O sväteninách a iných prostriedkoch Božích milostí
Ktorými prostriedkami dosiahneme a zachovávame v sebe milosť Božiu?
Milosť Božiu dosiahneme a zachovávame v sebe týmito prostriedkami: 1. sviatosťami; 2. sväteninami; 3. modlitbou.
Čo sú sviatosti?
Sviatosťami sú viditeľné znaky, ktoré Kristus Pán ustanovil preto, aby do ľudských duší privádzali neviditeľnú pomáhajúcu aj posväcujúcu milosť Božiu.
Čo sú sväteniny?
Sväteniny sú viditeľné znaky (úkony), ktoré Cirkev ustanovila nato, aby nám nimi vyprosovala od Boha pomáhajúcu milosť a zemské požehnanie. Okrem toho Cirkev nimi vyprosuje očistenie od následkov hriechov, ochranu pred zlými duchmi a posvätenie na duši a na tele.
Aký je rozdiel medzi sviatosťami a sväteninami?
Medzi sviatosťami a sväteninami je ten rozdiel, že sviatosti ustanovil Ježiš Kristus, kým sväteniny ustanovila Cirkev, aby nám nimi vyprosovala Božie požehnanie. Sviatosti pôsobia z vôle Kristovej samy od seba (ex opere operato), keď splníme ním stanovené podmienky; sväteniny pôsobia na príhovor Cirkvi (ex opere operantis).
Koľkoraké sú sväteniny?
Obyčajne sa uvádzajú dvojaké, alebo štvoraké, podľa niektorých katechizmov sú trojaké. Podľa posledne uvedeného sväteniny delíme na 1. svätenia; 2. žehnanie a 3. exorcizmus.
A, Svätenia. Pri sväteniach zasväcuje Cirkev službe Božej osoby, alebo veci a tieto Bohu zasvätené osoby, alebo veci, odporúča do zvláštnej ochrany Božej.
Svätením zasväcuje Cirkev službe Božej napr. tieto osoby: mladíkov, ktorí sa rozhodli pre kňazský stav; alebo devy, ktoré sa rozhodli žiť v kláštore.
Svätením zasväcuje Cirkev napr. tieto veci: omšové kalichy, bohoslužobné rúcha; kostoly, kaplnky, oltáre, orgány, zvony, krstnú vodu, soľ, oleje, popol, sviece, ap. Zneuctenie Bohu zasvätených osôb, vecí a miest je hriechom proti prvému prikázaniu Božiemu a má meno „svätokrádež“.
B, Žehnania.* Pri žehnaniach prosí Cirkev Boha o požehnanie pre osoby, alebo veci. Slovám „Cirkev prosí o požehnanie osoby“ rozumej tak, že Cirkev prosí o udelenie pomáhajúcej milosti a o udelenie hmotných potrieb pre dotyčnú osobu. Keď Cirkev žehná veci, nemá na zreteli dobro samotnej veci, ale dobro osoby, ktorá tie veci bude užívať. Napr. žehnania nemocných a umierajúcich, žehnania domov, krížov, trojkráľovej vody, obrazov, sôch, ružencov, prsteňov, škapuliarov, kriedy, automobilov, modlitebných knižiek, pokrmov, nápojov sa vzťahujú na osoby, ktoré ich používajú a vlastnia.
Príklad. Sv. Terézia z Avily s veľkou dôverou užívala svätenú vodu v čase pokušenia a sama hovorí: „Často som skúsila, že diabol ničoho sa tak nebojí, ako svätenej vody.“
C, Exorcizmus záleží v tom, že zvyčajne cirkvou ustanovený duchovný zlému duchu prikazuje v mene Ježišovom, aby odstúpil od osôb alebo od vecí a miest. Moc vyháňať zlých duchov dal Ježiš Kristus svojej Cirkvi, ktorá ju užíva pri krste a svätení krstnej vody alebo v prípade posadnutia osoby.
K tejto téme patrí i posviacka. Sväteniny, pri ktorých biskup užíva sv. olej, volajú sa posviackou. Posviacka kňazov je sviatosťou a nie sväteninou. Žehnania, svätenia a exorcizmy konajú obyčajne len kňazi a biskupi (pozn. Je rozdiel medzi pravoverným duchovným a odpadlíkom – apostatom. Pravoverný vysluhuje sviatosti platne i jeho sväteniny sú platné a účinné, kým apostata od katolíckej viery vysluhuje sviatosti neplatne a takisto jeho modlitby pri žehnaniach a sväteniach sú neúčinné, nemajú žiadnu Božiu moc).
Čo nás má pohnúť k tomu, aby sme sväteniny nábožne užívali?
Aby sme sväteniny nábožne užívali, k tomu nás má pohnúť skutočnosť, že aj sväteniny sú prostriedkami milosti Božej. Máme ich používať so silnou vierou, detinskou dôverou, odovzdaním sa do vôle Božej a kajúcim srdcom. Boh je všemohúci, a teda dáva sväteninám tú silu, že nás môžu nakloniť k pokániu, zbaviť nás časných pokút za hriechy, ochrániť nás pred pokušeniami diabolskými, a zjednať nám spokojnosť a blahobyt duše i tela.
*Cirkev požehnáva, pretože i Pán Ježiš požehnával. - Evanjelista Marek (10, 16) spomína, že keď prišli matky zo svojimi dietkami k Pánu Ježišovi, kládol na ne ruky a požehnával ich. Evanjelista Matúš (14, 17) zasa spomína, že pred nasýtením päťtisícového zástupu Pán Ježiš vzal do rúk päť chlebov a dve ryby, požehnával, lámal a dával chleby učeníkom a učeníci zástupom.
Prechádzanie moci požehnávania. – Moc požehnávania dal Kristus aj apoštolom. Keď biskup vysviaca kňazov (údaj z r. 1948 - pozn.), maže ich ruky posvätným olejom so slovami: „Čo (tieto ruky) požehnávajú, nech je požehnané.“
Požehnanie a kliatba Božia. - Požehnaním kňazským zvoláva sa v mene Cirkvi na nás Božie požehnanie. Požehnanie Božie je oslobodenie od zlého a súčasne udelenie dobra (Oslobodenie od choroby a vrátenie zdravia, oslobodenie od hanby a vrátenie cti ap). Kliatba Božia je opak požehnania. Záleží v tom, že Boh dopúšťa na človeka nešťastie či už v živote alebo smrti.
Žehnanie nekňazmi. – Aj nekňazi (teda veriaci) môžu žehnať, môžu zvolávať požehnanie Božie, i keď to nie je kňazské požehnanie. Čím čnostnejšie a dokonalejšie žije osoba, ktorá zvoláva požehnanie, tým väčšiu moc má jej požehnanie. V Starom zákone Izák požehnával Ezaua a Jakuba, Jakub požehnával zasa svojich synov. Mojžiš žehnal pred svojou smrťou synov izraelských. Až dodnes nábožní rodičia požehnávajú svoje dietky: pred spánkom, pred spoveďou, pred prvým svätým prijímaním, pred odchodom z rodičovského domu, pred sobášom alebo na smrteľnej posteli. Pred rozkrojením žehnajú chlieb, čo znamená prosbu k Bohu, aby nám dal úžitok.
Pozor na povery. Ak by sme očakávali od svätenín väčší úžitok, než akí majú skrze modlitbu Cirkvi, alebo ich spájali s nejakými ohavnými magickými schopnosťami, prehrešovali by sme ťažkým hriechom povery!
Ako už bolo uvedené, katolícki kresťania, ktorí napr. nosia pri sebe posvätenú vec (medailónik Panny Márie, krížik, svätý obrázok...), ktorá bola modlitbou a požehnaním Cirkvi posvätená, znamená to, že Cirkev požehnanie a ochranu Božiu zvoláva na tých, čo budú tieto posvätené veci s úctou a dôverou v pomoc Božiu užívať.
V r. 1848 ležal v Ríme v nemocnici istý francúzsky vojak na smrť chorý. Kňaz ho chcel vyspovedať, ale on to rázne odmietal. Preto mu podaroval posvätený medailónik Panny Márie a poprosil ho, aby si ho na jeho žiadosť aspoň zavesil na hruď. Vojak privolil. A čo sa stalo? Hľa, zatvrdlivé srdce sa zmenilo a kňaz sa ho pýta: „No, priateľu! Či máte niečo povedať?“ – „Áno, pane, mám mnoho čo hovoriť, - chcem sa spovedať.“ Vojak sa vyspovedal, prijal posledné pomazanie a na tretí deň pobožne usnul v Pánovi.
Rehoľníci SBM
Spracované a upravené podľa použitej literatúry
BARÁCZIUS, J. – MILAN, V.: Katechizmus v kázňach. Sväzok III. O prostriedkoch milostí. Ružomberok : „Lev“, kníhtlačiarsky a nakladateľský spolok úč. spol., 1921.
PӦSTÉNYI, J.: Malý katechizmus katolíckeho náboženstva. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1969.
ZÁŇ, A. J.: Katechizmus pred dospelých. Johnstown, N. Y., 1957.
ZAŤKO, M.: Obradoslovie. Život s Cirkvou. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1948.
