Útoky na Kristovu Cirkev
Jeden cirkevný otec povedal, že Cirkev je vo svete to, čo duša v tele, a jeden z ideológov francúzskej revolúcie zas prehlásil, že na svete bude pokoj len vtedy, až posledný pápež bude visieť na črevách posledného kráľa. Obidvaja mali svojím spôsobom pravdu, ten druhý ale samozrejme hovoril o falošnom diabolskom pokoji.
Odveký nepriateľ našich duší sa vždy snažil zničiť aj Kristovu cirkev, aby tak zobral svetu dušu a uvrhol ľudstvo do záhuby. V posledných storočiach sa mu darilo Cirkev oslabovať skrze rôzne revolúcie a politické prevraty. Odmalička nám bola vštepovaná myšlienka, že Cirkev zbavená svojich majetkov a politickej moci bude vraj slobodnejšia. Bolo by to pravdou iba v prípade, keby sa táto okyptená Cirkev rozhodla ísť cestou mučeníctva. Dnes však vidíme niečo úplne iné. Cirkev ide cestou priateľstva so svetom. Nepriateľ nechce Cirkev mučeníkov, pretože už vie, že taká Cirkev ho premáha. Preto satan už dnes neničí Cirkev na Západe fyzickou likvidáciou, ale jeho dym vnikol do jej vnútra, aby ju paralyzoval vnútorne. Je verejným tajomstvom, že veľká časť vatikánskych úradníkov a kardinálov je členom tajných proticirkevných organizácií. A aj keby to tak nebolo, každý uvažujúci človek môže dnes vidieť, že Cirkev uskutočňuje plány týchto organizácií. Pracuje sama na vlastnom zničení. Katolícka cirkev sa dnes stala celosvetovou organizáciou šíriacou tzv. nový svetový poriadok. Pápeži a biskupi sú propagátormi myšlienok humanizmu, ktorý je v skutočnosti v podstate satanizmom. Propagujú tzv. ľudské práva, ktoré vedú k úplnému sebazničeniu ľudstva a schvaľujú a podporujú organizácie s touto smrtiacou ideológiou (EU, OSN). Usilujú sa o celosvetový mier bez evanjelia Ježiša Krista, založený na ľudskej dohode s modloslužobníkmi. Tento mier je však nezmyslom, a úsilie oň vedie len k nastoleniu novej a ešte strašnejšej svetovej totality. Cirkevná hierarchia hovorí o ľudských právach, ktorých existenciu nezakladá na poslušnosti Božiemu slovu, ale iba na človeku samotnom. Pápeži sa od II. Vatikánskeho koncilu, a ešte viac od roku 1986 (Assisi), stali hlásateľmi zjednotenia všetkých svetových náboženstiev. Všetkým vnucujú myšlienku, že aj nekresťania uctievajú toho istého Boha ako kresťania. Aj mnohé ďalšie herézy, najmä spochybňovanie Svätého Písma a zázrakov, svedčia o úplnej zmene viery v Katolíckej cirkvi. Sme svedkami rozkladu Cirkvi zvnútra.
Písmo i tradícia k tomuto rozkladu „Cirkvi“ však majú jednoznačný postoj. Sv. Pavol hovorí: „Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium, než to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty.“ Tak isto aj tradícia Cirkvi vždy potvrdzovala, že ten, kto zaťato hlása herézy, sám seba vylučuje zo spoločenstva Božieho ľudu. Kánonické právo to označuje termínom exkomunikácia na základe rozsudku už vyneseného. A tento rozsudok nebol vynesený iba kódexom Jána Pavla II. z roku 1983, ale aj predošlými normami a predovšetkým samotným Božím slovom. (Gal 1,8-9) Každý kto hlása iné evanjelium, je automaticky mimo Kristovej cirkvi. A práve preto môže platiť aj slovo Pána Ježiša: „Brány pekiel ju nepremôžu...“ Táto nepremožená a z Božej milosti nepremožiteľná Cirkev, podľa Kristovho prísľubu, existuje aj dnes napriek pekelným útokom. Kristova cirkev existuje dnes mimo oficiálnej cirkevnej štruktúry a jej členmi sú tí, ktorí majú pravú vieru v Pána Ježiša, prijímajú celú katolícku náuku a zriekajú sa zvlášť súčasných bludov – HKT a ducha Assisi. Poznávacím znamením pravých katolíkov je, že sa oddelili od pápežov - odpadlíkov Jána Pavla II. a Benedikta XVI., ktorí zradili a zapreli Krista. Ján Pavol II. hlásal iné evanjelium a verejne sa dopustil modloslužby a apostázie – gestom „modlitby“ s pohanmi v Assisi, aj inak. Benedikt XVI. tohto ducha Assisi beatifikoval a povýšil v Katolíckej cirkvi k úcte oltára. Preto organizácia, ktorej je hlavou, a ktorá sa volá Katolíckou cirkvou, už v skutočnosti Katolíckou cirkvou nie je. Nemá právo niesť toto označenie. Skutočná Katolícka cirkev už môže byť iba mimo tejto falošnej cirkevnej organizácie.
Mnohí katolícki kresťania na celom svete vidia odpad cirkevnej štruktúry od pravej viery, ale tvrdia, že aj napriek tomu musíme ostať verní biskupom a pápežovi. Tento zúfalý postoj ale protirečí sám sebe. Cirkev ostane nepremoženou, ale to neznamená, že nemáme za jej víťazstvo bojovať. Biskupi, ktorí nemajú katolícku vieru a verejne schvaľujú a hlásajú herézy, nie sú katolíckymi biskupmi. Pápež, ktorý biskupov – apostatov schvaľuje a sám odpadol od pravej viery, nie je pápežom, nie je Kristovým námestníkom na zemi. Katolícka cirkev bude naďalej žiť iba v tých katolíkoch, ktorí sa oddelia od odpadlíkov. Toto je Boží spôsob, ako jeho Cirkev ostane nepremoženou. Tou cestou víťazstva Cirkvi je mučeníctvo, prijať ducha Ježišovho svedectva, Ducha Svätého, ktorý nám dá silu vydávať svedectvo o Ježišovi aj za cenu, že nás označia za exkomunikovaných, zradcov a najväčších zločincov, a ak bude treba, aj za cenu vlastného života.
SBM, Jarok, 12. 7. 2011
Sťahuj: Útoky na Kristovu Cirkev
