Nemáme právo rozhodovať o tom, kto zomrie a kto nie
Belgický parlament schválil eutáziu detí.-hlavnespravy.sk.
Na jeho schválenie reagoval MUDr Pavel Bician. Okrem výnimočných diagnóz by ani jedno ochorenie neoznačil za smrteľné. Aj preto je pre neho eutanázia neprijateľným riešením. Primár detského onkologického oddelenia Kliniky pediatrickej onkológie a hematológie Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici Pavel Bician tvrdí, že Belgicko v tomto prípade prijalo nebezpečný precedens.
Dokázali by ste pomôcť zomrieť nevyliečiteľne chorým deťom?
Ja s tým vnútorne nesúhlasím. Vieme poskytnúť starostlivosť dieťatku a rodinám do poslednej chvíle. Samotné rodiny sú za to veľmi vďačné a myslím si, že nikdy by neprijali takú možnosť, aby mohli svoje dieťa pripraviť o život.
Ani v takých situáciách, keď dieťa trpí?
Ani v takých situáciách, keď to vyzerá, že deti trpia a eutanázia by mala byť tým jednoduchším riešením. Podľa môjho názoru nemáme právo rozhodovať o tom, kto zomrie a kto nie. Je to veľmi nebezpečný precedens prijať takúto legálnu možnosť pripraviť niekoho o život a zvlášť u detí. Hlavne malé deti nie sú schopné vyjadriť, či s tým súhlasia, takže je to hrozné, čo prijali v Belgicku.
Aké sú potom možnosti lekára vybrať liečbu?
Termín smrteľne choré deti pre mňa znamená, že už neexistuje pre ne liečba. Ak sa bavíme o onkologických, ktorých máme my, tak okrem výnimočných diagnóz, by som ani jedno ochorenie neoznačil ako smrteľné, pretože sú všetky liečiteľné. Ak máme potvrdenú onkologickú diagnózu, tak má určitú štatistickú pravdepodobnosť, s akou by sa jeho ochorenie malo vyliečiť. Vieme, že jedinou známou liečbou, ktorá je z dokumentovaná, je chemoterapia, rádioterapia alebo chirurgická liečba. Zjednodušene povedzme, že najzávažnejšie účinky má chemoterapia. Z môjho pohľadu najvyššiu hodnotu má a myslím si, že aj v našom štáte stále platí, právo na život. V prípade, že niekomu chceme zachrániť život aj s tým, že ho vystavíme riziku smrti alebo závažného poškodenia organizmu, tak je to vec, ktorá je s týmto cieľom prípustná.
Keď nezaberá liečba, ako prebieha starostlivosť o malých pacientov?
Na oddelení nemáme vyčlenenú nejakú špeciálnu jednotku, snažíme sa prispôsobiť predstavám rodiny. Buď dieťa môže zostať u nás, s tým, že má zabezpečenú kompletnú medicínsku starostlivosť na tej najvyššej úrovni, ale je tam obmedzený kontakt s rodinou. Druhá možnosť je, že môže ísť do spádovej nemocnice bližšie k bydlisku. Tam má síce tiež zabezpečenú dobrú starostlivosť, ale už nie s takými skúsenosťami, ako sú na našom pracovisku, na druhej strane má lepší kontakt s rodinou. Úplne ideálny model je domáci hospic. Dieťa je doma nastavené na liečbu. Špecialisti by ho mali pravidelne kontrolovať.
Čo je cieľom takejto starostlivosti?
Cieľom je zmierniť alebo až úplne potlačiť všetky príznaky, ktoré vznikajú v dôsledku rozvoja ochorenia, ktoré vedie k smrti. Jedným z najčastejších príznakov je bolesť, takže cieľom je túto bolesť úplne potlačiť, alebo znížiť na nejakú prijateľnú úroveň, čo je v súčasných možnostiach ľahko realizovateľné. Potom je to individuálne, podľa toho, aký organový systém má dieťa postihnutý. Môžeme pomôcť uľahčiť dýchanie pomocou prístroja, ktorý zvýši koncentráciu kyslíka, ak má nejaký nález na hrudníku, prípadne ide o podanie nejakých liekov. Je to pridanie kvality života tým dňom, ktoré dieťatku zostávajú, aby ho malo do poslednej chvíle čo najkomfortnejší, čo najmenej ťažkostí.
Zlatica Beňová
Zdroj: spravy.pravda.sk
