Katolícka náuka proti herézam (II. časť)
Herézy patripasionizmu
Táto heréza popierala vieru v Najsvätejšiu Trojicu. Jej nasledovníci tvrdili, že to nebol Ježiš Kristus, kto skutočne trpel a zomrel na kríži, ale Nebeský Otec, ktorý zostúpil z neba, prijal podobu Syna a zomrel na kríži. Prvým hlásateľom patripasionizmu bol Noetus zo Smyrny. Učil, že Otec a Syn sú jedna osoba; v Synovi trpel aj Otec (preto patripasionizmus). Do Ríma zaniesol bludné učenie patripasionizmu Praxeas, ktorého tam sympaticky prijali, nakoľko ostro vystupoval proti montanistom. Ale čoskoro zistili uňho blud a musel ho odvolať.
Pravdou viery je, že Ježiš Kristus, Boží Syn, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť v čase Zvestovania, bol ukrižovaný, skutočne i fyzicky trpel a zomrel za nás na kríži.
Herézy modalizmu
Ich zástancovia tvrdia, že v Bohu nie sú tri osoby, ktoré sú si rovné a majú rovnakú božskú prirodzenosť, a že Otec, Syn a Duch Svätý sú iba tromi spôsobmi (modus – spôsob) vyjadrenia konania jedného Boha. (Preto modalizmus). Ako príklad slúži osoba Sabeliusa z Líbye. Ten sa dostal do Ríma za pápeža Zefirína († 217). Učil, že Boh je v podstate Monas a na vonok sa prejavuje ako Trias svojím účinkovaním. Ako Stvoriteľ sveta je Otec, ako Vykupiteľ Syn, a ako Posvätiteľ Duch sv. To sú len tri sily, tri zovňajšie prejavy, ako vraj svetlo, teplo a okrúhly tvar u jedného a toho istého slnka. Podľa neho je pomenované aj učenie ako sabelianizmus, ktoré bolo rímskou synodou roku 262 odsúdené ako heretické.
Pravá náuka Cirkvi o Najsvätejšej Trojici hovorí, že Tri Božie osoby sú skutočné a každá z nich má rovnakú božskú podstatu.
Herézy adopcionizmu
Podľa tohto omylu je Ježiš Kristus iba človekom, ktorý bol pri krste zvláštnym spôsobom naplnený Božou silou (Duchom Svätým) a bol Bohom (prijatý) adoptovaný za Syna Božieho. Šíriteľom bol istý Teodot, obchodník s kožou z Byzancie, ktorý r. 190 zaniesol svoje učenie do Ríma, kde ho pápež Viktor I. († 199) vyobcoval z Cirkvi. Blud získal v 3. storočí mocného zástancu v osobe Pavla zo Samosaty († 275), biskupa v Antiochii. Učil, že Panna Mária údajne porodila obyčajného človeka Ježiša, v ktorom však neosobný boží Logos (múdrosť) prebýval ako v kostole. Jeho učenie bolo odsúdené v r. 268. V jeho šľapajach kráčal bludár Nestórius.
Učenie Cirkvi hovorí, že Ježiš Kristus, druhá Božská osoba, je večné Božie Slovo, ktoré existovalo s Otcom od počiatku (Ján 1: 1: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bol Boh“), a v momente počatia prijalo na seba ľudskú prirodzenosť, od samého okamihu počatia je ako vtelený, pravý Boh a človek; jednorodený vlastný Syn Boha Otca, jednej podstaty s otcom.
Herézy ariánizmu
Hlavné body falošnej náuky alexandrijského kňaza, bludára Ária sú tieto: 1. Syn údajne nie je Bohom, ale božím tvorom. Je stvorený z ničoho, nepochádza teda z podstaty Otcovej a nie je s Otcom rovnakej podstaty. 2. Stvorený je slobodnou vôľou Otca z ničoho. Je teda tvorom, ale najdokonalejším medzi tvormi. Skrz neho sú stvorené ostatné tvory, celý svet, nakoľko Boh nemôže vstúpiť do bezprostredného styku so svetom. 3. Syn nie je večný ako Otec. Je síce stvorený pred časom, ale Otec predsa má pred ním časovú prioritu. Bol čas, keď Syn nebol. 4. Tak blízko stojí Bohu, že ho Boh prijal za Syna. Nazýva sa Synom, ale len v zmysle morálnom, ako aj ľudia nazývajú sa dietkami božími. Keď sv. Písmo hovorí, že Syn bol „splodený“, má sa tu rozumieť „stvorený“.
Nicejský koncil (325) odsúdil tieto Áriove herézy a pravá viera v Ježiša Krista bola vyjadrená vetou: „Veríme v Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, rovnakej podstaty s Otcom.“ (Symbol viery, Krédo). Dôležitý slovný termín jednej podstaty s Otcom znie grécky homoousios, latinsky consubstantialis.
Medzi cirkevných otcov, ktorí bránili pravé učenie Božie pred ariánizmom, patrili napr. Sv. Atanáz, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky, sv. Hilár z Poitiers, či sv. Augustín z Hippo.
Herézy Macedoniánov, duchoborcov
Tvorcom bludu bol Macedónius, carihradský patriarcha. Učil, že Duch Svätý je Otcovi a Synovi podriadenou bytosťou, ich sluhom, tvorom, ktorý je podobný anjelom. Duch Svätý bol vraj stvorený Synom. Macedoniáni popierali Božstvo Ducha Svätého, ktorého považovali iba za Božiu energiu.
Tento blud bol zavrhnutý na I. Carihradskom koncile r. 381 a nicejské vyznanie viery bolo doplnené týmito slovami katolíckej náuky: „Verím i v Ducha Svätého, Pána a životodarcu, ktorý z Otca pochádza, ktorý s Otcom a Synom spolu je ctený a velebený, ktorý hovoril skrze prorokov.“ (Symbol viery). Medzi otcov, brániacich katolícke učenie proti Macedóniovi, radíme napr. sv. Atanáza, a sv. Bazila Veľkého. Na tomto koncile sa tiež zavrhli bludy istého Marcela, podľa ktorého údajne Ježiš bol len obyčajným človekom, v ktorom vznikla sila Božia a preto ho Boh načas prijal za svojho Syna.
Neskôr na sneme v Tolede r. 589 bolo pridané do Nicejského vyznania o Duchu Svätom ešte filioque („a Syna“), teda že Duch Svätý z Otca a Syna vychádza. Vo východnej cirkvi sa učilo, že Duch Svätý vychádza „z Otca skrze Syna“. V západnej naopak, že vychádza „z Otca a Syna“. Keď sa pripojilo na západe slovko filioque, tak podľa niektorých cirkevných historikov sa to nechápalo ako rozšírenie, ale len ako interpretáciu. Na východe to však nazvali porušením vyznania viery a obviňovali západ z herézy. Tak sa stalo filioque i podnetom k rozkolu r. 1054.
Herézy Apolinarizmu
Apolinaris priklonil sa k Platónovej trichotómii a rozoznával tri časti v človeku: telo, nižšiu dušu, ktorá oživuje ľudské telo a dušu rozumnú, ktorou sa človek odlišuje od ostatných živočíchov. Syn Boží pri vtelení vraj prijal telo oživené len nižšou dušou a miesto rozumnej duše zastupovalo u neho samo božstvo — Logos. Podľa neho dve úplné bytosti nikdy sa nedajú spojiť v jednu bytosť, keby Kristus mal úplnú prirodzenosť ľudskú, nebola by u neho vylúčená možnosť hriechu. Tým však by bolo ohrozené vykúpenie ľudstva. Ak by v Kristu bola úplná ľudská bytosť, nevyhnutne boli by v Kristu dve osoby: osoba prirodzená a osoba adoptovaná (adopcianizmus). Synoda alexandrijská (362), rímska (380) a II. všeobecný cirk. snem carihradský (381) zavrhli apolinarskú herézu. Učenie cirkvi proti Apolinarizmu bránil napr. sv. Atanáz.
Nestoriánska heréza
Pôvodcami nestórianizmu pred vystúpením Nestória boli dvaja antiochijskí rodáci Diodor z Tarzu († 393), kňaz a predstavený kláštora, a biskup Teodor z Mopsvestie († 428). Obidvaja exegetizovali skoro celé Písmo, ale u oboch sa najviac javí preháňanie tzv. antiochijskej školy. Diodor uložil svoje názory v Hermeneutike o rozdiele teórie a alegórie. Teodor popieral mesiášsky vzťah mnohých žalmov. V dogmatických dielach popieral spojenie božstva a človečenstva v Ježišovi Kristovi v jednu osobu, čím sa stal vlastne pôvodcom nestoriánskeho bludu. Nakoľko 5. vš. cirk. snem zavrhol učenie Teodora, okrem malých zlomkov jeho exegetické a dogmatické diela sa stratili.
Konštantínopolský patriarcha Nestórius († 451), učil, že v Kristovi sú nielen dve prirodzenosti, ale aj dve osoby, božská a ľudská. Popieral, že presvätá Panna Mária je Božou Matkou, ale údajne iba matkou Kristovej ľudskej osoby, lebo porodila Krista ako človeka, neprávom sa vraj nazývala Bohorodičkou, patril jej názov len Kristo rodička.
Tento blud proti úcte Panny Márie namierený, bol zavrhnutý na Efezskom koncile (431). Tam bolo vyhlásené, že Presvätá Panna Mária porodila v jednej osobe pravého Boha a pravého človeka. A keďže Kristus, ktorý je druhou osobou Najsvätejšej Trojice, dostal od nej ľudské telo, je skutočne Božou Matkou, a právom sa nazýva Bohorodičkou. (Theotokos). Obhajcom cirkevného učenia proti Nestóriovi bol predovšetkým patriarcha sv. Cyril alexandrijský († 444).
Herézy monofyzitizmu
Eutyches († 454), carihradský opát hlásal, že v Kristu je len jedna prirodzenosť, a to božská, keďže ľudská prirodzenosť vraj tak utonula v božskej, ako kvapka octu v nesmiernom oceáne. Preto sa stúpenci tejto náuky menujú monofiziti. (jedna prirodzenosť, po grécky mone physis).
Táto heréza bola odsúdená na IV. všeobecnom koncile v Chalcedóne (451) a bolo vyhlásené, že Ježiš Kristus, Boží Syn, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, je pravý Boh a pravý človek. Vierovyznanie presne určilo náuku Cirkvi o dvoch prirodzenostiach v Kristovi po Vtelení, tak proti Nestóriovi ako i proti Eutychovi. „Veríme všetci jednohlasne, že jeden je Kristus v dvoch prirodzenostiach... kde obidve prirodzenosti sú spojené bez zmiešania a premeny (to proti Eutychovi), bez zmeny a rozdelenia (proti Nestóriovi).“
Pápež Lev I. (440—61) vydal slávnu dogmatickú epištolu, v ktorej vyložil katolícke učenie o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi.
Herézy monotelizmu - pôvodcom je carihrad. patriarcha Sergius (610 - 638)
Predstavitelia tejto herézy tvrdili, že v Ježišovi Kristovi je iba jedna vôľa – Božia a jediná činnosť, božská. (gréc. monos thelema)Takto popierali pravdu, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Blud bol zavrhnutý na VI. všeobecnom sneme v Carihrade (III. carihradský) r. 680. Bolo vyhlásené, že ako sú v Kristovi dve prirodzenosti, tak sú i dve vôle: božská a ľudská. Ľudská je podriadená božskej.
Herézy pelagianizmu
Britský mnísi Pelágius († 420) a Celestius učili, že človek údajne v takom istom stave prichádza na svet, v akom bol stvorený Adam. Hriech dedičný nie je; preto vraj ani krst nie je potrebný deťom k spáse. Adam len tým uškodil potomstvu, že mu dal zlý príklad. Tým znehodnotil vykupiteľské dielo Kristovo. Vykúpenie podľa nich pre človeka nebolo potrebné: život a utrpenie Ježiša Krista nám je len pomôckou, aby sme ľahšie mohli viesť bohumilý život a tak byť „spasení“. Človek údajne i bez milosti Božej môže konať dobro a tak byť spasení. Stúpenci bludu sa nazývajú Pelagiáni. Pelágiove bludy boli odsúdené na všeobecnej cirkevnej synode v Efeze r. 431.
Pravda našej viery ale je, že človek absolútne nie je schopný byť spasený svojou vlastnou silou. Sv. Pavol píše: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru (v Pána Ježiša Krista); a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ (Ef 2,8-9).
„Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich.“(1 Tim 1, 15)
Spása je výlučne z Božej milosti, ktorá sa dáva každému, kto činí pokánie a verí v Ježiša Krista - Božieho Syna. Ježiš Kristus prišiel na túto zem kvôli našim hriechom a pre našu spásu a trpel za to, aby sme boli spasení pre nebo.
Heréza donatizmu
Hlavné body donatistickej náuky sú tieto: 1. Pôsobivosť sviatosti nezávisí len od pravovernosti vysluhovateľa, ale i od jeho mravnej čistoty a svätosti. Preto donatisti znovu krstili každého, kto nebol nimi pokrstený. 2. Opravdivú cirkev tvoria len „synovia mučeníkov“ (donatisti), nie však „synovia traditorov“ (katolíci). Pravá cirkev nesmie strpieť vo svojom lone hriešnikov. Proti donatistom zasadil sa najväčší teológ kresťanského staroveku sv. Augustín, a v mnohých svojich spisoch dokázal nepravdivosť donatistickej náuky. (Okrem toho katolícke učenie chránil aj proti manichejcom a pelágiánom).
Učí, že len na celej zemi sa rozprestierajúca katolícka Cirkev môže byť opravdivá a nie v afrických kútoch skrytá „cirkev donatistov“. Jasne vyložil pomer Cirkvi ku hriešnikom a náuku o pôsobivosti sviatostí. Kristus je vlastne vysluhovačom sviatostí, kňaz však len natoľko, nakoľko je Kristovým zástupcom. „Christus est, qui baptizat“, preto kňazova nehodnosť nemôže mať vplyvu na platnosť sviatosti. (Samozrejme iná je otázka apostázie – kňaz apostata – slúži vysluhuje sviatosti neplatne - pozn.) Učenie donatistov bolo odsúdené na koncile v Arles (314) a aj spolu s bludom pelagiánov na synodách v Kartágu (r. 412-416). Rozhodnutie synod v Katrágu potvrdil pápež Innocent I. († 417)
Herézy obrazoborectva
Títo kacíri popierali uctievanie ikon a nazývali ho „modlárstvom.“ Cirkev však učí, že kresťan uctievaním ikon si ctí Toho, kto je na ňom vyobrazený, teda nášho samotného Pána Ježiša Krista, jeho najsvätejšiu Matku alebo svätých. Centrom uctievania teda nie je samotná ikona, ale ten, kto je na nej zobrazený. Od okamihu vtelenia Božieho slova, ktoré sa pre nás stalo viditeľným, ho môžeme zobraziť v ikonách a uctievať ich (Jn 1,18): „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“
Cirkev tiež vždy verila a učila, že na svätých ikonách (podobne ako aj na iných veciach zasvätených Bohu, alebo na relikviách svätých), spočíva osobitná Božia milosť. Príkladom toho je starozákonný chrám v Jeruzaleme s Archou zmluvy, oltárom a ďalšími vecami zasvätenými Bohu. Kacírstvo obrazoborectva (ikonoklazmu) bolo zavrhnuté na II. Nicejskom koncile (787) a úcta svätých obrazov tam bola schválená.
„...Boh sa v hĺbke svojho milosrdenstva naozaj stal človekom, aby nás spasil... žil na zemi a prebýval medzi ľuďmi (Bar 3, 38), robil zázraky, trpel, bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych a vystúpil opäť do neba. Pretože toto sa skutočne udialo a človek bol toho svedkom, všetko bolo spísané pre nás, ktorí sme vtedy nežili, aby sme si to zapamätali a podľa toho sa riadili, aby – hoci sme nevideli – sme mohli počuť a uveriť, získať Pánovo požehnanie. Nie každý vie čítať; a nie každý má na čítanie čas. Otcovia teda súhlasili, aby sa tieto udalosti zvečnili na obrazoch... aby slúžili ako výstižný pamätník.
Často keď nemyslíme na Pánovo umučenie a zbadáme obraz Kristovho ukrižovania, bezpochyby nám jeho spasiteľné utrpenie opäť zaujme myseľ a my padáme na kolená a uctievame nie obraz, ale toho, ktorého zobrazuje – tak ako neuctievame materiál, z ktorého sú urobené evanjeliá alebo kríž, ale toho, koho symbolizujú... Rovnako to platí v prípade Pánovej matky. Úcta, ktorú jej vzdávame, prislúcha jemu, ktorý sa skrze ňu stal telom... Úcta k obrazu prechádza na zobrazovaného.“
Svätý Ján Damascénsky, 8. storočie. (Citát z knihy od Scotta Hanna, Znamenitý život. 40 prejavov katolíckej nábožnosti a ich korene v Biblii, s. 170)
(Pokračovanie v ďalšej časti)
Katolícka náuka proti herézam (III. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/katolicka-nauka-proti-herezam---iii.-cast-.html
Súvisiaci článok:
Krátky prehľad patrológie - Katolícka viera je viera apoštolov a ich nasledovníkov I. časť
Literatúra:
PETRÁŠ, L.: Cirkevné dejiny. Učebnica pre stredné školy. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1941.
BUCKO, V.: Cirkev Kristova v dejinách. Nitra : Andrej, 1944.
HERTLING, L.: Dejiny katolíckej cirkvi. Cambrige, Ontario, Canada : Dobrá kniha, 1983.
FRANZEN, A.: Malé církevní dějiny. Praha : Zvon, 1992.
Internetové zdroje:
ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok I.
http://a-repko.sk/knihy/spirko/cirkevne_dejiny.htm
Sabelianizmus. Wikipédia. Slovenská encyklopédia.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Sabelianizmus
Hilár z Poitiers, biskup, učiteľ Cirkvi. Životy svätých.
