Svätý Bazil Veľký (329 – 379)
Svätý Bazil sa narodil okolo roku 329 v provincii Kappadockej, v meste Césarea. Otec sa volal Bazil, bol právnik a učiteľ, matka sa volala Emília. Okrem Bazila mali ešte 9 detí: Makrínu, Naukracia, Gregora (Nysského) a Petra. Mená ostatných nie sú známe. O výchovu Bazila sa starala jeho stará matka Makrína, ktorá mu do srdca vštepovala slová blahoslaveného Gregora divotvorca. Keď Bazil dospel v mladíka, odobral sa do Carihradu, kde počúval prednášky slávneho rečníka Libania a potom išiel do Atén. Spolužiakom mu bol okrem iných i Gregor Naziánsky. Gregor takto spomína na Atény: „Nestretávali sme sa so žiakmi, ktorých obyčaje nám boli podozrivé. Poznali sme iba dve ulice v meste, jednu, ktorá viedla do chrámu, a druhú, ktorá viedla do školy. Našim spolužiakom sme nechali ulice vedúce do divadla a k iným miestam zábavy.“ Po dokončení svojho vzdelania sa Bazil stal vo svojej vlasti právnikom. Ale na radu svojej sestry Makríny napäté zamestnanie v súdnej sieni zanechal a začal sa venovať službe Bohu. Študoval Božie slovo a Cirkevných otcov. Potom sa dal na cesty; v Egypte a Palestíne navštevoval pustovníkov a naučil sa od nich základom dokonalého života. Pokora, apoštolská chudoba a bratská láska púštnych otcov pôsobila na neho mocným dojmom. Po dvoch rokoch sa vrátil do vlasti a usadil sa na samote. Gregorovi napísal: „Zostávam tu v púšti Matarii, na brehu rieky Iridy, v tomto údolí spevavého vtáctva. Malý raj!“ Gregor prišiel za ním a obaja tam žili blažene v tuhej disciplíne, požívali len chlieb, byliny a uspokojovali sa s tvrdým lôžkom. Skladali spisy a posvätné spevy. Okolo nich sa zhromaždili ďalší pustovníci a všetci slúžili Bohu modlitbami, čítaním Svätého Písma; obrábali pôdu a upravovali cesty.
Bazil zložil pre celú družinu kláštorné pravidlá, a to malé a veľké; a stal sa tak zákonodarcom mníchov na východe. Ešte v neskoršom veku pamätal na roky, ktoré strávil osamote. „Kto mi vráti,“ píše, „tie šťastné dni, ktoré sme prežili v onej samote? Kto mi vráti to prespevovanie žalmov, nočné bdenie, spoločné modlitby, ktoré nás pozdvihovali hore k nebesiam?“ Avšak utešený život v ústraní sa skončil. Starý biskup Eusébius ho povolal k sebe a vysvätil ho na kňaza, aby mu bol pomocníkom v úrade. Bazil sa stal nielen biskupovým radcom, bol tiež odvážnym obhajcom pravoverného učenia proti heréze ariánizmu. Tento blud popieral Božstvo Ježiša Krista a tvrdil, že Syn Boží nie je večným Bohom, nemá Božskú podstatu s Otcom, ale je len Božím tvorom.
Keď v roku 370 zomrel biskup Eusébius, Bazil bol zvolený za jeho nástupcu. V tej dobe takmer celá východná katolícka hierarchia odpadla od kresťanskej viery k bezbožnému ariánizmu. Po smrti Atanáza Veľkého r. 373 sa Bazil stal nezboriteľnou stenou proti návalu ariánskych kacírov, mohutným stĺpom katolíckej viery na východe.
Pred heretickými biskupmi odvážne varoval veriacich: „Nedajte sa zviesť ich lžou, keď vyhlasujú svoju vernosť viere, lebo takíto muži kupčia s Kristom, a nie sú kresťanmi. Vždy sa rozhodujú pre to, čo je pre nich výhodné v tomto živote, a nie pre život v zhode s pravdou....pretvarujú sa, že sú pravoverní. Ja nepokladám za biskupa, ani za duchovného toho, kto dostal hodnosť z takýchto hanebných rúk k tomu, aby ničil vieru...“
Preto Bazil vykonal mnoho apoštolských ciest po svojej diecéze, utvrdzoval veriacich i kňazov v pravej katolíckej viere, a tí za svoju vernosť pravému učeniu boli prenasledovaní a vraždení. O tejto smutnej situácii píše: „Veriaci opustili chrámy. Schádzajú sa na opustených miestach, je to srdcervúci pohľad – ženy, deti, starci, slabí – na prudkom daždi i v snehových víchriciach, vo vetre i v mraze a v lete na slnku pod holým nebom! A všetko to trpia preto, lebo nesúhlasia s tým, aby sa stali súčasťou herézy Ária.“
Ako je to s učením hierarchie dnes? Dnes je to ešte horšie: Celá cirkevná hierarchia na čele s falošným antipápežom Františkom zradila Kristovo Evanjelium a otvorili sa duchu Assisi – duchu jednoty s pohanskými náboženstvami. Pravoverných katolíkov prenasledujú a exkomunikujú a heretikov podporujú!
Keď cisár Valent, naklonený ariánom, počul, že Bazil ovplyvnil mnoho ariánov, ktorí sa chceli vrátil späť do Cirkvi, rozhneval sa a poslal k nemu Modesta, veliteľa cisárskej stráže. On Bazilovi oznámil, že bude vyhnaný z Cézarei, ak sa nepridá k ariánom. Modest hovoril: „Či sa nebojíš cisára? Môže ti zobrať majetok, poslať ťa do vyhnanstva, môže ťa trestať mukami a smrťou!“ Bazil odpovedal: „To by si mi musel hroziť inými hrozbami. Ak mi zoberieš, čo mám, ty tým nezbohatneš a mňa neochudobníš. Nemám nič, okrem týchto pár kníh a trochu chleba. Vyhnanstvo nepoznám, lebo celá zem je Pánova. A čo mi môže urobiť mučenie? Však som taký slabý, že po prvom údere zomriem. A smrť je pre mňa darom, lebo ma skôr privedie k Bohu. Vo všetkom inom sme poslušní a pokorní, ale ak ide o Božie veci, vtedy hľadíme len na Boha a plníme jeho vôľu.“ Užasnutý Modest odpovedal: „Veru, takto so mnou ešte nikto nehovoril.“ Bazil odvetil: „Potom s tebou asi ešte nikdy nehovoril katolícky biskup!“ Cisár bol dojatý, pocítil úctu k Bazilovi a neodvážil sa vykonať rozkaz. Potom ešte dvakrát bol rozhodnutý poslať Bazila do vyhnanstva, ale prvýkrát mu vážne ochorel syn, ktorý bol zachránený Bazilovou modlitbou, a druhýkrát sa cisárovi trikrát zlomilo v ruke pero, ktorým chcel listinu podpísať. A tak radšej zmenil svoje rozhodnutie. Bazil bol tiež horlivým kazateľom; napísal niekoľko spisov: Päť kníh o Božstve Kristovom, homílie, asketické pojednania a 366 listov. Jeho posledné slová boli: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha!“. Zomrel 1. Januára 379.
Svätý Teodor Studita o Bazilovi povedal: „Kto ide za svätým Bazilom, ide za Svätým Duchom, a kto mu neverí, neverí Kristovi, ktorý cez neho hovoril“.
Nech je svätý Bazil v tomto novom roku veľkým vzorom pre všetkých katolíkov, aby dokázali ostať verní katolíckej viere i za cenu prenasledovania a vyhrážok, ako je to vidieť i v živote tohto veľkého východného Cirkevného otca.
