Rozbor úvodnej poznámky ku knihe Sudcov od J. Heribana
Citácia J. Heribana: „Všeobecne sa uznáva, že dnešná forma knihy sudcov je pravdepodobne výsledkom dlhšieho redakčného procesu, v ktorom sa pospisovali a zozbierali staré tradície o sudcoch do jedného literárneho celku a zasadili do historicko – teologického rámca. Podľa názoru biblistov Kniha dostala definitívnu formu v poexilovom období. Kniha sudcov je teda ovocím zrelej náboženskej úvahy o izraelských dejinách, ktoré sú podmienené alebo závisia od vzťahu národa k Bohu.“
Komentár: Židovská a kresťanská tradícia (sv. Izidor Španielský) pokladajú jasne za autora Knihy sudcov (Sdc) proroka Samuela. Táto kniha (herb.šófetím = sudcovia) preto vôbec nie je výsledkom redakčného procesu viacerých autorov počas dlhých období. Celý spis je dielom jedného autora, ako to naznačuje celistvý zámer knihy, súmerné usporiadanie obsahu aj rečová a slohová jednotnosť. Isteže autor pri tom mohol použiť ústne i písomné pramene siahajúce do doby sudcov, ale rozhodujúce je, že písal pod vplyvom Ducha Svätého. Samuelovo autorstvo podporuje i skutočnosť, že autor biblického spisu Sudcov predkladá podobné vyjadrenia, ako vidieť v 1 Knihe Samuelovej (1 Sam 12, 8-15) Autorov častý odkaz na dobu sudcov, ktorá uvádza, že „v tých dňoch nebolo kráľa v Izraeli“(17,6; 18,1) naznačuje, že keď bola kniha napísaná, tak Izraelské kráľovstvo už existovalo. A Jeruzalem ešte patril Jebuzejcom (Sdc 1,21; porov.2 Sam 5,7) Tieto argumenty naznačujú, že Kniha mohla byť dokončená niekedy na začiatku vlády kráľa Saula (okolo r. 1050 pred. Kr.), ale skôr, než Dávid zaujal Jeruzalem (okolo r. 1000 pred Kr.). Teda tzv. definitívna forma knihy v poexilom období je výmysel. Historická hodnovernosť knihy Sdc je dosvedčená aj ďalšími svätopiscami a preto je absolútne vylúčené, ako tvrdí Heriban, že je len nejakým ovocím zrelej náboženskej úvahy o dejinách Izraela. Pozri napríklad: Ž 106, 34 – 36; 7, Oz 9,9. Hebr 11, 32; Sir 46,13 - 15; Sk 13,20.
Cieľom tohto biblického spisu je ukázať na to, že šťastie a požehnanie národa závisí na jeho vernosti Bohu. Keď sa národ odvrátil modlárstvom od Boha, nasledoval trest v podobe útlaku od nepriateľov. Keď však ľud konal pokánie, Boh mu daroval oslobodenie a záchranu. Nad kajúcim národom sa Boh vždy zmiloval, vzbudil mu sudcu, ktorý sa stal vodcom v boji, víťazným osloboditeľom a v čase šťastného pokoja vládcom. Sudcovia sú i nám kresťanom vzormi vo vernosti Bohu (Sir 46,13) a v duchovnom boji proti hriechu. Svätý Pavol v liste Hebrejom dáva sudcov ako príklad veľkých svedkov viery: „ A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, keby som mal rozprávať o Gedeonovi, Barakovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, Samuelovi a o prorokoch, ktorí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky; ženy dostali svojich mŕtvych vzkriesených. Iní boli mučení, ale neprijali oslobodenie, aby dosiahli lepšie, vzkriesenie.“(Hebr 11, 32-35)
