Úvod do knihy Žalmov
(Na obázku je kráľ Dávid)
Kniha žalmov patrí v Hebrejskej Biblii do tretej časti posvätných kníh, medzi tzv. kethubím, čiže poučné spisy. Hebrejský názov pre knihu Žalmov je Tehillím, „chvály“, alebo séfer tehallím – kniha chválospevov. Slovo žalm, grécky „psalmos“, hebr. „mizmór“, latinsky psalmus, znamená pieseň spievaná so sprievodom hry strunového nástroja. Žaltár je teda v podstate zbierka náboženských piesní a básní, ktoré Izraeliti spievali so sprievodom hry na strunový nástroj.
V slovenskom preklade Písma je uvedené dvojité číslovanie žalmov. Prvé čísla označujú žalmy latinského prekladu, teda Vulgáty, a druhé čísla žalmy hebrejského textu. Rozdiel v číslovaní začal preto, lebo inak sa žalmy rozdeľujú v hebrejskom a inak v gréckom texte. Celkový počet žalmov, 150, je rovnaký v hebrejskom aj gréckom i latinskom texte.
Zámer žaltára
Ako budeme počuť aj o obsahu knihe žalmov, táto zbierka piesní bola napísaná s cieľom vyjadriť hlboké vnútorné pocity srdca človeka voči Bohu. Veľa z nich bolo napísaných ako modlitba k Bohu a vyjadrujú dôveru, lásku, ďakovanie, chválu, ale aj znepokojenie, strach, úzkosť, bolesť z hriechov, pokorenie a krik k Bohu o pomoc, či túžbu po uzdravení a ospravedlnení.
Autori žalmov
Podľa starovekej Tradície (napr. Sv. Augustín, sv. Ambróz, sv. Tomáš Akvinský) je jediným autorom žalmov kráľ Dávid. Odôvodňujú to tým, že vlastné mená v nadpisoch žalmov, okrem Dávida, neznamenajú pôvodcu žalmu, ale speváka, ktorému má byť dotyčný žalm odovzdaný na spev. Písmo Dávida nazýva „obľúbeným pevcom piesní Izraela“ (2 Sam 23,1). Dávid bol básnicky i hudobne nadaný a veľmi sa staral o bohoslužbu i hudbu vo svätyni.
Iní zasa zastávajú názor, že autorov bolo viac, práve kvôli spomenutým viacerým nadpisom v žalmoch (napr. sv. Hypolit, sv. Atanáz a sv. Hieronym) .
I Cirkevný koncil v Tridente, dňa 8. 4. 1546, hovorí o 150 Dávidových žalmoch nie v tom zmysle, že Dávid je sám autorom celého žaltára, ale že je pôvodcom väčšiny žalmov, a preto po ňom možno nazvať celú zbierku žalmov. Podobne aj Pápežská biblická komisia, (Dekrét z 1. 5. 1910) tvrdí, že Dávid je síce hlavný autor žalmov, ale nie jediný. Pokiaľ berieme do úvahy viac autorov, tak medzi nich patria zvlášť Koreho synovia, ktorým sa pripisuje 12 žalmov (42-49, 84, 85, 87, 88) a Asaf, od ktorého máme tiež 12 žalmov (napr. 50, 73, 83). Koreho synovia boli z rodu Levitov, ktorí ostali nažive po potrestaní otcovej vzbury na púšti (Nm 16, 23-33; 26, 10-11). Títo Koreho potomkovia slúžili v období judských kráľov v chráme ako strážcovia a ako speváci (1 Par 6,16-23; 2 Par 20,19). Témou ich žalmov je ospevovanie chrámu a bohoslužobných úkonov alebo národných osudov.
Asaf bol za Dávida po Hemanovi druhým spevákom (1 Par 15, 15-17). Neskôr sa stal hlavným spevákom (Neh 12,46). Tiež v 2 Par 29, 30 sa píše, že okrem Dávida zložil žalmy i Asaf. Jeho potomkovia sa spomínajú ako zodpovední za chrámovú hudbu (2 Par 5,12). V období ostatných kráľov a po babylonskom zajatí sa uvádzajú medzi spevákmi už len Asafiti (Ezd 2,41; 3,10; Neh 7,44). Tak ako u synov Koreho, aj u synov Asafa sú zrejme autormi žalmov viacerí jeho potomkovia. Medzi nadpismi žalmov ďalej nájdeme tiež žalmy pripísané Šalamúnovi (72, 127), Mojžišovi (90), Emanovi (88) a Etanovi (89)
Čo sa týka spochybnenia nadpisu žalmov je omylom tvrdiť, ako tvrdí Heriban, že nadpisy označujúce autorov žalmov sú len domnelé v tom zmysle, že boli „napísané pre Dávida“ a to ešte prv, ako boli prijaté do knihy žalmov (porov. J. Heriban, Úvod do knihy Žalmov, s. 996). Tento klam jasne vyvracajú citovaní svätci, ktorí verili, že žalmy patria tým, podľa ktorých sú nazvané. Nech už je odpoveď na autorstvo knihy Žalmov akákoľvek, podstatné je, že kniha je napísaná z vnuknutia Ducha Svätého a je to inšpirované Božie slovo.
Delenie Žalmov na päť kníh (podľa Vulgáty) a ich vznik
Knihu žalmov delíme na 5 častí I: Ž 1-41; II: Ž 42-72; III: Ž 73-89; IV: Ž 90-106; V: Ž 107-150.
Veľký oddiel žalmov hebrejskej osnovy a všetky žalmy gréckom a latinskom preklade – okrem dvoch, majú nadpisy, tituly, ktoré hovoria o druhu žalmu, alebo uvádzajú jeho autora, okolnosti, prečo žalm vznikol, či udávajú liturgické a hudobné pokyny. Záverečná úprava Žaltára sa uskutočnila pravdepodobne za Ezdráša a Nehemiáša (5. Stor. pred Kr.)
Je nesprávne, ako tvrdia heretickí exegéti, že by žalmy boli upravené až v 2. stor. pred Kr.! (Porov. J. Heriban, Úvod do knihy Žalmov, s. 998) Inými slovami sa tu nepriamo naráža na dobu machabejských. Podľa podania niektorých svätých (sv. Atanáz, sv. Bazil, sv. Ján Zlatoústy, sv. Béda Ctihodný), kráľ Dávid (prípadne aj iní žalmisti) osvietení Duchom Svätým a poučení o budúcich osudoch izraelského národa, opisujú v žalmoch konkrétne aj dobu Machabejcov, hoci žili niekoľko storočí pred ňou. Je možné, že tu patrí aj skaza Jeruzalema za čias Rimanov. Ďalším argumentom proti tzv. „Machabejským žalmom“ je Kniha Sirachovcova, napísaná hebrejsky okolo r. 190 pred Kr., a preložená do gréčtiny okolo r. 130 pred Kr. Prekladateľ knihy do gréčtiny tvrdí, že do gréčtiny už boli preložené „Tóra, proroci a ostatné otcovské knihy“. Medzi ostatnými posvätenými otcovskými knihami bol zaiste aj žaltár. Ak bol žaltár už pred r. 130 pred Kr. preložený do gréčtiny, musel byť v hebrejskom jazyku už kompletný!
Aký je obsah žalmov?
Kniha Žalmov opisuje najmä tieto témy:
A, 1. Sú to Chválospevy, alebo hymny, ktoré buď oslavujú Boha a jeho vlastnosti, ako vznešenosť, velebnosť, veľkosť, všemohúcnosť, spravodlivosť, vernosť, večnosť, prozreteľnosť, dobrotu, svätosť, milosrdenstvo (napr. Ž 138, 68, 99, 103 a iné), alebo
2. vzdávajú Bohu vďaky. (napr. Ž 28, 30, 118)
3. Žalmy dejinné, teda národné, vypočítavajú Božie dobrodenia, ktoré dostal národ izraelský v minulosti, a za ktoré má byť národ večne vďačný. (78, 81, 105, 136)
4. Žalmy prosebné – sú to modlitby, ktorými žalmista vyprosuje od Boha nejakú milosť. (Ž 5, 6, 41, 60, 94, 143) K nim patria: aj tzv. žalmy preklínajúce, ktorými sa žalmista dovoláva Božej spravodlivosti a svätosti, aby sa stratila zo sveta bezbožnosť a nespravodlivosť. (Ž 35, 52, 55, 58, 109)
5. Žalospevy hovoria o ľudskej biede, alebo o zvláštnej stiesnenosti žalmistu, ktorý prosí, aby bol z nej vyslobodený. Básnik v nich hľadá a nachádza útechu od Boha, preto sa tiež volajú „žalmy potešujúce.“ K nim rátame piesne, ktoré bolestne vyznávajú žalmistove hriechy a volajú k Bohu o Jeho zmilovanie – sú to žalmy kajúcne. (Ž 7, 32, 38, 51, 102, 130, 143)
6. Poučné, teda múdroslovné žalmy, popisujú Božie cesty a vyučujú Boží ľud o spravodlivosti (Ž 1, 34, 37, 73, 112, 119, 133)
7. Liturgické piesne – tieto boli skomponované pre zvláštne Bohoslužobné stretnutia alebo sviatky (Ž 15, 24, 45, 68, 113-118; týchto šesť posledných sa každoročne používalo počas slávnosti Veľkej noci).
8. Žalmy dôvery a oddanosti – Opisujú dôveru jednotlivca v Božiu dokonalosť a význam jeho prítomnosti, či oddanosť srdca Bohu (Ž11, 16, 23, 31-32, 91, 62-63, 139).
9. Pútne piesne – Sú taktiež nazývané „sionské piesne“, alebo „piesňami stupňov“ a spievali ich počas cesty do Jeruzalema na každoročné sviatky hodu baránka, letníc a stánkov.(Ž 43, 46, 48, 76, 84, 87, 120, 134)
10. Mesiášske žalmy - Hovoria o tom, že Mesiáš bude potomkom Dávidovým (132, 11). Ako kráľ (Ž 24, 9; 22,29) bude mať aj kňazskú hodnosť (Ž 110, 4). Mesiáš bude človekom (Ž 8,5), no zároveň aj Synom Božím (2,7) a je teda Bohom (45,7) Bude panovníkom a vládcom (Ž 8, 5-7). Mesiáš bude tiež základným, uholným kameňom Božej Stavby – Cirkvi (Ž 118, 22-26). Jeho vôľa sa riadi poslušne vôľou Jeho Otca, i keď ho vydá ako obetu za hriechy sveta (40,7-9). Ľuďom prinesie radostnú zvesť, lebo ich naučí poznať Pána (22, 23-26). Jeho utrpenie a smrť opisuje Ž 22 , Ž 31, 6 a 69, 22. Jeden z jeho nepriateľov ho zradí (41, 8. 10) a ostatní ho opustia (69, 21). Ľudia, za ktorých trpí, si ho nevšimnú a ak, tak preto, aby ním opovrhli (69, 5n.; 22,2) Ako nejakého zlosyna pribijú ho na kríž (22,17) a žrebom si rozdelia jeho odev (22,19). Ale Nebeský Otec vyvedie Svojho Syna z kraja smrti a nedovolí, aby Jeho vyvolený zakúsil porušenie v hrobe (16,10). Na 40. deň po vzkriesení vystúpi do neba (Ž 68, 18-20), bude oslávený a zasadne po Božej pravici (Ž 110). Upevní pravdu a spravodlivosť(Ž 119, 142). Jeho žezlo bude žezlom spravodlivosti (45, 7; 71, 1n.). Jeho kráľovstvo bude bez hraníc a rozprestrie sa nad celou zemou (2, 8-9; 18, 44-50). Poddajú sa mu všetky národy (45, 6; 22, 28) a toto kráľovstvo bude večné (145,13). Blaženosťou odmení svoj ľud, požehná ho a povolá na obdivuhodnú hostinu (22, 27; 72, 17; 115, 13), ale bezbožných a odbojných zavrhne a obráti navnivoč (1,5; 125,5).
Žalmy v Novom zákone a odkaz pre Katolícku Cirkev
Kniha žalmov je najcitovanejšou knihou starého zákona v Novom zákone (až 186 citácií). Aj to hovorí o jej dôležitosti a najmä o naplnení po príchode budúceho Mesiáša a Vykupiteľa sveta. Sám Pán Ježiš hovorí po svojom vzkriesení učeníkom: „...musí sa splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom Zákone, v Prorokoch a v Žalmoch. Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmam.“ (Lk 24,44-45) Kristus teda postavil Žalmy vedľa kníh Tóry a Prorokov, ako tretiu významnú časť Písma, ktorá je nevyhnutná na pochopenie jeho života. Podľa Ježišovho príkladu sa žalmy stali veľmi skoro modlitbou kresťanov a zaujali dôležité miesto v súkromnej i verejnej modlitbe už v dobe apoštolov. Spev alebo recitáciu hlavných druhov modlitieb zo Žalmov, ako je chvála, vďaka a prosba voči Bohu, prijala Cirkev už od prvých storočí zvlášť do reholí v podobe cirkevných hodiniek alebo liturgie. Kiež i my často čítame alebo spievame Žalmy, ktoré sú napísané „nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej.“ (Rim 15,4)
Svätý Bazil hovorí o Žalmoch: „Inému učia proroci, inému dejepisci, inému Zákon(Tóra), inému napomenutia, o ktorých sa možno dočítať v Prísloviach; avšak čokoľvek je v nich užitočné, obsahuje táto kniha...Čo by si sa z nej nemohol naučiť? Či neučí o sláve statočnosti? Alebo o dokonalosti, striedmosti, opatrnosti, spôsobe kajúcnosti, miere trpezlivosti? Či neučí všetkému dobru, ktoré potrebuješ? Tu je dokonalá náuka o Bohu, tu sú proroctvá o príchode Krista v tele, hrozba súdu, nádej vo vzkriesenie, strach z trestu, sľub večnej slávy, zjavené tajomstvá – aby som vec vyslovil jedným slovom – všetko ako v akomsi veľkom a všeobecnom poklade je uložené v tejto knihe žalmov.“
