Úvod do kníh Machabejských.
(Úvod do 1. Knihy Machabejskej)
Posledné 2 knihy v zozname spisov Starého zákona nesú názov Knihy Machabejské (t. j. knihy o Machabejcoch), pretože hovoria o statočných bojoch, ktoré viedli Machabejci, najmä Júda, za náboženskú a národnú slobodu židovského národa. Medzi Knihy Machabejcov (1 a 2 Mach) patrí viacero spisov, ktoré obsahujú správy o prenasledovaní židov za čias helenistickej rozpínavosti v 3. a 2. storočí pred Kr. V gréckych rukopisoch nachádzame ďalšie 3 knihy Machabejcov a to Tretiu, Štvrtu a Piatu (arabská kronika), ale iba prvé zmienené dve sú kánonické, ostatné patria medzi apokryfné spisy. 1. a 2. Kniha Machabejcov patrí medzi tzv. deuterokanonické knihy, pretože dnes ich máme len v gréckom znení a v prekladoch závislých na tomto gréckom texte.
Machabejské knihy opisujú boje, ktoré viedli Izraeliti proti sýrskym kráľom z gréckej dynastie Seleukovcov, ktorí sa snažili násilne helenizovať Palestínu. Ústrednou myšlienkou knihy je obrana pravej viery v Boha a rázne zavrhnutie pohanských zvykov, aj zakázaného modlárstva. Preto na obranu Božích nariadení i chrámovej bohoslužby povstal Matatiáš a jeho piati synovia: Ján, s prímením Gaddis, Šimon, prímením Thasi, Júda (alebo Judáš) prímením Machabejský, Eleazar, prímením Abaron a Jonatán, prímením Affus. Z Matatiášových synov sa najviac preslávil Júda, ktorý dostal priezvisko Machabejec. Júda (1 Mach 2, 4-66) dostal svoje priezvisko za hrdinské činy v boji proti sýrskym utláčateľom. Slovenské slovo Machabejec, alebo Machabejský, (gréc. Makkabaios) značí z aram. „maqqábáj“ = „Ten, ktorý bije ako kladivo („maqqábá“). Neskôr tento názov prešiel i na ostatných Matatiášových synov, Júdových bratov, ale aj na všetkých Židov, ktorí bojovali proti cudzej nadvláde a za čias sýrskej krutovlády podstúpili mučenícku smrť za vieru svojich otcov. Ďalší pôvod Júdovho priezviska môže tiež pochádzať z aram. „Machbí“ (od slovesa „kábáh“), čo znamená Hubiteľ alebo Ničiteľ. Iní zasa slovo „Makkabjáhú“ prekladajú ako Znamenie Jahveho. S dynastiou Matatiáša sa spája ich spoločné pomenovanie Hasmonejovci. Odkiaľ sa odvodzuje? Matatiáš, otec Júdov, sa uvádza v 1 Mach (2,1) ako „syn Simeonovho syna Jána zo synov Jójaríba z Jeruzalema.“ Historik J. Flávius nazýva spomenutého Simeona „synom Asmonovým“ (Starož. XII. 6, 1). O tohto mena sa preto Matatiášovi potomkovia tiež nazývali „Chašmoním“, slovensky Hasmoneovci.
Obsah 1. knihy Machabejskej
Prvá kniha Machabejcov hovorí o dejinách bojov izraelského národa proti sýrskym vladárom. Opisuje udalosti od nastúpenia Antiocha IV. Epifanesa, r. 175 pred Kr. až do smrti veľkňaza Šimona v r. 134/135, teda obdobie asi 40 rokov. Keď k tomu pridáme správu o Jánovi Hyrkánovi, siaha 1. Mach až do r. 103. Kniha mohla vzniknúť v rokoch od 120 – 100 pred Kr., alebo podľa iných v r. 104 – 63.
Úvodná časť (1, 1-67)
Autor spomína pomery vo veľkej ríši Alexandra Veľkého po jeho smrti, zvlášť o sýrskom vladárovi Antiochovi Epifanesovi, ktorý svojou proti náboženskou politikou podnietil židovské povstanie. Známy je jeho dekrét o odstránení židovského náboženstva. (1, 43-67) Citácia z dekrétu: „Kráľ Antiochus vydal rozkaz pre celé kráľovstvo, že všetci majú splynúť v jeden národ a každý má opustiť svojrázne zvyky... A tak sa aj mnohým Izraelitom zaľúbila jeho bohopocta, obetovali modlám a znesväcovali sobotu... zrušili v chráme celostné žertvy a zápalné i mokré obety. Soboty a sviatky majú znesvätiť, svätyňu a Bohu zasvätený ľud treba pohaniť. Ba majú nastavať oltáre, háje a modly a obetovať svine a iné nečisté zvieratá...Pätnásteho kisleva roku stoštyridsiateho piateho postavili na oltár ohavnosť spustošenia... Knihy zákona, ak niektoré našli, pálili a trhali... Ale mnohí v Izraeli sa zocelili a urobili si pevné predsavzatie, že nebudú jesť nič nečisté. Radšej volili smrť, než by sa poškvrnili pokrmami a zrušili svätú zmluvu. Tak aj zomreli...“
Prvá časť (2, 1-70)
Začiatok panovania Antiocha IV. Epifanesa. Židovský odboj proti sýrskemu utlačovaniu začal statočný Matatiáš, ktorý pred smrťou vyzval synov, aby pokračovali v začatom boji za zachovanie viery a slobodu národa (2, 70): „Teraz teda, deti moje, horlite za zákon a nasaďte i svoj život za zmluvu našich otcov.“ Nakoniec je správa o jeho smrti (zrejme v r. 175-166).
Druhá časť (3, 1-9, 22)
Zaznamenáva víťazné boje Júdu Machabejského proti Epifanesovým vojvodcom – Apoloniovi, Seronovi, Gorgiášovi, Lyziášovi (3, 1-4, 61) a proti susedným pohanským národom: Edomsku, Amončanom a iným. (5,1-6, 16). Potom sa hovorí o bojoch, ktoré viedol Júda po očistení chrámu (očistu učinil v r. 165) za vlády Antiocha IV. Eupatora a Demetria I. Sotera (166 – 160). Na počesť očistenia chrámu (4, 36 n.) židia slávili sviatok Chanuka („vysvätenie“, alebo „zasvätenie“), ktorý sa tiež nazýva sviatok svetiel. Júda učinil zmluvu s Rimanmi (8, 1-32). V Bitke u Elase proti Bakchidesovi roku 161 zomiera (9, 1-22).
Tretia časť (9, 23 – 12, 34)
Dejiny Jonatána, r. 160 – 142
Najprv podáva počiatočné boje Jonatána za vlády Demetria I. Sotera (proti Bakchidesovi), potom hovorí o jeho vzťahoch k sýrskym kráľom po vystúpení vzdorovládcu Alexandra Balasa. Demetrius, aby si získal Jonatána, sľubuje mu veľa výsad, ale Jonatán sa prikloní k Alexandrovi Balasovi, ktorý mu priznal veľkňazskú hodnosť (r. 153) a vymenoval ho za svojho dôverníka. Pri nastúpení Demetria II. Nikatora mal Jonatán ťažké postavenie, ale napokon sa s ním zmieril. Zmierlivú politiku sa Jonatán snažil viesť aj za Antiocha VI. Dionýza. Uzatvoril tiež zmluvu s Rimanmi a Sparťanmi. (12, 1-23). Nakoniec ho úskočný Tryfon najskôr zajal a potom r. 142 usmrtil.
Štvrtá časť (13, 1 – 16, 18)
Dejiny Šimonove, r. 142 – 134
V tejto časti sa stretávame s pôsobením židovského vodcu Šimona za panovania sýrskych kráľov: Antiocha VI. Dionýza, Tryfona, Demetria II. Nikatora a Antiocha VII. Sidetesa. Šimonov boj sa skončil víťazne oslobodením spod cudzej nadvlády. Šimon vystaval rodinnú hrobku v Modine, opustil Tryfona, pridal sa k Demetriovi Nikatorovi, od ktorého nadobudol slobodu pre celý národ. Opevnil mestá, staral sa o verejné blaho ľudu, obnovil zmluvy so Sparťanmi a Rimanmi. Tiež Antiochus VII. uznal slobodu Židov. Šimon premohol jeho vojvodcu Kendebeusa a r. 135 bol zavraždený rukou svojho zaťa Ptolemea. Po ňom nastúpil Ján Hyrkán (r. 135 – 104). (16, 19 - 24).
Za autora 1. knihy Machabejskej sa považuje neznámy žid z Palestíny, ktorý pôvodný text napísal po hebrejsky. Svedčí o tom sv. Hieronym (Prol. Galeat.) a tiež Origenes. Na hebrejský pôvod ukazujú hebraizmy, ktoré sa zachovali v gréckom preklade 1 Mach. Podľa Origena mala v hebrejskej pôvodine názov „Sarbéth sarbaneél“ = Dejiny kniežaťa synov Božích (porov. slovo „Saramel“ v 1 Mach 14, 28). Sv. Hieronym síce našiel 1 Mach v hebrejskej reči, ale ju nepreložil, lebo v jeho čase ju židia nemali medzi posvätnými spismi. V našej Vulgáte je text starolatinského prekladu, zhotovený podľa Septuaginty. (Grécky preklad Starého zákona z Alexandrie). Autor tiež dobre pozná geografiu a kultúru krajiny a je horlivým zástancom Božieho zákona, za ktorý Izraeliti radi bojujú a zomierajú. Aj historická hodnovernosť 1 Mach sa všeobecne uznáva. Pisateľ vyobrazuje boje ako znalec terénu, na ktorom sa súboje zvádzali. Celkovo možno o oboch spisovateľoch Machabejských kníh povedať, že ich správy v podstate súhlasia s údajmi, ktoré podávajú o sýrskych a egyptských kráľoch grécki a rímski dejepisci, ako: Polybius, Apian (Appianus), Diodor Sicílsky, Lívius a Justínus. Obe knihy Mach sú napísané na podklade písomných a ústnych prameňov. Zhody medzi oboma spismi Mach sa dajú vysvetliť tým, že ako autor 1 Mach, tak i Jason (lebo 2 Mach je len výťahom jeho diela) čerpali látku z tých istých ústnych aj písomných zdrojov. Obaja (autor 1 Mach a Jason) použili z ústneho podania najmä čísla o počte nepriateľského vojska. Z 1 Mach tiež vieme, že letopisy boli písané za Jána Hyrkána. Z toho sa usudzuje, že podobné letopisy sa písali aj o iných Machabejcoch, ktoré mohli použiť i Jason, či autor 1 Mach. Písomné pramene, použité spisovateľom 1 Mach, sú letopisy jednak židovského pôvodu, (napr. List Jonatanov Sparťanom 12, 6-18), alebo listy od sýrskych kráľov (napr. List Alexandra Balasa Jonatanovi 10, 18-20) a tiež listy rímskeho a gréckeho pôvodu. (Napr. Zmluva medzi Rímom a Židmi 8, 22-30; List Sparťanov Šimonovi 14, 20-23).
V oboch knihách sa historické udalosti udávajú podľa éry – letopočtu Seleukovcov. Táto éra, nazvaná podľa Seleuka IV., začína pre západnú sýrsku ríšu (éra sýrsko – macedónska) na jeseň 312 pred Kr. a pre východnú ríšu (éra babylonská) na jar r. 311 pred Kr. Podľa ktorej éry sa počítajú roky knihy Mach? 1 Mach počíta roky od jari (mesiac nisan) a v 2 Mach začínajú roky o 6 mesiacov neskôr, teda na jeseň (mesiac tišri). Preto éra, podľa ktorej počítajú naše knihy Mach, musí začínať v tom istom roku. V knihách Machabejských sa teda roky počítajú podľa éry Seleukovcov, ktorá sa začína: v 1 Mach od mesiaca nisana (jar) roku 311 pred Kr. a v 2 Mach od mesiaca tišri (jeseň) r. 311 pred Kr.
Židia, prijímajúc zásadu, že kánon Starého zákona skončil Danielom, nepokladajú 1 Mach za kánonickú knihu. Podobne odmietajú i 2 Mach, lebo pôvodina bola napísaná grécky a nie hebrejsky. Lenže grécki židia mali obe knihy vo veľkej úcte, čo dokazuje, že ich zaradili do Septuaginty (LXX; Gréckeho prekladu starého zákona) a pokladali ich za Bohom inšpirované. V Cirkvi tiež už od počiatku sa knihy Mach uvádzali (porov. List Hebrejom 11, 35 a 2 Mach 6, 19-28) ako sväté a inšpirované. Dosvedčujú to sv. otcovia a cirkevní spisovatelia ako na Východe (Klement Alexandrijský, Origenes, sv. Atanáz, sv. Efrém), tak i na Západe (Hermas, Tertulián, sv. Cyprián, sv. Hipolit, sv. Hilárius, sv. Augustín, sv. Hieronym) a tiež najstaršie cirkevné snemy a synody.
Novozákonná cirkev si môže v mnohom zobrať príklad od veriacich starozákonných židov z 1. knihy Machabejskej. Inšpiráciu nájdeme najmä v ich vrúcnej vernosti Božiemu zákonu. Napriek tomu, že boli nútení zrádzať vieru v pravého Boha pod nátlakom pohanskej helenizácie (najmä za Antiocha IV. Epifanesa, ktorý je predobrazom antikrista), oni radšej volili smrť, než aby odpadli od Boha a stratili nádej na večný život. Toto platí aj pre súčasnosť. I dnes je kresťanstvo z každej strany, tak isto ako vtedy židia, v nebezpečenstve, aby sa pod prikrývkou falošnej globálnej tolerancie spájalo s protibiblickými démonickými náboženstvami! Kto tak činí, zrádza Božieho Syna, Pána Ježiša Krista! Kiež by v súčasnom duchovnom boji za spasenie nesmrteľných duší boli Machabejci, ako Boží bojovníci, pre všetkým pravdivých kresťanov vzorom vytrvalosti vo viere v živého, Všemohúceho Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého.
Matatiáš hovorí: „Hoc aj všetky národy kráľovej ríše poslúchajú kráľa, odpadávajú od náboženstva svojich otcov a podrobujú sa jeho nariadeniam, ja, moji synovia a moji bratia budeme kráčať podľa zmluvy našich otcov. Nech je od nás ďaleko, aby sme opustili zákon a nariadenia! Kráľove rozkazy poslúchať nebudeme a od nášho náboženstva sa neodchýlime ani napravo, ani naľavo.“(1 Mach 2, 19 – 22).
