Úvod do prvej a druhej knihy Samuelovej
Autorom týchto kníh je prorok Samuel a pravdepodobne aj proroci Nátan a Gad. Mohlo ich byť však i viac. (Porov.1 Sam 10,25; 1 Krn 29,29, 9,29) Dej sa odohrával približne v rokoch 1100 až 950 pred Kr. Samuelove knihy opisujú založenie izraelského kráľovstva. Začínajú dejinami sudcov, Héliho a proroka Samuela, a preto nadväzujú na knihu Sudcov. Predstavitelia Izraelských pokolení prichádzajú k Samuelovi a prosia ho, aby im pomazal kráľa, podobne ako je to u iných národov. Samuel to neprijíma a zdôrazňuje im, že jediným kráľom Izraela je Boh. Nakoniec im pomaže olejom Kišovho syna Šaula z Benjamínovho kmeňa, ale iba na rázny Boží rozkaz. Šaul po pomazaní prijal dar proroctva a zo začiatku verne slúžil Bohu. Neskôr sa však neposlušnosťou a svojvoľníctvom ťažko previnil pred Bohom. Mal konať Božiu vôľu a nie svoju. Keď na to nedbal, ani sa nezmenil po hriechoch, Boh ho odvrhol a vyvolil si nového panovníka z Júdovho pokolenia – Dávida, Jesseho syna. Samuel ho pomazal a podobne ako pôvodne u Šaula, začal i v ňom pôsobiť Pánov Duch. Takto sa uskutočnilo prisľúbenie, o ktorom hovoril Boh kedysi skrze patriarchu Jakuba, svojmu synovi Júdovi: „Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy.“(Gn 49, 10) Toto kráľovské žezlo prešlo do rúk Júdovho potomka, Dávida. Z jeho potomstva sa neskôr narodil Mesiáš – Kristus, ktorému jedinečným spôsobom patrí kráľovské žezlo – vyznamenanie vladárskej moci, a ktorý prišiel spasiť všetky národy. Aj Nový zákon spomína súvislosť mesiášskych sľubov s domom Dávida, ako v Sk 2,30; 2 Kor 6,18; Hebr 1,5. Boh sľubuje Dávidovi, že jeho trón a kráľovstvo bude trvať naveky (2 Sam 7,16; Lk 1, 32-33) Pán Ježiš teda skutočne pochádza k potomstva Dávidovho a meno „Syn Dávidov“(Mk 10,47), je uznaním jeho mesiášskych titulov.
Príbehy z týchto dvoch kníh sa uvádzajú aj v iných knihách Biblie a tým sa zaručuje ich Božská hodnovernosť. (Sir 46,16-47, 1-13) Pán Ježiš taktiež spomína v Matúšovom evanjeliu (12,3) Dávidov príbeh s predkladanými chlebami(1 Sam 21,7).
Historickú hodnovernosť kníh podporuje fakt, že autori písali o udalostiach svojej doby tak, ako sa naozaj stali, lebo boli ich očití svedkovia. Túto pravdivú históriu dejín spochybňujú moderní neveriaci kritici. Tvrdia, že dielo je výsledkom neskorších tzv. kompilátorov, a že bolo spracované v rôznych historických obdobiach a podľa rôznych tradícii. To je údajne dôvod vyskytnutia sa tzv. „nezrovnalostí“ v textoch kníh. Toto je však rúhavé popretie Božskej inšpirácie Písma Svätého! 2 Sam 7 vraj nesie „stopy neskorších dodatočných redakčných úprav“, datovaných až po zániku Judského kráľovstva v r. 587 (Pozri J. Heriban, Úvod do Samuelových kníh, s. 506-507). Tvrdenie neskorších dodatkov neobstojí, pretože v knihách niet ani náznaku o zániku Južného, či severného kráľovstva. Preto boli knihy napísané ešte pred nimi, zrejme krátko po Dávidovej alebo Šalamúnovej smrti.
Z postavy kráľa a proroka Dávida si môžeme zobrať príklad dôvery v Boha i varovné ponaučenia z jeho hriešnych pádov, z ktorých však konal úprimné pokánie. Dávid je inšpirujúcim vzorom i pri chválení Božieho mena v každom, či už v priaznivom alebo ťažkom životnom položení. „Pri každom svojom počínaní vzdával chválu Svätému a Vznešenému oslavnou rečou. Celým svojím srdcom vychvaľoval Pána,
lebo miloval Boha, svojho stvoriteľa a on mu udelil silu proti nepriateľom.“ (Sir 47, 9-11)
