„No nielen katolícki biskupi protestovali v memorandách proti vyvážaniu Židov, podobne sa vyslovili aj evanjelickí biskupi... Boli tu však aj desiatky kňazov, katolíckych i evanjelických, ktorí rozličným spôsobom pomáhali Židom. Krstili ich, vydávali falošné krstné listy... Niektoré z nich podporili dokonca i miestne organizácie HSĽS. Popri nich sa nesmie zabudnúť ani na desiatky laikov, ktorí neváhali v týchto ťažkých chvíľach riskovať i život.“3

Postoj Tisa k židom a k nacizmu

„Silne zdôrazňujem, že Prezident nebol nikdy antisemitom v rasistickom zmysle... Otázka judaizmu bola pre Prezidenta postojom výlučne hospodárskym, sociálnym a do veľkej miery rečovým a kultúrnym, hlavne v pomere ku strednej a staršej generácii Židov na Slovensku. Niečo viac ako 3 % židovského obyvateľstva vlastnilo 38 % slovenského národného majetku.... Prezident zaujal v otázke Židov nasledujúce stanovisko: Židia nech ostanú plnými účastníkmi v rámci slovenského verejného, hospodárskeho a sociálneho života do hranice 4 %, napr. nech ostane 4 % advokátov, lekárov, atď... Svoj postoj k židovskej otázke vyjadril verejne už počas autonómie Slovenska v rámci ČSR 26. januára 1939: „Židom toľko práv, koľko im patrí... Židovská otázka bude na Slovensku riešená spravodlivo, sociálne a ľudsky...“4

„Pán prezident sa netajil tým, že pomer židovskej menšiny k Slovákom nikdy nebol priateľský. Židia, ako národ bez vlasti, usilovali sa na prvom mieste získať priazeň vedúceho národa, lebo iba ten im mohol dať isté výhody. Slováci týmto národom nikdy ani v Uhorsku a ani v Česko- Slovensku neboli. Netajil sa tým, že treba položiť isté hranice ich prudkému a nepomernému hospodárskemu rastu. Ale neželal si to robiť nemeckým spôsobom... P. Prezident sa ... vzpieral nekresťanskému, radikálnemu a neľudskému riešeniu. Keď sa roznieslo, že sa mieni vzdať, boli to slovenskí Židia, čo priamo zaplavili slovenských politikov s tým, aby žiadali p. Prezidenta, aby neodchádzal.“5

Historik Kamenec poukazuje na to, že jeho politické rozhodnutia „boli skutočne neobhájiteľné, tak z aspektu kresťanskej morálky, ako z pohľadu všeobecných zásad humanity.“ Potom ale píše: „Je nepopierateľné, že Tiso v rámci svojho boja s radikálmi vytváral hrádzu prenikaniu ideológie nacionálneho socializmu na Slovensko.“6

Historik D. Kováč zasa tvrdí: „Predovšetkým je evidentné, že nacizmus bol Jozefovi Tisovi úplne cudzí. Nacistické povopohanstvo sa nemohlo katolíckemu kňazovi prihovárať ničím. Spolupráca s nacistickým Nemeckom bola teda vynútená okolnosťami.“7

Tiso a prezidentské výnimky -svedectvo Dr. Karola Murína – jeho osobného tajomníka

„Od dr. Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval...Prezidentovi žiadosti Židov o výnimky viem, že ich udelil blízko 10 000. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala zo štyroch členov, to znamená, že asi 40 000 Židov bolo chránených prezidentskými výnimkami, lebo tieto sa sťahovali aj na členov rodiny.“8

Mal Tiso úplnú, slobodnú voľbu pri rozhodovaní?

„Je objektívnym faktom, že od 28. júla 1940, to znamená po mocenskom zásahu do vnútorných vecí Slovenskej republiky, stratil prezident Tiso určitú časť efektívnych možnosti vykonávať svoje ústavné práva voči osobám, ktoré mu boli do vlády Hitlerom nanútené a to najmä ak išlo o požiadavky Nemcov voči slovenskej vláde. Takou bola aj otázka deportácie židov. Preto mu možno pripisovať zodpovednosť iba v pomere k efektívnym možnostiam slobodného konania, ktoré mu po Salzburských rokovaniach ostali.“ 9

Vyznamenanie nemeckých vojakov

V roku 1944 Nemci potlačili partizánske povstanie na Slovensku. Za zavraždenie nemeckej misie v Turčianskom svätom Martine však za odplatu mali byť zbombardované mestá Zvolen, Banská Bystrica a Brezno. 300 ľudí malo byť zastrelených a 15 000 odtransportovaných do Nemecka. Tiso sa ale odvážne postavil proti tomu a od generála Höfleho vyprosil, aby sa tak nestalo. To sa mu podarilo, ale ako zadosť učinenie musel vyznamenať nemecké vojsko. 10

Aký názor mali židia na prezidenta Tisa?

Židovský historik G. Reitlinger tvrdí, „že slovenská vláda sa ako prvá vzbúrila proti hitlerovskému konečnému riešeniu židovskej otázky.“ 11

Haviv Schreiber mal odvahu napísať redaktorovi The World Almanach roku 1968. Medziiným napísal v liste: „Je skutočnosťou, že nielen Slováci, ale aj ich vláda cez vojnu pomáhala tisícom židovských utečencov utiecť z Poľska na Západ cez svoje územie. Ďalej tisícky židovských študentov študovalo na univerzite v Bratislave, hlavnom meste Slovenska, keď v iných krajinách východnej Európy skusovali ͵numerus claususʹ. Cez druhú svetovú vojnu slovenská vláda, ktorej stál na čele Msgr. Tiso, chránila Židov a ostro sa postavila proti ich masovej deportácii, ktorú požadovali národní socialisti z Berlína. Neraz sme sa divili, prečo vtedy, keď tlač a komunikačné prostriedky spomínajú demokraciu, vždy sa používa meno Československa, ale keď sa hovorí o antisemitizme a netolerancii, komunikačné prostriedky vždy obviňujú Slovákov, že sú vinní.“ 12

Nitriansky lekár – konvertita zo židovstva, MUDr. Pavol Strauss (1912 – 1994): „Odsúdenie prezidenta J. Tisu a jeho tragický koniec je tragédiou slovenského národa... Bol to kňaz dobrý, čistý kňaz. A malo by sa všetko možné podniknúť, čo sa len dá, aby sa tá nepravda, ktorou bol odsúdený, odhalila a dostalo sa jeho osobe, tej čistej osobnosti, satisfakcie a rehabilitácie.“13

Dokonca štát Izrael v Jeruzaleme postavil z vďačnosti za záchranu svojich občanov Tisovi v roku 1981 pomník! 14

Ďalšie osobné svedectvá

Judr. Ernest Žabkay – obhajca Tisa na súdnom procese, sa vyjadruje o informovaní štátu k Tisovej osobe a jeho dobe

„Naraz sa objavujú donedávna nedostupné informácie dotýkajúce sa aj našich nie takých dávnych dejín a hovorí i píše sa o procese s dr. Jozefom Tisom. Mnohé z toho, čo o tejto téme priniesli masmédia, bolo nekritické a rozrušilo verejnosť. Nemožno sa čudovať, veď to, čo do roku 1989 u nás vyšlo v tlači a odvysielalo sa v televízii o období šiestych rokov trvania Slovenského štátu, bolo skreslené a poznačené potrebami vládnucej totality: za 40 rokov neslobody boli nakrútené celé seriály sfalšovaných dejín, vyšli desiatky kníh a učebníc... myslím si však, že treba prispieť k objektívnemu poznaniu tejto etapy našich dejín, ktoré mladá a stredná generácia alebo nepozná, alebo pozná v prekrútenom znení alebo v zidealizovanom chápaní, tlmočenom preriedenou generáciou starých otcov.“15

Istý študent

Svedčí: „My slovenskí študenti, ktorí sme sa s Tisom pravidelne stretávali, sme schôdzkovali počas jeho prezidentovania v tajnej miestnosti hotel Fatra a aj s jednotlivými slovenskými ministrami sústavne uvažovali a radili sa, ako čo možno najviac klamať Nemcov vieme, aké neľudské zlo videl Tiso v praktikách führera, nielen v tejto oblasti. Uvažovali sme spolu aj o tom, že by sa Tiso mal vzdať funkcie, keď sa dozvedel o tom, čo sa so Židmi skutočne robí. Tisu sme spolu so zástupcami Židov od toho odhovorili. Veď by už im nemohol pomáhať vôbec nikto.“ 16

Ján Budzák

Jemu, vtedy ešte ako chlapcovi, ale nielen jemu, ale aj 800 deťom z liečebne v Dolnom Smokovci, ktoré  mali byť deportované do koncentračného tábora Osvienčim, zachránil prezident Tiso život. (www.youtube.com/watch?v=iGGEdTc5S_Y) 

Mníchovský Kardinál Faulhaber

„Niekoľko dní po príchode prezidenta do Kremsmünsteru prišli za kardinálom bratia Murínovci tlmočiť prosbu o ochranu pre prezidenta. Po prednesení prosby kardinál povedal: „Moji kňazi ma informovali, že váš prezident bránil a ubránil kresťanstvo vo vašej krajine.“ 17A o slovenských pomeroch sa vyslovil, že „za daných okolností prezident nemohol robiť ináč, iba ako konal.“ 18 

Aký názor mal Alexander Mach o bývalých členoch vlády?

„Nehynúce zásluhy má prezident, už tým, že je prvým prezidentom, ale nikdy nebol v politickom boji spoľahlivým mužom princípov. Tuka bol pre dennú politiku malicherný a samá pomsta, ale vo veľkej línii bol mužom zásad – nepoznal kompromis. Sidor sa neodvážil pre nič, čo bolo rozhodujúce a mohlo sa osobne preňho zle skončiť. Všetci boli súci za vodcu, a chceli ním byť – z nich prez. Tiso bol najsympatickejší i so svojimi chybami. Tuka najodpornejší svojou dôkladnou dôslednosťou aj v nenávisti. V emigrácii, za ostnatým drótom, už prestali bolieť urážky a vidieť jasnejšie všetko. A vidím: štát bude!“19

Kto najviac nenávidel Tisa a dal ho popraviť?

„Nebolo pochyby o tom, aký osud bude mať dr. Tiso, keď padne do rúk svojich nepriateľov. Tak Česi ako aj komunisti horeli pekelnou nenávisťou proti nemu: tí prví, lebo sa opovážil vyhlásiť Slovenskú republiku, tí druhí, lebo bojoval účinne proti komunizmu. Žiadostivci pomsty dostali do rúk obetu. Bolo už len treba, aby celý svet uveril, že v osobe dr. Tisu ide o vojnového zločinca.“20 (Za odsúdenie Tisu samozrejme nemohol celý český národ, ale predovšetkým niektorí členovi českej vlády! - pozn. autora)

Posledné obdobie Tisa

Keď sa v marci 1945sovietska armáda blížila, Tiso sa nakrátko utiahol s časťou vlády do Holíča, časť vlády ostala v Skalici. Potom obe vládne skupiny odišli do rakúskeho kláštora v Kremsmünsteri. Odtiaľ Tiso odišiel do kláštora v bavorskom Altöttingu. Tu ho po istom čase zaistili americkí policajní agenti. Nasledoval pobyt v zajateckých amerických táboroch. Spojenci ho neskôr vydali česko-slovenským úradom, ktoré ho dopravili do väzenia v Prahe, odtiaľ bol odvelený do väzenia v Bratislave, v ktorej bol o istý čas odsúdený a popravený.21

Stručne o Tisovom súdnom procese a reakcii na jeho smrť

 „proces s Jozefom Tisom bol ako politický proces zmanipulovaný...“22 (Kováč D.)

„Vypočúvanie sa začalo 2. decembra 1946 a bolo zakľúčené 19. marca 1947. Predvolaných bolo 200 svedkov... V obžalovanom spise bol Dr. Tiso obvinený zo 113 zločinov a na každý z nich bol trest smrti... Najzávažnejšia časť celého procesu sa udiala 17. marca 1947, keď Tiso predniesol svoju obrannú reč, ktorá trvala 11 hodín, Tiso bol schopný zhrnúť nielen svoju životnú činnosť, ale povedať aj niektoré veci, ktoré mu nedovolili vysvetliť a rozvinúť počas právneho vypočúvania. Nerobil si žiadne ilúzie o výsledku svojej reči. Hneď na začiatku povedal, že dávno pred za počatím procesu mu povedali (10. októbra 1946): „Musíte byť odsúdený, aby ste nemohli viac politizovať.“ Znovu potvrdil a bránil úprimne a s ohňom právo neodvislosti Slovákov. Rozsudok vyhlásený súdom 15. apríla 1947 bol trest smrti obeseným. Žiadosť o milosť dr. Beneš odmietol napriek mnohým intervenciám za Tisu... Iba 20. apríla 1947 počuli Slováci púhu skutkovú a neosobnú správu o posledných hodinách Prezidenta...“23

Slovenskí biskupi sa 8. 1. 1946 postavili listom za už uväzneného Tisa, aby mu vyprosili milosť ušetrenia života u prezidenta ČSR, E. Beneša: „Pobáda nás k tomuto kroku aj tá všeobecná známosť a každým objektívnym pozorovateľom pripúšťaná skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso bol vždy kňaz horlivý, bezúhonného života.  Vo svojej aktivite usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval(...) Väčšina Slovenského národa je s nami presvedčená, že úmysly Dr. Jozefa Tisu pri verejnej činnosti boli tie najlepšie (...)“24

„Jozef Tiso pred svojou smrťou povedal: „A som vďačný Pánu Bohu, že mi doprial čas na pokánie: dva roky, a že mi dal vedieť poslednú hodinu. Považujem to za jednu z najväčších milostí, že mi doprial, aby som sa mohol dobre pripraviť na poslednú hodinu.“25

„Odsúdený nespal v noci celú noc, ktorú strávil v prítomnosti kňaza kapucínskeho rádu a modlil sa s ním... Na popravu šiel odsúdený pokojne a modlil sa. Pri výkone exekúcie sa stále modlil a odpovedal po latinsky na modlitby kňaza.“26(Na smrť ho pripravoval páter Hilár OFM, Štefan Párik – pozn. autora)

„svojim rodákom sa stal Tiso mučeníkom slovenskej neodvisloti, symbolom štátnosti a strediskom boja za oslobodenie. Jeho proces, smrť a jeho posledné posolstvo sa nezmazateľne vtlačili do myslí Slovákov pre všetky generácie.“ 27

Vatikánsky rozhlas to predpovedal týmto vyhlásením o Tisovej obeti: „Ako mučeník úprimnej rodolásky Dr. Jozef Tiso ... bude ďalej žiť v katolíckom slovenskom národe. Tomu nezabráni tendenčné písanie svetovej tlače...“28

Bol Jozef Tiso vojnový zločinec a teda mal byť skutočne a oprávnene aj popravený?

Na túto otázku odpovedá do Národných novín historik I. Mrva. (pred 14. marcom 2017)

 „Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom, i keď benešovská vládnuca garnitúra si ho na svoj zoznam poznamenala, boli na ňom aj nevinní literárni pracovníci ako Stanislav Mečiar, Jozef Cíger Hronský, Konštantín Čulen. V oficiálnom zozname vojnových zločincov vydaný v Paríži spojeneckou komisiou roku 1947 nie je Tiso a ani nikto zo Slovenska. Zoznam má vyše 700 strán a obsahuje viac ako 20-tisíc mien Nemcov aj príslušníkov iných európskych národov.  Už v roku 1941 londýnsky exil poslal do Bratislavy tajnú depešu s menami tých, ktorí  budú visieť. Tiso bol na prvom mieste, ale aj minister obrany generál Čatloš, ktorý nakoniec dostal päť rokov väzenia.“29

Posledný odkaz Msgr. Jozefa Tisu slovenskému národu, napísaný v Bratislave, dňa 18. apríla 1947 o 3. hodine ráno, dva a pol hodiny pred jeho smrťou:

„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ - vždy, všade a v každom ohľade.
Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon stvoril a do národa a každého jeho príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som celý svoj život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej budúcnosti všemožne chrániť.
Ako si prosím od Vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak i ja budem za Vás prosiť vše vládneho Boha, aby národu slovenskému v jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“30

Poznámky