berengár podrobil učeniu cirkvi a napokon na jednom partikulárnom koncile v Ríme odprisahal toto vyznanie:
„Ja, Berengár, srdcom verím a ústami vyznávam, že chlieb a víno, ktoré sa kladú na oltár, tajomstvom posvätnej modlitby a slovami nášho Vykupiteľa sa podstatne premieňajú na pravé a vlastné a oživujúce telo a krv nášho Pána Ježiša Krista a po konsekrácii* je pravým telom Kristovým, ktoré sa zrodilo z Panny a ktoré, obetované za spásu sveta, viselo na kríži a ktoré sedí po pravici Otca, a je pravou krvou Kristovou, ktorá vytiekla z jeho boku, a to nielen v znaku a účinnosti sviatosti, ale v jeho vlastnej prirodzenosti a v jeho vlastnej podstate. (...)“
Dogmatická definícia s pojmom transsubstanciácie bola dielom Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, kde sa zaviedla aj povinnosť ročnej spovede a veľkonočného sv. prijímania.
V tom čase napádalo katolícku náuku o Sviatosti Oltárnej hnutie Valdéncov. Proti nim vystúpil v r. 1208 pápež Inocent III., ktorí vyznáva učenie Krista i cirkvi takto:
„[...] Obetný dar, t.j. chlieb a víno, je po konsekrácii pravým telom a pravou krvou nášho Pána Ježiša Krista. A tak pevne a bez pochybovania veríme úprimným srdcom a - vyznávame to jednoducho veriacimi slovami. Pritom nepôsobí dobrý kňaz čosi menej, lebo to spôsobuje nie zásluha konsekrujúceho, ale slovo Stvoriteľa a sila Ducha Svätého. Preto pevne veríme a vyznávame, že nikto, hoci by bol aj akokoľvek počestný, nábožný, svätý a rozumný, nemôže a nesmie konsekrovať Eucharistiu a vykonať oltárnu obetu, ak to nie je kňaz (pravoverný – pozn.) platne ordinovaný viditeľným a hmatateľným biskupom. (ale len pravoverným, nie heretikom! – pozn.)
(Novátori sa odvolávali na milosť konsekrovania, ktorá im vraj bola udelená bezprostredne Duchom Svätým. N. -R.) Podľa našej viery sú na zriadenie tejto služby potrebné tri veci: určitá osoba, t.j. kňaz, ktorý - ako sme povedali - je biskupom vlastne ustanovený na túto službu; slávnostné slová, ktoré boli od svätých Otcov do kánonu vložené; a patričný úmysel toho, kto ich vyslovuje. Preto veríme a pevne vyznávame: Kto verí a tvrdí, že môže bez predchádzajúcej vysviacky biskupom, ako sme povedali, priniesť eucharistickú obetu, je heretik (...) a treba ho oddeliť od svätej rímskej Cirkvi.“
*(Konsekrácia - premieňanie podstaty chleba a vína na Kristovo telo a krv počas vyslovovania slov kňaza o Kristovom ustanovení Sviatosti Oltárnej)
Pokračovanie v ďalšej časti:
Katolícka náuka proti herézam (IV. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/katolicka-nauka-proti-herezam--iv.-cast-.html
Literatúra:
KRYŠTŮFEK, F, X.: Všeobecný církevní dějepis, Díl Třetí. Nový věk, Praha : Tiskem kniž. arcib. knihtiskarny za. Rohlička a. Sieversa, 1892. KrystufekDejepis-Novovek1-r.pdf,
BEZÁK, Š.: Dejiny cirkevné. Pre meštianske školy. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1936. BezaDejCiPMeSk-r0.pdf,
VOLF, J.: Dějepis katolické církve pro školy strědní a měšťanské. České Budějovice : Československá akciová tiskárna, 1938.
RÁČEK, A.: Církevní dějiny v přehledu a obrazech, Praha : Vyšehrad, 1939.
PETRÁŠ, L.: Cirkevné dejiny. Učebnica pre stredné školy. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1941.
NEMEC, F.: Cirkevný dejepis. Učebnica cirkevných dejín pre nižšie triedy stredných škôl a pre mešt. školy. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1942.
BUCKO, V.: Cirkev Kristova v dejinách. Nitra : Andrej, 1944. BuckCiKri1944-r0.pdf
ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok III. Turčiansky sv. Martin : Neografia.
ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok IV. Turčiansky sv. Martin : Neografia, 1947.
FRANZEN, A.: Malé církevní dějiny. Praha : Zvon, 1992.
NEUNER, J. ROOS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava : Dobrá kniha, 1995.
PEJŘIMOVSKÝ, J.: Náboženství. Původ, Zkoumáni, Srovnávaní. Olomouc : Matice cyrilometodějská, 1998.
Internetové zdroje:
Lifenews. Kalvinizmus a sv. František Saleský. 15 heréz a odvážni svätí, ktorí proti nim bojovali 2/3.
http://www.lifenews.sk/11584/15-herez-odvazni-svati-ktori-proti-nim-bojovali-23
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/svaty-frantisek-salesky--biskup-a-ucitel-cirkvi-------1622-.html
ŠTEPÁNEK, K.: Obecné dějiny novověku I. (16. století), Brno : Masarykova univerzita. Pedagogciká fakulta, 2011.
https://www.ped.muni.cz/whis/obecne%20dejiny%20novoveku%20i_01_68.pdf
HANES, P.: Dejiny kresťanstva. 28. Kapitola cesty k reformách humanizmus a renesancia (1300-1500). Banská Bystrica : Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, 2009.
https://htf.cuni.cz/HTF-228-version1-dejiny_krestanstva.pdf
Pozri tiež stránku:
http://librinostri.catholica.cz/oddeleni/14-dejiny-katolicke-cirkve-obecne
