Vykupiteľské dielo Kristovo a trojitý úrad Pána Ježiša Krista
O diele Kristovho vykúpenia
Hlavným účelom vtelenia Syna Božieho bolo vykúpenie pokolenia ľudského. Je to obsiahnuté už v jeho mene Ježiš, ktoré značí Vykupiteľ alebo Spasiteľ. Vykúpiť značí navrátiť niekoho zo stavu otroctva do stavu pôvodnej slobody tým, že sa za neho zaplatí zadaný obnos. Hriechom Adamovým stratil človek milosť a synovstvo Božie. Ľudia podliehali stále viac panstvu dedičnej viny a osobných hriechov.
Vlastnou silou sa nemohli vyslobodiť. Preto poslal Otec vlastného svojho Syna na svet, aby sa ako zástupca všetkého ľudstva za hriechy pokolenia ľudského obetoval a naše dokonalé vykúpenie zjednal, t. j. zaslúžil opätovne ľudstvu milosť Božiu. Spasiteľné Kristovo dielo sa nazýva vykúpenie, pretože sa stalo na spôsob výkupu z otroctva hriechu a zlého ducha. Kristus nás oslobodil z otroctva hriechu a zjednal nám slobodu Božích detí tým, že dal za nás výkupnú cenu, ktorou bolo jeho utrpenie a smrť. Je teda vykúpenie ľudstva zmierenie ľudského pokolenia s Bohom skrze prostredníka Ježiša Krista.
Dielo vykúpenia ľudstva vzišlo zo slobodnej lásky Božej. Boh mohol tiež iným spôsobom obnoviť padnuté pokolenie ľudské. Pretože však Boh požadoval nekonečnej vine zodpovedajúce zmierenie, takéto však nemohol dať ani anjel, ani obyčajný človek, bolo nutné vtelenie samého Syna Božieho.
Kristus mohol dovŕšiť dielo vykúpenia ľudstva, pretože bol Boh a zároveň i človek. Ako Bohočlovek bol hlavou všetkého ľudstva, druhý Adam. Ako absolútne bezhriešny nepotreboval seba samého s Bohom uzmierovať. Ako božská osoba mohol zjednať Otcovi nebeskému nekonečnú česť. Ako milý Syn Boží si bol istý, že jeho obeť bude prijatá. Od jeho božskej osobnosti dostáva jeho ľudské utrpenie a smrť nekonečnú výkupnú a zmierujúcu cenu. Pred týmto tajomstvom božskej lásky môže ľudská múdrosť iba volať apoštolovými slovami: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti!“ (Rim 11, 33).
Trojitý úrad Kristov
Vykupiteľské Kristovo dielo je obsiahnuté v jeho trojitom úrade: kňazskom, učiteľskom (prorockom) a kráľovskom (pastierskom). Pokoleniu ľudskému bolo treba zmierenie s Bohom. Kristus mal spravodlivosti Božej, urazenej hriechom, zadosťučiniť, tak Boha s ľudom uzmieriť a ľuďom stratenú milosť Božiu a možnosť večnej spásy zabezpečiť. Pokiaľ však mal Kristus priniesť takú obeť, musel zastávať kňazský úrad. Následky Adamovho hriechu pre dušu s jej schopnosťami prešli s hriechom dedičným na celé ľudstvo. Rozum ľudský sa zatemnil, t. j. človek už nespoznával jasne nábožensko-mravné pravdy, upadal do povery a najrozličnejších bludov. Kristus mal poučiť ľudstvo o hlavných pravdách nábožensko - mravných, potrebných k dosiahnutiu večnej spásy, a preto musel byť prorokom a učiteľom.
Vôľa ľudská sa naklonila viac k zlému než k dobrému. Zlá žiadostivosť porušovala vnútorný súlad v človeku. Ľudstvo bolo v mravnom úpadku. Kristus musel pokoleniu ľudskému dať pevne mravné predpisy a zákony a tak mu ukázať cestu k nebesiam. Na tejto ceste sa stal pre ľudstvo príkladom, pastierom a kráľom a založil za týmto účelom, aby v jeho diele vykúpenia sa pokračovalo, aj svoje kráľovstvo, Cirkev. Musel teda zastávať úrad pastiersky či kráľovský. Ježiš Kristus spájal vo svojej osobe tento trojitý úrad. Vyhlásil sám o sebe: "Ja som cesta (Kráľ), pravda (Učiteľ) a život (Kňaz)" (Jn 14, 16).
Kňazstvo Ježiša Krista
Že Ježiš Kristus je pravý kňaz, o tom svedčí Sväté písmo Starého zákona, kde sa o Mesiášovi hovorí: "Ty si kňazom na veky podľa radu Melchizedechovho" (Ž 110, 4). Melchizedech, kráľ Salemský, ako kňaz najvyššieho Boha, obetoval chlieb a víno a stal sa tak predobrazom budúceho Spasiteľa. V Novom zákone sa Kristus výslovne nazýva veľkňazom, t. j. Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi: „Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania.“ (Hebr 4, 14).
V širšom zmysle vykonával Kristus svoje kňazstvo od svojho vtelenia až do smrti na kríži, pretože jeho život od prvého okamihu bol neustále obetou odriekania a sebazaprenia. Svätý Pavol uvádza o tom splnenie starozákonných proroctiev, týkajúcich sa doslovne kráľa Dávida, ako predobrazu Mesiáša (Ž 39, 7-9): „Preto keď prichádza na svet, hovorí: "Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam - vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ (Hebr 10, 5-7). Osobitnou časťou ľudskej činnosti Kristovej bola jeho modlitba, zvlášť modlitba veľ kňazská (Jn 17).
Strediskom vykupiteľskej činnosti Kristovej a jeho kňazstva bolo však jeho utrpenie a smrť na kríži. O tom učí jasne Sväté písmo. Zo Starého zákona sem patrí proroctvo Izaiáša o Božom služobníkovi (53, 4-12). V Novom zákone dosvedčuje sám Spasiteľ toto tajomstvo Božieho milosrdenstva: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 45).
Podobne svätý Peter: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka.“ (1Pt 1, 18-19). A sv. Pavol: „Draho ste boli kúpení.“ (1 Kor 6, 20). Smrť Kristova na kríži je zmierna, vykupiteľská a zadosťučiniaca obeť za hriech pokolenia ľudského. Zmiernu obetu, ktorú Kristus Otcovi Nebeskému priniesol, bola jeho smrť na kríži. Ako taký za seba nemusel Kristus priniesť svoj život v obeť. Vzhľadom k nekonečnej cene, ktorá prináležala všetkému jeho mravnému jednaniu vzhľadom na jeho božstvo, mohol každý úkon Kristovej poslušnosti vôli nebeského Otca zabezpečiť vykúpenie ľudského pokolenia. Kristus však svoju smrť na kríži priniesol Bohu ako nadbytočné zadosťučinenie za ľudské hriechy. V tejto svojej zmiernej obete bol Kristus sám obetným darom, ktorý priniesol na dreve kríža; bol súčasne aj obetujúcim kňazom, ktorý dobrovoľne prijal svoju smrť a ponúkol sa Bohu ako sprostredkovateľ za hriechy ľudstva. A preto je Kristus v pravde veľkňazom Nového zákona, pretože k podstate kňaza patrí pojem obete a prostredníka.
Smrť Kristova na kríži bola zástupným zadosťučinením za hriechy ľudstva. Spravodlivosť Božia žiadala plné a dokonalé zadosťučinenie. Toto nemohol dať Bohu ani anjel, ani obyčajný človek. Toto zástupné zadosťučinenie prijal na seba Boží Syn, stal sa človekom a vzal hriechy ľudské na seba. Jedine Kristus ako Boho človek mohol uskutočniť toto zástupné zadosťučinenie:
a, Kristus ako pravý človek a druhý Adam bol zástupcom celého ľudstva. Tým, že vzal všetky hriechy ľudské na seba, stal sa vinníkom v očiach Nebeského Otca, ochotný dať Mu úplné zadosťučinenie.
b, Kristus však sám, ako Syn Boží a absolútne bezhriešny, nebol povinný k žiadnemu zadosťučineniu. Boh jeho zástupné zadosťučinenie prijal.
c) Zadosťučinenie Kristovo bolo úplné, dokonalé, nadbytočné a malo nekonečnú cenu. Kristus ako Boh mohol uskutočniť takéto zadosťučinenie. Veď aj najmenšie utrpenie Bohočloveka stačilo na vykúpenie ľudstva, pretože malo nekonečnú cenu.
d) Zadosťučinenie Kristovo bolo úplne dobrovoľné. Už prorok Izaiáš o ňom predpovedal: „Obetoval sa, pretože sám chcel,“ (53, 7). A sv. Ján hovorí: „Nik mi ho (život) neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ (Jn 10, 18).
Smrť Kristova na kríži bola obetou vykupiteľskou za hriechy ľudské
Kristus si zvolil smrť na kríži, a to ako smrť zločinca a otroka. Chcel trpieť a umrieť smrťou najpotupnejšou a najbolestnejšou, aby sám tak ukázal svoju lásku, ťažobu hriechu a dal nám príklad najvzácnejších cností.
Kristus vytrpel na kríži nesmiernu bolesť na duši, napr. úzkosť, zármutok, posmech, opustenosť, ohováranie a iné krivdy. Trpel nesmierne na svojom tele, napr. rôzne trýznenia, bol bičovaný, tŕním korunovaný a ukrižovaný. Trpel verejne pred očami zástupcov celého ľudstva.
Kristus trpel na kríži všetky tresty, ktoré ľudia mali za hriechy vytrpieť a tak vyslobodil ľudstvo od hriechov a trestov. Svojou smrťou na kríži dokonale a úplne odčinil urážky, ktoré sa stali Bohu ľudskými hriechmi, Boha uzmieril a pokolenie ľudské vykúpil. Svojou poslušnosťou Bohu napravil Kristus neposlušnosť našich prarodičov: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5, 19).
Kristus zomrel na kríži za všetkých ľudí a všetky ľudské hriechy
Umrel za všetkých ľudí bez výnimky, nielen za vyvolených alebo veriacich alebo pokrstených. V Písme sv. je táto skutočnosť univerzálnosti Kristovej smrti celkom jasne vyjadrená: „A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.“ (2 Kor 5, 15), alebo „On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1 Jn 2, 2). Zadosťučinenie Kristovo bolo tak všeobecné, ako je všeobecnou spásna Božia vôľa. Smrť Kristova na kríži priniesla spásu aj všetkým tým, ktorí pred ním zomreli. V Zjavení sv. Jána sa hovorí: „...Budú sa jej (šelme) klaňať všetci, čo obývajú zem, ktorých mená nie sú zapísané od počiatku sveta v knihe života Baránka, ktorý bol zabitý.“(13, 8). Slávne je miesto u sv. Pavla, kde porovnáva Adama s Kristom: „Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar.“ ( Rim 5, 15).
Ovocie vykupiteľskej Kristovej smrti bolo nesmierne
Smrť Kristova na kríži nebola iba zástupným zadosťučinením spravodlivosti Božej za ľudské hriechy, bola aj dielom zvrchovane záslužným. Pokoleniu ľudskému priniesla vykúpenie a zásluhu, Kristus sám ňou získal iba zásluhu, pretože vykúpenie nepotreboval.
Kristus vykúpil svojou smrťou ľudské pokolenie: z hriechu a zo smrti, z otroctva diabla a od večného zatratenia, ktoré si ľudia zaslúžili pre hriechy. Smrť však zmizne až v posledný deň, ale Kristus sňal s ňou hrôzu a beznádejnosť. Smrť je teraz bránou, prechodom k životu (Ján 5, 24; 8, 51).
Svojou smrťou na kríži získal Kristus pokoleniu ľudskému tieto zásluhy: zmieril pokolenie ľudské s Bohom; urobil ľudí schopnými večného života a zjednal im posväcujúcej milosti, s ňou synovstvo Božie a právo na večnú blaženosť. Početné výroky Písma sv. nám to dosvedčujú, napr.: „Jemu, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov“ (Zjv 1, 5). „Veď Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme“ (1 Sol 5, 9-10). „Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.“ (Rim 5, 10). „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.“(Ef 1, 3).
Sebe zaslúžil Kristus svojou smrťou oslavu podľa svojej ľudskej prirodzenosti (slávnym zmŕtvychvstaním, a nanebovstúpením) a povýšenie v nebesiach (sedí po pravici Boha). Dvom učeníkom, idúcim do Emauz, povedal Kristus: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26). Alebo sv. Pavol: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno,“ (Flp 2, 8-9).
Kristus vykonáva svoje kňazstvo aj po krvavej obeti na kríži
Ako "Večný veľkňaz" (Hebr 7, 24) a náš prostredník predstupuje tiež teraz so svojimi prosbami za nás pri tróne Otca nebeského. „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého.“ (1 Jn 2, 1).
Na zemi vykonáva kňazstvo Kristovo jeho Cirkev, ktorá krvavú obetu na kríži neustále obnovuje nekrvavým spôsobom vo svätej omši a vo sviatostiach privlastňuje veriacim milosti získané Kristom.
Pre vykúpených je smrť Kristova na kríži nanajvýš účinná: Ukrižovanie najšľachetnejšieho ukazuje, k akým zločinom vedie hriech (Judáš, Kaifáš, Pilát). Pohľad na umučeného Spasiteľa ľudí mocne odstrašuje, aby Syna Božieho znovu nekrižovali (Hebr 6, 6). Kalvária sa im stáva skutočnou školou lásky. Spasiteľné úvahy o kríži vydali najkrajšie kvety duchovnej mystiky. Mnohé sväté a omilostené osoby prežívali Pánovo umučenie na svojom tele a niesli stopy po jeho ranách (stigmatizácia), napr. Sv. František z Assisi, sv. Katarína zo Sieny, a iní.
V staroveku boli obrazy krížov bez tela Kristovho. V stredoveku bol Kristus znázorňovaný ako kráľ, v gotike a neskôr ako umierajúci na kríži. Krížové cesty vznikli okolo r. 1450. Pod krížom sa musí učiť ľudstvo Kráľovskej ceste krížom, od Krista, ktorý vyhlásil: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“(Luk 9, 23). O tejto ceste za Kristom hovorí vo svojej knižke "Nasledovanie Krista" Tomáš Kempenský.
Učiteľský (prorocký) úrad Ježiša Krista
Kristus je taktiež veľkým prorokom a učiteľom ľudského pokolenia. Prišiel, aby odstránil náboženskú nevedomosť a zjednal dokonalé poznanie Boha. Urobil tak svojím úradom učiteľským (prorockým), nielen predpovedal prorocké veci (prorok), bol tiež náboženským učiteľom. O tom svedči Písmo sv. Starého zákona, kde sa hovorí o budúcom Mesiášovi: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj“ (5. Mojž. 18, 15). Týmto prorokom bol Kristus, o ktorom sa hovorí v Novom zákone: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ (Jn 6, 14). Kristus sám o sebe vyhlásil: „Vy ma oslovujete: “Učiteľ” a: “Pane” a dobre hovoríte, lebo to som.“ (Jn 13, 13). Pred Pilátom potom výslovne uviedol: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ (Jn 18, 37). Svoj učiteľský úrad vykonával Kristus tým, že učil predovšetkým svojím príkladom a potom slovom. Vo Skutkoch Apoštolských je zaznamenané: „Ježiš činil a učil od počiatku“ (1, 1). Svoje učenie potvrdzoval nespočetnými zázrakmi. Kristus hlásal svoje učenie slovom, nezaznamenal ho však písmom. To urobili až sv. evanjelisti a apoštoli. Kristus ako prorok a učiteľ vyniká svojou dôstojnosťou a svojím učením nad všetkých učiteľov a prorokov. On je Pravda sama, ostatní proroci boli iba Bohom osvietený. Jeho učenie je úplné, dokonalé, je určené pre všetky národy a platí pre všetky časy. Kristus o sebe vyhlasuje: "Ja som svetlo sveta, kto ma nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života" (Jn 8, 12). Svojím učením a príkladom ukázal Kristus jasne pokoleniu ľudskému cestu k večnej spáse. Odstránil tým tiež temnoty ľudského rozumu, ktoré boli spôsobené prvotným hriechom. Svoj úrad učiteľský vykonáva Kristus stále skrze Cirkev ním založenú, ktorá má jeho učenie neporušene zachovávať, všetkým ľuďom ho hlásať a vysvetľovať.
Pastiersky (kráľovský) úrad Ježiša Krista
Kristus je konečne Najvyšším pastierom a kráľ celého ľudského pokolenia. Svedčí o tom Sväté písmo. O sláve mesiášskeho proroctva sa hovorí v Starom zákone veľmi často. Židia si vykladali tieto proroctvá príliš pozemsky a očakávali skôr Mesiáša ako svetského kráľa a panovníka, ktorý by ich oslobodil od rímskej nadvlády. Sami sv. apoštoli prepadli tomuto klamlivému názoru. Kristus však prišiel, aby založil kráľovstvo duchovné. O jeho kráľovstve sa hovorí v Novom zákone: „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida ,naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1, 32-33). Vo chvíli svojho najväčšieho poníženia vyhlásil sám Kristus pred Pilátom na jeho otázku: „Pilát mu povedal: "Tak predsa si kráľ?" Ježiš odpovedal: "Sám hovoríš, že som kráľ.“ (Jn 18, 37). Prehlasuje však súčasne: "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta" (Jn 18, 36). Kráľovstvo Kristovo je však na tomto svete pre ľudí, jeho členov. Sv. Ján vidí Spasiteľa ako kráľa kráľov a Pána nad Pánov a vykresľuje jeho víťazstvo nad všetkými protivníkmi jeho učenia a jeho cirkvi na konci vekov (Zjv 19, 11-18).
Ako kráľ ma Kristus moc zákonodarnú, súdnu a trestnú. Túto trojitú moc vykonával Kristus tým, že predovšetkým dal ľudstvu svoje zákony a predpisy, ktorým mu ukazuje cestu k dokonalosti a k nebu (napr. Kázanie na hore). Preto tiež zjavenie Kristovo sa nazýva Novy Zákon. Prislúcha mu však tiež moc súdna a trestná, ktorá sa naplní až pri poslednom súde nad celým ľudským pokolením (Mt 25, 31). O kráľovstve Kristovom prednáša krásne encyklika pápeža Pia XI. z r. 1925, ktorou tiež bol ustanovený zvláštny sviatok "Krista Kráľa".
Kráľovstvom Kristovým je Cirkev v celom svojom rozsahu, t. j. na zemi ako cirkev bojujúca a viditeľná spoločnosť veriacich, na onom svete ako cirkev trpiaca (duše v očistci) a cirkev víťazná (anjeli, svätí a svätice Božie v nebeskej sláve). Hlavou tohto duchovného kráľovstva Cirkvi je Kristus, Bohočlovek, a bude ňou na veky: „a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 33). Ak Kristus prebýval na zemi, sám vykonával svoj trojaký úrad: učiteľský, kňazský a pastiersky. Než však prišiel čas jeho odchodu z tohto sveta, ustanovil sv. apoštolov a ich nástupcov svojimi viditeľnými zástupcami na zemi. Skrze nich chcel naďalej ľudstvo učiť, posväcovať a viesť. Tak založil Cirkev ako viditeľnú spoločnosť a v nej a skrze ňu pokračuje vo svojej Božsko ľudskej činnosti až do skonania sveta.
Salajka, A. Ve světle víry. Katolická věrouka. Olomouc: Velehrad, nakladatelství Dobré Knihy, 1945, s. 126 – 132.
