Obrana jednoty katolíckej viery vo 4. storočí a súčasná nejednota vo viere
Pán Ježiš pred vstupom do neba poveril apoštolov hlásaním radostnej zvesti všetkým národom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16,15). Učeníci boli poverení zvestovať túto jedinú a Bohom zjavenú pravú vieru do všetkých krajín zeme. V dejinách Cirkvi boli ale mnohí bludári a heretici, ktorí ju popierali a falošne vykladali.
Napríklad v 4. storočí začal alexandrijský kňaz Árius popierať Božskú jednotu Syna Božieho s Otcom a Jeho večnú existenciu. Žiaľ, do tohto bludu odpadlo i mnoho východných biskupov. Preto sa v roku 325 v meste Nicea zišiel Cirkevný koncil. Konciloví otcovia odsúdili Áriove herézy a exkomunikovali ho. Na konci slávnostne potvrdili pravú vieru a do vyznania viery (Krédo) vložili slová o Božskej podstate a jednote Ježiša Krista s Otcom. Verím v „Boha z Boha, Svetlo zo svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.“
Katolícka Cirkev teda verne nasledovala príkaz Krista kázať Božie slovo a chrániť čistotu pokladu viery v Božom ľude pred falošnými učiteľmi, ktorí odvádzali ľudí od pravdy a strhávali ich na cestu do večnej záhuby.
Áriov blud však tak skoro nezanikol. Ako niektorí biskupi, tak i rímski cisári boli jeho prívrženci. Konštantínov syn, Konštancius (337-361), zvolával pod vplyvom ariánskej hierarchie veľa nepravých synod, na ktorých nútil biskupov podpísať zákony, približujúce sa k ariánizmu. Tieto synody sa vyhýbali dôležitej formulácii Nicejského vyznania „jednej podstaty s Otcom“ (homousios) a útočili na hlavného obhajcu Kristovho Božstva na východe, na svätého biskupa Atanáza. Cisár za zmenu pravého učenia ponúkal bohatstvo a biskupské stolce. Kto odmietol podpísať, bol poslaný do vyhnanstva. Ale v tej dobe sa na obranu pravej viery postavili ďalší svätí biskupi. Jedným z Veľkých obhajcov Katolíckej viery na západe bol svätý Hilár, biskup z Poitiers. On napísal Konštanciovi toto: „Ach, prečo som nežil v dobe Nerónovej alebo Déciovej! Vtedy prenasledovateľ aspoň nemal masku. Keby som bol vtedy odporoval mukám, aspoň by som bol vedel, že zomieram za Krista. A teraz...namiesto zjavného nepriateľa, máme prenasledovateľa, ktorý nás klame. Snaží sa nás podviesť a líška sa nám. Nezatvára nás do väzenia,...ale nás berie do paláca a zahŕňa nás poctami. Neodtína nám hlavu mečom, ale ju ničí zlatom. Volá sa kresťanom, ale pritom popiera Krista. Hovorí o jednote, ale nemôže byť jednota medzi bludom a učením. Buduje nám nádherné chrámy, a ničí vieru! Vyznáva, že verí v Krista, a robí všetko, aby ľudia neverili, že je Božím Synom...Vítaš nás bozkom, ale je to bozk, ktorý zrádza Krista. Skláňaš hlavu pri biskupskom požehnaní, a šliapeš pritom po viere...“
Práve vďaka týmto statočným Božím mužom, ktorí hájili jedinú a pravú vieru, prežila katolícka náuka a Katolícka cirkev.
Aká je situácia dnes? Kto v Cirkvi bráni učenie apoštolov a káže, že Ježiš Kristus je jediný Boh a Spasiteľ? Kto ukazuje na nebezpečenstvo heréz tak, ako to robili svätí biskupi Atanáz, alebo Hilár? V prvom rade by to mali robiť nástupcovia apoštolov - biskupi, ale tí robia pravý opak, lebo majú toho istého ducha, ako ariáni. Vatikán nielenže mlčí k bludom, ale ich sám aj schvaľuje. Na ňom sa spĺňajú slová svätého Hilára: „Volajú sa kresťanmi, ale pritom popierajú Krista.“
27. apríla sa vo Vatikáne chystá „svätorečenie“ Jána Pavla II. a Jána XXIII. Aká bola ich náuka? Ján XXIII nehovoril jasne o podstate obnovy Cirkvi – o pokání a zakorenení v Kristovi. Jeho frázy o mieri a pokoji a o tom, že treba hľadať to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje, len podporili neskoršie schválenie rôznych bludov v Cirkvi. Wojtyla zasa napríklad tvrdil, že:
1. „My všetci, kresťania a moslimovia… veríme v jediného Boha, vyznávame, že Boh je náš Pán…“ (Porov. Ján Pavol II. očami novinára, s.36)
2. „Vyslovujem svoju najväčšiu úctu prívržencom budhizmu… a citujem nádherné slová z Dhammapudy, knihy budhistických prísloví...“(Tamže, s.138)
3. Mahatma Gándi, Ind a hinduista, ktorý bol svojim spôsobom hlboko evanjeliový ... “ (Porov. Prekročiť Prah nádeje, s.85)
4... „animistické (náboženstvá) majú veľmi blízko ku kresťanstvu....uctievanie predkov je akousi prípravou na uctievanie svätých.“( Tamže, s.86)
Pýtame sa: Je toto učenie učením katolíckej viery? Nie, toto je heretické učenie ako falošný ariánizmus, proti ktorému bojovali svätí katolícki biskupi. Môže byť nejaká kontinuita medzi týmito názormi Jána Pavla II a vierou apoštolov, za ktorú boli pravoverní katolíci prenasledovaní? Nemôže, pretože katolícka viera je cestou do večnej blaženosti a herézy sú cestou do večného pekla! Úprimnému katolíkovi je jasné, že Wojtyla nesmie byť uctievaný ako svätec, lebo bol bludár a mal by byť posmrtne exkomunikovaný ako pápež Honórius v 7. storočí. Vatikán o tom vie, a mlčí k tomu.
Teda niet jednoty medzi tou vierou, ktorú hlásali apoštoli a svätci, a medzi pseudo vierou súčasnej odpadlíckej „Cirkvi“, ktorá sa kvôli hlásaniu falošného evanjelia a za oficiálne prijatie ducha pohanstva - ducha antikrista (1.5.2011) sama vylúčila z Kristovho mystického tela - z Katolíckej Cirkvi. (Porov. Gal 1, 8-9).
V Kristovi: Rehoľníci SBM 17. 4. 2014
Sťahuj: Obrana katolíckej viery v 4. stor. a dnes
