Stručný pohľad na učenie P. Teilharda de Chardina (1881-1955)
Cieľom liberálnych teológov začiatkom minulého storočia, tzv. modernistov, bolo nastoliť nové náboženstvo s novým desatorom, ako to vyjadril jeden z nich, G. Tyrell: „Rím nie je možné zničiť v jednom dni, je treba ho obrátiť v prach a popol krok za krokom a vôbec nie zjavne; a potom budeme mať nové náboženstvo a nové Desatoro.“ (G. Tyrrell, Letteres de Geore Tyllerr a Henri Brémond) Za týmto vyvrátením pravej viery z vnútra a nastolením nového náboženstva stál zvlášť kňaz Pierre Teilhard de Chardin S. J. Tento „vedec“ (paleontológ, geológ, biológ), či filozof, veľmi negatívne ovplyvnil myslenie mnohých bohoslovcov, cirkevných predstaviteľov a cirkevné myslenie vôbec.
Chardin raz povedal: „Niektorí ľudia sa cítia šťastní, že sa nachádzajú v cirkvi. Pokiaľ ide o mňa, ja si myslím, že šťastný budem, až keď zomriem, aby som sa uvoľnil od Cirkvi a našiel za ňou svojho Pána.“ Podľa nasledujúcich citácii je zrejmé, aký vzťah mal k pravej Kristovej Cirkvi a kto bol jeho skutočným pánom.
Konkrétne Chardinove vieroučné bludy
Evolucionizmus
Svoju náuku odvodzoval zo pseudo vedeckej teórie evolúcie, podľa ktorej údajne z nižších foriem života vznikli vyššie formy života – až po človeka. Darwinova evolučná teória je však v absolútnom rozpore s Božím zjavením a učením cirkvi! Cirkev vždy bránila pravdu Sv. Písma, že totiž múdry Boh je stvoriteľom každého tvora z ničoho a najmä, že dobrotivý Boh priamo stvoril prvých ľudí. (Napr. výroky pápeža Pelágia (557), Lateránskeho (1215), alebo I. Vatikánskeho koncilu 1869-1870)
Teilhard naopak odmietal Božie učenie o stvorení a nechal sa fascinovať podvodnou evolúciou. Tvrdí napr., že „Evolúcia hmoty a života na ľudskej úrovni smeruje k stále väčšej jednote ľudskej rodiny, zvlášť v 20. storočí, kedy vznikol komunizmus..." Inými slovami: v evolúcii aj v marxizme videl nutný „pokrok“ a „vývoj“ ľudstva. Podľa neho je vynikajúce, keď ľudstvo spolu bojuje. To je jeho biologický pohľad. Vojna je pre neho brutálna biologická nutnosť! Ľudia sú vraj veľkí, keď spolu bojujú. Počas prvej svetovej vojny bol sanitár, a pritom bol nadšený výbuchom bômb. Kým kňazi udeľovali posledné sviatosti umierajúcim vojakom, on prežíval náboženským spôsobom nadšenie, že vybuchujú bomby, že ľudia sú tak mocní a tak vládnu nad hmotou, že dokážu výbuchom granátu roztrhnúť kameň. Toto je strata zdravého rozumu i svedomia! Evolucionizmus ho inšpiroval aj k vedeckým podvodom (prípad človeka z Piltdown).
Marxizmus
Pápež Pius XI. v encyklike Divini Redemptoris odsúdil komunizmus ako najhorší zločin, ktorý postihol ľudstvo. Marxizmus sa pýšil ateizmom a klaňaním sa matérii. No Teilhard bol z neho aj z jeho myšlienky kolektivizmu, nadšený. Hovorí: „Sovietsky komunizmus je viera v základy prírody, ktorú ctím celou svojou bytosťou, Sovietsky zväz vždy bojoval o hmotný a duchovný pokrok. Sovietsky systém je niečím ako Ján Krstiteľ. Pripravuje svet na veľké udalosti. To je nesmierna organizujúca sila, napr. v Číne. To je sila, ktorá vyvádza svet z anarchie, mravne zdravá, anti koloniálna, tvorivá a pokroková.“ Toto hovorí človek, ktorý poznal svoj súčasný svet. Sovietsky a čínsky komunizmus pohltil obrovský počet ľudských obetí, ktorý ani nepoznáme. A on, ktorý bol toho všetkého očitým svedkom, bol tým fascinovaný ako biológ! Napísal tiež hrozné slová: „Sníval som o christianizácii krajiny prostredníctvom krstu, ktorý prináša komunizmus.“ To je niečo katastrofálne: svätý krst je pre každého katolíckeho kresťana niečím najvznešenejšom, vstupom do cirkvi, očistením od dedičného hriechu, odovzdaním sa Svätej Trojici, posvätením duše, a Chardin ho spája s genocídnou vraždiacou ideológiou? Marxisti boli zo svojho druha v kňazskom odeve nadšení. Súbor jeho kníh dokonca vystavili ako jediné dielo „kresťanského“ autora, v Moskovskom múzeu ateizmu.
Panteizmus
Čo je panteizmus? Je to nábožensko-filozofické učenie, stotožňujúce Boha s prírodou a pokladajúce prírodu za stelesnenie božstva. Vychádza tiež z presvedčenia, že všetko, čo je, je údajne „božské“; vesmír sa vraj stáva „bohom“; ide tu o pred stupeň k naturalizmu a materializmu. Panteizmus vo svojej pýche v skutočnosti odmieta uznanie hriechu a zavrhuje vieru v pravého Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa. Je to cesta do zatratenia! Cirkev vždy proti tejto herézy bojovala. Napr. pápež Pius IX., vo svojom príhovore Maxima Quidem (z 9. 6. 1862), odsúdil panteizmus ako blud! Podobne ho odsúdil, spolu s panteizmom, i I. Vatikánsky koncil (1869-1870). Chardin bol však panteizmom uchvátený a videl v ňom svoju „spásu“. Neoddeľoval Boha od sveta, nerozlišoval hmotu od ducha.Hlása: „Spočiatku ma katolicizmus rozčaroval príliš ťažkým obrazom sveta a nepochopením úlohy hmoty... Môžem byť spasení jedine pod podmienkou, že sa zjednotím s vesmírom. Tým spôsobom nachádzajú najlepšie uspokojenie moje panteistické sklony. Svet, ktorý ma obklopuje, sa stáva „božským“...
Avšak svet, ktorý nás obklopuje, je Božím stvorením, nie samotným Bohom! Človek sa nestáva „božským“ sám sebou, ani sa nemôže spasiť jednotou s vesmírom. Tým, že je hriešnik, potrebuje Spasiteľa. Spása je len skrze pokánie a vieru v Pána Ježiša Krista. Apoštol Pavol hovorí: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar.“(Ef 2,8) Chardin viditeľne popieral hlavnú pravdu kresťanstva o spasení v Kristovi.
Pohľad na Boha
Teilhard sa radikálne rozchádzal z katolíckym učením, predovšetkým o Trojjedinom Bohu. Vo svojom učení síce používa kresťanské pojmy, ale ich obsah prispôsobuje pohanskému gnosticizmu a súčasnému proti kresťanskému hnutiu New Age! Posúďme sami.
Podľa Chardina je Boh vraj identický s prírodou, teda s niečím, čo podlieha zmene. Údajne sa neustálym napĺňaním svojho bytia a smerovaním k vlastnej dokonalosti, ponorenej v matérii, vyvíja. Je v úlohe akéhosi remeselníka, ktorý má „energetickú“ starostlivosť nad kozmom. Je Alfa, počiatkom a na konci dejín je Omega. V jeho marxistickom chápaní sú dve Omegy: Veľká, teda Kristus a malá, ľudstvo, ktoré vraj dosahuje spásu skrze prácu. Teda pre neho je zbytočná modlitba, zbytočné je obrátenie, pre neho je dôležité angažovať sa v práci na premene sveta. Ak je vraj celý svet božským, potom to, čo robí vedec, má božský charakter.
Údajne matéria a duch nejestvuje, ale len matéria, ktorá sa stáva duchom („bohom“!) Vo svojom „hymne na hmotu“, oslavuje „duchovnú energiu hmoty“. Pokusy premietať vedomie do neživej hmoty si však možno všimnúť v súčasných orientálnych magických praktikách a tiež aj v šamanistických rituáloch!
Kristus pre Teilharda nie je jediným Spasiteľom sveta, ale Duchom i hmotou, osobou aj voľným bytím, časťou i celkom. Po vzkriesení údajne nevystúpil do neba, ale do tzv. „noosféry“, čo je akási duchovná vrstva, obklopujúca zem, v ktorej sa všetci duchovia, obsiahnutí v matérii, napokon sústreďujú v bode Omega, kde na nás Kristus čaká, kam nás vraj privádza svojou „láskou bez podmienok.“ V Omega bode budeme my a celý vesmír, až do najmenšieho atómu, zbožštení a „Boh“ bude „všetkým vo všetkom.“
Kristus na kríži preňho nie je len obeť, je to tiež Boh evolúcie, ktorý podporuje dozrievanie ducha. Kríž je podľa neho znakom evolúcie a symbolom pokroku a tvorivej energie. Kristus neumiera na kríži za spásu človeka, ale aby premenil kozmos! Bol inžinierom, ktorý dodával kozmu energiu. Pokiaľ podľa Chardina duch a hmota nemajú žiadne hranice, a existuje len Hmota, ktorá sa stáva Duchom, je možno sa „klaňať“ svetu ako Kristovi, lebo údajne Kristus je takýto väčší „svet“. Nie človek vraj potrebuje spásu, ale svet. Pojem Krista Vykupiteľa Chardin nahradil Kristom Evolútorom! Kristus je pre neho akási „kozmická energia“, ktorá prichádza, aby urýchlila evolúciu, ktorá má dospieť do tzv. určitého bodu – Omega. Je to akási konvergentná dráha (Chardinov pojem). Všetko vraj podlieha tejto konvergencii, i všetky náboženstva. Chardin zavrhuje katolícku vieru, lebo chce vytvoriť nové náboženstvo: tzv. neo kristianizmus, prebudovaného Krista. V jednom liste píše: „...môj záujem a moja snaha sa upína k tomu, aby som vybudoval a rozvinul nové náboženstvo... ktoré by skoncovalo s osobným Bohom tak, aby ... sa stal vesmírnou dušou...“
Tvrdí, že Kristus sa vteľuje nielen do osoby, že Boh sa stal človekom, ale hovorí, že Kristus má telo kozmické, rozprestreté na celý svet. Zmenšenie Krista v betlehemskej maštali predchádza ešte väčšie zmenšenie: Život v lone matky nie je len lekciou pokory, to je tiež prejav zákona genézy. Kristus je údajne nerozlučne spojený s rozvojom ducha. Potom sa vraj Kristus vteľuje v kozmos, prijíma telo, prijíma svet, hmotu, premieňa svet. Hmota sa stáva tým energeticky vyššia.
Čo na to povedať? Nad Teilhardovými rúhaniami proti živému Bohu a jeho slovu, sa až rozum zastavuje. Navyše sa pritom hrubo posmieva Kristovej bolestnej vykupiteľskej obeti na kríži za hriechy celého ľudstva! Vrcholom jeho rúhania je, keď skutočné vtelenie Božieho Syna, z lásky k nám hriešnikom, skrze Ducha Svätého do prečistého lona Panny Márie, vymieňa za akési „vtelenie“ v kozmos. Toto je heréza Maxima! Svojimi bludmi a používaním termínov, ktoré využívajú dnešné okultné a ezoterické hnutia, dal jasne Chardin najavo, že nie je kresťanom!
Prvotný hriech
Pre každého katolíka je dedičný hriech previnením Adama, z ktorým sa rodí každý človek a ktorý narušil našu ľudskú prirodzenosť. Vina dedičného hriechu sa zmýva svätým krstom, ktorým sa človek stáva účastný na živote Najsvätejšej Trojice. U Chardina nemožno dedičný hriech pokladať za historický fakt. Je to len stav vesmíru, alebo sveta, spočívajúci v roztrúsení hmoty v dobe, keď ešte nefungovali akési náležité unifikačné procesy. Ešte nebolo na svete človeka, a už bol hriech. Je to súčasť normálnej evolúcie. Jeho jezuitskí predstavení mu vytýkali jeho spochybňovanie náuky o dedičnom hriechu i o večnom zatratení a za to ho v roku 1923 následne poslali do exilu.
Otázka zla
Čím je zlo? Katolík povie, že ide o postavenie sa proti Bohu, stavanie tvora na miesto Stvoriteľa. Chardin naopak hovorí, že zlo je rozptýlením hmoty. Evolúcia sveta je podľa Chardina svätá, pretože premáha zlo. Ľudia zlu vraj v morálnom ohľade nepodliehajú. Všetko, čo robia, je dobré, všetko je hodné adorácie. (Spomeňme si tu na tzv. pápeža Františka a jeho obhajobu ateizmu pri Scalfarim a tiež bezvýznamnosť potreby prozelytizmu). Biológ nevidí zlo. Sú to procesy automatické, nevyhnutné, determinované. Biblia ale svedčí: „Všetci poblúdili, všetci sa stali neužitočnými: nikto nerobí dobre, veru, celkom nik... veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“(Rim 3, 12 . 23-24) Teda riešením na zlo a hriech je pokánie a prijatie živého Spasiteľa, Ježiša Krista. Evidentne však tieto citáty Teilhardovi a jeho priaznivcom nič nehovoria.
Pohľad na cirkev
Pre Teilharda Kristova cirkev nie je pre duše hlásateľkou obrátenia a večného života v Ježišovi Kristovi (porov. Mt 28, 19-20; Mk 1, 15; 16, 15-16), ale cirkev super charity a evolúcie. Niet v nej tiež žiadny priestor pre „milosť posväcujúcu“, ktorú nám udeľuje Boh skrze sviatosti, ktoré sa v cirkvi majú vysluhovať pre rozmnoženie nadprirodzeného Božie života v duši veriaceho katolíka. Hovorí: „Verím v Cirkev ... ako hlavné ohnisko medziľudskej spriaznenosti prostredníctvom super charity; v Cirkev ako centrálnu os všeobecnej konvergencie a absolútneho bodu kontaktu medzi vesmírom a bodom Omega ... Katolícka cirkev však nesmie jednoducho len požadovať uisťovanie o svojom prvenstve a autorite, ale prezentovať sa svetu cez univerzálneho Krista; Krista v ľudsko-kozmickej dimenzii, ako oživovateľa evolúcie.“
Tieto jeho slová nesvedčia o charaktere pravej Kristovej cirkvi, Ježišovej nevesty, ale o babylonskej neviestke - falošnej cirkvi antikrista!
Omša na oltári ľudstva?
Zvláštny je aj Teilhardov pohľad na sv. omšu. „Takže znova, Pane ... Nemám ani chlieb, ani víno, ani oltár, pozdvihol som sa nad tieto symboly, hore, k tvojmu čistému majestátu; ja, tvoj kňaz, robím z celého sveta oltár, na ktorom ti obetujem všetky práce a utrpenia sveta. Na paténu dávam, ó Bože, úrodu, ktorá sa získa obnovou tejto práce. Do kalicha lejem všetku šťavu, ktorá sa dnes vylisovala z pozemských plodov. ... Môj kalich a paténa sú hlbinami duše, otvorenej všetkým silám z každého kúta sveta, konvergujúcim k Duchu ... Prijmi, ó Pane, túto všeobjímajúcu hostiu, ktorú ti celé tvoje stvorenie, priťahované tvojím magnetizmom, obetuje na úsvite tohto nového dňa.“
V Teilhardovej „omši“ niet ani zmienky o Kristovej uzmierujúcej smrti na kríži za spásu našich duší, ani o prepodstatnení Eucharistie v Telo, Krv, Dušu a Božstvo nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Ide skôr o obetovanie všetkých trápení a námah ľudstva, aby sa mohla vybudovať budúca zbožštená spoločná pozemská realita. Na základe tohto krátkeho zhrnutia by malo byť jasné, že Teilhardovo „nové a lepšie kresťanstvo“ je pochvalnou ódou na darwinistickú evolúciu, ktoré nemá nič spoločné s katolíckou kristológiou.
Chardin – prorok globalizačnej vízie ľudstva
Hovorí: „Je blízko hodina, keď sa ľudstvo uzavrie samo v sebe a združí všetkých svojich členov v lone konečnej uskutočnenej jednoty, rovnakého zákonodarstva, rovnakého ducha, rovnakej orientácie, ktorá smeruje k prekrytiu trvalej rozdielnosti jednotlivcov a národov. Za malú chvíľu vytvoríme jediný blok. Toto je už začiatok.“
Teilhard v podstate vytváral cestu pre: 1.jednu svetovú vládu, 2. jednu svetovú menu, 3. jedno svetové náboženstvo – New Age – ale – bez Pána Ježiša, pravého Boha a jediného Vykupiteľa ľudstva! To dosvedčujú aj tieto jeho slová: „Musíme sa usilovať o ekumenizmus, prístupný nielen kresťanstvu, ale aj ostatným náboženstvám, pretože všetky náboženstvá aj tak smerujú ku kozmickému Kristovi...“ Všimnime si, že tu pre pohanské a vôbec pre nekresťanské náboženstvá, niet ani náznaku o pokání a prijatí Krista, ako dvoch nutných požiadaviek k spáse v nebi! Dnes Teillardovo úsilie napĺňajú globálne elity, ktoré chcú skrze politický a cirkevný systém (Vatikánska cirkev humanity), priviesť ľudstvo k jeho redukcii a následne k úplne podriadenosti ich bezbožnej vláde. Žiaľ, i tomuto pripravoval cestu kňaz Chardin.
Slobodomurárstvo a jeho pochvala Teilhardovi
Hoci neexistuje priamy dôkaz prepojenia Chardina so slobodomurárstvom, jeho cieľ je rovnaký, aký majú i oni – zbožštenie človeka. Manly P. Hall vo svojom diele Lost Keys of Freemasonry tvrdí, že „Teilhardove spisy sa čítajú a citujú v slobodomurárskych lóžach.“
Kritika
Chardinove omyly neostali bez kritiky ako z radov cirkvi, tak aj vedy. Jacques Maritain, jeden z velikánov katolicizmu 20. storočia, sa vo svojej knihe o T. de Chardinovi (Sedliak z Garonne) pýta: „Akého Krista hlása Teilhard?“ Teilhardov Kristus už nie je Ježišom, bohočlovekom, zjavením Boha a Vykupiteľom. Namiesto toho je iniciátorom čisto prirodzeného evolučného procesu a tiež jeho cieľom, Kristom - Omegou. Prečo sa ale potom táto „kozmická sila“ má nazývať Kristom? Teilhard si vysníval zdanlivú kozmogenickú moc a prelepil ju nálepkou „Kristus“. Toľko Maritain.
Jean Rostand, jeden z významných prírodovedcov, hovorí: „Teilhard nie je biológ. Nemá ani vzdelanie, ani znalosti, ani ducha skutočného biológa..., embryológiu sústavne ignoruje...“
Nositeľ Nobelovej ceny, sir Peter Hedawar, hovorí o Teilhardovej duševnej zmätenosti a jeho prehnanom spôsobe vyjadrovania ako o symptóme hystérie. O jeho „Le phénoméne humain“ (po česky vyšla s názvom „Vesmír a lidstvo“) sa vyjadruje ako o práci v celom rozsahu nevedeckej: „Teilhard praktizuje neexaktnú vedu... nemá poňatia o tom, čo je to logický argument, a čo je to dôkaz. Preštudoval som túto Teilhardovu knihu naozaj s pocitmi trápnosti, nechcem povedať zúfalstva. Musíme sa zamýšľať nad tým, s akou ľahkovernosťou čitatelia prijímajú také zavádzajúce manévrovania. A najhoršie je, že nejde iba o naivnú ľahkovernosť niektorých čitateľov - áno, je až príliš jasné, že ľudia chcú byť klamaní.“
Teológ a kardinál Journet, vyriekol svoje mienku na tému prác Teilharda. Povedal toto: "Práce de Chardina sú zhubné ... jeho syntéza je logická a musí byť prijatá alebo odmietnutá ako celok, ale ona je nezhodná s kresťanstvom ... Ak teda niekto prijíma po jasnenie Teilharda, potom musí súčasne odmietnuť kresťanské poňatie stvorenia, Ducha, Boha, zla, dedičného hriechu, kríža, zmŕtvychvstania, Božej lásky atď. ... "/ Nova et Vetera, november-december 1962 /.
Viac krát bol cirkevnými nariadeniami napomenutí, aby prestal šíriť svoje heretické učenie. Konkrétne sedem rokov po jeho smrti (teda v r. 1962), bola vydaná najvyššia sankcia, tzv. monitum Posvätného Ofícia. Píše sa v ňom: „Práce T. de Chardina na filozofickej a teologickej rovine obsahujú... vážne omyly, poškodzujúce katolícku náuku. Najvyššia kongregácia Posvätného Ofícia vyzýva všetkých ordinárov, aj predstavených náboženských spoločností, vedúcich seminárov aj univerzitných rektorov, aby chránili duše... pred nebezpečenstvami obsiahnutými v dielach P. Teilharda de Chardin a jeho prívržencov“ (por. L´Osservatore Romano, 30.6.1962).
Ani po jeho smrti jeho názory nezanikli, ale našli mnohých prívržencov, ktorí ďalej šírili jeho omyly v smere ako Teilhardinizmus. Chardin mal dokonca vplyv aj na II. Vatikánsky koncil (K. Rahner, Henri de Lubac, alebo Hans Urs v. Balthasar) a to konkrétne na spis Gaudium et Spes. V tejto pastorálnej konštitúcii je názor, že ľudstvo je v evolúcii a existuje ustavičný pokrok. Ďalšou jeho myšlienkou, ktorá ovplyvnila tento dokument, je tá, že súčasná doba je vraj zásadne lepšia než predchádzajúca, a že vďaka vede, technike a spoluprácou medzi ľuďmi môžeme vybudovať lepší svet, hoci „nemusíme“ veriť v Krista!
Pápeži oslavujúci Chardina
Pozitívne sa o ňom vyjadrili napr. Pavol VI., Ján Pavol II., Benedikt XVI. i terajší tzv. pápež František. Zaujímavo sa kladne o ňom v r. 2009 zmienil tiež bývalý hovorca Vatikánu, F. Lombardi S.J.: „Teraz sa už nikomu ani len nesníva, že by povedal, že Teilhard je bludársky autor, ktorého neradno študovať.“ V súčasnosti sú snahy o zrušenie tzv. monita a o rehabilitáciu Chardina. Napokon sa niet čo diviť, veď aktuálny pseudo pápež František jednoznačne kráča v Theilhardových šľapajach! Ako produkt (modernej a súčasnej) jezuitskej výchovy a vzdelania, sa napr. vo svojej encyklike Laudato Si v §83 a v poznámke pod čiarou č. 53 odvoláva na Teilhardov eschatologický prínos: §83: Cieľom cesty vesmíru je Božia plnosť, ktorú už dosiahol zmŕtvychvstalý Kristus, os univerzálneho dozrievania. (53) Takto pridávame ešte ďalší argument na odmietnutie akejkoľvek despotickej a nezodpovednej nadvlády človeka nad ostatným stvorením. Konečným cieľom ostatných stvorení nie sme my. Naopak, všetky napredujú spolu s nami a prostredníctvom nás k spoločnému cieľu, ktorým je Boh, v transcendentnej plnosti, kde vzkriesený Kristus objíma a osvecuje všetko. Človek obdarovaný inteligenciou a láskou je priťahovaný Kristovou plnosťou a povolaný priviesť všetky stvorenia k ich Stvoriteľovi. Tu vidíme ako sa František spolieha na Teilharda a jeho víziu „kozmického Krista“, ktorý k sebe všetkých priťahuje, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť a národnosť; ide fakticky o všetky živé stvorenia, dokonca o nehybnú matériu, ktorá obsahuje nevyvinutého „ducha“ – aby sa pokresťančili na konci časov, alebo v „bode Omega“ evolúcie.
Toto vysvetľuje jeho fascináciu ekológiou, ako aj búraním pomyselných múrov, či už politických (vrátane ukončenia nacionalizmu a splynutím prostredníctvom masového prisťahovalectva) alebo náboženských (cez ekumenizmus): „Prozelytizmus je veľkým nezmyslom.“ „Lutherovým zámerom pred 500 rokmi bolo Cirkev obnoviť, nie ju rozdeliť.“
Teilhard vysvetlil v Human Energy: „Éra národov je už pasé. Ak nechceme zahynúť, musíme zo seba striasť staré predsudky a budovať zem.“ A napokon vplyv Teilharda badať aj v niektorých pasážach Bergogliovej encykliky Amoris Laetitia. V Teilhardovom svetonázore viac neexistuje dedičný hriech, ani tradičné smrteľné hriechy, len nekonečné mutácie, či variácie v evolučnom procese, ktorého hýbateľom je bezpodmienečná láska „kozmického Krista“. Niektoré z pápežových výrokov zdôrazňujú, že všetci, ktorí žijú v láskyplných vzťahoch, sa do určitej miery spolupodieľajú na Kristovej láske. Medzi nich podľa neho patria vzťahy medzi nezosobášenými, sviatostne zosobášenými a tzv. „znovu zosobášenými katolíkmi!“
Záver
Na koniec konštatujeme: Pierre Teilhard de Chardin nebol vedec, ale podvodník! Nebol pravoverný kňaz, ale odpadlík od viery v Krista, aj od katolíckej cirkvi! Dôkazom toho sú i jeho slová z listu z Číny, z r. 1934: „Myslím, že aj keby som... stratil svoju vieru v Krista, svoju vieru v osobného Boha, i svoju vieru v Ducha, aj tak by som si udržal svoju vieru vo svet. Svet (jeho hodnota, neomyľnosť a dobrota), to je koniec koncov tá prvá a jediná vec, v ktorú verím.“ Teilhard nemal Ducha Svätého, ale mal ducha synkretizmu s pohanstvom - ducha antikrista! Pápež Pius XII. dal jednoznačný verdikt k jeho dielu, keď ho nazval „žumpou plnou omylov.“
Ak Teilhard nečinil pokánie zo svojich bludov, tak teraz sa nachádza tam, kde patrí i jeho pán, ktorému slúžil – tým je otec lži a luhár - diabol. (porov. Jn 8, 44) Katolícky kresťan sa má Chardinového ducha chrániť a oddeliť sa aj od tých, ktorí tohto falošného ducha lži a smrti majú, a ho presadzujú. Pred takými, akým bol Teilhard de Chardin, Písmo sväté veriacich varuje: „Ale vy, milovaní bratia ... chráňte sa, aby ste sa nedali zviesť bludom ničomníkov a aby ste neodpadli od svojho pevného základu. Vzrastajte v milosti a poznaní nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Jemu sláva i teraz a až do dňa večnosti. Amen.“ (2 Pt 3, 17-18)
Zdroje:
Johnson, J.W.G., Na bezdrožach teorii ewolucji, Warszawa : Michalineum, 1989.
Hildebrand, D. Nové náboženství T. de Chardina, Distance 1/1998;
Bieliková, S. P. de Chardin z hľadiska dogmatiky - Prešov 1997 - dipl. práca
https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=nebezpecny-modernista
https://sk.wikipedia.org/wiki/Panteizmus
https://www.teologicketexty.cz/casopis/2011-4/Teilhard-de-Chardin-apologeta-a-vizionar.htm
Články k téme:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Pierre_Teilhard_de_Chardin
https://cs.wikipedia.org/wiki/Pierre_Teilhard_de_Chardin
Upozornenie: Niektoré informácie z internetových zdrojov treba čítať s katolíckym nadhľadom, opatrnosťou a zdravým kresťanským rozlišovaním, lebo nie sú v zhode s katolíckou vierou!
