Katolícky pohľad na bludy tzv. Historicko – kritickej teológie (HKT) – II.
Krátky dejinný prehľad liberálnej teológie – herézy v Cirkvi a osvietenstvo.
Dejiny liberálnej teológie sú veľmi obsiahle a zabrali by mnoho strán práce, ale my sa v stručnosti zameriame na jej koreň a niektoré osoby. Koreňom tejto teológie je v podstate nevera v Boha. Už v Evanjeliu sa stretávame s náboženskými židovskými predstaviteľmi – saducejmi (Mt 22:23-33), ktorí neverili v anjelov, neverili vo vzkriesenie mŕtvych, ani v žiaden zázrak. Tento duch nevery a pýchy je totožný s duchom, ktorý je dnes v oficiálnej „Cirkvi“ zastúpený zástancami Historicko – kritickej teológie (HKT).
V dejinách Cirkvi sa najmä v prvých storočiach tento démon snažil do nej rôznymi spôsobmi vteliť a rozložiť jej spásonosné učenie rôznymi herézami. (Napr. Montanizmus, Monarchianizmus, Arianizmus, Apolinarizmus, Nestorianizmus,...) Preto Cirkev zvolávala koncily, na ktorých odsúdila falošné náuky, exkomunikovala bludárov – pokiaľ nečinili pokánie a slávnostne vyhlasovala Bohom zjavené pravdy katolíckeho učenia – dogmy. V stredoveku bola chránená čistota pravej viery pôsobením inkvizície, a preto sa bludom kritickej teológie ťažko darilo šíriť. Rozkvet však prišiel nástupom protestantizmu a najmä rozšírením filozofického smeru – osvietenstva (16. – 18. stor.)
Základom osvietenstva bol empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo zavrhlo pravé katolícke náboženstvo a hlásalo návrat k akémusi „prirodzenému“ náboženstvu - deizmu („boh“ síce svet stvoril, ale sa oň nestará). Osvietenstvo oddeľovalo Božie Zjavenie od rozumu a vieru od vedy, čo viedlo postupne k materializmu, evolucionizmu, až napokon k ateizmu. Ľudstvo sa podľa osvietencov vraj malo riadiť už len vlastnou etikou a morálkou, s heslom maj odvahu používať vlastný rozum a riadiť sa len vlastnou vôľou. Keďže liberálna teológia sa zvlášť začala rozrastať v bezbožnom osvietenstve, kritériom pri posudzovaní teologického poznania už nebola nadprirodzená viera v Boha, ale moderná kritická veda, pozerajúca sa na biblické texty len z pohľadu rozumu! Tento „rozum“ a kritické bádanie sa najviac začali prejavovať najmä v nemeckej protestantskej teológii ovplyvnenej osvieteneckými filozofmi. (Kant, Schleiermacher, Lessing, Hegel)
Jednotlivé postavy dejín HKT
Napríklad v Nemecku prebiehal v 18. a 19. storočí veľký zápas medzi vierou v Boha a ateizmom. Profesor Reimarus (†1768) popieral zázraky, najmä zmŕtvychvstanie Krista. V diele „Fragmente“ oddelil učenie Ježiša od učenia apoštolov a neskoršej teológie.
Protestantské výklady sa postupne nechávali inšpirovať zvlášť Kantovou filozofiou a Schleiermacherovým názorom, podľa ktorého „náboženstvo je pocit nekonečna.“ Kant síce nebol ateistom, ale jeho subjektivizmus a idealizmus otvoril cestu panteistickým, protikresťanským názorom. Jedným z prívržencov osvietenstva bol aj filozof Georg Hegel (†1831). Hegelov boh však nie je osobným Bohom, vysvetľovanie jednoty troch Božských osôb a chápanie Vtelenia podľa neho je čisto symbolické. Vtelenie Božieho Syna vnímal len symbolicky ako spojenie božstva s človekom, a to v dokonalej panteistickej jednote. Hegel vlastne zbožšťuje človeka. Za jediný princíp všetkého vyhlasuje vnútorný neosobný rozum, preto postavil filozofické poznanie nad kresťanstvo. Heglove nezmysly sú rúhaním a výsmechom Trojjediného, pravého Boha!
Útoky na kresťanskú vieru sa sústredili najmä na kritiku Biblie. Škandál spôsobila v kresťanskom svete kniha protestanta Dávida Straussa (†1874) Kriticky prepracovaný život Ježiša. On je otcom ateistického humanizmu, ktorý hrozivo útočil na pravú vieru v Krista. Podľa Straussa boli Ježišove zázraky len mýty. Podľa jeho panteistických pohľadov už vraj nie sme a nemáme byť kresťanmi v starom zmysle slova (kresťanstvo: kult chudoby, opovrhnutie svetom, a vzdelanosťou), ale nové náboženstvo má byť závislé od akéhosi univerza a má realizovať ideál človeka, ľudskosti a humanity. Za pôvodcu tzv. historicko-kritickej metódy je považovaný Ferdinant Bauer (†1860). Podľa neho osobnosť Ježiša Krista údajne nebola pri vzniku kresťanstva podstatná. Dogmy pokladal len za výsledok historického vývojového procesu. Vznik evanjelií nepravdivo určil až do 3. storočia. Ďalším predstaviteľom liberálnej teológie je Herrmann Gunkel (†1932). Je pôvodcom tzv. metódy dejín foriem biblických spisov tzv. (Formgeschichte), ktorá určuje literárne druhy textov, tzv. pôvodné určenie textu a pýta sa: „Sitz im Leben” (pre aký účel). Skúmal, ako údajne rôzne povesti a legendy „ovplyvnili“ biblické texty. Ku Gunkelovi môžeme zaradiť i J. Wellhausena (†1918). Učil nepravdivú teóriu, vyslovenú už dávno pred ním (napr. T. Hobbes, Žid B. Spinoza, kňaz R. Simon, Astruck, Witter), že 5 kníh Mojžišových nebolo napísaných Mojžišom, ale ide o dielo zložené z rôznych autorov a redaktorov. (Hypotéza o štyroch prameňoch Pentateuchu). Tieto tvrdenia však jasne protirečia proti výkladom svätých otcov a katolíckej Tradícii! Iný protestantský teológ Adolf Harnack (†1930) v spise Podstata kresťanstva neveril v Božstvo Kristovo, ani v Jeho zázraky a mal kritický názor voči kresťanským dejinám dogmy. Tvrdil, že na Bibliu vraj mala vplyv grécka kultúrna mystika. Harnack bol učiteľom jedného z najväčších protestantských liberálov – Rudolfa Bultmana.
Bultmann je známy tzv. „odmytologizovaním“ Nového zákona. Z jeho postojov vyplýva, že Nový zákon bol vraj napísaný vo svete, v ktorom bol stále prítomný silný mytologický prvok, ktorý sa však teraz musí rozplynúť v kontakte s vedeckým obrazom sveta. Bultmann neveril v historického Ježiša, a preto udalosti opísané v Evanjeliách pokladal za zbožný mýtus prvotnej Cirkvi a neveril ani v Božiu Všemohúcnosť, ani v Kristove zázraky. Popieral, že by sa apoštoli Ján a Pavol zaujímali o Ježiša, resp. o jeho pozemský život, ale len o akéhosi Ježiša viery. Kresťanská viera sa potom podľa neho nemôže zakladať na historických faktoch, ale na nejakom existenciálnom dotyku. Mnoho poslucháčov Bultmana sa nechalo oklamať jeho omylmi. Jedna jeho žiačka ale dostala od Boha milosť, zavrhla ateistickú teológiu a prijala Pána Ježiša za svojho Spasiteľa a Boha. Je to profesorka Eta Linnemanová. Počujme jej svedectvo: „Prečo hovorím Nie!, historicko – kritickej teológii? Ako žiačka Rudolfa Bultmanna a E. Fuchsa...som mala v tom smere tých najfundovanejších učiteľov, ktorí mi mohli historickú teológiu ponúknuť.“ Potom opisuje, ako sa stala profesorkou Nového zákona. „Duchovne zakotvená v HKT som bola nezvratne presvedčená, že svojou teologickou prácou slúžim Bohu a prispievam k hlásaniu evanjelia. Ale potom som musela na základe jednotlivých pozorovaní a informácii, ako i vlastného poznania uznať, že takáto práca k hlásaniu Evanjelia neslúži...Božie zjavenie má byť „odborne“ a „skutočne samostatne“ poznávané tak, že už sa o Bohu nehovorí. Že Boh už nie je uctievaný ako Boh, ani sa Mu neďakuje...Kto sa vydá touto cestou bezbožnosti, nie je potom už vo svojom rozhodovaní slobodný; je tu niečo, či niekto, kto ho donucuje...Sú to démonické sily, pod tlakom ktorých sa ocitne každý, kto sa dá na túto cestu. Od tej chvíle už nie je slobodný, ale podlieha neodolateľnej moci. Nezvratne považujem za smeti všetko, čo som učila a napísala pred tým, než som Ježišovi otvorila svoj život.“
Pápeži – stĺpy Cirkvi a apologéti kresťanstva proti bludom.
Bludy vyučované protestantmi postupne prijímali aj profesori katolíckych fakúlt a mnohí členovia cirkevnej hierarchie (kňazi, biskupi). V 19. storočí medzi hlavné herézy propagované u katolíkov boli hlavne náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), neobmedzená sloboda svedomia a akéhokoľvek náboženstva. Medzi antikresťanské systémy tej doby patrili zvlášť panteizmus, racionalizmus, naturalizmus, komunizmus, socializmus a autonómna morálka. K spomínaným bludom a politickým systémom zaujímala v tých časoch katolícka hierarchia jasné, odmietavé stanovisko a jednoznačne chránila poklad spasiteľnej viery. Apologétmi pravej viery boli najmä pápeži, ako napr. Gregor XVI., alebo bl. Pius IX.
Gregor XVI. v roku 1834 vydal encykliku Singulari nos. V nej hovoril o bludnom učení – totiž o slobode svedomia pre každého. Tzv. slobodu svedomia nazval „šialenstvom, či „zhubným omylom“. Odsúdil herézy liberálneho kňaza L. Lamennaiseho a jeho poňatie slobody. Dominikán Lammenais (†1854) pôsobil v krúžku mysliteľov okolo časopisu Avenir a šíril slobodu tlače a slobodu spolčovania sa. Bol predstaviteľom tzv. liberálneho katolicizmu a jeho heslom bolo: Boh je sloboda. Pápež v encyklike obvinil aj slobodomurárov, že spôsobili súčasný stav, „ktorý sami vidíte vlastnými očami: Skaza mravou triumfuje, veda sa stáva drzosťou a sloboda bezuzdnosťou...“
Pius IX. vydal proti herézam encykliku Quanta cura, ku ktorej pridal Syllabus Errorum (1864) – zoznam 80 téz. V Syllabuse sa zavrhujú napríklad tieto bludy: „Treba popierať akýkoľvek zásah Boha na ľudí a na svet...Ježiš Kristus je mýtická fikcia..., alebo tie, ktoré hlása dnešná apostatická „cirkevná“ hierarchia: „Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a dôjsť k večnej blaženosti“...Pápež sa môže a má zmieriť a dohodnúť s pokrokom slobodomyseľnosti a modernou civilizáciou...“
Proti liberálnej teológii sa postavil aj pápež Lev XIII.: „Žiaľ sú mnohí, čo s veľkou námahou skúmajú staroveké pamiatky...zriadenia národov a podobné historické svedectvá a vynášajú ich na svetlo, no pritom často iba s tým zámerom, aby v posvätných knihách odhaľovali „omyly“ a aby tak ich vážnosť stále viac podkopávali a vyvolávali vzhľadom na ne pochybnosti...Bolo pevným presvedčením všetkých otcov a cirkevných učiteľov, že zo svätých Písem, ako ich napísali posvätní autori, je vylúčení akýkoľvek omyl...a sám Boh, ktorý prehovoril skrze svätopiscov, nemohol nič také povedať, čo by sa odkláňalo od pravdy...“(Encyklika Providentissimus Deus, 1893)
V tomto období vystúpil vo Francúzsku človek, ktorý veľmi zhubne ovplyvnil kresťanské myslenie. Je to bývalý bohoslovec a neskôr filozof, evolucionista Ernest Renan (†1892). Keď bol v seminári, nadchol sa idealizmom Kanta a Hegela. Začal spochybňovať historicitu a autorstvo niektorých prorokov (Izaiáš, Daniel). Keď odišiel zo seminára, stal sa učiteľom a neskôr spisovateľom a historikom. V jednom zo svojich spisov Život Ježiša racionalistickou metódou zbavil kresťanskej viery všetkého, čo je nadprirodzené. V tomto spise predstavil Ježiša len ako „revolucinára“ a dôvod pôsobenia nadprirodzených síl u Ježiša si vraj podľa Renana možno vysvetliť len Jeho „mimoriadnymi medicínskymi znalosťami.“
Na moderné bludy HKT, rozšírené na začiatku 20. storočia, odmietavo reagoval predovšetkým svätý pápež Pius X. On sa neohrozene postavil proti tomuto novému hnutiu v teológii, pomenoval ho modernizmus a viedol proti nemu ako „súhrnu všetkých bludov“ najtuhší boj. Vydal dekrét proti modernizmu Lamentabili z r. 1907 a encykliku Pancendi Dominici Gregis. Jeho slová na adresu HKT platia aj dnes: „Prvý kráča (neveriaci) filozof, po ňom prichádza (neveriaci) historik, za ním nasleduje ateistická kritika, ako vnútorná, tak textová. Hlavný smer určuje ateistická filozofia. Preto sa nakoniec nejedná o obyčajnú (objektívnu) kritiku, ale o agnosticiskú, imanentnú a evolucionistickú, a preto, kto ju uznáva a užíva, uznáva bludy v nej obsiahnuté a je odporcom katolíckej náuky.“
V spomínanom dekréte Pius X. odsúdil napr. tieto dva omyly:
- „Keď sa nejaký exegéta chce naozaj osožne venovať biblickému štúdiu, musí predovšetkým odložiť akúkoľvek predpojatú mienku o Nadprirodzenom pôvode Svätého Písma a nevysvetľovať ho inak, než akékoľvek iné ľudské dokumenty.“
Komentár: Božie slovo ale musíme vysvetľovať inak, než iné dokumenty, pretože je skutočným Slovom Boha. Apoštol Pavol píše: „...keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale - aké naozaj je - ako slovo Božie; a ono pôsobí vo vás veriacich.“ (1Sol 2:13) Toto ale páni heretici pochopia až vtedy, keď sa zrieknu bezbožného ateizmu a uveria živému Bohu, ktorý k nám hovorí vo svojom zjavenom Slove.
- „Kto verí, že Boh je skutočným pôvodcom Svätého Písma, prezrádza prílišnú prostotu alebo nevedomosť.“
Komentár: Prílišnú nevedomosť podľa tohto nezmyslu možno teda pripísať aj svätcom, ktorí kázali živé Božie slovo. A predsa to boli práve oni, ktorí mu najviac rozumeli a najlepšie vykladali. Prečo? Lebo hoci to boli chudobní a často nevzdelaní ľudia, milovali Boha a verili Jeho slovu. Dôkazom ich viery v toho istého Ježiša Krista, o ktorom píšu aj Evanjeliá, bol veľký počet nadprirodzených Božích zázrakov.
Skutočne, pápež Pius X. prorocky vystihol nebezpečenstvo hroziace katolíckej Cirkvi a zásady svojej, už spomínanej encykliky, tiež uvádzal do života Cirkvi. Jeho heslo bolo: VŠETKO OBNOVIŤ V KRISTOVI a toto aj napĺňal svojim životom. „Kto sa akýmkoľvek spôsobom kloní k modernizmu, nech je bez akéhokoľvek ohľadu vylúčený, ako z úradu dekana fakulty, tak z úradu učiteľa teológie.“ Zodpovednosť za uvádzanie týchto krokov a ochranu čistoty katolíckeho učenia mali na starosti biskupi. „Chceme teda, aby biskupi odložili všetok strach a svetskú opatrnosť, nedbali na krik zlých, ale mierne, avšak rozhodne plnili každý svoju povinnosť.“ Tí, ktorí sa odmietli zrieknuť bludov, boli exkomunikovaní (Loisy, Tyrrell. Murii, Schnitzer, Koch, Wiegard). Za zmienku stojí ešte upozorniť na niektoré nebezpečné osoby pre cirkev.
Alfréd Loisy (1857-1940) Bol jedným z hlavných vodcov jednotlivých modernistických prúdov v Cirkvi vo Francúzsku. Vo svojom spise L´Evangile et l´Eglise (Evanjelium a Cirkev) tvrdil, že Kristus síce ohlasoval Božiu ríšu, ale miesto nej sú veriaci zhromaždení do ľudskej organizácie, ktorá si hovorí Cirkev. Ďalej popieral neomylnosť inšpirácie Starého zákona aj Božiu existenciu z hľadiska vedeckosti, lebo Boha podľa neho nie je možné vidieť ani astronomickým ďalekohľadom, ani vo vzorkách hornín, ktoré skúmajú geológovia. (Zabudol na Božiu slávu viditeľnú skrze stvorenia a mnohé svedectvá o Božej existencii zo strany vedcov!) Loisy neveril, že by Boh bol schopný dať ľuďom dôkaz svojho jestvovania. Za svoje herézy bol v roku 1908 exkomunikovaný. S jeho myšlienkami sa stotožnil ďalší Francúz – Luis Duchesne (1843-1922), podľa ktorého sú rané dejiny Cirkvi len zmesou výmyslov a legiend, ktoré vraj neobstoja pred kritikou vedy. Podobne kňaz Marcel Hébert (†1916) nasiaknutý Kantovým idealizmom v knihe Spomienky z Assisi pokladal Boha len za „vymyslený veľký zákon svetovej činnosti“ a Krista za „obraz dokonalosti, o ktorom môže človek snívať.“
George Tyrell. (1861-1926) Bol anglický ex – jezuita, ktorý hovoril, že Kristus „nepoznal“ ľudské dejiny, nevšímal si vesmír, bádanie vedy a všetko, čo zaujíma ľudí a zaoberal sa len Bohom a Jeho spravodlivosťou. Dogmu nebral ako Bohom zjavenú pravdu, ale za akýsi pokus ľudí vyjadriť Božiu silu v intelektuálnych tézach. I on, aby poprel existenciu Boha, spochybňoval pravdu, že by Boh niekedy odpovedal slovom. Raz sa vyjadril: „Rím nie je možné zničiť v jednom dni, je treba ho obrátiť v prach a popol krok za krokom, a vôbec nie zjavne; a potom budeme mať nové náboženstvo a nové Desatoro.“ (G. Tyrrell, Letteres de Geore Tyllerr a Henri Brémond) Keď sa oficiálne postavil proti encyklike svätého Pia X. proti bludom modernizmu, bol exkomunikovaný. Medzi iných populárnych teológov patril i talian Ernest Buonaiuti, odborník na dejiny dogiem, ktorý bol však za svoje bludy opakovane v rokoch 1906 a 1921 pozbavený učenia a roku 1924 exkomunikovaný. Napísal List kňaza modernistu, v ktorom sa kresťanstvo predstavuje ako kráľovstvo pozemského pokroku a sociálnej spravodlivosti.
V závere si možno dať aktuálnu otázku: Čo by na tzv. nové „evanjelium“ súčasného lži pápeža, odpadlíka Františka asi povedal svätý pápež – Pius X? Odpoveď je zrejmá. Preto Piov odkaz je výzvou pre všetkých katolíkov, aby sa nebáli byť verní katolíckej viere a oddelili sa od tých, ktorí od nej alebo od Katolíckej cirkvi odpadli.
Záver
V krátkosti sme poukázali na koreň kritickej teológie a jej metódy, ktorým je pýcha a nevera v živého Boha. Tohto rozkladného ducha a jeho následné ovocie dobre pomenoval Pius X.: „Prvým krokom bol liberálny protestantizmus, nasledoval modernizmus a na konci stojí ateizmus.“
Preto katolícky kresťan – nenechaj si spochybniť a zobrať spasiteľnú vieru v Pána Ježiša Krista – jedinú cestu k Otcovi, ktorú Historicko – kritická teológia odmieta. Tú vieru, za ktorú zomierali svätí mučeníci, v ktorej je záchrana pred peklom a večný život u Trojjediného Boha. Posilňuj svoju vieru čítaním živého Božieho slova a sýť si ním svoju dušu. Ježiš Hovorí: » Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.«"(Mt 4:4) Sv. Ján Zlatoústy svedčí: „Čítanie Božieho Písma očisťuje svedomie, potláča nečisté vášne, vysádza cnosti, pozdvihuje rozum, oslobodzuje dušu pred zotročením tela a jej snaženia sú ľahké.“
Ak si mal doteraz pochybnosti o Biblii, zriekni sa ducha pýchy - ducha HKT a pros Ducha Svätého, aby ti dal lásku k Písmu Svätému. Ďalej Ho popros, aby ti pomohol odhaľovať význam Slova a pri jeho výklade sa nechaj inšpirovať náukou svätých otcov. Treba sa mať na pozore pred poznámkami a výkladmi liberálnych exegétov (napr. Heriban), ktoré máme posudzovať s nadhľadom a opatrnosťou. Pri štúdii biblického textu je vhodné použiť napríklad komentáre biblistu J. Hejčla (pozri - http://librinostri.catholica.cz/?z=2 ). Každý katolík dnes stojí pred voľbou, akú vieru vyznáva a aké spoločenstvo veriacich navštevuje. O tom, kto je v súčasnosti pravoverný katolík, pekne hovorí napríklad svätý Vincent Lerinský: „Z ČOHO SOM POVINNÝ USUDZOVAŤ, ŽE JE V SKUTOČNOSTI KATOLÍKOM LEN TEN, KTO MILUJE PRAVDU, PRETOŽE PRAVDA NIE JE NIČ INÉ NEŽ SAMOTNÝ BOH; KTO MILUJE CIRKEV, KTO MILUJE MYSTICKÉ TELO JEŽIŠA KRISTA, KTO STAVIA NADOVŠETKO NÁBOŽENSTVO A KATOLÍCKU VIERU. ANI AUTORITA NEJAKÉHO ČLOVEKA, ANI NAJVÄČŠIA ODDANOSŤ VOČI NEMU, ANI KRÁSA GÉNIA, VÝREČNOSŤ, VEDA, SKRÁTKA NIČ NÁS NESMIE UVIESŤ DO ROZPAKOV, AK SA MÁME V TAKOM PRÍPADE ROZHODOVAŤ. NEOCHVEJNÍ VO VIERE NESMIEME PRIPUSTIŤ NIČ INÉ, LEN TO, ČO CIRKEV VŽDY A VŠEOBECNE VERILA.“
Použitá literatúra:
Čtyři slova z Ukrajiny. Pidhirci. 2005
Šmálik, Š. Boží ľud na cestách. Bratislava: Lúč, 1997
Špirko, J. Cirkevné dejiny IV.
Vokoun, J.J. Vše obnovit v Kristu (sv. Pius X.). Vokouns mission inc, 1999
Neuner J., Roos H. Viera cirkvi v Úradných dokumentoch jej Magistéria. Trnava: Dobrá kniha, 1995
Informácie z Wigipédie a iné.
