Príbehy a výroky zo života svätých 6.
„Píšem všetkým cirkvám, dávam im na vedomie, že som pripravený zomrieť za Boha, pravda, ak mi to neprekazíte...Nechajte, aby som sa stal potravou pre zvery! Len nech dosiahnem Boha. Som Kristovou pšenicou a musím byť zomletý zubami zverov, aby som sa takto stal čistým chlebom Kristovým... Hľadám Toho, ktorý zomrel za mňa, chcem toho, ktorý bol vzkriesený pre nás... Nechajte ma vojsť do pravého svetla...“
(List Rimanom sv. biskupa a mučeníka za Krista, sv. Ignáca Antiochijského)
„Daj mi, Pane, súcit voči tým, ktorí padajú, aby som ich bezočivo neodsúdil. Radšej sa rozplačem nad ich biedou.“
(sv. Ambróz, milánsky biskup)
Komentár sv. Jána 6, 57 od sv. biskupa Cyrila Alexandrijského
Trojica a vtelenie
„Obsah tohto textu (Iv 6, 57) je tajomný a veľmi ťažký. Ale niečo sa z neho predsa len dá vytušiť... Keď Syn (Boží) hovorí, že je zoslaný, chce tým povedať len toto: že sa vtelil a nič viac. A keď vravíme, že sa vtelil, chceme tým povedať, že sa stal človekom v úplnom zmysle slova. Otec je podľa prirodzenosti život, a slovo, Syn, vychádza od Otca, Boh od Boha, ktorý okrem toho, že je Bohom, stáva sa aj človekom... Skrze tajomné účinkovanie Ducha Svätého. Jedna je Božia prirodzenosť, ktorá sa vyjadruje v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Ani jedna z božských osôb nepôsobí oddelene. To, čo sa pripisuje jednej, je skutkom všetkých troch osôb. Je jedna božská sila. Všetko pochádza od Otca, skrze Syna, v Duchu Svätom... Náš Spasiteľ pripisuje pôsobeniu Otca všetko, čo prevyšuje jeho ľudské sily... No to neznamená, že nekoná všetko spolu s Otcom. Ten, čo ho rodí od večnosti, stále pôsobí skrze neho. Svojej ľudskej prirodzenosti pripisuje všetko, čo k nej patrí, a Otcovi prisudzuje všetko, čo je prevyšuje...“
Antona čoskoro začali mať všetci radi. Často navštevoval iných pustovníkov a o každého sa zaujímal. U jedného objavil srdečnosť, u iného vytrvalosť v modlitbe. Jeden ho prekvapil trpezlivosťou, iný láskou k blížnemu. Jeden bdel celé noci, iný bol deň i noc ponorený do rozjímania. U jedného videl neobyčajnú húževnatosť, iný sa bez prestania postil a spával na holej zemi. Z jedného vyžarovala akási tajomná príťažlivosť duše, z druhého veľký a mocný duch. U všetkých videl lásku ku Kristovi. A všetci sa navzájom milovali. Poučený týmito príkladmi, vracal sa na opustené miesta a usiloval sa nadobudnúť všetky cnosti, ktoré videl. Najväčšmi túžil po dobrote. Takto sa zapáčil všetkým, a preto ho jedni nazývali synom, druhí bratom...
(Zo Života svätého Antona pustovníka)
Zdroj:
IVONIDES, Y.: Hviezdy, ktoré nezapadajú. Bratislava : Lúč, 1993.
