Vybrané témy zo života Jozefa Tisa a z diania v Slovenskom štáte (1939 – 1945) – I. časť
Minulý rok sme si pripomenuli 100. výročie vzniku ČSR. Dňa 14. marca tohto roku to bolo zasa 80. výročie vzniku samostatného Slovenského štátu. Tento spis chce hľadať odpovede na niektoré pálčivé otázky z obdobia prvého slovenského štátu a pôsobenia jeho prvého prezidenta, J. Tisu. K tomu poslúžia výroky najmä historikov a očitých svedkov daného obdobia. (Na snímke štandarda prezidenta 1 Sloven. republiky)
Základné údaje o J. Tisovi
ThDr. Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča, dnes Bytča, Rakúsko-Uhorsko – † 18. apríl 1947, Bratislava, ČSR) bol rímskokatolícky kňaz, politik, predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (1938 – 1945), poslanec Národného zhromaždenia ČSR (1925 – 1939), minister zdravotníctva a telesnej výchovy (1927 – 1929) a po vyhlásení nezávislosti Slovenského štátu bol jeho prezidentom. Po vojne bol 15. apríla 1947 Národným súdom ČSR odsúdený za vlastizradu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti a 18. apríla 1947 popravený.
Aký bol Jozef Tiso ako človek, ako katolícky kňaz?
„Tiso bol majestátnej postavy, vždy s úsmevom na tvári. Bol láskavý ku každému. Milý a prívetivý. Kde bolo treba, bol prísnym. Bol, advokátom svojich veriacich... Nezabudol na svoje ovečky ani vtedy, keď bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. Nevzdal sa fary a svedomite si vykonával svoje povinnosti bánovského farára. Každú sobotu pricestoval do Bánoviec... V nedeľu ráno o siedmej hodine už sedel v spovedelnici. O ôsmej mal sv. omšu s pol hodinovou kázňou... Nestačil sa naraňajkovať a už desiatky ľudí čakali na audienciu... prijal a vypočul každého. Mnohé dáta si poznačil a záležitosti vybavil v Bratislave. V nedeľu popoludní sa prechádzal vedľa fary. Okoloidúcim sa prihovoril, opýtal sa na rodinu, zdravie a pomery... Slovenský národ sa modlieva za dušu svojho zavraždeného prezidenta a ja som jedným z tých, ktorý sa bude za ňu modliť do svojej smrti.“[1]
„Dr. Tiso bol človek veľmi vysokého intelektu, bystro vnímavý s analytickým a syntetizujúcim charakterom. Mal dobré, láskavé a otvorené srdce. Prežíval radosti a často sa srdečne smial, ale aj hlboké a veľké bolesti a plakal so slzami z očí a so slzami vo svojom srdci; nad neprávosťou sa nahneval spravodlivým hnevom, buchol päsťou o stôl alebo rázne zvýšil hlas... Problémom sa nikdy nevyhýbal, šiel k ich koreňom bez prikrášľovania alebo deformácie daných skutočností; stál zoči voči k realite a súdil ju vo svetle svojej viery v Krista. Vedel sa aj mýliť a opravoval svoje nedobrovoľné omyly. Nebol v stave sa pomstiť alebo vedome škodiť komukoľvek... Mnoho sa modlil a svoje kňazské povolanie a povinnosti vykonával vrúcne, svedomito a s radosťou. Svoju politickú a štátnu činnosť konal ako jeden z úsekov pastoračných povinností. Činorodá láska ku Kristovi a láska k národu boli jeho vnútorným dynamizmom.“[2]
Aké bolo jadro Tisovej politickej osobnosti? Citát z jeho obrannej reči pred súdom
„Chystal som sa za kňaza a nie za politika... Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, Cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorým mám uplatňovať svoje kňazské povolanie. Zásady za Boha, za národ, s ľudom a pre ľud... (boli) vždy a všade platným princípom. Len takto sa mohlo prísť i k tomu najvyššiemu cieľu: Sláva Božia a potom blaho ľudu. Toto zameranie nevyvieralo z nejakého politického hľadiska, ale z činnosti a pastoračnej zásady: stotožnenie sa pastiera so svojim stádom a vyhubením všetkej sebeckosti a márnivosti. Záujem ľudu zastupovať je len logickým dôsledkom tejto pastoračnej činnosti. A preto tieto motívy boli samozrejmými usmerňovateľmi môjho kňazského pôsobenia, ktoré sa nikdy neobmedzovalo len na kostol a školu, ale rozvetvenou spolkovou činnosťou zasahovalo pod zorným uhlom týchto i do kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho života môjho ľudu vôbec...mnou vychovaný mladý kňaz bol usmernený zásadou: S ľudom pre ľud. Keď si ma potom roku 1918 politika vyžiadala za pracovníka, rozpracoval som v sebe túto zásadu. Preniesol som ju na pole politickej činnosti.“3
Prečo Tiso ako kňaz pôsobil v politike, bolo to správne? Bol takýto jav len na Slovensku?
Odpovedá historik M. Ďurica. Výber z jeho publikácie:
„V poslednom polstoročí spolužitia Slovákov s Maďarmi a inými národmi v Uhorskom kráľovstve, keď sa práve Slováci následkom rakúsko – uhorského vyrovnania z roku 1867 stali predmetom bezohľadnej politiky maďarizácie, ktorá ich postupne zbavila všetkých vyšších škôl, a teda i najväčšej časti uvedomelej inteligencie, boli to práve katolícki a evanjelickí kňazi, ktorí sa angažovali za obranu základných práv Slovákov a ich národnej identity. Kňazi, ktorí väčšinou vyšli z prostého ľudu a po štúdiách sa vrátili účinkovať medzi tento ľud, videli a cítili najlepšie jeho kultúrne, hospodárske a politické utláčanie a stali sa prirodzenými tlmočníkmi jeho sťažností, túžob a nádejí... V roku 1905 kňazi tvorili 50% zvolených poslancov (do snemovne Uhorska – pozn. autora) a v roku 1906 vyše 74 %...
...Táto situácia nám vysvetlí aj skutočnosť, že po založení nového česko – slovenského štátu v roku 1918... napriek otvorene proti katolíckemu politickému programu nového štátu boli do toho Národného zhromaždenia vymenovaní aj viacerí kňazi... Aj potom, po celý čas trvania Česko – Slovenskej republiky ... nikdy nechýbal v poslaneckej snemovni určitý počet katolíckych a evanjelických kňazov, ktorých tam vyslala dôvera slovenských voličov...
...Možno povedať, že vo všetkých štátoch, ktoré vznikli po roku 1918 na troskách Rakúsko – Uhorskej ríše, kňazi boli činne angažovaní v politickom živote a neraz zastávali aj vysoké štátne funkcie...Už sme tu spomenuli slovinského kňaza Dr. Antona Korošca, s ktorým sa spriatelil kňaz Tiso počas vojenskej služby v Maribore... „Túto všeobecnú situáciu tak na Slovensku, ako aj v iných európskych krajinách prvej polovice tohto storočia musíme mať pre očami, aby sme správne pochopili zapojenia sa profesora Jozefa Tisu do aktívnej politiky v roku 1918...“ 4
Príčiny vzniku samostatného Slovenského štátu
„Jozef Tiso na schôdzke s Hitlerom v Berlíne odmietol vyhlásiť slovenskú samostatnosť a vynútil si ústavný postup. Už dopoludnia 14. marca 1939 sa v Bratislave zišiel snem, kde si poslanci vypočuli Tisov referát o berlínskych rokovaniach a jednomyseľne odsúhlasili návrh samostatnosti Slovenskej republiky. Väčšina obyvateľstva ju privítala s radosťou v presvedčení, že sa tak zabránilo roztrhnutiu slovenského územia medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko. Hoci sa prvý slovenský štát zrodil za prispenia Nemecka, bol naplnením túžob a snov slovenského národa, ale aj zavŕšením predchádzajúceho vývoja, ktorý po šiestom októbri 1938 smeroval k samostatnosti.“5
Tiso sa stal ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca do 26. októbra 1939.
Úvod Slovenskej ústavy
„Slovenská ústava začínala takto: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou neho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slovenský štát.“6
Tiso pred voľbou za prezidenta a po nej
„Tiso poznal, aká je situácia v novom štáte, preto neprejavoval verejne tento svoj odpor, ale v kruhu najbližších spolupracovníkov tak rázne odmietal prijať kandidátku, že tí sa obrátili na ... biskupov, aby ho presvedčili... Iste aj pod vplyvom biskupov Tiso konečne ustúpil... Voľba vyvolala na celom Slovensku súhlas a nadšenie... Už týždeň pred touto voľbou ... biskupi na ... porade v Žiline vydali pastiersky list, v ktorom ... zdôraznili, že štátna samostatnosť je veľký Boží dar, za ktorý treba „vzdávať vďaky Bohu, ale aj všemožne udržovať a zveľaďovať tento drahý dar Boží: našu drahú Slovenskú republiku.“7
„Dňa 26. októbra 1939 slovenský snem zvolil za prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu. Vatikán mal proti tomu svoje výhrady v tom zmysle, že v súčasnom kritickom období túto úlohu by mohol hádam užitočnejšie vykonávať laik. Ale po objasnení situácie svoje stanovisko zmenil a pápež Pius XII. poslal „vrele milovanému synovi“ ... prezidentovi Tisovi blahoprajný list, v ktorom vyprosuje Božie požehnanie preňho i pre národ, ktorému je hlavou...“8
„Mal ... pravdu neskorší arcibiskup Dr. Karol Kmeťko, keď pred Národným súdom v roku 1947 vyhlásil, že na 90% Slovákov s nadšením vítalo vyhlásenie samostatného Slovenského štátu, a že slovenskí biskupi súhlasili s voľbou Jozefa Tisu za prezidenta, lebo v jeho osobe videli záruku, že ochráni Slovensko pred nebezpečenstvom Hitlerovho národnosocialistického novo pohanstva...“9
„...Ešte aj v roku 1947... Jozef Tiso ... odpovedal: „Neľutujem ani to, že sme 14. marca spravili to, čo sme spravili, lebo som bol presvedčený vtedy a som presvedčený i dnes, že sme to dobre spravili, lebo ináč by sme neboli zachránili národ... Iné je, ako to kto poníma, ako to potom vysvetľuje ďalej. Isteže si to môže každý vysvetľovať podľa svojho zámeru a podľa svojho ideového alebo politického zamerania rozlične.“10
„Staral sa (Tiso) o to, aby sa v politických záležitostiach zachovávala všestranná korektnosť: cítil odpor proti podvodným metódam machiavelizmu, slobodného murárstva a politického pozitivizmu. Zakotvený dušou a srdcom v kresťanskom učení predkladal zásady Cirkvi ako smernice verejného života dávajúc osobný príklad... Zo všetkých svojich síl mal pred očami len dobro slovenského ľudu a preto väčšiu časť svojej starostlivosti venoval problémom sociálnym, hospodárskym a kultúrnym. Postaral sa o zvýšenie tak hodnôt duchovných ako aj hmotných celého národa; svojou prítomnosťou vo funkcii Prezidenta predišiel väčšiemu zlu pre ľud a Cirkev a aj iné hodnoty občanov účinné bránil.“11
Tisova činnosť v danom období
„Politická nevyhnutnosť určovala, že štát, ktorému stál na čele, nemohol byť iný ako Európa, v ktorej jestvoval. Tisovi však išlo o to, aby národ vo vlastnom štáte mohol rásť a rozvíjať svoje schopnosti v duchu svojich kresťanských a národných tradícii. Lenže politika je „umením možného“ a ani Tisovi a slovenským politikom sa nepodarilo dosiahnuť všetko, čo by chceli...
„...(Tiso) bol vystavení tlaku zvonku i zvnútra... V auguste 1940, keď po víťazstve nad Francúzskom Nemecko bolo na vrchole svojej moci, prez. Tiso bol nútený prepustiť Dr. F. Ďurčanského (ministra zahraničia a vnútra) a dať jeho funkcie politikom pro – nemeckej orientácie: ministerstvo zahraničia Dr. V. Tukovi a ministerstvo vnútra A. Machovi. Títo mali usmerňovať Slovensko podľa národno – socialistického vzoru. No zásluhou ... Tisu sa im to nepodarilo. Vo svojom prejave dňa 20. Jan. 1941 Tiso ... vystúpil na obranu kresťanských tradícii: „My nepotrebujeme cudzie vzory. Máme svoj kresťanský sociálny program a budeme ten uskutočňovať... Vzťahy medzi Slovenskom a Vatikánom sa vyvíjali uspokojivo, ale neboli celkom bez problémov...“ 12
Postoj Slovákov k židovským obyvateľom
„...V roku 1939 v novovzniknutom slovenskom štáte žilo asi 90 000 židov... Keď nemecká moc a nadvláda v Európe vzrastali, opatrenia proti židom sa stávali ostrejšie a krutejšie všade, kde nemecký vplyv siahal, teda aj na Slovensku. Bolo to predovšetkým nariadenie č. 52 (podľa iných 198 – pozn. autora) /1941 (tzv. židovský kódex), ktoré predstavuje nekresťanské a odsúdeniahodné obmedzenie ľudských práv občanov, ktorých jedinou vinou bola rasová príslušnosť. Prezident Tiso nariadenie nikdy nepodpísal a svoj nesúhlas chcel prejaviť tým, že sa vzdá prezidentského úradu.“13
Tisovo vzoprenie sa kódexu potvrdzuje aj arcibiskup Kmeťko pred národným súdom 6. 1. 1947: „Jestli to nepodpísal (Židovský kódex – pozn. autora), už vtedy som sa tešil, aj teraz sa teším a len chválu si to zaslúži.“14 Dokonca i Adolf Eichmann – prenasledovateľ židov, 22. júna 1960 do protokolu vyjadril tieto slová: „(Tiso) raz aj povedal: Ja som katolícky kňaz a nechcem s tým mať nič dočinenia!“15
„ Židia ... poslali delegáciu svojich rabínov k nitrianskemu biskupovi Kmeťkovi a prosili ho, aby naliehal na Tisu ... aby sa nevzdával, lebo keby tak urobil na jeho miesto by prišiel Tuka a to by bolo pre židov oveľa horšie... V r. 1942 ... začali deportácie slovenských židov do Poľska... Slovenskí politici... verili Nemcom, že v Poľsku budú vysťahovaní židia usídlení vo vlastných samosprávnych oblastiach. Určite nevedeli..., že židov čaká v nemeckých koncentračných táboroch násilná smrť.“16
Judr. Anton Rašla, hlavný žalobca pri súdnom procese proti Tisovi, napísal: „V čase rozhodnutia o deportácii Židov nemožno, samozrejme, imputovať ani Tisovi, ani komukoľvek inému, že by už vedeli, že Židia idú na smrť.“17
„Nemeckí vládni činitelia, ktorých Hitler poveril konečným riešeným židovskej otázky, uisťovali vládnych činiteľov, že Židia budú mať v oblasti Lublina svoju vnútornú samosprávu a za svoju prácu dostanú slušné živobytie. Pokrstení Židia budú mať vraj svoje osobné obydlia a budú môcť žiť podľa kresťanského náboženstva.“18
„V období od marca do októbra 1942 bolo zo Slovenska deportovaných 57. 837 židov, z ktorých asi 50 000 zahynulo v táboroch smrti. Deportácie vyvolali medzi pospolitým ľudom značné rozhorčenie a predstavitelia katolíckej i evanjelickej cirkvi vyslovili k nim svoj nesúhlas. Diplomatické protesty podala aj Svätá Stolica. Katolícky biskupi vyjadrili svoje stanovisko verejne v katolíckych novinách (z 26. apríla 1942) a na Kvetnú nedeľu (21. marca) 1943 sa v katolíckych kostoloch pri všetkých bohoslužbách čítal pastiersky list biskupov Slovenska.“19
„Na tejto čiernej škvrne (deportácii – pozn. autora) nemal Prezident ani najmenšej účasti a nemohol ju ani zabrániť, lebo sa konala na príkaz Tuku a Macha, pod nemeckým tlakom.“20
„...V auguste 1942 prišla na Slovensko správa o masovom vyvražďovaní židov. Pod dojmom tejto hrôzostrašnej informácie minister vnútra hneď zastavil daľšie deportácie. Od októbra 1942 až do vypuknutia povstania v 1944 nebol zo Slovenska vysídlený ani jeden žid, zatiaľ čo deportácie z ostatných štátov Hitlerom ovládanej Európy pokračovali. Slovensko sa stalo akýmsi zátiším vo víchrici a nachádzali tu útulok pred deportáciami aj židia z Maďarska, Poľska a iných štátov...“21
Historik F. Vnuk uvádza v svojej publikácii túto citáciu: „Hoci slovenskí dedinský ľud je veľmi dobrosrdečný a znášanlivý, je v jeho povahe mnoho protižidovského cítenia, najmä pokiaľ ide o hospodárku a národnostnú stránku problému. Súčasné kruté prenasledovanie židov sa protiví zmýšľaniu prevažnej väčšiny Slovákov a je mnoho prejavov spontánnej pomoci k obetiam proti židovských opatrení.“22
„Z oficiálnych prameňov je známe, že na konci r. 1942 žilo na Slovensku asi 22 000 židov. Z nich asi 16 000 bolo chránených prezidentskou, alebo rezortnou výnimkou, alebo boli pokrstení. Títo nepodliehali nariadeniam židovského kódexu... V pracovných táboroch bolo sústredených asi 3000 židov...Tieto tábory (v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach) nemožno však zaradovať do tej istej kategórie ako nemecké koncentračné tábory...Tábory v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach si vo veľkej miere spravovali židia sami, rodiny sa netrhali, osadenci boli za svoju prácu platení, sobota odpoludnia a nedeľa boli dňami pracovného odpočinku...deti chodili do školy...v týchto táboroch nikto nezomrel od hladu, vysilenia ani brutálneho zaobchádzania... Slovenskí židia sústredení v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach boli vlastne chránení pred deportáciami...“23
„K deportáciám (biskupi – pozn. autora) poznamenali: Pri riešení tejto zložitej otázky sa nesmie zabúdať, že aj židia sú ľudia, že sa s nimi musí zaobchádzať ľudsky. Predovšetkým je treba dbať o to, aby sa neporušoval platný právny poriadok, ani božské zákony...“24
„Treba si položiť otázku, či tieto protesty mali vôbec nejaký účinok. Svedectvo nájdeme v súhrnnej správe o slovenskom riešení židovskej otázky, ktorú poslal v auguste 1944 nemecký vyslanec Ludin svojmu ministerstvu, kde oznamoval, že platný židovský kódex ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nikdy úplne nerealizovalo, alebo realizovalo len približne. Ani židia, ani nižšie administratívne orgány toto nariadenie nerešpektovali. Židia vraj aj naďalej cestovali vlakom, navštevovali verejné lokály a kúpele.“25
„...Tragédia slovenských židov je poľutovaniahodná skutočnosť a škvrna na histórii slovenského štátu. Treba však poznamenať, že to bola európska tragédia. Postihla našich židov nie preto, že Slováci mali svoj štát a kňaz Tiso bol jeho prezidentom, ale preto, že boli židia a žili v strednej Európe. Niet pochýb, že bez slovenského štátu a bez Tisu by počet židov, ktorí prežili vojnu, bol omnoho nižší. Keby po zániku ČSR v roku 1939 Slovensko bolo pripadlo Maďarsku (ako Podkarpatská Rus), alebo sa stalo Protektorátom (ako české krajiny), alebo bolo obsadené Nemcami (ako Poľsko), našich židovských spoluobčanov by bol čakal osud rusínskych, poľských alebo českých židov, ktorý bol v mnohom ohľade krutejší ... než to, čo ich postihlo v Slovenskej republike.“26
Krátky dejinný prehľad udalostí v Slovenskom štáte od Hansa Kellera - švajčiarskeho diplomata, žijúceho v tej dobe v Slovenskej republike
„Duchovný otec slovenského autonomistického hnutia, farár Andrej Hlinka, nikdy nemyslel na samostatný slovenský štát. Ale keď v Prahe nemohol presadiť ani skromné požiadavky, postupom času požadoval čoraz viac a viac. A. Hlinka zomrel len rok predtým, ako sa utvorilo samostatné Slovensko. Najdôležitejším Hlinkovým spolubojovníkom bol Jozef Tiso, tiež katolícky duchovný. Ani on nemyslel na slovenský, od Prahy odtrhnutý štát dovtedy, kým Česko – Slovensko odporovalo nemeckému tlaku, t.j. do jeho rozbitia Hitlerom v marci 1939. Tento vývoj bol priamym dôsledkom Mníchovskej dohody zo septembra 1938, ktorou západné mocnosti dali Hitlerovi úplnú voľnosť pre jeho kampaň proti ČSR. Hitler na to zriadil Protektorát Čechy a Morava. Slovensko nemalo inú voľbu, ako sa podvoliť Hitlerovmu tlaku ako štát pod ochranou veľkomoravskej ríše, teda Slovenská republika. (Jozefa Tisa zvolili za prezidenta nového štátu). Dnes vieme, že toto riešenie Berlín presadil pod ťažkými hrozbami, predovšetkým pod hrozbou rozdelenia Slovenska medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko. Aby urobili Slovákov povoľnejšími, uvažovali urobiť aj druhý protektorát nad Slovenskom, okliešteným o maďarské a nemecké oblasti. Tiso za týchto okolností vyjednal pravdepodobne ešte najúnosnejšie riešenie. Proti niektorým požiadavkám Berlína kládol odpor tak dlho, ako sa len dalo, napríklad v židovskej otázke do roku 1942, keď odmietol prevzatie norimberských židovských zákonov... Po skončení vojny, keď západní spojenci vydali Tisa v okovách novým pánom v Prahe, tí ho postavili pred súd a bez okolkov odsúdili na smrť. Na Slovensku ľudia všeobecne očakávali, že Beneš mu udelí milosť. Ale na rozkaz Prahy ho popravili v Bratislave v roku 1947 na úžas celého Slovenska bez rozdielu straníckej či náboženskej príslušnosti. Napriek všetkým výhradám Tiso, ako aj Slovensko všeobecne, boli v celej strednej Európe veľmi populárny... Jediný, Nemcom skutočne oddaný slovenský politik, a preto i nepopulárny, ba nenávidený, bol Tuka, Tisov ministerský predseda. Nemci Tisovi Tuku zjavne nanútili...“27
(Pokračovanie v II. časti)
Poznámky
1 Miština, A. Tiso – človek. In Eliáš J. Slovenská Otčina, III. Hamilton, Ont: F. Fuga, 1967, s. 11 – 12.
2 Murín, K. Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont: Zahraničná Matica Slovenská, 1987, s. 326 – 327. Konštantín Čulen († 1964, New York, USA - slovenský publicista, historik, politik aktívny v Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v období Slovenského štátu, po 1945 funkcionár exilových organizácií v Amerike, redaktor Kanadského Slováka) o Tisovi tvrdí: „Rozsieval optimizmus i v najťažších chvíľach. Keď všetci strácali hlavu, on si aj vtedy vedel udržať rovnováhu a istú dávku optimizmu. Raz som sa ho opýtal: „Kde to beriete?“ – „Mám zázračnú knihu“, odpovedal s úsmevom a položil ruku na breviár, ktorý ležal na stole a pokračoval: „Keď sa cez ňu hodinku človek porozpráva s Bohom, nuž uvedomí si, že život je utrpenie, že prináša kríž a že ho treba trpezlivo niesť.“ (Čulen, K. Po Svätoplukovi Druhá naša hlava. s. 225. In Murín, K. Spomienky a svedectvo. s. 26) K. Murín dopĺňa, že „a tak sv. omša ráno a breviárová meditácia cez deň, boli duchovné pramene, z ktorých Prezident čerpal svoju neobyčajnú nepodmaniteľnú duševnú silu.“ (Tamže, s. 26)
3 Dr. Jozef Tiso o sebe (obhajobná reč pred tzv. Národným súdom v Bratislave dňa 17 a 18. Marca 1947.) New Jersey: Slovenský Katolícky Sokol, 1952, s. 122 – 123.
4 Ďurica, M. Jozef Tiso 1887 – 1947. Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006, s. 125 – 126, 127.
5 Mrva, I. Slovenské dejiny pre každého. Bratislava: Perfekt, 2016, s. 80.
6 Šmálik, Š. Boží ľud na cestách. Bratislava: Lúč, 1997, s. 717.
7 Ďurica, M. Jozef Tiso 1887 – 1947. Životopisný profil. s. 248 – 249.
8 Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej cirkvi. Bratislava: Cyrilo – metodská bohoslovecká fakulta, Univerzity Komenského, 1995, s. 105.
9 Ďurica, M. Jozef Tiso 1887 – 1947. Životopisný profil. s. 252.
10 Dr. Jozef Tiso o sebe (obhajobná reč pred tzv. Národným súdom v Bratislave dňa 17 a 18. Marca 1947.) s. 188 – 189.
11 Polakovič, Š. O diele, zavraždení a spálení dr. Tisu. In Murín, K. Spomienky a svedectvo. s. 479, 481. Stojí za zmienku spomenúť, že po 6. októbri 1938, kedy Slovensko v rámci ČSR získalo autonómiu, Tiso, ako jeho slovenský premiér, dal pozatvárať slobodomurárske lóže. Časopis Plameň, vydávaný Spolkom sv. Vojtecha, to komentoval takto: „Slobodomurárske pelechy (lóže) boly zavreté. Bezbožnícke organizácie stratily svoju hlavu. V bratislavskej lóži Fides, polícia našla menoslov všetkých členov. Poväčšine sú to židovskí lekári a niektorí kresťanskí zapredanci. Slobodomurárska lóža v Bratislave bola premenená na Národný dom Andreja Hlinku.“ Plameň, roč. VI, 1938.č. 5, 1. 11. 1938, s. 77. V čísle 8 z 15. 12. 1938 (s. 122) časopis poznamenáva, že tento krok slovenskej vlády nasledovala aj poľská vláda. Takisto rozpustila všetky slobodomurárske lóže a ich majetok venovala na dobročinné účely. (Lacko, M. Dr. Jozef Tiso v pamäti národa. In Hrabovec, E. Jozef Tiso, kňaz a prezident. Bratislava: Post Scriptum, 2017, s. 201) Pozri viac Kamenec, I. Slovenský štát v obrazoch, Praha: Ottovo nakladatelství, 2008, s. 21.
12 Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej cirkvi. s. 105 – 106.
13 Tamže, s. 107 – 108.
14 Judák, V. Jozef Tiso, Kňaz, spolupracovník biskupa Karola Kmeťka. In Hrabovec, E. Jozef Tiso, kňaz a prezident. s. 70.
15 Tamže, s. 71.
16 Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej cirkvi. s. 108.
17 Proces s Dr. J. Tisom, Spomienky obžalobcu Antona Rašlu, obhajcu Ernesta Žabkaya, svedectvá. s. 33
18 Dolinský, J. Cirkev a štát na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, Trnava: Dobrá kniha, 1999, s. 87.
19 Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej cirkvi. s. 108.
- Murín, K. Spomienky a svedectvo. S. 109. K tomuto možno uviesť postoj Švajčiarskeho generálneho konzula v Bratislave, Maxa Grässliho, ktorý r. 1943 svojmu ministerstvu zahraničia hlásil: „...prezident Tiso robí všetko, čo je v jeho moci, aby deportáciu Židov definitívne zastavil a osud pozostalých Židov do určitej miery ľudsky upravil. V tomto jeho úsilí sa teší sympatiám prevažnej časti slovenského obyvateľstva.“(Ďurica, M. Jozef Tiso 1887 – 1947. Životopisný profil. s. 410)
21 Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej cirkvi. s. 108.
22 Vnuk, F., Mať svoj štát znamená život. Politická biografia Alexandra Macha, Bratislava: Odkaz, Ozveny, 1991, s. 287. Pre zaujímavosť k téme vzťahu židov k Slovensku sa vyjadril napr. i historik Ivan Kamenec, ktorý konštatoval, že „drvivá väčšina“ Židov žijúcich na Slovensku „sa pomaďarčila po jazykovej i nacionálnej stránke... Drvivá väčšina židovského obyvateľstva ostala až do roku 1918 k slovenským snahám úplne indiferentná niekedy pod vplyvom maďarizácie až nepriateľská.“Kamenec, I. Po stopách tragédie, Bratislava: Archa, 1991, s. 11 – 12.
23 Vnuk, F. Sto päťdesiat rokov v živote národa. Slovensko v rokoch 1848 – 1993. Bratislava: Lúč, 2004, s. 210.
24 Mulík, P. Nenávideli ma bez príčiny. Totalitný štát a cirkev. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2000, s. 72.
25 Tamže, s. 72.
26 Vnuk, F. Náčrt dejín katolíckej cirkvi. s. 108 – 109.
27 Keller, H. Slovenská republika 1939 – 1945 podľa očitého svedka, švajčiarskeho diplomata. Bratislava: Lúč, Ústav dejín kresťanstva, 2009, s. 15 – 16.
