Úvod do Prvej a Druhej knihy kroník
Dejiny Izraela zaznamenané v 1. a 2. knihe kroník sú dejinami obdobia pred babylonským zajatím. Pôvod a hľadisko týchto kníh sú viac menej po exilné – boli napísané v polovici 5. stor. pred Kr., potom ako sa kňaz Ezdráš vrátil s druhým, početným spoločenstvom židovských vyhnancov z Babylonu a Perzie do Palestíny (r. 457 pred Kr.). Knihy kroník, ktoré vo Vulgáte nasledujú po 2. knihe kráľov (alebo 4. knihe kráľov), sa volajú v Septuaginte „Paraleipoménon“, odkiaľ sa tento názov dostal aj do starolatinského prekladu a do Vulgáty (Paralipomenon). Toto pomenovanie sa prekladá ako: „Knihy vecí vynechaných“, alebo len „doplnky“, či „dodatky“. (Pozn. - na obrázku je kráľ Šalamún)
Rozdelenie kníh kroník:
- Rodokmene od Adama až po Zorobábela so zemepisnými, miestnymi a historickými poznámkami (1 Krn 1-9)
- Správa o Šaulovej smrti a dejiny kráľa Dávida (1 Krn 10-29)
- História kráľa Šalamúna (2 Krn 1-9)
- História ostatných kráľov Judska až po babylonské zajatie (2 Krn 10-36) – Na záver autor zaznamenáva pád Jeruzalema, zajatie a Kýrov výnos z r. 538, ktorým dovoľuje židom návrat do vlasti.
Zámer a cieľ kníh kroník
Knihy kroník podávajú prehľad starozákonnej histórie od Adama až po babylonské zajatie. Boli napísané so zámerom znova zjednotiť prichádzajúcich židovských vyhnancov s ich predkami a s dejinami vykúpenia Izraela. Pre oživenie viery v Boha knihy veľmi zdôrazňujú vzťah národa k Božiemu Zákonu, k opätovnej stavbe chrámu a k obnove kňazskej a levitskej služby. Preto sa knihy kroník zvlášť venujú tým vládcom, ktorí najviac podporovali bohoslužbu, ako bol Dávid a Šalamún. Dávid zorganizoval bohoslužbu, pričinil sa o chrámový spev a hudbu a pripravil veci k stavbe chrámu. Šalamún postavil chrám a postaral sa o dôstojné konanie bohoslužieb, s veľkou nádherou. Autor kníh nechcel doplniť dejiny tradované v knihách kráľov, ale z histórie vybral iba tie príbehy, zvlášť od Dávidových kráľov, na ktorých mohol dokázať, že šťastie, či nešťastie národa záleží na vernom plnení Božieho zákona a vykonávania bohoslužieb v chráme. Túžil tak podnietiť židov, vracajúcich sa zo zajatia, k zachovávaniu Božieho slova a zároveň ich varovať pred modlárstvom a jednotou s neveriacimi, čoho následkom bol úpadok národa a tragédia babylonského zajatia. Autor sa snažil o to, aby sa jeho ľud dal na cestu svätosti, ktorá spočíva v obnovenej poslušnosti Božiemu zákonu a v usilovnom hľadaní Boha celým srdcom a to, či už v chráme alebo kdekoľvek inde. (Viď napríklad život judských kráľov Joziáša, Jozafáta, Ezechiáša) Ezdráž i preto zdôrazňuje v Knihách život Judských kráľov, lebo z ich pokolenia sa mal narodiť Vykupiteľ sveta, ktorý splnil všetky staro zákonné nádeje na vyslobodenie z biedy hriechu a prisľúbil tiež život vo večnom Božom kráľovstve.
Otázka autorstva
J. Heriban tvrdí: „Keďže meno autora je úplne neznáme, označuje sa konvenčným názvom kronista ako spoločný autor celého kronistického diela.“(pozri J. Heriban, Úvod do kníh kroník, s. 699)
Tejto nepravde protirečí staroveká kresťanská Tradícia, podľa ktorej je autorom spisov kňaz a znalec Božieho Zákona – Ezdráš. To potvrdzujú napr. tieto argumenty: 1. Na konci 2 Krn sa udáva začiatok Kýrovho výnosu, ktorým sa umožňuje stavba chrámu v Jeruzaleme (2 Krn 36,22 – porov. Ezd 1,1n). V knihách kroník a v knihe Ezdráš je ten istý spôsob reči, slohu, tie isté opisy slávnosti a obradov, rovnaké rodokmene a pod. V Ezd 7,6 sa píše o Ezdrášovi, že je „zbehlý v Mojžišovom zákone“, čo svedčí, že sa najlepšie hodil na napísanie a zostavenie kníh kroník. Genealógie a rôzne menoslovy čerpal z kníh Genezis, Exodus, Numeri, Jozue, Rút a kníh Samuelových. (Gn 5; 10-11; 36)
Citácia J. H.: „Viaceré prvky v spisoch poukazujú viac na helenistické ako na perzské obdobie...Knihy vznikli v rokoch medzi 330 a 250. pred Kr.“
Tieto nepravdivé názory vyvracia obdobie, kedy žil Ezdráš; teda knihy podľa toho logicky museli vzniknúť medzi rokmi 450 – 420. pred Kr. O tom, že autor spomína v spisoch Perzské prvky a nie grécke, napr. hovorí stať v 1 Krn 29,7, kde sa hovorí o peniazoch, ktoré zaviedol perzský kráľ Dárius I., syn Hystapsov. Po ňom sa nazývali i „darejky“.
Hodnovernosť kníh kroník
Historicitu kníh kroník zastávajú aj archeologické pamiatky. Napr. mestá, ktoré dal podľa 2 Krn 11, 5-10 opraviť kráľ Roboam, ako aj Odolam, Ajalon, Socho, spomína vo svojom zozname aj egyptský kráľ Sesak. Správa z 2 Krn o tom, ako bol Manasses odvedený do Babylonského zajatia je zaznačená v Asýrskych nápisoch.
Biblické pramene však ešte jednoznačnejšie podporujú pravdivosť týchto kníh: 1. Autor v knihách kroník presne cituje spoľahlivé historické pramene, z ktorých čerpá (Napr. kniha kráľov izraelských a judských, kniha kráľov judských a izraelských, letopisy kráľov izraelských, kniha kráľov izraelských, Výklad knihy kráľov, Deje vidca Samuela, proroka Nátana a vidca Gada, zbierka žalospevov, Midráš (výklad proroka Ida).
2. Niektoré udalosti sa úplne zhodujú s knihami kráľov.
3. Evanjelisti z kníh kroník prevzali genealógie Mesiáša, z čoho jasne vyplýva, že rodová línia Dávida zostala zachovaná a naplnila sa v Božom Synovi, Ježišovi Kristovi, ktorý priniesol svetu záchranu z moci hriechu a satana (viď rodokmene v Mt 1,1-17 a Lk 3, 23-38)
4. Božský pôvod kníh dosvedčuje napokon i samotný Pán Ježiš, ktorý spomína udalosť z 2 Krn (24, 20-22), v ktorej sa hovorí o tom, ako židia zabili proroka Zachariáša medzi chrámom a oltárom.
Posolstvo kníh Paralipomenon pre súčasnú Kristovu Cirkev
Pravá reforma vo vzťahu s Pánom Ježišom Kristom ako v živote jednotlivca, tak aj celého národa, môže nastať iba skrze úprimné odvrátenie sa od hriechov a návratom k poslušnosti Božiemu slovu.
„Ak uzavriem nebesá, že nebude dažďa, alebo ak prikážem kobylkám, aby vyžrali zem, alebo pošlem na svoj ľud mor, a môj ľud, ktorý sa volá mojím menom, sa skloní a bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja vypočujem z neba, odpustím ich vinu a ich zem uzdravím.“(2 Krn 7, 13-14 – Božie slová kráľovi Šalamúnovi)
