Reakcia na exhortáciu Amoris laetitia (AL) pseudopápeža Františka I. – III.časť
Kapitola V., paragraf 174
Citácia: „Matky sú najúčinnejší proti liek na šíriaci sa sebecký individualizmus...Bez matiek by nielen neboli noví veriaci, ale viera by stratila značnú časť svojej jednoduchej a hlbokej vrúcnosti...“
Komentár: Je pravda, že matky sú veľmi dôležité pri výchove detí v kresťanskej viere, zvlášť pri učení v modlitbe a v trpezlivom znášaní kríža v rodine. Príkladom toho je život sv. Moniky, ktorá sa 18 rokov modlila za obrátenie syna Augustína a veľa tiež za svojho pohanského muža, pričom sa obaja obrátili ku Kristovi. František ale v exhortácii zneužíva city žien na rodenie detí. Raz tvrdí, že treba podporovať rodenie a výchovu kresťanských detí, ale iným výrokom to popiera, keď vyhlási, že Európa je ako neplodná starozákonná Sára a treba ju oplodniť. Kým? Prijatím moslimských imigrantov! Toto je zrada Katolíckej viery a vyhlásenie genocídy pre európske kresťanské rodiny!
VI. kapitola
V niektorých paragrafoch VI. kapitoly (241-243) sa rozoberá pastorácia rozvedených veriacich a „znova zosobášených.“ František upozorňuje, aby rozvedení a opäť zosobášení boli ostanými katolíkmi rešpektovaní, prijímaní a svedectvom pre nich má byť zo strany katolíkov hlavne láska. Iste, tí, čo sa rozviedli, zažili zrejme bolestné rany a treba byť k nim citliví. Bergoglio ale zakrýva odpoveď na podstatu problému, a to je nazvať veci pravým menom! Pravá láska katolíkov k rozvedeným a znova zosobášeným spočíva v ohlásení nádeje v Kristovi a zároveň vo výzve na pokánie, ktorým je povinnosť znovu zosobášených rozvedených oddeliť sa alebo prinajmenšom žiť v úplnej zdržanlivosti, pretože žijú v ťažkom hriechu cudzoložstva.
Boh potom dá milosť, ako riešiť často zložité manželské situácie. František k týmto krokom viery pokrytecky mlčí, pretože to považuje za „pocit diskriminácie“. Na potvrdenie faktu, že Vatikán sa usiluje, pod rúškom falošného milosrdenstva k znovu zosobášeným, nie o záchranu manželstva, ale o jeho rozpadnutie, hovorí bod 244. Tu sa podporuje myšlienka, aby sa procedúry na cirkevnom súde pre uznanie nulity (neplatnosti) manželstva stali jednoduchšími a rýchlejšími.
Odstavce 280 – 286
Exhortácia AL obsahuje pasáž v spomenutých odstavoch o sexuálnej výchove. Táto stať zaberá viac ako päť strán, pričom vôbec neuvádza zmienku o tom, že hlavné právo a povinnosť na túto výchovu majú rodičia. Namiesto toho sa oddiel zmieňuje o „vzdelávacích inštitúciách“ s odvolaním sa na II. Vatikánsky Koncil, ktorý podporil pokrok sexuálnej výchovy v „psychológii, pedagogike a didaktike.“ Čo to prinieslo? Sú dôkazy o tom, ako deti po absolvovaní takýchto nehanebných hodín sexuálnej výchovy po ťažkej psychickej traume odpadli alebo im predmetná téma spôsobila psychický šok, ktorý môže mať následky pre ich budúci partnerský život. Takáto „výchova“ hlboko zasahuje do psychiky dieťaťa, zbavuje ho jeho nevinnosti a čistoty a má za cieľ vychovať z neho otroka perverzných úchyliek. Sexuálna výchova úzko súvisí aj so zvrátenou gender ideológiou, ktorá zneužíva termín o ľudských právach na presadenie nenormálnej zmeny pohlavia podľa ľubovôle človeka. (Napr. homosexuál, lesba, transsexuál, neutro...) Toto je schizofrénia a strata zdravého rozumu! V niektorých západných krajinách je za rodičovské odopretie tejto anti – výchovy pre dieťa pokuta a väzenie! (Viď http://www.stopautogenocide.sk/clanky/sexualna-vychova/v-nemecku-chteji-uveznit-matku-deviti-deti-za-to--ze-jeji-dcera-odmitla-chodit-na-hodiny-sexualni-vychovy.html) Najväčšiu vinu za demoralizáciu detí však nesie apostatický (odpadnutý) Vatikán, ktorý mlčí o zločinoch na úbohých deťoch a ani ich jasne nikdy neodsúdil.
Otázka pripustenia „znovu zosobášených rozvedených“ k svätému prijímaniu
Podľa niektorých katolíckych združení exhortácia Amoris Laetitia (AL) v celej ôsmej kapitole (odstavce 291-312) navrhuje veľký rad opatrení, ktoré de fakto pripravujú cestu k tomu, aby „znovu zosobášení rozvedení“ mohli pristúpiť k svätému prijímaniu, a to bez úprimného pokánia a nápravy života v podobe úplnej zdržanlivosti. Tieto oddiely obsahujú:
1. prekrútený výklad katolíckej náuky o povahe a účinkoch smrteľného hriechu;
2. používajú ideologický jazyk namiesto tradičného cirkevného pojmoslovia;
3. uvádzajú zavádzajúce citácie z predchádzajúcich cirkevných dokumentov, a to v úplne inom kontexte.
Táto exhortácia mlčí o hriechu a nebezpečenstve večného zatratenia v pekle v prípadoch, kedy ľudia žijú v cudzoložstve. Tento pojem AL ani nepoužíva. O skutočne hriešnych vzťahoch exhortácia hovorí len ako o „neregulárnych“. O týchto tzv. neregulárnych zväzkoch sa vyjadril aj Kardinál Schönborn, ktorý počas oficiálnej prezentácie AL v Ríme povedal:
„Mojou veľkou radosťou na tomto dokumente je, že konzekventne prekonáva umelé, vonkajšie, jasné oddelenie toho ´regulárneho´ a ´neregulárneho´.“ Toto vyhlásenie zreteľne naznačuje blud, že už niet jednoznačného rozdielu medzi platným sviatostným manželstvom a neregulárnym zväzkom, či medzi všedným a ťažkým hriechom. Pravá katolícka Cirkev verná Kristovi však nemôže znovu zosobášených rozvedených uznať ako akési „manželstvo“. Pán Ježiš hovorí o nerozlučiteľnosti manželstva: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!" (Mk 10,9) a na inom mieste: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva“(Mk 10,11-12).
Schönbornovu relativizáciu hriechu a manželstva používa aj pseudopápež Bergoglio v už spomenutej AL. Napr. v paragrafe 301 hovorí, že nemožno tvrdiť o všetkých, ktorí žijú v neregulárnych (neplatných - hriešnych) vzťahoch , že sa nachádzajú v stave hriechu! Preto František volá po individuálnom hodnotení jednotlivých prípadov, po „pastoračnom rozlišovaní“, po „integrácii“ týchto ľudí do Cirkvi, ktorých dokonca nazýva živými údmi Kristovho spoločenstva. Ani slovo o pokání, ani slovo o zmene života. František teda jednoznačne popiera učenie Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva a v podstate schvaľuje ťažký hriech cudzoložstva, ktorý má byť v cirkvi tolerovaný!
V zmene katolíckej náuky však Bergoglio ide ďalej. V poznámke pod čiarou v č. 351 jasne hovorí, že : „v istých prípadoch (znovu zosobášených) by...mohla byť aj pomoc sviatostí.“ Toto je nezlučiteľné s tradičným postojom katolíckej Cirkvi. V čom spočíva skutočná pomoc Cirkvi ľuďom rozvedeným a opäť „zosobášeným“? Takíto ľudia sú Cirkvou povzbudzovaní, aby sa obrátili ku Kristovi, viedli život modlitby a pokánia a venovali sa skutkom lásky k blížnemu i kresťanskej výchove detí. No pokiaľ nechcú zmeniť svoj hriešny stav, ktorý odporuje Božiemu zákonu, nemôžu prijímať sväté sviatosti!
Neprijateľný je i napr. paragraf 298, ktorý sa zaoberá situáciou osôb, žijúcich v druhom „manželstve“, ktorí vychovávajú deti. Učenie Cirkvi je jasné: takíto ľudia musia žiť výhradne v zdržanlivosti, ako brat so sestrou. Bergoglio však tvrdí, že táto požiadavka je ťažko uskutočniteľná, lebo vraj jej naplnenie ohrozuje vzájomnú vernosť manželov i „dobro“ detí!
Záver
Pozorný katolík po preštudovaní tejto exhortácie musí konštatovať: Niet v nej zdravej, Božej náuky o obnove rodín vo vzťahu k Ježišovi Kristovi, ale naopak, herézy, ktoré skrze zneužitie termínu o Božom milosrdenstve ničia podstatu kresťanstva a zavádzajú bludné učenie o rodine.
Naproti tomu všetkým katolíckym manželom a rodinám dáva návod na duchovnú obnovu náš Pán a Spasiteľ, Ježiš Kristus: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“(Mk 1,16) Akému evanjeliu má katolík veriť? Takému, ktoré hlásal Ježiš a jeho apoštoli, a nie aké hlása súčasný Vatikán – prekrútené evanjelium zjednotené so svetom a falošným humanizmom. O ňom platí slovo apoštola Pavla: „Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu. Ono ani nie je iné, ibaže sú niektorí, čo vás mätú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!- anatéma – vylúčený z Cirkvi!)“(Gal 1, 6-8)
Rehoľníci SBM
Jarok, 30.5. 2016
