Spasiteľná viera a úmysel potrebný k platnosti sviatostí
(List nie je v archíve)
Spasiteľná viera je nadprirodzená viera, ktorá je nutná k spáse. Bez tejto spasiteľnej viery si vysluhovateľ sviatosti nemôže vzbudiť úmysel, ktorý je potrebný k jej platnosti. Spasiteľná viera je neoddeliteľne spojená s prijatím Pána Ježiša ako jediného Spasiteľa. Kto túto pravdu popiera, popiera podstatu kresťanstva a nie je kresťanom.
Pre platné vyslúženie sviatosti je nutný aspoň habituálny úmysel (taký, ktorý bol niekedy vzbudený a nebol odvolaný) konať to, čo (pri vysluhovaní tejto sviatosti) koná Cirkev. A Cirkev sviatosti udeľuje ako „viditeľné znamenia neviditeľnej Božej milosti“. Kto túto definíciu pozná a chápe, a pritom vedome a zreteľne popiera jej obsah, udeľuje sviatosť inak, ako to koná Cirkev, a preto samozrejme neplatne. Keď niekto nemá dostatočné poznanie, čo je to sviatosť, a udeľuje ju s úmyslom konať to, čo Cirkev (napr. laik alebo neveriaci, bude krstiť v nebezpečenstve smrti),– taký ju udelí platne, pretože on úmysel Cirkvi nepopiera, ale naopak svojim slobodným a dobrovoľným úkonom ho prijíma. Ale človek (kňaz, biskup), ktorý vie, že Cirkev pri udeľovaní sviatosti udeľuje nadprirodzenú milosť Ježiša Krista, ale pritom toto učenie o výlučnej spáse v Ježišovi odmieta, ten odmieta robiť to, čo (pri vysluhovaní sviatosti) robí Cirkev, a preto slúži neplatne. Je to tak preto, že skrze popieranie základných právd viery je odpadlíkom od kresťanstva.
Sviatosť je „účinné a viditeľné znamenie neviditeľnej Božej milosti“. Milosť (spása) je obsahom i cieľom každej sviatosti. V každej sviatosti sa Božia milosť posväcujúca (=dar spásy) buď udeľuje alebo rozmnožuje. Kto popiera jedinečnosť spásy v Ježišovi Kristovi, popiera zároveň aj pojem Božej milosti, a teda aj samotnú existenciu sviatostí a nemôže mať žiadny úmysel ich vysluhovať. Každý, kto uznáva, že iné náboženstvá sú cestami ku spáse a každý kto tvorí jednotu s duchom Assisi, teda s náboženským synkretizmom, ktorý stavia ospravedlnenie v Ježišovi Kristovi do jednej roviny s pohanskou modloslužbou, popiera tým katolícky zmysel termínov „Božia milosť“ alebo „dar spásy“. Takýto človek je apostatom a jeho sviatosti sú neplatné.
Od 1. 5. 2011 bol duch Assisi (apostázia) oficiálne povýšený k úcte oltára (v osobe Jána Pavla II., ktorý tohto ducha propagoval a vniesol do Cirkvi), preto každý, kto sa dnes neoddelí od oficiálnej „katolíckej“ štruktúry, ktorá sa stala odpadlíckou, tvorí s týmto duchom jednotu a verejne svojím postojom popiera podstatu spasiteľnej viery. Tým popiera aj samotný pojem spásy a Božej milosti, popiera aj podstatný charakter sviatostí a slúži sv. omše aj ostatné sviatosti neplatne.
Ak by platné udelenie sviatosti nebolo nutne spojené so spasiteľnou vierou, znamenalo by to, že už nie je potrebný úmysel udeľovať sviatosť tak, ako to robí Cirkev. Potom by katolícke sviatosti boli tým istým ako obety prinášané napr. hinduistami alebo animistami, pretože ich platnosť by už nezávisela na spasiteľnej viere v Krista, ale iba na vykonaní vonkajšieho úkonu – bol by tu uplatňovaný princíp mágie. Ak by to tak bolo, potom by nebol rozdiel medzi kresťanstvom a pohanskými náboženstvami, ktoré odmietajú Krista. Jeden si myslí, že bude spasený tým, že zabije kohúta, druhý tým, že spáli kadidlo a tretí – tzv. kresťan, tým, že obetuje chlieb a víno. Ak nie je pri sv. omši a sv. spovedi potrebná spasiteľná viera a úmysel kňaza, ak sa milosť spásy automaticky udeľuje samotným vonkajším vykonaním obradu, potom je úplne jedno, či sme kresťanmi, moslimami alebo hocičím iným.
Vďaka Bohu je ale absolútne nemožné udeliť sviatosť a pritom zároveň verejne popierať vieru v Krista a v spásu, ktorá je jedine Jeho darom. To by bol totálny rozpor. Ak je spása výhradne darom Kristovým, ktorý sme získali skrze Jeho vykupiteľskú obetu na kríži, potom nemôže zároveň byť aj výsledkom iba nejakého symbolického úkonu bez toho, aby bol aj vierou prijímaný neviditeľný obsah tohto úkonu, ktorý mu dal samotný Spasiteľ, teda neviditeľná Božia milosť, ktorú sviatosti naznačujú a aj skutočne udeľujú.
Jedine tak sa sviatosťami nepopiera nutnosť viery ku spáse. Účinnosť sviatostí je v tom, že sú vysluhované v Cirkvi a teda v Kristovi. Schizmatik a heretik, ktorý nepopiera spasiteľnú vieru v Krista, vysluhuje sviatosti platne (ak má potrebné svätenie), pretože skrze vieru v Krista je na Neho aj na Jeho Cirkev napojený. Ale ten, kto popiera spasiteľnú vieru v Pána Ježiša, nemá žiadne spoločenstvo s Cirkvou, je apostatom a jeho sviatosti sú neplatné. Tak ostáva v platnosti, že Božiu milosť prijímame vždy skrze vieru, a sviatosti sú účinnými prostriedkami posväcovania veriacich.
SBM,
Jarok 12. 5. 2011
