Kritika knihy T. Halíka: „Divadlo pro anděly“ III. – Duch Assisi v Halíkovom prevedení
Najcennejšia a najprínosnejšia na Halíkových heretických úvahách je jeho interpretácia gesta Jána Pavla II. v Assisi r. 1986 a jeho „filozofia náboženstiev“. Po tom, čo pravoverní biskupi z UPHKC poukázali na verejnú apostáziu Jána Pavla II., s ktorou sa aj Benedikt XVI. jeho beatifikáciou plne zjednotil, snažia sa mnohí cirkevníci tvrdiť, že v Assisi vraj k žiadnemu náboženskému synkretizmu nedošlo, že to bolo iba priateľské stretnutie, ktoré neobsahovalo žiadny teologický postoj k iným náboženstvám, že šlo iba o politický mier, atď. atď. V ostrom protiklade k týmto pokryteckým nezmyslom vyznáva hrdý apostata T. Halík v plnej otvorenosti svoju synkretistickú antikristovskú vieru.
Citát: „Když Benediktův předchůdce Jan Pavel II. poprvé v dějinách prakticky zorganizoval společné modlitební nádvoří (Assisi roku 1986), pozval modlit se vedle sebe vyznavače všerůzných náboženství za mír ve světě (aniž by adresáty jejich modliteb předem podrobil přísné lustraci), rozzuřilo to křesťanské fundamentalisty všech denominací k nepříčetnosti, která sahá až za hrob. (Pozn. Č. 57: „Např. v materiálech, které vyrábí schizmatická sekta českých rádoby ultraortodoxních kněží v ukrajinských Pidhirkách, kteří se sami prohlásili za biskupy (a které nadšeně šíří např. brněnský pravoslavný kněz Libor Halík na svých internetových stránkách) požadují tito samozvaní inkvizitoři ultimativně po papeži Benediktovi, aby Jana Pavla II. kvůli shromáždění v Assisi posmrtně exkomunikoval z církve, jinak prý sám propadne peklu.“) Jan Pavel II. tím stvrdil jedno nesmírně důležité teologické stanovisko: „Náš Bůh“, je-li to skutečně pravý Bůh, není žádným „pouze naším“ lokálním bůžkem, na něhož bychom my měli monopol a jehož kompetence by byla ohraničena našimi hranicemi; je to Bůh nebe a země, všech lidí – a proto On je nejvlastnějším cílem a adresátem upřímné modlitby člověka jakéhokoli vyznání. Bůh není determinován hranicemi našich náboženských kultur.“ (s. 155 – 6) Toto Halíkove vyznanie jeho antikresťanského postoja netreba príliš komentovať. Iba na vysvetlenie:
- „Adresátmi ich modlitieb“, ktorých Ján Pavol II. nepodrobil prísnej lustrácii, myslí Halík tých pohanských bohov. Halík teda potvrdzuje všeobecnú mienku súčasnej apostatickej hierarchie, že pohania (hinduisti, budhisti, moslimovia, animisti, špiritisti atď.) sa všetci (v podstate – aj keď to možno nevedia) modlia k jednému Bohu.
- Halík správne priznáva, že proti duchu Assisi vystupujú kresťania najrôznejších denominácií. Odmietanie náboženského synkretizmu nie je iba ojedinelý postoj niekoľkých bláznov – mnohí kresťania na celom svete sa proti nemu stavajú (a tí, ktorí ho schvaľujú, už v skutočnosti nie sú kresťanmi).
- Je nepochopiteľné, ako môže človek, ktorý sa vystatuje svojou všetolerantnosťou a dialógom so všetkými najprotichodnejšími vyznaniami, označiť niekoho za schizmatickú sektu iba preto, že nezdieľa jeho názory. Logika tohto Halíkovho blúznenia je asi takáto: podľa neho má každý „svoju“ pravdu a treba všetky protichodné názory tolerovať a hlavne si z nich niečo vziať – to znamená, že heréza ako taká už neexistuje, jediným heretikom hodným odsúdenia je potom samozrejme ten, ktorý tvrdí, že existuje objektívna pravda, a teda, že iba jedno náboženstvo je to pravé.
- Halíkove úvahy o lokálnych a nelokálnych bohoch sú celkom nezmyselné. Podstatný je výsledok, ku ktorému (aj keď nelogicky) dochádza– a tým je jeho heretické tvrdenie, že príslušníci akéhokoľvek náboženstva sa modlia k jednému najvyššiemu Bohu. Toto je blud a apostázia.
Je samozrejme pravdou, že Boh nie je ohraničený žiadnou ľudskou kultúrou. Tu je ale potrebné rozlíšiť dve veci, ktoré Halík v celej knihe systematicky mieša dohromady: vlastnosti pravého Boha a pravé náboženstvo. To, že Boh je všadeprítomný ešte neznamená, že každý, kto robí niečo, čo sa len trochu podobá modlitbe, sa k tomuto pravému Bohu modlí. Sv. Pavol hovorí: „Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužbou. Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. Pozrite na Izrael podľa tela: nemajú azda tí, čo jedia obety, účasť na oltári? Čo tým chcem povedať? Že mäso obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale to, čo obetujú, obetujú zlým duchom, nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov. Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov.“ (1Kor 10, 14-21) Apoštol tu jasne vyjadruje skutočnosť, že človek uctieva toho boha, na ktorého kulte má účasť. Platí tu zásada: „Nemôžete dvom pánom slúžiť.“ Kto výslovne vzýva falošného boha tým, že sa hlási k falošnému náboženstvu, alebo tým, že vedome koná obrady tohto falošného náboženského kultu, nemôže sa zároveň modliť k pravému Bohu. Pretože falošné náboženstvá sa stali neoddeliteľne zviazanými s kultúrami národov, rozhodol sa Boh vytvoriť si svoj vlastný, zvláštny a oddelený národ, ktorého kultúra by od začiatku bola formovaná pravým náboženstvom. Preto sa Boh osobitným spôsobom zjavil patriarchom. Mojžišovi dal svoje meno. Keď vzývam Boha pod menom, ktoré sám zjavil ľuďom, zároveň tým vyznávam celú pravdu, ktorú nám Boh o sebe zjavil – hlásim sa k pravému náboženstvu. Meno Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, je plnosťou tohto Božieho zjavenia. Kto vzýva jeho meno, bude spasený. Teda, kto vzýva jeho meno, je na pravej ceste, v pravom náboženstve. V protiklade k Božiemu zjaveniu Halík tvrdí: „…jen neznámý Bůh je pravý Bůh, „známí bohové“ jsou jen bůžci.“ (s. 154) Kto Ježiša – Boha, ktorý sa dal poznať ľuďom - odmieta, je na falošnej ceste a ak uctieva nejakých iných bohov pod inými menami, alebo sa otvára bohom neznámym skrze rôzne „duchovné energie“, uctieva tým démonov. To je učenie Písma aj celej tradície. Teda, je pravdou, že Boh – totiž jeho bytie samo osebe – nie je determinované hranicami náboženských kultúr; ale naše uctievanie Boha týmito kultúrami determinované je.
Citát: „…Rahnerův návrh považovat všechny upřímné hledače pravdy za „anonymní křesťany“ umožnil katolické církvi překročit arogantní a naivní exkluzivizmus špatně pochopené věty „mimo církev není spásy“ a koncilovým dokumentem Nostra aetate navždy zakotvit do katolického učení naději na spásu „nevěřících“ (s. 156) Pravda viery, že mimo cirkev nie je spása, bola v minulosti naozaj nesprávne chápaná a dnes je chápaná ešte viac pomýlene. Autorom tejto vety je sv. Augustín, ktorý slovami „mimo cirkev“ v podstate myslel mimo Krista. To si samozrejme neodporuje, pretože kto je v Kristovi, ten je aj v Jeho cirkvi. Kto Krista odmieta, ten v nej nie je, nie je teda ani na ceste spásy a bez prijatia Krista nemôže byť spasený. (Tým nepopierame, že k spáse je potrebné vyznávať aj celú katolícku vieru, chceme len zdôrazniť, čo je na tejto viere najpodstatnejšie.) Slovami: „koncilovým dokumentem Nostra aetate navždy zakotvit do katolického učení naději na spásu „nevěřících““ prezrádza Halík totálne nepochopenie katolíckej tradície. Koncil ani pápež nemajú moc zakotvovať do katolíckeho učenia žiadne nové pravdy, a už vôbec nie pravdy, ktoré odporujú najzákladnejšej pravde evanjelia, že Ježiš je jediný Spasiteľ. Ak je zmysel dokumentu Nostra aetate naozaj taký, ako to tvrdí Halík, potom je dokument plne heretickým.
Citát: „a tato pokoncilní otevřenost a vůle k dialogu byla papežem Janem Pavlem (a pak i papežem Benediktem) právě modlitebním setkáním v Assisi veřejně a slavnostně demonstrována před očima celého světa. Dnes už je katolická „teologie náboženství“ dál a Rahnerovu teorii chápe jen jako mezistupeň k učení o přítomnosti Božího Ducha i za hranicemi křesťanství (učení rovněž zakotvenému v dokumentech koncilu)“. (s. 156) – Toto Halíkove prehlásenie je úžasným potvrdením významu pápežovho gesta v Assisi. Pápež – apostata dal v Assisi pred celým svetom najavo, že cirkev už nepokladá pohanské náboženstvá za falošné cesty vedúce do pekla, ale za správny (aj keď iný a maximálne snáď menej dokonalý) spôsob uctievania „Boha“. Ján Pavol II. tým verejne zavrhol „názor“ sv. Pavla, že „čo pohania obetujú, obetujú zlým duchom, a nie Bohu“ a „slávnostne“ potvrdil svoj odpad od spasiteľnej viery. Nekresťanské náboženské systémy (islam, hinduizmus, budhizmus atď.) nie sú už apostatickou hierarchiou považované za falošné náboženstvá a démonické náuky, ale dostali titul alternatívnych ciest k spáse, v ktorých je tiež – podobne ako v Biblii a kresťanstve –prítomný Duch Svätý. A naopak: ak niekto trvá na výlučnosti spásy v Ježišovi Kristovi, je Halíkom a jeho spoluapostatmi označený za nebezpečného fundamentalistu prekrucujúceho a falšujúceho Božie zjavenie údajným vytrhávaním biblických citátov z kontextu (rozumie sa kontextu herézy a ducha new age). Takže výsledok je taký, že viera v jediného Spasiteľa Pána Ježiša je označená za dielo zlého ducha a diabolské náuky pohanských náboženstiev sú nazvané dielom „Ducha Svätého“. Toto je neodpustiteľný hriech rúhania sa Duchu Svätému!!!
Citát: „Není ovšem divu, že „duch Assisi“ tak rozběsnil odpůrce koncilu; ti se tak svým přihlášením k starozákonnímu obrazu žárlivého Boha (a démonizací všech jiných náboženských cest kromě své vlastní) de facto vracejí k již dříve zmíněnému henoteismu určitých vrstev starozákonní zbožnosti.“ (s. 157) Pravoverný postoj, že pohania uctievajú démonov, tu Halík znova prehlasuje za neprijateľný. Ale práve frázami o henoteizme potvrdzuje, že tento postoj je plne biblický. Písmo na mnohých miestach hovorí o bohoch pohanov ako existujúcich bytostiach (napr. žalm: „Jemu sa všetci bohovia klaňajú.“) a inde zas mnohokrát potvrdzuje, že modly sú ničím. Týmto zdanlivým protirečením si Písmo jasne svedčí, že to, čo pohanské kulty uctievajú, sú stvorené bytosti, ktoré sa vzopreli proti Bohu. (Keď sa mu klaňajú, tak z donútenia.) Pohania vo svojich kultoch mali totiž mnohé „duchovné skúsenosti“ a za týmito skúsenosťami boli a aj dnes sú démonické sily. Dnes sa napr. hovorí o uzdravování energiami, o všelijakých vibráciách a pod. (Týmto „vibráciám“ – teda falošnému anjelovi svetla, sa T. Halík otvárá u sv. Salvátora v Prahe pri spoločných meditáciách so svojimi „spolubratmi“ zenbudhistami. Skúsenosť s týmito démonmi mala napr. aj už zosnulá zakladateľka Fokoláre K. Lubichová a mnohí ďalší vplyvní predstavitelia súčasnej apostatickej cirkvi.)
Halík má pravdu, že u mnohých Izraelitov v Starom zákone sa vyskytoval podivný spôsob uctievania Boha: Obetovali Hospodinovi, aj iným bohom. Túto prax proroci tvrdo karhali a jasne ohlasovali, že práve za tento hriech postihli národ vojny a zajatia. Často práve pri kritike modloslužby hovorili proroci o ostatných bohoch ako o existujúcich bytostiach – besoch, ohavách, démonoch. Halík modloslužobnú prax i jej kritiku hádže do jedného vreca a hovorí o obidvoch naraz ako o údajnom henoteizme. (Názor, že je viac bohov, ale jeden z nich je najvyšší.) Tak to robia ideológovia HKT vo všeobecnosti. Hovoria o starozákonnom henoteizme a tvária sa, akoby sa viera v jedného Boha vyvinula postupne a presadila až v období po babylonskom zajatí. To, čomu hovoria starozákonné prejavy henoteizmu, sú v skutočnosti biblické dôkazy toho, že za pohanskými modlami sa skrývajú démoni. Teda bohovia pohanov neexistujú a tí, čo ich uctievajú, uctievajú démonov, ktorí sú v skutočnosti inšpirátormi týchto falošných pohanských kultov. Presne v tom zmysle hovorí aj sv. Pavol: „O jedení mäsa obetovaného modlám teda vieme, že na svete niet nijakej modly a nijakého boha, iba Jeden. Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi, či už na nebi alebo na zemi,- ako je veľa bohov a veľa pánov, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (1Kor 8, 4-6)
Citát: „…zda se můžeme chovat tak, jako by se dějiny spásy zastavily v starozákonních dobách, ještě před příchodem Krista a před Pavlovým zrelativizováním všech dosavadních hranic včetně kulturně – náboženských hranic mezi židy a pohany, hranic, které se do té doby věřícím v Hospodina zdály nepřekročitelné? Můžeme snad bez dalšího ztotožňovat Kanaánské kulty plodnosti, s nimiž se konfrontoval Izrael a jeho proroci a soudci, se všemi duchovními cestami dneška mimo křesťanství, tedy i s židovstvím a islámem, s nimiž sdílíme víru v téhož jediného Boha Abrahámova, Mojžíšova a Ježíšova, či se spiritualitou Dálného východu?“ (s. 157) - Pán Ježiš, ani nikto z jeho apoštolov, nezrušil ani nezrelativizoval nič zo Starého zákona, naopak Kristus odhalil plný zmysel zákona a naplnil ho. Ani sv. Pavol nič zo zákona nerušil, vieme, že na tom prísne trvá. To, čo Pavol rušil a boril, bolo zlé a nedokonalé pochopenie zákona. Ukazoval, že koncom a cieľom zákona je Kristus. Zmysel Starého zákona a jeho naplnenie v Ježišovi vidíme najlepšie, práve keď rozmýšľame nad pravým náboženstvom. Izrael musel veľmi svedomite strážiť svoje oddelenie od ostatných národov. Samozrejme, že židia si väčšinou mysleli, že dôvodom tohto oddelenia je, že oni sú nadradení. Proroci, a po príchode Mesiáša apoštoli, ukazovali na pravý zmysel tohto oddelenia – uchovanie zjavenej spasiteľnej viery. Keď bolo zjavenie aj vykúpenie dokonané v Ježišovi Kristovi, odhalil Boh, alebo skôr nanovo viac zdôraznil, svoju vôľu spasiť všetky národy. Preto poslal zvlášť sv. Pavla, „aby im otvoril oči, aby sa odvrátili od tmy k svetlu a od satanovej moci k Bohu“. (Sk 26, 10) Zrušenie rozdielov medzi židmi a pohanmi hlásané sv. Pavlom platí iba v Kristovi. Sv. Pavol to mohol tvrdiť preto, že Kristus sám a spása skrze vieru v Neho je cielom a zmyslom Starého zákona aj samotnej existencie Izraelského národa. Pravým Izraelom sú tí, čo prijali Ježiša. Podstata nekresťanských náboženstiev každej doby, v Starom zákone aj dnes, je tá istá – odmietajú pravé Božie zjavenie a učia falošné uctievanie falošných bohov, ktoré vedie do pekla. Tvrdiť, že „spolu s moslimami zdielame vieru v Boha Abrahámovho, Mojžišovho a Ježiša“, je nehoráznym rúhaním. V skutočnosti vieru v pravého Boha nezdielame ani so súčasným židovským náboženstvom, ktorého podstatou je to, že odmieta Ježiša ako Mesiáša.
Citát: „Z hebrejské Bible nutně nevyplývá, že víra ostatních je sama o sobě nutně špatná …“ (s. 113) – A o čom potom Biblia vlastne je?
Citát: „Podobně musíme odmítnout stejně naivní přesvědčení fundamentalistů, že jen náš Bůh „je“ – a ostatní neexistují, a existují-li, pak jsou to démoni. (Jistě, takový názor lze podepírat citáty z Bible, ale právě jen při naivním a svévolném fundamentalistickém čtení, vytrhávajícím věty z celkového kontextu a nerozeznávajícím, zda jde o provokativní posměšky na adresu sousedních kmenů či o vážné náboženské tvrzení.)“ (s. 115) – Ak by sme chceli v týchto Halíkových tvrdeniach nájsť nejakú logickú nadväznosť, došli by sme k záveru, že je satanistom. Tvrdí tu totiž, že aj bohovia pohanov existujú, predtým tvrdil, že to nie sú démoni, inde hovorí, že pravý Boh je iba jeden. Ak teda nechceme povedať, že Halík vedome odvádza ľudí od pravej viery a snaží sa, aby čo najviac duší prišlo do pekla, musíme pripustiť, že je ceľkom padnutý na hlavu.
Citát: „Naslouchám-li pozorně tomu, jak rozumí Bohu Ind, kráčející k němu cestami prošlapanými tisíciletými poutěmi asketů a mystiků, mohu se o Bohu od něj určitě něco dozvědět…“ (s. 160) – Samozrejme, ale o tom bohu, ktorý inšpiruje hinduizmus – teda o luhárovi a vrahovi, ktorý bol vrahom od počiatku.
To, čoho sa Halík zrejme bojí ako čert kríža je, aby sa skutočné evanjelium a pálčivé morálne otázky dneška nedostali do pozornosti médií a širokej verejnosti, ako o tom hovorí na s. 134. Jednoducho mu vadí, keď na verejnosti zaznie pravda. Tvrdí tu, že politici by nemali ani v prenesenom zmysle používať niektoré chúlostivé náboženské termíny, pretože tým prebúdzajú náboženské vášne ľudí a zahrávajú sa s veľkou ničivou silou. Touto poznámkou prezrádza podstatu svojho mediálno-kultúrneho boja, ktorého cieľom je presvedčiť verejnosť, že skutočné kresťanstvo prinášajúce odpustenie hriechov, spásu, pokoj, aj spoločenskú spravodlivosť, po ktorom stále ešte prahnú aj mnohí z tých, čo už dávno prestali navštevovať chrámy, neexistuje a vlastne nikdy neexistovalo. Snaží sa pomocou svojej mediálnej činnosti presvedčiť národ, že neexistuje žiadna pravda, niet žiadnej spravodlivosti, za ktorú by sme mali bojovať a jediné, čo nám ostáva, je poddať sa súčasnej oficiálne predkladanej „viere“, že pravda je všade a spravodlivosť spočíva v tolerovaní každej zvrhlosti.
Prirodzený vzťah človeka k pravde a jeho hlad po evanjeliu spasenia v Ježišovi Kristovi, sa ale nedá tak ľahko zničiť. A ľudia, ktorí si uvedomia, ako nehorázne boli klamaní, dokážu prevrátiť svet naruby.
Spoločnosť sv. Bazila Veľkého, Jarok, 30. 6. 2012
Sťahuj: Kritika knihy T. Halíka - "Divadlo pro anděli" - 3. časť
